Hugo Grotius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Hugo Grotius
holandský právnik a diplomat
Hugo Grotius
Štát pôsob.Nizozemsko
Francúzsko
Švédsko
Narodenie10. apríl 1583
Delft, Holandsko
Úmrtie28. august 1645 (62 rokov)
Rostock, Nemecko
Národnosťholandská
Zamestnanieadvokát, diplomat
Známy vďakamedzinárodné právo
diela
Slobodné more
Tri knihy o práve vojny a mieru
Alma materLeidenská univerzita
Orléanska univerzita
ManželkaMária van Reigersberchová
Deticelkovo 7 detí
PodpisHugo Grotius, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Hugo Grotius
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Hugo Grotius

Hugo Grotius (iné mená: Hugo de Groot[1] alebo hol. Huig de Groot;[2] * 10. apríl 1583, Delft – † 28. august 1645, Rostock) bol holandský humanista, právnik a diplomat, predstaviteľ prirodzenoprávnej školy. Bol jedným zo zakladateľov moderného medzinárodného práva a niekedy býva označovaný za otca medzinárodného práva.[3] Uväznený v náboženských sporoch reformácie, presadzoval irenickú víziu, ktorá mala zjednotiť a zmieriť kresťanské cirkvi a znepriatelené štáty. Vo svojej dobe bol dobre známy pre svoju poéziu a filozofiu náboženstva, ako aj pre prácu v oblasti práva a politiky.[4] Je po ňom pomenovaný asteroid 9994 Grotius.[5]

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Grotius sa narodil v roku 1583 v holandskom (nizozemskom) meste Delft. Jeho otec bol miestnym mešťanostom (purkmajstrom[2], burgomasterom), doktorom práv a kurátorom Leidenskej univerzity. Hugovi sa tak dostalo dobrého vzdelania a už ako osemročný dokázal písať po latinsky. Ako jedenásťročný začal študovať na artistickej fakulte Leidenskej univerzity, kde bol jeho učiteľom významný humanista Joseph Scaliger. Dosiahol hlboké humanistické vzdelanie, citoval početných antických spisovateľov a dobre poznal justiniánsku kodifikáciu rímskeho práva i novoscholastické myšlienky. V roku 1598 sprevádzal holandského štátnika Johana van Oldenbarnevelta na jeho ceste do Francúzska, kde sa spoznal s francúzskym kráľom Henrichom IV., ktorý ho nazval „zázrakom Holandska“.[3] Kontakty, ktoré Grotius nadviazal vo Francúzsku, mu umožnili predĺžiť si pobyt a získať titul doktora práv na univerzite v Orléans. Do Holandska sa vrátil o rok neskôr.[2][4][6]

Grotiova socha v rodnom meste Delft v Holandsku

V roku 1599 sa Grotius usadil v Haagu, kde začal pracovať ako advokát. Istý čas pobýval u kazateľa a teológa Johannesa Uyttenbogaerta. Už v tomto období sa venoval spisovateľskej činnosti a hlboko sa angažoval v holandskej politike. Na začiatku 17. storočia si Spojené kráľovstvo, Španielsko a Portugalsko rezervovali monopol na obchod s Východnou Indiou. Keď sa v Holanďania v roku 1604 zmocnili portugalského plavidla Santa Catarina, Holandská východoindická spoločnosť požiadala Grotia o vyhotovenie diela, ktoré by právne bránilo akciu z dôvodu, že mocnosti zavedením monopolu upreli Holanďanom ich prirodzené právo na obchodovanie. Jeho výsledné dielo De iure praedae zostalo počas jeho života až na jednu kapitolu nepublikované. Kapitola vyšla pod slávnym názvom Mare Liberum (Slobodné more), v ktorej Grotius obhajuje voľný prístup k oceánu pre všetky národy. Dielo podporilo pozíciu Holandska pri rokovaniach o dvanásťročnom prímerí, ktoré uzavrelo so Španielskom.[3][4][6]

