Viliam Žingor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Viliam Žingor
popravený významný organizátor partizánskeho hnutia
Narodenie30. júl 1912
Bystrička, Slovensko
Úmrtie18. december 1950 (38 rokov)
Bratislava, Slovensko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Viliam Žingor

Viliam Žingor (* 30. júl 1912, Bystrička – † 18. december 1950, Bratislava) bol počas Slovenského národného povstania významným organizátorom partizánskeho hnutia. Po vojne prenasledovaný za kritiku komunistickej strany, krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený obesením v roku 1950. Rehabilitovaný v roku 1968.

Život[upraviť | upraviť kód]

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v Bystričke pri Martine 30. júla 1912. V rokoch 1918 – 1922 absolvoval ľudovú školu v Bystričke, 1922 – 1930 študoval na gymnáziu v Martine a dva roky 1930 – 1931 na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne.

Najprv pomáhal na rodinnom hospodárstve v Bystričke. V rokoch 1937 – 1939 pracoval ako úradník Roľníckej vzájomnej pokladnice v Martine,1939 – 1940 ako účtovník Družstva na predaj bryndze, 1940 – 1942 v bryndziarskom syndikáte v Martine. Od novembra 1942 do júna 1943 bol vedúcim kníhkupectva Ľudovíta Mistríka (Ľudo Ondrejov) v Bratislave.

Medzi týmito zamestnaniami absolvoval najprv základnú, potom činnú aj mimoriadnu činnú vojenskú službu. V máji 1939 bol povýšený až na poručíka (v zálohe) slovenskej armády vojnovej Slovenskej republiky V čase poľského ťaženia 1. 9. – 22. 10. 1939 absolvoval mimoriadne vojenské cvičenie v zbrani ako aj cvičenie v zálohe 10. – 28. 6. 1940.

Pôsobenie v partizánskej skupine, SNP a po vojne[upraviť | upraviť kód]

4. 7. 1943 odmietol nastúpiť na povolávací rozkaz do armády  podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu. Odišiel do hôr nad rodnou Bystričkou, kde založil na jar 1944 partizánsku skupinu a v auguste 1944 lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Od 25. augusta 1944 po spojení so skupinou Piotra Velička v Sklabini sa stal veliteľom slovenského oddielu 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Bol spoluzodpovedný za partizánsky teror v okolí Sklabine a podieľal sa na odsúdení na trest smrti tzv. zradcov.[1] Jeho oddiel sa neskôr rozrástol na brigádu (2. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika). Podieľal sa na podchytení francúzskych utečencov z Maďarska, z ktorých bol neskôr sformovaný oddiel pod vedením kpt. de Lannuriena. Žingorova brigáda pôsobila v Rajeckej doline, kde sa podieľala na obrane povstaleckého územia. V neskoršej fáze, po porážke povstania sa pre nedostatok vojenského materiálu sústredila iba na obranu vlastných táborov a nakoniec sa spojila so sovietskymi vojskami oslobodzujúcimi Slovensko.

Po vojne bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy a niekoľko krát povýšený. V roku 1945 vstúpil do KSS a v roku 1946 zvolený za poslanca SNR za KSS. V rokoch 1945 – 1947 v hodnosti majora bol zástupcom náčelníka ZNB pre stredné Slovensko. V  júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom, od augusta 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov. V roku 1947 nespokojný s politikou komunistickej strany, z nej protestne vystúpil. Pôsobil ako správca štátnych majetkov v Petržalke.

Stal sa kritikom politiky komunistickej strany. Otvorene hovoril i o mnohých falošných partizánoch, ktorí sa z rôznych príčin po vojne vydávali za partizánov, napriek tomu že v skutočnosti sa do boja proti nacizmu vôbec nezapojili.

Nesúhlas s politikou KSČ po februári 1948 a prenasledovanie[upraviť | upraviť kód]

Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 bol pozbavený funkcie poslanca (5. marca 1948 zbavený všetkých funkcií), perzekvovaný, vystavený existenčným problémom.

