Viliam Žingor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Viliam Žingor
významný organizátor partizánskeho hnutia
Narodenie30. júl 1912
Bystrička, Slovensko
Úmrtie18. december 1950 (38 rokov)
Bratislava, Slovensko

Viliam Žingor (* 30. júl 1912, Bystrička – † 18. december 1950, Bratislava) bol počas Slovenského národného povstania významným organizátorom partizánskeho hnutia. Po vojne prenasledovaný za kritiku komunistickej strany, krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený.

Život[upraviť | upraviť kód]

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v Bystričke pri Martine 30. júla 1912. V rokoch 1918 – 1922 absolvoval ľudovú školu v Bystričke, 1922 – 1930 študoval na gymnáziu v Martine a dva roky 1930 – 1931 na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne.

Najprv pomáhal na rodinnom hospodárstve v Bystričke. V rokoch 1937 - 1939 pracoval ako úradník Roľníckej vzájomnej pokladnice v Martine,1939 – 1940 ako účtovník Družstva na predaj bryndze, 1940 – 1942 v bryndziarskom syndikáte v Martine. Od novembra 1942 do júna 1943 bol vedúcim kníhkupectva Ľudovíta Mistríka v Bratislave.

Medzi týmito zamestnaniami absolvoval najprv základnú, potom činnú aj mimoriadnu činnú vojenskú službu. V máji 1939 bol povýšený až na poručíka (v zálohe) slovenskej armády vojnovej Slovenskej republiky V čase poľského ťaženia 1. 9. – 22. 10. 1939 absolvoval mimoriadne vojenské cvičenie v zbrani ako aj cvičenie v zálohe 10. – 28. 6. 1940.

Pôsobenie v partizánskej skupine, SNP a po vojne[upraviť | upraviť kód]

4. 7. 1943 odmietol nastúpiť na povolávací rozkaz do armády  podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu. Odišiel do hôr nad rodnou Bystričkou, kde založil na jar 1944 partizánsku skupinu a v auguste 1944 lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Od 25. augusta 1944 po spojení so skupinou Piotra Velička v Sklabini sa stal veliteľom slovenského oddielu 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Bol spoluzodpovedný za partizánsky teror v okolí Sklabine a podieľal sa na odsúdení na trest smrti tzv. zradcov.[1] Jeho oddiel sa neskôr rozrástol na brigádu (2. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika). Podieľal sa na podchytení francúzskych utečencov z Maďarska, z ktorých bol neskôr sformovaný oddiel pod vedením kpt. de Lannuriena. Žingorova brigáda pôsobila v Rajeckej doline, kde sa podieľala na obrane povstaleckého územia. V neskoršej fáze, po porážke povstania sa pre nedostatok vojenského materiálu sústredila iba na obranu vlastných táborov a nakoniec sa spojila so sovietskymi vojskami oslobodzujúcimi Slovensko.

Po vojne bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy a niekoľko krát povýšený. V roku 1945 vstúpil do KSS a v roku 1946 zvolený za poslanca SNR za KSS. V rokoch 1945 – 1947 v hodnosti majora bol zástupcom náčelníka ZNB pre stredné Slovensko. V  júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom, od augusta 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov. V roku 1947 nespokojný s politikou strany, z nej protestne vystúpil. Pôsobil ako správca štátnych majetkov v Petržalke.

Otvorene sa staval proti politike komunistickej strany, rovnako hovoril i o mnohých falošných partizánoch, ktorí sa z rôznych príčin po vojne vydávali za partizánov, napriek tomu že v skutočnosti sa do boja proti nacizmu vôbec nezapojili.

Nesúhlas s politikou KSČ po februári 1948 a prenasledovanie[upraviť | upraviť kód]

Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 bol pozbavený funkcie poslanca, perzekvovaný, vystavený existenčným problémom.