Hrad Loevenstein na ktorom bol Grotius niekoľko rokov väznený

V roku 1607 bol Grotius vymenovaný za generálneho prokurátora (advocaat-fiscaal) provincií Holland, Zeeland a Západné Frízsko. V nasledujúcom roku sa oženil s Máriou van Reigersberchovou. Celkovo sa im narodili tri dcéry a štyria synovia.[6] Ako podporovateľ tzv. remonštrantov (arminiánov) podporujúcich protestantizmus Jacoba Arminia sa zapojil do horkého politického boja proti gomaristom (ortodoxní kalvíni pod vedením Francisca Gomara).[3] Jeho túžbou bolo predovšetkým zabrániť narušeniu mieru v náboženských záležitostiach. Niekedy v tejto dobe vytvoril rukopis o myšlienke, že všetky viery zdieľajú súbor základných doktrín, čo je cesta k presadeniu zmieru v hádkach v jemnejších bodoch teológie. Vypracoval tiež niekoľko spisov o úlohe štátu pri riešení konfliktov o náboženstvo. Na to, aby sa predišlo konfliktu práv mala podľa neho v štáte existovať iba jedna konečná autorita, ktorá by mala udržiavať občiansky mier a formovať zodpovedných občanov. Civilní úradníci mali svoje rozsudky obmedziť len na základné doktríny.[4]

Truhlica na knihy v ktorej mal Grotius údajne utiecť zo zajatia

Náboženský spor v krajine sa vládnuce kalvínske kruhy snažili vyriešiť zvolaním celo krajinskej synody. S tým nesúhlasili arminiáni, ktorí sa synodu snažili blokovať. Vypukli nepokoje, ktoré miestodržiteľ Móric Oranžský využil ako zámienku na perzekúciu. V roku 1618 nariadil zatknutie arminiánskych vodcov a Grotius bol odsúdený na doživotný pobyt v pevnosti Loevestein. Na hrade ho mohla navštevovať rodina a jeho manželka Mária mu mohla pravidelne nosiť listy, knihy a papiere. V zajatí tak rozpracoval niekoľko svojich neskorších diel.[3][4]

V roku 1621 Grotius s pomocou svojej manželky z hradu utiekol ukrytý v truhlici na knihy. Cez Antverpy utiekol do Paríža, kde žil pod patronátom Ľudovíta XIII. Vo Francúzsku Grotius napísal viacero diel a spoznal sa s mnohými učencami jeho doby. V Paríži v roku 1625 vydal svoje majstrovské dielo De iure belli ac pacis, ktoré bolo silne ovplyvnené trpkými násilnými politickými bojmi v Holandsku i v Európe.[3][4][6]

Do Holandska sa vrátil v roku 1631, avšak už o rok neskôr z obáv pred uväznením odišiel do Hamburgu. V roku 1634 mu švédsky kancelár Axel, gróf Oxenstierna, ponúkol miesto švédskeho veľvyslanca v Paríži. Grotius prijal švédske občianstvo a usadil sa v Paríži. Jeho diplomatická kariéra bola menej úspešná. Budil nedôveru Richelieua aj Mazarina[2] a jeho slabá pozícia sa prejavila i na tom, že nebol menovaný za vyjednávača na dôležitých mierových konferenciách, ktoré nakoniec vyústili do Vestfálskeho mieru. Samotný mier však bol víťazstvom ním šírených myšlienok. V roku 1644 po nástupe novej kráľovnej Kristíny na trón bol zbavený funkcie veľvyslanca a povolaný do Štokholmu. Kráľovná Kristína mu s rodinou ponúkla nerušený život v Štokholme avšak severské podnebie mu nevyhovovalo a po konzultáciách s kráľovnou odišiel loďou do Lübecku. Pri pobreží východného Pomoranska loď stroskotala a Grotius v auguste 1645 v Rostocku zomrel na vyčerpanie.[3][4][6]

Dielo[upraviť | upraviť kód]

Titulná stránka druhej edície knihy De jure belli ac pacis, Amsterdam, 1631

Počas svojho života Grotius napísal mnoho prác z rôznych oblastí. Medzi jeho prvé spisy, ktoré vyšli v tlači, patrilo niekoľko imitácií klasického verša.[4] S komentárom redigoval encyklopedické dielo o siedmich slobodných umeniach severoafrického básnika Martiana Capellu a dielo Phaenomena od antického spisovateľa Arata zo Soli. Napísal množstvo filologických diel a drámu Adamus Exul. Vďaka nej si získal uznanie ako básnik, neskôr dielo študoval John Milton pri príprave svojho Strateného raja. Hoci oceňoval svoje umelecké snahy oveľa viac ako všednú prácu právnika, vždy sa usiloval potešiť svojich patrónov a klientov. Jeho najznámejšie príspevky k politickému mysleniu sa tak formovali v priebehu jeho profesionálnych povinností. Značný bol jeho prínos pre medzinárodné právo. Vydal tiež mnoho teologických a politicko-teologických diel v ktorých prejavil veľký záujem o zjednotenie kresťanskej cirkvi.[4][3][6]

Časť z ďalšej tvorby:

  • Pontifex Romanus (1598).[3]

Dielo obsahuje šesť monológov o súčasnej politickej situácii, bolo ovplyvnené jeho cestou do Francúzska.

