Pozorovanie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Pozorovanie by sa dalo všeobecne definovať ako zmyslová percepcia okolitého sveta. Vedecké pozorovanie sa na rozdiel od „laického“ pozorovania dá definovať ako technika zberu informácií založená na zameranom, systematickom a organizovanom sledovaní aspektov, fenoménov, ktoré sú objektom skúmania[1]. Vedecké pozorovanie je jedna zo všeobecne akceptovaných vedeckých metód, a hrá tak dôležitú úlohu v rámci kvalitatívneho a kvantitatívneho výskumu.

Všeobecné delenie pozorovania[upraviť | upraviť zdroj]

Najprehľadnejším delením pozorovania je jednoznačne delenie na pozorovanie priame (zmyslové - najčastejšie sa jedná o pozorovanie prostredníctvom primárnych zrakovýchsluchových vnemov) a pozorovanie nepriame (sprostredkované – napr. prostredníctvom mikroskopu, dotazníku či videozáznamu).

Podobne ako pre iné vedecké metódy platí aj pre pozorovanie základné rozdelenie na pozorovanie kvalitatívnekvantitatívne v závislosti na charaktere získavaných informácií. O účele kvalitatívneho či kvantitatívneho pozorovania sa doktor Miroslav Disman vyjadril nasledovne: 

Rozumieť to je úlohou kvalitatívneho výskumu. Kvantitatívny výskum je iba brutálny a primitívny nástroj na testovanie hypotéz. Má však jednu nesmierne dôležitú vlastnosť: je nám schopný povedať, aká je pravdepodobnosť, že sme na omyle[2].

Delenie pozorovania[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa stupňa formalizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Štandardizované pozorovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vyznačuje vysokou mierou formalizácie. Už pred zahájením pozorovania je stanovené čo, ako, ako často, kde a ideálne s akými predpokladmi vývoja budeme pozorovať. Pozorovanie tohto druhu spravidla dovoľuje použitie záznamového archu ako aj aplikáciu viacerých zaškolených pozorovateľov súčasne. Typicky sa jedná o kvantitatívny prístup k skúmaniu.

Neštandardizované pozorovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Pre neštandardizované pozorovanie je typický dosť nízky až nulový stupeň formalizácie[1]. Dokonca aj výber súboru pozorovaných objektov sa odohráva až v priebehu pozorovania a na základe rozhodovania pozorovateľa. V praxi často predstavuje predchádzajúcu fázu štandardizovaného pozorovania a v takom prípade je jeho cieľom konkretizácia parametrov pozorovania a vytvorenie hypotézy. Z charakteru neštandardizovaného pozorovania sa dá usúdiť, že sa väčšinou jedná o metódu kvalitatívneho výskumu

Pološtandardizované pozorovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Strednú cestu nájdeme v pološtandardizovanom pozorovaní, ktoré umožňuje na určité aspekty skúmaného javu nachádzať odpovede s použitím vysoko formalizovaného pozorovania a na zvyšný rozsah naopak nízkou mierou formalizácie pozorovania.

Delenie v rámci sociálnych vied[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa anticipácie pozorovateľa[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zúčastnené pozorovanie (taktiež vnútorné) je také pozorovanie, pri ktorom pozorovateľ vstupuje do skupiny skúmaných subjektov, stáva sa aktívnym členom skupiny. Obvykle býva súčasťou komplexnejšieho skúmania skupiny[1], s úlohou odhaliť vnútornú perspektívu účastníkov[3] a býva doprevádzané ďalšími metódami vedeckého výskumu (napr. neštandardizovaným rozhovorom). Tento druh pozorovania sa volí hlavne v prípadoch, kedy je objekt pozorovania do značnej miery neznámy, uzavretý (náboženská sekta), čo zároveň vylučuje použitie pozorovania štandardizovaného. Zároveň je zúčastnené pozorovanie spojené s otázkou etickosti omnoho výraznejšie ako pozorovanie nezúčastnené, už len kvôli nutnosti aktivity v rámci skupiny. Taktiež sa vyznačuje vyššou mierou rizika spochybnenia objektivity pozorovateľa a spravidla aj nemožnosťou vedenia komplexných priebežných záznamov.
  • Nezúčastnené pozorovanie volíme v prípade zneprístupneného alebo pre výskum neopodstatneného vstupu do pozorovanej skupiny. V prípade vied prírodných býva takéto pozorovanie jedinou alternatívou, z dôvodu neživého charakteru objektu skúmania. Nezúčastnené pozorovanie môže mať ako štandardizovanú, tak neštandardizovanú podobu.

Podľa pozície pozorovateľa[upraviť | upraviť zdroj]

  • V rámci zjavného (otvoreného) pozorovania sú si jeho subjekty vedomé, že výskumník nie je takpovediac jedným z nich. Výskumník tento fakt nielen nepopiera, ale ak si to vyžaduje nejednoznačnosť situácie, tak na neho dokonca upozorní. Najmarkantnejšia nevýhoda takéhoto pozorovania je možnosť výrazného skreslenia plynúceho z určitého rušenia pozorovaných, z ich následnej štylizácie[1]. Tento rozdiel medzi pozorovaným a výskumníkom je pri zúčastnenom pozorovaní stieraný časom stráveným v skupine. Výhodou otvoreného pozorovania je klasická možnosť voľby medzi štandardizovanou a neštandardizovanou formou ako aj možnosť viesť o výskume plnohodnotný záznam.
  • Skryté pozorovanie ako také nenarúša prirodzenosť skupiny, a dovoľuje tak hlbšie pochopenie skúmanej skutočnosti. Zároveň však pozorovateľovi hrozí neustále riziko prezradenia, ktoré môže v istom sociálnom prostredí dlhodobo zdiskreditovať ako jeho výskum, tak výskum vôbec[1]. So skrytým pozorovaním sa tiež silnejšie spája otázka etickosti takéhoto výskumu. Podobne ako zúčastnenosť, zo samotnej podstaty skryté pozorovanie vylučuje použitie kvantitatívneho prístupu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e Reichel, Denis. Kapitoly metodologie sociálních výzkumů. Vyd. 1. Praha: Grand Publishing, 2009
  2. Disman, Miroslav. Jak se vyrábí sociologická znalost. Vyd.1.Praha: Karolinum, 2002
  3. Hendl, Jan. Kvalitativní výzkum: základní metody a aplikace. Vyd.1. Praha: Portál, 2005

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]