Filozofia 17. storočia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Sanzio 01 cropped.png
Dejiny západnej filozofie
Západná filozofia
Podľa éry
Predsokratovská filoz. • Staroveká filoz.
Stredoveká filoz. • Renesančná filoz.
Novoveká filoz.  • Súčasná filozofia

Podľa storočia
Filozofia 17. stor. • Filozofia 18. stor.
Filozofia 19. stor.  • Filozofia 20. stor.
Pozri aj
z  d  u

Filozofia 17. storočia sa v západnom svete všeobecne považuje za začiatok novovekej filozofie. Dochádza k upúšťaniu od scholastiky a ku koncipovaniu relatívne rozsiahlych epistemologických alternatívnych systémov.

Skoré 17. storočie je často nazývané ako "vek rozumu" alebo "vek racionalizmu". Má nasledovať po období renesančnej filozofie a predchádzať obdobie osvietenstva. Niektorí ho však považujú za súčasť éry osvietenstva. Epistemologické koncepty tohto storočia určili hĺbku sporu medzi racionalizmom a empirizmom. Na vzostupe je matematická metóda, vplyv vedeckých objavov, zmena fyzikálno-matematickej paradigmy v dielach Isaaca Newtona a v astronómii Galilea Galileiho. Je to aj storočie nových politicko-právnych postulátov, čím filozofia získava značný vplyv na revolučné dianie v Európe (Anglicko, Nizozemsko, medzinárodné právo, vzťahy medzi kresťanskými konfesiami po Vestfálskom mieri) a pripravuje sa pôda pre osvietenskú politickú a ekonomickú filozofiu nasledujúcej epochy.

Medzitým dochádza v Perzii k poslednej väčšej etape rozvoja ranej islamskej a iránskej filozofie založením školy transcendentnej teozofie Mullom Sadrom.

Významní filozofi 17. storočia[upraviť | upraviť kód]

Situácia v 17. storočí[upraviť | upraviť kód]

Sedemnáste storočie bolo z hľadiska politicko-právneho vývoja obdobím Tridsaťročnej vojny živenej ostrými náboženskými rozbrojmi, ďalej obdobím hľadania noriem a princípov medzinárodného práva, obdobím Nizozemskej a Anglickej revolúcie, nástupom barokovej kultúry a érou posilňovania kontinentálnych absolutistických režimov, špecificky najmä vo Francúzsku v osobe kráľa Ľudovíta XIV. Z hľadiska intelektuálnej atmosféry filozofia tohto storočia nadväzuje na emancipáciu rozumu z doby renesančnej Európy a relatívne jednoliato a kontinuálne pertraktuje predovšetkým epistemologické témy (čiže z oblasti teórie poznania). Ide o prirodzený vývoj – spomenutou svojprávnosťou renesančného rozumu európsky človek spochybnil v 17. storočí celé scholastické východisko deduktívneho poznávania, spočívajúce v objektívnych obsahoch vedomia, ktoré sú abstrahovateľné syntézou objektov zmyslovosti a objektov rozumu.[1] Sám subjekt, vlastné vedomie totiž samého seba už určuje ako východisko, ktoré sa stáva základom pre ďalšie poznávanie práve vďaka nespochybniteľnej istote vlastného jestvovania v čase, keď myslí (lat. cogito ergo sum). Iné poznanie nárokujúce si objektívny charakter, ktoré sa odvodzovalo z iných východísk, napr. zo spomínanej tomistickej syntézy predmetov rozumu a predmetov zmyslov, a ktoré pripúšťalo prostredníctvom abstrahovania inteligibilného súcna a následnej deduktívnej metódy aj metafyzické tézy, sa totiž začalo spochybňovať, pričom post-renesančná doba a doba oslabenia katolíckych kruhov v dôsledku reformácie a Tridsaťročnej vojny vyniesla na scénu mysliteľov, ktorí predstavujú alternatívu voči scholastike vyučovanej na vtedajších európskych univerzitách. Zároveň svoj vplyv dosahuje matematická vedecká metóda, kedy sa matematika stáva ideálom vedy celého 17. storočia a sprevádza mnohé matematické a astronomické veľké objavy (napr. Pascal, Leibniz, Newton, Galilei, Descartes, ale aj jeho protivník Gassendi). Vo všeobecnosti sa tak v nových podobách teórie poznania etabluje začiatok novovekej filozofie a epistemológia sa stáva teda kľúčovou disciplínou tejto éry.[2]