Dielo pojednávalo o významnej právnej zásade - slobode morí, šlo o časť širšieho, nevydaného diela De iure Praedae[3]/De iure praedae commentarius[2] resp. De Indis[4]

  • De republica emendanda (1610)[8]
  • De antiquitate reipublicae Batavicae (1610)[4]
  • Meletius (1611, nepublikované)[4]
  • Ordinum Hollandiae ac Westfrisiae pietas (1613)[4]
  • Annales et Historiae de Rebus Belgicis (1613, vydané posmrtne v roku 1657)[3][4]
  • De imperio summarum potestatum circa sacra (1617)[4]
  • Defensio fidei catholicae de satisfactione Christi adversus Faustum Socinum (1617)[4]
  • Bewijs van den waren godsdienst (1622)[9]
  • Apologeticus (1622)[4]

Dielo obsahuje obranu jeho konania ako holandského verejného činiteľa.

Dielo býva považované za prvé komplexné vedecké pojednanie o medzinárodnom práve a bolo všeobecne uznávané a využívané. Slúžilo ako príručka pre diplomatov a panovníkov, oficiálnou učebnicou bolo na mnohých univerzitách v Nemecku.[2]

  • Traktát o kresťanskej viere[2] (lat. De Veritate Religionis Christianae) (1627)[3], v češtine vyšlo ako O pravdě křesťanského náboženství.
  • Úvod do holandského práva[2] (hol. Inleidinge to the Hollandsche Rechts-geleerdheid)[4] (1631)
  • Sophompaneas (1635)[4]
  • De origine gentium Americanarum dissertatio (1642)[8]
  • Via ad pacem ecclesiasticam (1642)[4]
  • dve anotácie k Biblii:[4]
    • Annotationes in Vetus Testamentum (1644)[10]
    • Annotationes in Novum Testamentum (1650)[8]
  • Historia Gotthorum, Vandalorum et Langobardorum (1637)[3]

Myšlienky[upraviť | upraviť kód]

Významný bol najmä Grotiov prínos do medzinárodného práva (z dnešného hľadiska medzinárodného práva verejného). Medzinárodné právo označoval stále rímskym pojmom ius gentius a neprijal moderný pojem salamanskej školy ius inter gentes (právo medzi národmi). Za jeho zdroj považoval normy prirodzeného práva i normy pozitívneho práva, medzi ktoré radil ako právnu obyčaj, tak aj zmluvné právo. Vo svojich dielach zaznamenal viacero moderných zásad medzinárodného práva.[7] Významným bola najmä zásada slobody morí, ktorú vyjadril vo svojom diele Slobodné more. Oponentom jej bola v tom čase kulminujúca zásada uzavretosti morí, ktorú mimo iné zastával Angličan John Selden. Táto však spor prehrala a sloboda morí je dodnes jedným zo základných zásad medzinárodného morského práva.[11]

Podobne ako salamanská škola aj Grotius medzinárodné právo chápal primárne ako súčasť prirodzeného práva. Narozdiel od Vitoriu alebo Suaréza však prirodzené právo sekularizoval na výraz ľudskej prirodzenosti[7] a rozumu. Skôr než o sekularizáciu kategorickú ale šlo o hypotézu na ktorej pochopenie je potrebná celková znalosť jeho argumentácie.[3] Grotius bol hlboko veriaci človek, ktorý si však uvedomoval roztrieštenosť kresťanstva. Úlohu mediátorov už nemohli sprostredkovať ani pápež ani cisár a právne riešenia nemohli byť založené na niektorej z konfesií. Pre ich dodržiavanie museli byť pravidlá vystavané na sekulárnej úrovni, ktorú by uznávali všetci. Neodmietol síce božský pôvod prirodzeného práva, kategorickým imperatívom ho avšak podľa Grotia nerobí Božie nariadenie ale jeho prirodzenosť. Normy zároveň nesmeli urážať kresťanstvo, ktorému ponechal status referenčnej roviny.[2]

Jeho cieľom bolo dosiahnuť čo najväčšiu minimalizáciu krviprelievania vo vojnách vybudovaním všeobecnej teórie práva, ktorá by obmedzovala a regulovala vojnu medzi nezávislými mocnosťami. Zistil, že presvedčiť vládcov, aby upustili od vojny alebo páchania krutých činov počas vojny prostredníctvom sekulárnych noriem a prirodzených zákonov je zložité. V argumentácii proti vojne sa tak neváhal sa uchýliť aj k využitiu Božieho zákona prevzatého hlavne zo Starého zákona a k zákonu lásky prevzatému z Nového zákona. Ako poslednú možnosť k zabráneniu krviprelievania dokonca prijal argument užitočnosti, hoci uviedol, že úvahy o užitočnosti nie sú jeho záujmom.[3]

