Filozofia 17. storočia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Sanzio 01 cropped.png
Dejiny západnej filozofie
Západná filozofia
Podľa éry
Predsokratovská filoz. • Staroveká filoz.
Stredoveká filoz. • Renesančná filoz.
Novoveká filoz.  • Súčasná filozofia
Podľa storočia
Filozofia 17. stor. • Filozofia 18. stor.
Filozofia 19. stor.  • Filozofia 20. stor.
Pozri aj
z  d  u

Filozofia 17. storočia sa v západnom svete všeobecne považuje za začiatok novovekej filozofie. Dochádza k upúšťaniu od scholastiky a ku koncipovaniu relatívne rozsiahlych epistemologických alternatívnych systémov.

Skoré 17. storočie je často nazývané ako "vek rozumu" alebo "vek racionalizmu". Má nasledovať po období renesančnej filozofie a predchádzať obdobie osvietenstva. Niektorí ho však považujú za súčasť éry osvietenstva. Epistemologické koncepty tohto storočia určili hĺbku sporu medzi racionalizmom a empirizmom. Na vzostupe je matematická metóda, vplyv vedeckých objavov, zmena fyzikálno-matematickej paradigmy v dielach Isaaca Newtona a v astronómii Galilea Galileiho. Je to aj storočie nových politicko-právnych postulátov, čím filozofia získava značný vplyv na revolučné dianie v Európe (Anglicko, Nizozemsko, medzinárodné právo, vzťahy medzi kresťanskými konfesiami po Vestfálskom mieri) a pripravuje sa pôda pre osvietenskú politickú a ekonomickú filozofiu nasledujúcej epochy.

Medzitým dochádza v Perzii k poslednej väčšej etape rozvoja ranej islamskej a iránskej filozofie založením školy transcendentnej teozofie Mullom Sadrom.

Významní filozofi 17. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Situácia v 17. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Sedemnáste storočie bolo z hľadiska politicko-právneho vývoja obdobím Tridsaťročnej vojny živenej ostrými náboženskými rozbrojmi, ďalej obdobím hľadania noriem a princípov medzinárodného práva, obdobím Nizozemskej a Anglickej revolúcie, nástupom barokovej kultúry a érou posilňovania kontinentálnych absolutistických režimov, špecificky najmä vo Francúzsku v osobe kráľa Ľudovíta XIV. Z hľadiska intelektuálnej atmosféry filozofia tohto storočia nadväzuje na emancipáciu rozumu z doby renesančnej Európy a relatívne jednoliato a kontinuálne pertraktuje predovšetkým epistemologické témy (čiže z oblasti teórie poznania). Ide o prirodzený vývoj – spomenutou svojprávnosťou renesančného rozumu európsky človek spochybnil v 17. storočí celé scholastické východisko deduktívneho poznávania, spočívajúce v objektívnych obsahoch vedomia, ktoré sú abstrahovateľné syntézou objektov zmyslovosti a objektov rozumu.[1] Sám subjekt, vlastné vedomie totiž samého seba už určuje ako východisko, ktoré sa stáva základom pre ďalšie poznávanie práve vďaka nespochybniteľnej istote vlastného jestvovania v čase, keď myslí (lat. cogito ergo sum). Iné poznanie nárokujúce si objektívny charakter, ktoré sa odvodzovalo z iných východísk, napr. zo spomínanej tomistickej syntézy predmetov rozumu a predmetov zmyslov, a ktoré pripúšťalo prostredníctvom abstrahovania inteligibilného súcna a následnej deduktívnej metódy aj metafyzické tézy, sa totiž začalo spochybňovať, pričom post-renesančná doba a doba oslabenia katolíckych kruhov v dôsledku reformácie a Tridsaťročnej vojny vyniesla na scénu mysliteľov, ktorí predstavujú alternatívu voči scholastike vyučovanej na vtedajších európskych univerzitách. Zároveň svoj vplyv dosahuje matematická vedecká metóda, kedy sa matematika stáva ideálom vedy celého 17. storočia a sprevádza mnohé matematické a astronomické veľké objavy (napr. Pascal, Leibniz, Newton, Galilei, Descartes, ale aj jeho protivník Gassendi). Vo všeobecnosti sa tak v nových podobách teórie poznania etabluje začiatok novovekej filozofie a epistemológia sa stáva teda kľúčovou disciplínou tejto éry.[2]