V dôsledku epistemologických alternatív a vzostupu subjektu ako východiska pre poznávanie sa témou 17. storočia stávajú aj politicko-právne postuláty. Tým filozofia v tomto období okrem vplyvu na prírodnú a matematickú vedu, ktoré hľadali svoje uplatnenie najmä v rozmáhajúcom sa priemysle obchodných veľmocí doby (špecificky koloniálne, revolučné Anglicko a veľmocenské, absolutistické Francúzsko), nadobúdala praktický vplyv na širšie európske mocenské skupiny. V tejto súvislosti vynikajú najmä názory na štát a spoločnosť v diele Thomasa Hobbesa (Leviathan, 1651), Lockov celkový filozofický vplyv na ideové zarámcovanie Anglickej revolúcie (Dve pojednania o vláde, 1689), proto-feminizmus anglickej mysliteľky Damaris Mashamovej (Pojednanie o Božej láske, 1696), alebo koncepcia prirodzeného práva u holandského mysliteľa Huga Grotia.[3]

Sedemnáste storočie je možné v jednoduchosti charakterizovať tiež ako obdobie protirečení. Napätie prevláda medzi katolíckymi a protestantskými stavmi a štátmi, čím vzniká potreba zabezpečenia hraníc, ostrého vyznačenia území a sfér vplyvu, položenia základov moderných národov a noriem medzinárodného práva, nakoľko v medzinárodnom priestore už rozhodovanie pápežskej moci alebo kanonického práva nestačí. Európa je konfesijne obzvlášť po Vestfálskom mieri (1648) naprieč celým svojím územím prehľadne rozvrstvená. Španielsko po veľkej prehre z roku 1588 stráca námornú a obchodnú dominanciu v prospech Anglicka, no napriek tomu španielska scholastika, ako ju utváral najmä Francisco Suárez, si v intelektuálnej Európe ponecháva veľmi silný vplyv.[4] Tiež pozoruhodne nastáva zlatý vek španielskej literatúry (Miguel de Cervantes, Lope de Vega, Calderón de la Barca a ďalší). Netreba tiež ani zabudnúť, že 17. storočie je rovnako v Anglicku dobou Williama Shakespeara, vo Francúzsku vystupuje Moliére a La Fontaine.[5] Napriek označovaniu tohto storočia ako epochy rozumu naďalej svoj vplyv má scholastika, ktorá sa udržuje na univerzitách aj popri nových epistemologických alternatívach, pestovaných skôr súkromne na rôznych šľachtických dvoroch a akadémiách. Európske obyvateľstvo zostáva určované kresťanským náboženstvom, hoci vieroučne už rozdeleným, takže zaujímavým protirečením tejto doby je koexistencia živého renesančného optimizmu, obratu k prírode a k subjektu na jednej strane, a na druhej strane asketizmu i ortodoxnosti množstva ľudí. Na jednej strane vznikajú viaceré rehoľné rády odvracajúce sa od sveta a tiež umenie, ktoré hľadá jednoduchosť a chudobu, na druhej strane protireformácia i reformácia spúšťa barokovú pompéznosť a veľkú slobodu vo veľkolepých maliarskych dielach a sochách (je to doba Berniniho, Rubensa, van Dycka, Rembrandta alebo Vermeera).[5]

Nové prístupy v otázkach vedy a metódy[upraviť | upraviť kód]

Francis Bacon[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Francis Bacon
Francis Bacon (1561 - 1626)

Bacon na začiatku 17. storočia pri hodnotení stavu európskej vedy uviedol, že sa v nej vytvárajú tri druhy nesprávnych teórií - sporné, afektované a fantazijné. Spornými sú teórie scholastikov na vtedajších univerzitách, ktoré obracali pohľad od prírody k sporným a neplodným tradičným textom. Potom tu boli reformátori a humanisti, ktorí sa zase kŕčovito držali starovekých autorov a považovali ich za autority bez toho, aby klasické pramene preskúmali kriticky. Podľa Bacona išlo o strojenosť a afektovanosť. Napokon sa v Európe rozvíjali fantazijné hypotézy, čím mal Bacon na mysli nepresný spôsob svedectva rôznych "vedcov" o prírodných úkazoch.[6] Riešením tejto situácie má byť rekonštrukcia všetkých náuk pomocou novej metódy.

Pri hľadaní novej metódy sa Bacon sústredí na kritiku prirodzeného ľudského rozumu, hlavných filozofických systémov a logiky dôkazu. Zisťuje, že úsudok ľudského rozumu je často skreslený rôznymi nesprávnymi predstavami a pojmami, ktoré nazýva idolmi. Nesprávne mienky rozdeľuje do štyroch druhov:

  • idoly kmeňa (predsudky vyplývajúce z našej ľudskej podstaty, napr. vnášanie antropomorfických prvkov do prírody, učenie o účelovosti a pod.)
  • idoly jaskyne (obmedzenia našich úsudkov, ktoré sa vždy formujú cez prizmu našej subjektivity, napr. sú zásadne ovplyvnené našou výchovou, telesnou konštitúciou, vzdelaním, skúsenosťami a pod.)
  • idoly trhu (skresľovanie poznatkov prenosom od človeka k človeku prostredníctvom nedokonalej a limitovanej medziľudskej komunikácie)
  • idoly divadla (nekritické preberanie názorov autorít)

