Vedomie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Vedomie je komplexný pojem z medicíny, psychológie a filozofie, kvantovej fyziky, kozmológie (antropický princíp), mystiky, umenia a vôbec všetkých oblastí existencie človeka ako takého. Patrí k zatiaľ nevyriešeným otvoreným otázkam a základným problémom ako v „materiálnom“ – (napríklad interakcia vedomia s hmotou pri pozorovaní merania v kvantovej mechanike), tak aj v „nemateriálnom“ (filozofickom, psychologickom, atď.) aspekte.

V najširšom zmysle slova je vedomie súbor predstáv (pocitov, myšlienok, citov, vôle atď.), ktoré nejaká osoba v danom okamihu o sebe (o svojich duševných a duchovných stavoch) má.

Medicína[upraviť | upraviť zdroj]

Vedomie je stav, v ktorom prebiehajú psychické funkcie, ktoré si jedinec uvedomuje a je schopný ich vzťahovať k svojmu "ja". Je to jednak uvedomovanie si seba samého, jednak bdelosť – stav centrálnej nervovej sústavy, schopnosť reagovať na podnety. Vedomie fyziologické sa nazýva vedomie lucídne (jasné, čisté). Aj u zdravých ľudí môže však dochádzať k zmenám vedomia: v spánku, pri nadmernej únave, v hypnóze a pod.

Chorobou ovplyvnené vedomie je iné ako u zdravého jedinca. Chorobou sa ovplyvňuje stav vedomia, ktorým sa následne mení aj obsah vedomia. Aj pri ťažšej chrípke sa mení stav vedomia. Stav vedomia môžu meniť rôzne fyziologické zmeny v tele človeka, ktoré majú dopad na centrum vedomia v mozgu. Takéto zmeny sú chápané aj ako jedna z možností existencie tzv. duševných chorôb.

Vlastnosti vedomia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bdelosť (vigilita)
  • Jasnosť (lucidita)
  • Rozsah (kapacita)
  • Idiognózia – schopnosť priradiť obsah vedomia k vlastnému "ja"; autoidentifikácia
  • Sebauvedomovanie – schopnosť hodnotiť vlastné chovanie, zaujať k nemu postoj; zahŕňa aj uvedomenie si hodnotenia vlastnej osoby na základe posúdenia iných ľudí (heteroidentifikácia)

Poruchy vedomia[1][upraviť | upraviť zdroj]

Oslabenie bdelosti a schopnosti reagovať na podnety z vonkajšieho prostredia (tzv. lucídneho vedomia) sa označuje ako tzv. zastreté vedomie. Táto kvantitatívna porucha vedomia môže mať tri stupne:

Poruchy vedomia môžu byť i kvalitatívne a základným prejavom je dezorientácia. Sem patria:

Príčinou porúch vedomia môže byť poškodenie mozgu či už nedostatkom kyslíka, krvácaním do mozgu, nádormi, otravou, zlyhávaním životne dôležitých orgánov alebo niektoré duševné poruchy. K poruchám vedomia sa zaraďujú i poruchy spánku.

Psychológia[upraviť | upraviť zdroj]

V psychológii je vedomie v najširšom zmysle slova súbor predstáv (pocitov, myšlienok, citov, vôle atď.), ktoré nejaká osoba v danom okamihu o sebe (o svojich duševných a duchovných stavoch) má. (Je rozdiel medzi stavom vedomia a obsahom vedomia. Stav vedomia je charakterizovaný kondíciou, obsah myšlienkami, pocitmi, citmi, emóciami.)

  • a) Psychický stav osoby charakterizovaný tým, že je schopná reagovať na podnety, vnímať, prežívať, myslieť a tieto procesy si uvedomovať. Je to teda stav uvedomovania si časopriestorových aspektov prúdu prežitkov (vnemov, pocitov atď.), ako aj aspektov vlastnej osoby (vedomie ja).
  • Tá hypotetická časť psychiky:
    • b) ktorá pozostáva zo všetkého, čo si daná osoba práve uvedomuje, čomu venuje pozornosť.
    • c) ktorá je prístupná introspekcii

V psychológii sa rozlišuje objekt vedomia (to, čo je alebo môže byť uvedomované); "ja" (subjekt vedomia, teda to, čo si niečo uvedomuje) a predmetové vedomie (vedomosť subjektu o prežívaných objektoch). Z hľadiska vzťahu k predmetu je vedomie úmyselné, čiže „vedomie o niečom“, z hľadiska reflexivity je vedomie vedomím ja (alebo v širšom zmysle aj sebauvedomovaním), teda „vedením o vedení“ (o predstavovaní si, myslení a pod.), teda vedením o identite vlastného subjektu a osobnosti v rôznych procesoch vedomia.

