Preskočiť na obsah

Viliam Žingor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Viliam Žingor
popravený významný organizátor partizánskeho hnutia
Viliam Žingor
Narodenie30. júl 1912
Bystrička, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie18. december 1950 (38 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Viliam Žingor

Viliam Žingor (* 30. júl 1912, Bystrička – † 18. december 1950, Bratislava) bol počas Slovenského národného povstania významným organizátorom partizánskeho hnutia. Po vojne prenasledovaný za kritiku komunistickej strany, krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený obesením v roku 1950. Rehabilitovaný v roku 1968.

Bohuš a Viliam Žingor boli ocenení IN MEMORIAM Maticou slovenskou v roku 2025, cenu prevzal vnuk Viliama Peter Žingor.[1]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Bystričke pri Martine 30. júla 1912. V rokoch 1918 – 1922 absolvoval ľudovú školu v Bystričke, 1922 – 1930 študoval na gymnáziu v Martine a dva roky 1930 – 1931 na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne. Oženil sa a s manželkou mal štyri deti dcéru Jelu (1934)[2] synov Viliama, Dušana a Radomíra Žingora (* 1936).[3]

Najprv pomáhal na rodinnom hospodárstve v Bystričke. V rokoch 1937 – 1939 pracoval ako úradník Roľníckej vzájomnej pokladnice v Martine,1939 – 1940 ako účtovník Družstva na predaj bryndze, 1940 – 1942 v bryndziarskom syndikáte v Martine. Od novembra 1942 do júna 1943 bol vedúcim kníhkupectva Ľudovíta Mistríka (Ľudo Ondrejov) v Bratislave po tom, čo ho tento v lete 1942 arizoval Steinerovcom.

Medzi týmito zamestnaniami absolvoval najprv základnú, potom činnú aj mimoriadnu činnú vojenskú službu. Vojenskú prezenčnú službu vykonal v r. 1934 – 1936 v delostreleckom pluku 11 v Žiline.[4] V Bratislave absolvoval školu pre záložných dôstojníkov, po čom bol v máji 1939 povýšený na poručíka (v zálohe) slovenskej armády vojnovej Slovenskej republiky. V čase poľského ťaženia nacistického Nemecka 1. 9. – 22. 10. 1939 absolvoval mimoriadne vojenské cvičenie v zbrani ako aj cvičenie v zálohe 10. – 28. 6. 1940.

Pôsobenie v partizánskej skupine, SNP a po vojne

[upraviť | upraviť zdroj]

4. júla 1943 odmietol nastúpiť na povolávací rozkaz do armády  podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu. Odišiel do hôr nad rodnou Bystričkou, kde založil na jar 1944 partizánsku skupinu a v auguste 1944 lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Od 25. augusta 1944 po spojení so skupinou Piotra Velička v Sklabini sa stal veliteľom slovenského oddielu 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Bol spoluzodpovedný za partizánsky teror v okolí Sklabine a podieľal sa na odsúdení na trest smrti tzv. zradcov.[5] Po zatlačení partizánov, nemecká komisia v novembri 1944 exhumovala pri Sklabine 140 mŕtvol[6]…z ktorých minimálne sto bolo príslušníkov nemeckej menšiny a ďalších stúpencov a funkcionárov režimu [7](členovia alebo funkcionármi HSĽS alebo HG).

Jeho oddiel sa neskôr rozrástol na brigádu (2. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika). Podieľal sa na podchytení francúzskych utečencov z Maďarska, z ktorých bol neskôr sformovaný oddiel pod vedením kpt. de Lannuriena. Žingorova brigáda pôsobila v Rajeckej doline, kde sa podieľala na obrane povstaleckého územia. V neskoršej fáze, po porážke povstania sa pre nedostatok vojenského materiálu sústredila iba na obranu vlastných táborov a nakoniec sa spojila so sovietskymi vojskami oslobodzujúcimi Slovensko. Žingorov brat Bohuš bol počas bojov zastrelený.[3]