Kritikou idolov Bacon pripravil pôdu pre uplatnenie empirického prístupu vo vedách, pretože "jediná nádej je v správnej indukcii".[7] Induktívna metóda bola aj dovtedy vo filozofii známa, avšak Bacon sa zaslúžil o rozpracovanie tohto princípu do konkrétnych metodologických postupov pozorovaním a experimentom. Na začiatku disponujeme pracovnou hypotézou ako východiskom, následne sa zhromažďuje skúsenosť prostredníctvom experimentu, ktorý je usporiadaný podľa daného cieľa, a napokon sa na základe spoločných znakov a súvislostí vyvodia dôsledky a formulácie všeobecných viet. Táto metóda neslúži len pre aplikáciu prírodovedného poznania v praktickom živote, ale má sa využívať aj pri rozpoznávaní teoretických poznatkov dôležitých pre rozvoj vedy, ako aj za účelom lepšieho chápania základných filozofických problémov.[7]

Galileo Galilei[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Galileo Galilei
Galileo Galilei (1564 - 1642)

Podľa Galileiho náš rozum v porovnaní s Božou mysľou určite nie je vševediaci, no nie je zároveň úplne neschopný poznať pravdu. Boh stvoril svet na báze matematickej architektúry, ktorú môžeme svojím rozumom rozpoznávať a odhaľovať, a tým mať čiastočnú účasť na Božom poznaní "veľkej knihy prírody". Vedec musí byť preto realista, ktorý akceptuje nezávislú existenciu prírodného sveta a zároveň potvrdzuje schopnosť človeka aspoň do istej miery poznať tento svet, a to s objektívnou istotou. Síce čo do extenzity (rozsahu) nemôžeme disponovať nekonečným poznaním v jednom vhľade a intuícii ako Boh, no čo do intenzity (objektívnej istoty ohľadom poznania konkrétneho javu) máme rovnaké možnosti, aké má Boh.[8] Nový prístup sa v rámci takto interpretovaného realizmu musí preto zaujať najmä pri hľadaní novej vedeckej metódy, aby bola objektívna istota vôbec možná. A tak Galilei kritizoval Aristotelov štandard dôkazu v zmysle dobových peripatetických a scholastických textov, ako aj odvolávanie sa na autority. Veda sa nesústredí v prvom rade na to, "že to je" a "akej to je podstaty", ale primárne sa má sústrediť na to, "ako to je". Prípravnými krokmi pre rozvoj vedeckého poznania sú tak zmyslové (resp. empirické) poznanie a tiež pochybovanie.

Galilei chápal prírodu ako zhmotnený matematický systém, ktorého pôvodcom je geometrický Boh. Preto sa filozofia nemôže zaoberať skúmaním cieľových príčin, keďže ich nemožno podriadiť matematickej analýze a kvantitatívnemu vyjadreniu. Nie je možné ani poznať skutočnú vnútornú esenciu prirodzených substancií, ako si to nárokuje dobová metafyzika. Boh tieto esencie isto pozná, no človek sa o to nemá ani len pokúšať, lebo sa nevymaní z područia pravdepodobnostných špekulácií. Predmetom filozofie má byť príroda a jej nástrojom má byť matematika.[9]

Neskôr Galilei priznal, že jestvuje časť reality, ktorá je nepostihnuteľná matematickou kvantifikáciou a objektívnym dôkazom. Išlo najmä o oblasti humanitného poznania, dejín alebo práva. Vedecký opis jeho metódy sa tak ukázal napokon ako neúplný a u ďalších filozofov najmä z okruhu racionalizmu (Descartes, Leibniz, ale z iného okruhu aj Locke) vyvolal otázku, či je vôbec možné vypracovať jednu spoločnú metódu, ktorá by zároveň zahŕňala aj človeka, aj prírodu.