Nositeľom vedomia je jedinec, v prenesenom význame aj spoločenstvo v podobe spoločných názorov a spoločnej vôle ku konaniu – tzv. kolektívne vedomie (skupinové vedomie, triedne vedomie a pod.)

Na fyziologickej úrovni sa za neuronálny substrát vedomia považuje predovšetkým mozgová kôra. Dráždením neurónov v nej možno vyvolať vedomé prežitky.

Vedomie má rôzne stupne, od bezvedomia po úplné vedomie. Zmenené stavy vedomia sa dosahujú najmä pomocou hypnózy, meditácie a drog.

Až do konca 19. storočia sa v psychológii skúmali len vedomé procesy. Ostatné procesy, tzv. nevedomie, začala skúmať až psychoanalýza.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Vo filozofii sa vedomie spravidla definuje ako najvyššia forma odrazu objektívnej skutočnosti, ktorá je vlastná len človeku a charakterizovaná tým, že odraz skutočnosti v podobe psychických aktivít sprostredkovaných zmyslovými orgánmi a centrálnym nervovým systémom predchádza praktickej činnosti a dáva jej cieľavedomý ráz.

Význam pojmu sa však mení. Pojem do novovekého slovníka prakticky zaviedol René Descartes, ktorý pojem odčlenil od svedomia a chápal ho ako zastrešujúci pojem pre chápanie, predstavy, pocit, vôľu, pochybnosť a podobne. Gottfried Wilhelm Leibniz rozlišoval apercepciu („vedomie alebo reflexívne poznanie tohto vnútorného stavu“) a percepciu. John Locke a David Hume chápali vedomie ako vedomosť o vnútorných zážitkoch, na rozdiel od Descarta však odmietali myšlienku, že by za vedomím stála duša. Immanuel Kant rozlišoval empirické vedomie (celok rôznych predstáv vo vzťahu k „ja“) a transcendentálne vedomie (syntetická apercepcia, sebauvedomovanie). U Karla Marxa vedomie označuje všeobecne duchovnú činnosť človeka. Realisti, materialisti, behavioristi a operacionalisti považujú vedomie na rozdiel od napr. Descarta a iných, len za odvodený jav. Napríklad materialisti chápu vedomie ako najvyšší produkt vývoja hmoty.

Názory na vedomie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Christian Wolff: Vedomie je predstavovanie a vzťahovanie v čase, ktoré nám umožňuje urobiť zároveň nás samých i svet objektom nášho poznania.
  • Immanuel Kant: Vedomie pozostáva z týchto zložiek: zmyslovosť, um, súdnosť a rozum a vyznačuje sa samostatnou, sebestačnou jednotou, nerozložiteľnou nijakými vonkajšími dodatkami. Jeho štruktúra utvára myšlienkové pole v rámci ktorého sa rozvíjala novoveká filozofia a novoveká veda.
  • Gottfried Wilhelm Leibniz: Vedomie je reflexívne vedenie o vnútorných stavoch; apercepcia čiže uchopenie vnútorného stavu duše, ktorá má síce neustále percepcie, no neapercipuje neustále. Percepcia sa stáva vedomou, jasnou, apercipovateľnou tým, že nadobúda na sile. Monády sa vzájomne odlišujú len jasnosťou a zreteľnosťou svojho vedomia, resp. tým, či majú len precepcie alebo aj (počnúc človekom) vedomé, spozorované dojmy. Vedomie je zvláštnym stupňom psychického prežívaia.
  • John Locke: Vedomie je súhrn všetkých ideí.
  • Tomáš Akvinský: Vedomie je priradenie vedenia k činnému svedomiu.
  • Homér: Vedomie sa vyznačuje tromi schopnosťami: dušou, duchom a rozumom.[2]
  • materializmus: Vedomie je produkt alebo funkcia hmoty.
  • joga: Vedomie sa člení na vedomie nadosobné alebo kozmické, vedomie empirické a podvedomie.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KORDAČ, Václav. Vnitřní lékařství - Úvod do oboru a vyšetřovací metody. Praha : Univerzita Karlova, 1989. ISBN 60-044-89. (po česky)
  2. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]