Pavučinu okolo Žingora začala ŠtB spriadať tesne po prevrate v roku 1948. Za každú cenu sa sústredila na zbieranie akýchkoľvek súvislosti medzi Žingorom a osobami rovnako klasifikovanými ako „možní odporcovia nového režimu“. Prepojenia medzi Žingorom a Jozefom Kubíkom (veľkostatkár) alebo medzi Žingorom a Jánom Lichnerom (politik agrárnej strany) boli nezmyselné ale pre ŠtB predstavoval Kubík muža schopného a ochotného zabezpečiť výzbroj pre ľudí pripravujúcich prevrat (u Kubíka sa počas domovej prehliadky našla početná vojenská výbava, zbrane a munícia). No v skutočnosti išlo o arzenál podobný tým, ktoré Komunistická strana ukrývala u vytypovaných dôveryhodných osôb. Ak by totiž prevrat vo februári 1948 nevyšiel podľa scenára KSČ, existovala radikálnejšia verzia spôsobu, akým sa mal monopol moci sústrediť v rukách komunistov. [2]

Hľadanie "vnútorných nepriateľov" súviselo s otvorenou kampaňou proti Titovi, ktorú v marci 1948 zahájil Stalin. Spájaním Žingora s Kubíkom, Lichnerom a ďalšími sa tak podarilo ŠtB aj pslniť stranícku úlohu aj sa zbaviť svojich oponentov.

Roku 1948 Ladislav Mňačko napísal brožúru o Žingorovi, o jeho „zrade Povstania“ a o údajnej protištátnej činnosti po vojne. Neautorizovaný a nepodpísaný pamflet vydalo vtedajšie Povereníctvo spravodlivosti a stal sa súčasťou nenávistnej kampane proti Žingorovi. [3] Mňačko potom sedel priamo v súdnej sieni a prostredníctvom svojej knihy „Proces  proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom: Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom“ podal podrobné svedectvo o celom priebehu súdneho konania. [2]

Od jari 1949 sa skrýval so svojou družkou Elenou Lamošovou a jej synom Ľuborom v chate svojho spolubojovníka Vladislava Kováča v Račkovej doline v Západných Tatrách. Elena Lamošová bola v tom čase tehotná (očakávala narodenie dvojičiek). Pôrod sa mal uskutočniť za asistencie pôrodnej baby a jej dcéry, cez ktorú ŠtB vypátrala Žingora. Po rozsiahlom záťahu bol 27. novembra 1949 zatknutý. Jeho pobyt v horách neskôr využilo ŠtB ako zámienku na vyfabrikované obvinenie, že plánoval znovu zhromaždiť svoju partizánsku skupinu a viesť protištátnu činnosť.[4] V akcii ŠtB pod krycím označením Turiec bolo celkovo zaistených 77 osôb.

Súd[upraviť | upraviť kód]

V roku 1950 bol ako potenciálne nebezpečná osoba, a najmä kvôli svojim protikomunistickým názorom, obvinený z rozvratnej protištátnej činnosti a odsúdený na trest smrti. Proces, ktorý sa konal v 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave bol jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celej ČSR.[5] Súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“.[5] 

"Okrem hlavného vinníka - Viliama Žingora, bývalého úradníka a funkcionára Zväzu slovenských partizánov, ktorý sa dopustil najhnusnejšej zrady na odkaze Slovenského národného povstania, na pamiatke padlých bojovníkov odboja, na Republike a na pracujúcich masách, budujúcich našu socialistickú vlasť, boli dnes štátnym prokurátorom postavení pred senát Štátneho súdu aj zločinní spolupáchatelia a to: bývalý fabrikant Samuel Bibza, správca veľkostatku Ladislav Nosák, bývalý veľkostatkár Jozef Kubík, prednosta železničnej stanice v Turanoch Alexander Havlis, bývalý fabrikant Jozef Hrušák, úderníčka Elena Balubášová a bývalý štátny tajomník pri MNO - známy reakcionár a argalášsky exponent Ján Lichner. Štátny prokurátor ich žaluje pre kvalifikované zločiny veľzrady a vyzvedačstva." A.Tarkoš/18. októbra 1950[6]

Žingor bol popravený obesením v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950 v Bratislave. Spolu so Žingorom popravili aj Ladislava Nosáka a Samuela Bibzu a odsúdili ďalších takmer 30 ľudí[7] medzi nimi napr. Jána Lichnera, Elenu Bulubášovú (rod. Darulovú), Jozefa Kubíka, Jozefa Hrušáka a Alexandra Pavlisa[2]

Rehabilitácia[upraviť | upraviť kód]

V roku 1968 bol rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože proces prerušila normalizácia. Václav Havel ho posmrtne povýšil na generála.