Pavučinu konšpirácií okolo Žingora začala ŠtB spriadať hneď po prevrate v roku 1948. Sústredila sa na zbieranie akýchkoľvek súvislosti medzi Žingorom a osobami rovnako klasifikovanými ako „možní odporcovia nového režimu“. Prepojenia medzi Žingorom a Jozefom Kubíkom (veľkostatkár) alebo medzi Žingorom a Jánom Lichnerom (politik agrárnej strany) boli nezmyselné, ale pre ŠtB predstavoval Kubík muža schopného a ochotného zabezpečiť výzbroj pre ľudí pripravujúcich prevrat (u Kubíka sa počas domovej prehliadky našla početná vojenská výbava, zbrane a munícia). No v skutočnosti išlo o arzenál podobný tým, ktoré Komunistická strana ukrývala u vytypovaných dôveryhodných osôb. Ak by totiž prevrat vo februári 1948 nevyšiel podľa scenára KSČ, existovala radikálnejšia verzia spôsobu, akým sa mal monopol moci sústrediť v rukách komunistov.[2]

Mňačko odhalil v Žingorovi vnútorného nepriateľa[upraviť | upraviť kód]

Hľadanie "vnútorných nepriateľov" súviselo s otvorenou kampaňou proti Titovi, ktorú v marci 1948 zahájil Stalin. Spájaním Žingora s Kubíkom, Lichnerom a ďalšími sa tak podarilo ŠtB aj splniť stranícku úlohu aj sa zbaviť svojich oponentov.

Roku 1948 Ladislav Mňačko napísal brožúru o Žingorovi, o jeho „zrade Povstania“ a o údajnej protištátnej činnosti po vojne. Neautorizovaný a nepodpísaný pamflet (Červený Hemingway) vydalo vtedajšie Povereníctvo spravodlivosti a stal sa súčasťou nenávistnej kampane proti Žingorovi.[3] Mňačko potom v roku 1950 sedel priamo v súdnej sieni a prostredníctvom svojej knihy „Proces  proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom: Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom“ podal podrobné svedectvo o celom priebehu súdneho konania.[2]

27. novembra 1949 zatknutý v Račkovej doline[upraviť | upraviť kód]

Od jari 1949 sa skrýval so svojou družkou Elenou Lamošovou a jej synom Ľuborom v chate svojho spolubojovníka Vladislava Kováča v Račkovej doline v Západných Tatrách. Elena Lamošová bola v tom čase tehotná (očakávala narodenie dvojičiek). Pôrod sa mal uskutočniť za asistencie pôrodnej baby a jej dcéry, cez ktorú ŠtB vypátrala Žingora. Po rozsiahlom záťahu bol 27. novembra 1949 zatknutý. Jeho pobyt v horách neskôr využilo ŠtB ako zámienku na vyfabrikované obvinenie, že plánoval znovu zhromaždiť svoju partizánsku skupinu a viesť protištátnu činnosť.[4] V akcii ŠtB pod krycím označením Turiec bolo celkovo zaistených 77 osôb.

Proces  proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom[upraviť | upraviť kód]

V roku 1950 bol ako potenciálne nebezpečná osoba, a najmä kvôli svojim protikomunistickým názorom, obvinený z rozvratnej protištátnej činnosti a odsúdený na trest smrti. Proces, ktorý sa konal v 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave bol jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celom Česko-Slovensku.[5] Súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“.[5] 

"Okrem hlavného vinníka – Viliama Žingora, bývalého úradníka a funkcionára Zväzu slovenských partizánov, ktorý sa dopustil najhnusnejšej zrady na odkaze Slovenského národného povstania, na pamiatke padlých bojovníkov odboja, na Republike a na pracujúcich masách, budujúcich našu socialistickú vlasť, boli dnes štátnym prokurátorom postavení pred senát Štátneho súdu aj zločinní spolupáchatelia a to: bývalý fabrikant Samuel Bibza, správca veľkostatku Ladislav Nosák, bývalý veľkostatkár Jozef Kubík, prednosta železničnej stanice v Turanoch Alexander Havlis, bývalý fabrikant Jozef Hrušák, úderníčka Elena Balubášová a bývalý štátny tajomník pri MNO - známy reakcionár a argalášsky exponent Ján Lichner. Štátny prokurátor ich žaluje pre kvalifikované zločiny veľzrady a vyzvedačstva." A.Tarkoš /18. októbra 1950[6]

Žingor bol popravený obesením v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950 v Bratislave. Spolu so Žingorom popravili aj Ladislava Nosáka a Samuela Bibzu a odsúdili ďalších takmer 30 ľudí,[7] medzi nimi napr. Jána Lichnera, Elenu Bulubášovú (rod. Darulovú), Jozefa Kubíka, Jozefa Hrušáka a Alexandra Pavlisa[2]

Rehabilitácia[upraviť | upraviť kód]

V roku 1968 bol rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože proces prerušila normalizácia. Václav Havel ho posmrtne povýšil na generála.