Grotius veril, že by sa mali pripúšťať iba vojny, ktoré majú spravodlivé príčiny. Pretože niet sudcu pre súdne urovnanie medzi národmi, vojna ako prostriedok riešenia konfliktov musí byť podľa neho tolerovaná. Príčiny vojny by sa však mali obmedziť len na príčiny súdnych sporov. Vypracoval tiež teóriu zločinu a trestu, ktorou charakterizoval určité vojny ako spravodlivý trest za zločiny spáchané nezávislými mocnosťami.[3]

Kritizoval humanistov, ktorým vyčítal najmä to, že vyzdvihovali dokonalosť klasického rímskeho práva a mu pripisovali až „úroveň napísaného rozumu a spravodlivosti“ (scripta ratio et iustitia). Dokonalé a spravodlivé právo možno podla Grotia odvodiť iba z rozumu a ľudskej prirodzenosti.[1] Pozitívne právo podľa neho musí byť v zhode s prirodzeným, môže ho však čiastočne meniť.[7]

Štát zadefinoval ako: „prirodzený a dokonalý zväzok slobodných ľudí vytvorený s cieľom realizovať spoločné dobro“. Ako morálna osoba a zvláštny subjekt práva ešte ale nie je plne samostatný. Vzniká zmluvou, v ktorej ľud ako nositeľ suverenity preniesol na panovníka, čím stratil právo odporu voči nemu.[2]

Nadviazal na aristotelovskú teóriu človeka ako tvora spoločenského. Človek má podľa neho appetitus societis, pud spolčovať sa a rozum k tomu, aby neškodil druhému. Ľudia chcú od počiatku žiť v mieri a tvoria svoje prostredie tak, aby žili bez konfliktov. Pre všetkých preto musí platiť zásada pacta sunt servanda. Ovplyvnený rímskymi stoikmi tvrdil, že rozum môže izolovaných ľudí spájať do kozmopolisu. Sám sa definoval slovami: „Holanďan pôvodom, Francúz bydliskom, Švéd svojou funkciou, ale celý život svojim duchom Európan“.[2]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Grotius, h In: Filit [online]. Fakulta matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2020-10-17]. Dostupné online.
  2. a b c d e f g h i j k l KRSKOVÁ, Alexandra. Dejiny politickej a právnej filozofie. 1. vyd. Trnava : Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011. ISBN 978-80-8078-385-3. S. 292 – 300.
  3. a b c d e f g h i j k l m n o p Hugo Grotius In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-10-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w Grotius, Hugo In: Internet Encyclopedia of Philosophy [online]. [Cit. 2020-10-18]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. (9994) Grotius In: SCHMADEL, Lutz D. Dictionary of Minor Planet Names. Berlin/Heidelberg : Springer Science & Business Media, 2012. Dostupné online. ISBN 978-3-642-29718-2. S. 716. (po anglicky)
  6. a b c d e f Hugo Grotius In: MILLER, Jon. The Stanford Encyclopedia of Philosophy. [s.l.] : Metaphysics Research Lab, Stanford University, 2014. Dostupné online.
  7. a b c d e JANKUV, Juraj, et al. Medzinárodné právo verejné. Prvá časť. 1. vyd. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2015. ISBN 978-80-7380-559-3. S. 30.
  8. a b c BARDUCCI, Marco. Hugo Grotius and the Century of Revolution, 1613-1718: Transnational Reception in English Political Thought. Oxford : Oxford University Press, 2017. Dostupné online. ISBN 978-0-19-106958-1. S. 72, 90, 158. (po anglicky)
  9. MEYJES, Guillaume Henri Marie Posthumus; NELLEN, Henk J. M.; RABBIE, Edwin. Hugo Grotius, Theologian: Essays in Honour of G.H.M. Posthumus Meyjes. Leiden : BRILL, 1994. Dostupné online. ISBN 978-90-04-10000-8. S. 43. (po anglicky)
  10. Zeitschrift für die alttestamentliche Wissenschaft. Zväzok 105. Berlin : W. de Gruyter, 1993. Dostupné online. S. 213. (po nemecky)
  11. JANKUV, Juraj, et al. Medzinárodné právo verejné. Druhá časť. 1. vyd. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. ISBN 978-80-7380-559-3. S. 71 – 72.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]