Do akcie proti žingorovcom (žingoriáde) nasadila ŠtB najmenej šesť agentov.[7] „Aktívne pracovali medzi nimi spolupracovníci ŠtB, ktorí ich zámerne a intenzívne provokovali, čo bolo plne preukázané. Činnosť týchto agentov bola systematicky a zámerne usmerňovaná zrejme preto, že vlastná tzv. protištátna skupina nevyvíjala dosť aktívnu činnosť. Skutkové tvrdenia obžaloby treba považovať za umele vykonštruované, prípadne, pokiaľ z objektívneho hľadiska niektoré skutky sa aj stali, ich iniciátormi boli agenti ŠtB,“ uvádza sa v oslobodzujúcom rozsudku z roku 1968.

Citáty[upraviť | upraviť kód]

„Partizánska organizácia musí stáť nad všetkými politickými skupinami a v žiadnom prípade sa nemôže dať do výhradných služieb jednej politickej strany preto, lebo by tým svoje poslanie v základoch rozvrátila.“  

Viliam Žingor, generálny tajomník Zväzu slovenských partizánov na celoslovenskom kongrese partizánov v Bojniciach 1945 alebo 1946

Žingor vydal niekoľko ďalších vyhlásení, ktoré sa rozmnožovali a rozširovali podpísané jeho menom. Tu je stručný citát z jedného prehlásenia kritizujúci verejných predstaviteľov a socializmus:

Slováci! Žijete už druhý rok v ľudovej demokrácii. Všetci už z vlastnej skúsenosti poznáte socialistický poriadok, ktorý vraj má priniesť blahobyt na večné veky.

Poznali ste smutný rozdiel medzi rečami a sľubmi terajších verejných predstaviteľov a medzi skutočnosťou. Presvedčili ste sa o pravdivosti slov, že socializmus v skutočnosti môže rozdeliť každému rovnako len biedu, no nie je v stave rovnako rozdeliť blahobyt: že je to podľa Vášho doterajšieho poznania len teror, násilie, bezprávie, vyzdvyhovanie do popredia hlúpych pováh, vadných a čím ďalej, tým väčšia bieda a nechuť k životu!

– Viliam Žingor

Filmy[upraviť | upraviť kód]

O jeho živote a smrti rozpráva aj film Milana Varsíka a Fedora Bartku Posledná noc Viliama Žingora, ktorý vyrobila STV Bratislava v roku 1991.

V roku 1968 bol právne rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože po roku 1968 tento proces zastavila normalizácia. Z rehabilitačného procesu s Viliamom Žingorom pripravil slovenský novinár Roman Kaliský dvojdielny publicistický film Žingorov proces (STV Bratislava 1968).

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Cséfalvay, F., 2013, Žingor, Viliam. in Cséfalvay, F. (editor), Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Vojenský historický ústav, Bratislava, s. 275-276
  2. a b c GUBA, Ivan. Kto bol Viliam Žingor?. HistoryWeb.sk, 2013-03-10. Dostupné online [cit. 2017-01-12].
  3. Ladislav Mňačko, červený Hemingway [online]. Pravda.sk, 2019-02-12, [cit. 2019-02-12]. Dostupné online.
  4. Justičná vražda partizánskeho veliteľa [online]. Hospodárske noviny, 18.07.2008, [cit. 2016-10-01]. Dostupné online.
  5. a b RÓBERT LETZ, PAVOL MATULA (EDITORI). Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.. [s.l.] : Ústav pamäti národa, 2009. ISBN 8089335152, 9788089335152 Chybné ISBN. S. 280.
  6. Vykonštruovaný proces odsúdil partizánskeho veliteľa V. Žingora na smrť - fotografie - Vtedy [online]. TASR, [cit. 2019-02-12]. Dostupné online.
  7. a b TELIŠČÁKOVÁ, Dagmar. Bývalých partizánov trestali smrťou i dlhoročným väzením. Pravda.sk (Pravda), 2016-12-11. Dostupné online [cit. 2016-12-12].

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]