Do akcie proti žingorovcom (tzvn. "žingoriáda") nasadila ŠtB najmenej šesť agentov.[7] „Aktívne pracovali medzi nimi spolupracovníci (agenti) ŠtB, ktorí ich zámerne a intenzívne provokovali, čo bolo plne preukázané. Činnosť týchto agentov bola systematicky a zámerne usmerňovaná zrejme preto, že vlastná tzv. protištátna skupina nevyvíjala dosť aktívnu činnosť. Skutkové tvrdenia obžaloby treba považovať za umele vykonštruované, prípadne, pokiaľ z objektívneho hľadiska niektoré skutky sa aj stali, ich iniciátormi boli agenti ŠtB,“ uvádza sa v oslobodzujúcom rozsudku z roku 1968.

Citáty[upraviť | upraviť kód]

„Partizánska organizácia musí stáť nad všetkými politickými skupinami a v žiadnom prípade sa nemôže dať do výhradných služieb jednej politickej strany preto, lebo by tým svoje poslanie v základoch rozvrátila.“  

Viliam Žingor, generálny tajomník Zväzu slovenských partizánov na celoslovenskom kongrese partizánov v Bojniciach 1945 alebo 1946

Žingor vydal niekoľko ďalších vyhlásení, ktoré sa rozmnožovali a rozširovali podpísané jeho menom. Tu je stručný citát z jedného vyhlásenia kritizujúci verejných predstaviteľov a socializmus:

Slováci! Žijete už druhý rok v ľudovej demokrácii. Všetci už z vlastnej skúsenosti poznáte socialistický poriadok, ktorý vraj má priniesť blahobyt na večné veky.

Poznali ste smutný rozdiel medzi rečami a sľubmi terajších verejných predstaviteľov a medzi skutočnosťou. Presvedčili ste sa o pravdivosti slov, že socializmus v skutočnosti môže rozdeliť každému rovnako len biedu, no nie je v stave rovnako rozdeliť blahobyt: že je to podľa Vášho doterajšieho poznania len teror, násilie, bezprávie, vyzdvyhovanie do popredia hlúpych pováh, vadných a čím ďalej, tým väčšia bieda a nechuť k životu!

– Viliam Žingor

Filmy[upraviť | upraviť kód]

O jeho živote a smrti rozpráva aj film Milana Varsíka a Fedora Bartku Posledná noc Viliama Žingora, ktorý vyrobila STV Bratislava v roku 1991.

V roku 1968 bol právne rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože po roku 1968 tento proces zastavila normalizácia. Z rehabilitačného procesu s Viliamom Žingorom pripravil slovenský novinár Roman Kaliský dvojdielny publicistický film Žingorov proces (STV Bratislava 1968).

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Cséfalvay, F., 2013, Žingor, Viliam. in Cséfalvay, F. (editor), Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Vojenský historický ústav, Bratislava, s. 275-276
  2. a b c GUBA, Ivan. Kto bol Viliam Žingor?. HistoryWeb.sk, 2013-03-10. Dostupné online [cit. 2017-01-12].
  3. Ladislav Mňačko, červený Hemingway [online]. Pravda.sk, 2019-02-12, [cit. 2019-02-12]. Dostupné online.
  4. Justičná vražda partizánskeho veliteľa [online]. Hospodárske noviny, 18.07.2008, [cit. 2016-10-01]. Dostupné online.
  5. a b RÓBERT LETZ, PAVOL MATULA (EDITORI). Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.. [s.l.] : Ústav pamäti národa, 2009. ISBN 9788089335152. S. 280.
  6. Vykonštruovaný proces odsúdil partizánskeho veliteľa V. Žingora na smrť - fotografie - Vtedy [online]. TASR, [cit. 2019-02-12]. Dostupné online.
  7. a b TELIŠČÁKOVÁ, Dagmar. Bývalých partizánov trestali smrťou i dlhoročným väzením. Pravda.sk (Pravda), 2016-12-11. Dostupné online [cit. 2016-12-12].

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]