V dôsledku epistemologických alternatív a vzostupu subjektu ako východiska pre poznávanie sa témou 17. storočia stávajú aj politicko-právne postuláty. Tým filozofia v tomto období okrem vplyvu na prírodnú a matematickú vedu, ktoré hľadali svoje uplatnenie najmä v rozmáhajúcom sa priemysle obchodných veľmocí doby (špecificky koloniálne, revolučné Anglicko a veľmocenské, absolutistické Francúzsko), nadobúdala praktický vplyv na širšie európske mocenské skupiny. V tejto súvislosti vynikajú najmä názory na štát a spoločnosť v diele Thomasa Hobbesa (Leviathan, 1651), Lockov celkový filozofický vplyv na ideové zarámcovanie Anglickej revolúcie (Dve pojednania o vláde, 1689), proto-feminizmus anglickej mysliteľky Damaris Mashamovej (Pojednanie o Božej láske, 1696), alebo koncepcia prirodzeného práva u holandského mysliteľa Huga Grotia.[3]

Sedemnáste storočie je možné v jednoduchosti charakterizovať tiež ako obdobie protirečení. Napätie prevláda medzi katolíckymi a protestantskými stavmi a štátmi, čím vzniká potreba zabezpečenia hraníc, ostrého vyznačenia území a sfér vplyvu, položenia základov moderných národov a noriem medzinárodného práva, nakoľko v medzinárodnom priestore už rozhodovanie pápežskej moci alebo kanonického práva nestačí. Európa je konfesijne obzvlášť po Vestfálskom mieri (1648) naprieč celým svojím územím prehľadne rozvrstvená. Španielsko po veľkej prehre z roku 1588 stráca námornú a obchodnú dominanciu v prospech Anglicka, no napriek tomu španielska scholastika, ako ju utváral najmä Francisco Suárez, si v intelektuálnej Európe ponecháva veľmi silný vplyv.[4] Tiež pozoruhodne nastáva zlatý vek španielskej literatúry (Miguel de Cervantes, Lope de Vega, Calderón de la Barca a ďalší). Netreba tiež ani zabudnúť, že 17. storočie je rovnako v Anglicku dobou Williama Shakespeara, vo Francúzsku vystupuje Moliére a La Fontaine.[5] Napriek označovaniu tohto storočia ako epochy rozumu naďalej svoj vplyv má scholastika, ktorá sa udržuje na univerzitách aj popri nových epistemologických alternatívach, pestovaných skôr súkromne na rôznych šľachtických dvoroch a akadémiách. Európske obyvateľstvo zostáva určované kresťanským náboženstvom, hoci vieroučne už rozdeleným, takže zaujímavým protirečením tejto doby je koexistencia živého renesančného optimizmu, obratu k prírode a k subjektu na jednej strane, a na druhej strane asketizmu i ortodoxnosti množstva ľudí. Na jednej strane vznikajú viaceré rehoľné rády odvracajúce sa od sveta a tiež umenie, ktoré hľadá jednoduchosť a chudobu, na druhej strane protireformácia i reformácia spúšťa barokovú pompéznosť a veľkú slobodu vo veľkolepých maliarskych dielach a sochách (je to doba Berniniho, Rubensa, van Dycka, Rembrandta alebo Vermeera).[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Porov. MARÉCHAL, J.: Výbor z filozofického díla. Olomouc : Centrum Aletti, 1996, s. 38-39. ISBN 80-901957-9-2
  2. Kol. autorov: Dejiny filozofie. Bratislava : SPN, 1996, s. 61. ISBN 80-08-00306-5
  3. Porov. KRSKOVÁ, A.: Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava : Iura Edition, spol. s r.o., 2011, s. 322. ISBN 978-80-8078-385-3
  4. Porov. Kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, 2002, s. 386. ISBN 80-7182-064-4
  5. a b Porov. KRSKOVÁ, A.: Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava : Iura Edition, spol. s r.o., 2011, s. 285-286. ISBN 978-80-8078-385-3