Isaac Newton[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Isaac Newton
Isaac Newton (1643 - 1727)

Newton zavŕšil vývoj klasickej fyziky formuláciou všeobecne platných zákonov mechaniky. Jeho systém sa takisto opiera o postulát matematicky štruktúrovaného univerza, ako tomu bolo u Galileiho, hoci nepovažuje matematiku za jedinú možnú adekvátnu metódu na porozumenie sveta. Ako východiskové predpoklady mu poslúžili pojmy absolútneho priestoru a času, mechanického pohybu a gravitácie, čo mu umožnilo vytvoriť nový výklad sveta, zastávaný v prírodnej vede takmer až do konceptu Alberta Einsteina v 20. storočí.[10]

Newton nadviazal v otázkach vedeckej metódy na práce Bacona a Galileiho. Snažil sa docieliť vyváženie medzi empirickými a racionálnymi aspektami filozofie prírody, preto určil matematiku za nástroj filozofie iba v tom prípade, ak ide o opis zákonitostí a dôkazov vo veci mechanického pohybu telies. Matematika je síce naďalej suverénny nástroj rozumu na všeobecné dokazovanie, ale musí sa prispôsobiť podmienkam dynamiky, postrehnuteľnej naším zmyslovým vnímaním. To v podstate znamená, že cieľom filozofie prírody má byť najprv empirické skúmanie pohybových javov, a potom ich pomocou a analýzou dokazovať ďalšie javy. Svoju fundamentálnu úlohu tu zohráva induktívna metóda. Newton definitívne sformuloval metódu klasickej modernej fyziky, ktorou je v prvom kroku analytická indukcia so svojím základom v skúsenosti a v druhom kroku pokračuje syntetickým dokazovaním ďalších dôsledkov, zohľadňujúc príslušné zmyslové údaje.[11] Na rozdiel od Galileiho však Newton neverí, že by takáto metóda založená na indukcii viedla k objektívnej istote poznania. Nevie totiž poskytnúť absolútne istý dôkaz, nakoľko nikdy nedosiahne také zovšeobecnenie zmyslových dát, aby sa mohli principiálne vylúčiť akékoľvek budúce experimentálne opravy interpretácie výsledkov. No pokiaľ ide o zmyslové pohybové javy, Newton túto metódu považuje za najlepšiu cestu pre človeka.

Newton napokon formuloval pravidlá usudzovania v prírodnej filozofii, ktoré sa v nasledujúcej epoche (najmä Hume a Kant) všeobecne prijali ako tzv. základné požiadavky vedeckého poznania:

  • úspornosť v myslení (ekonómia myslenia) - pri objasňovaní kauzálnych súvislostí v prírode sledujeme vysvetlenie, ktoré je zároveň pravdivé (na základe matematickej analýzy) a zároveň postačujúce (zahŕňajúce iba relevantné javy); cielime tak úspornosť v argumentoch
  • jednotnosť (uniformita) - tým istým prírodným účinkom máme, pokiaľ je to možné, pripísať tie isté príčiny
  • všeobecnosť - kvality telies, ktoré patria všetkým telesám v rozsahu našich pokusov, treba považovať za všeobecné kvality vôbec všetkých telies
  • empirická obozretnosť - závery experimentálnej filozofie sú pravdivé len do určitej miery; akonáhle odhalíme nové javy, voči ktorým musíme byť pri skúmaní obozretní a poctiví, tak je nutné pôvodné závery upresňovať, modifikovať, alebo ich dokonca úplne zmeniť[12]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Porov. MARÉCHAL, J.: Výbor z filozofického díla. Olomouc : Centrum Aletti, 1996, s. 38-39. ISBN 80-901957-9-2
  2. Kol. autorov: Dejiny filozofie. Bratislava : SPN, 1996, s. 61. ISBN 80-08-00306-5
  3. Porov. KRSKOVÁ, A.: Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava : Iura Edition, spol. s r.o., 2011, s. 322. ISBN 978-80-8078-385-3
  4. Porov. Kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, 2002, s. 386. ISBN 80-7182-064-4
  5. a b Porov. KRSKOVÁ, A.: Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava : Iura Edition, spol. s r.o., 2011, s. 285-286. ISBN 978-80-8078-385-3
  6. Porov. SIROVIČ, F.: Dejiny filozofie II., Novovek, 1. časť. Trnava : Dobrá kniha, 1997, s. 35. ISBN 80-7141-159-0
  7. a b Porov. Kol. autorov: Dejiny filozofie. Bratislava : SPN, 1996, s. 63. ISBN 80-08-00306-5
  8. Porov. SIROVIČ, F.: Dejiny filozofie II., Novovek, 1. časť. Trnava : Dobrá kniha, 1997, s. 46-48. ISBN 80-7141-159-0
  9. Porov. SIROVIČ, F.: Dejiny filozofie II., Novovek, 1. časť. Trnava : Dobrá kniha, 1997, s. 49-52. ISBN 80-7141-159-0
  10. Porov. Kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, 2002, s. 288. ISBN 80-7182-064-4
  11. Porov. SIROVIČ, F.: Dejiny filozofie II., Novovek, 1. časť. Trnava : Dobrá kniha, 1997, s. 53-54. ISBN 80-7141-159-0
  12. Porov. SIROVIČ, F.: Dejiny filozofie II., Novovek, 1. časť. Trnava : Dobrá kniha, 1997, s. 58-60. ISBN 80-7141-159-0