Po vojne bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy a niekoľko krát povýšený. V roku 1945 vstúpil do KSS a v roku 1946 zvolený za poslanca SNR za KSS. V rokoch 1945 – 1947 v hodnosti majora bol zástupcom náčelníka ZNB pre stredné Slovensko. V  júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom, od augusta 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov. Počas procesu s Jozefom Tisom bol vedúcim deputácie Zväzu slovenských partizánov, ktorá navštívila československú vládu v Prahe a deklarovala stanovisko, že ak Jozef Tiso dostane milosť, partizáni vyvolajú nepokoje.[8] Túto funkciu sa však zdráhal prijať a zvolil až potom, ako bol označovaný za zradcu a špióna. Po návrate do Bratislavy požiadal o zbavenie funkcie v Zväze slovenských partizánov.[9]:1038

Peter Žingor, vnuk Viliama Žingora ocenený predsedom Matice slovenskej Mariánom Gešperom

V roku 1947 nespokojný s politikou komunistickej strany, až z nej protestne vystúpil. Pôsobil ako správca štátnych majetkov v Petržalke.

Postupne sa stal kritikom politiky komunistickej strany. Otvorene hovoril i o mnohých falošných partizánoch, ktorí sa z rôznych príčin po vojne vydávali za partizánov, napriek tomu, že v skutočnosti sa do boja proti nacizmu v lepšom prípade vôbec nezapojili.

Nesúhlas s politikou KSČ po februári 1948 a prenasledovanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 bol pozbavený funkcie poslanca (5. marca 1948 bol potom zbavený všetkých funkcií), perzekvovaný, vystavený existenčným problémom. Prepustili ho z práce v detských domovoch v Mošovciach a Hlohovci. Krátko potom pracoval v konzervárni v Dolnom Kubíne. Napokon sa nasťahoval do chaty spolubojovníka v Račkovej doline, čo sa stalo jedným z jeho hlavných previnení obžaloby v zinscenovanom procese.

Pavučinu konšpirácií okolo Žingora začala Štátna bezpečnosť (ŠtB) spriadať hneď po prevrate v roku 1948. Sústredila sa na zbieranie akýchkoľvek súvislosti medzi Žingorom a osobami rovnako klasifikovanými ako „možní odporcovia nového režimu“. Prepojenia medzi Žingorom a Jozefom Kubíkom (veľkostatkár) alebo medzi Žingorom a Jánom Lichnerom (politik najprv Agrárnej strany potom Demokratickej strany) boli nezmyselné, ale pre ŠtB predstavoval Kubík muža schopného a ochotného zabezpečiť výzbroj pre ľudí pripravujúcich prevrat (u Kubíka sa počas domovej prehliadky našla početná vojenská výbava, zbrane a munícia). No v skutočnosti išlo o arzenál podobný tým, ktoré Komunistická strana ukrývala u svojich vytypovaných dôveryhodných osôb. Ak by totiž prevrat vo februári 1948 nevyšiel podľa scenára KSČ, existovala radikálnejšia verzia spôsobu, akým sa mal monopol moci sústrediť v rukách komunistov.[10]

Mňačko odhalil v Žingorovi vnútorného nepriateľa

[upraviť | upraviť zdroj]

Hľadanie „vnútorných nepriateľov“ súviselo s otvorenou kampaňou proti Titovi, ktorú v marci 1948 zahájil J. V. Stalin vylúčením Juhoslávie z Kominformy. Spájaním Žingora s Kubíkom, Lichnerom a ďalšími sa tak podarilo ŠtB aj splniť stranícku úlohu vydanú Stalinom, aj sa zbaviť svojich oponentov.

Roku 1948 Ladislav Mňačko napísal brožúru o Žingorovi, o jeho „zrade Povstania“ a o údajnej protištátnej činnosti po vojne. Neautorizovaný a nepodpísaný pamflet (Červený Hemingway) vydalo vtedajšie Povereníctvo spravodlivosti a stal sa súčasťou nenávistnej kampane proti Žingorovi.[11] Mňačko potom v roku 1950 sedel priamo v súdnej sieni a prostredníctvom svojej knihy „Proces  proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom: Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom“ podal podrobné svedectvo o celom priebehu súdneho konania zo svojho pohľadu.[10]

27. novembra 1949 bol zatknutý v Račkovej doline

[upraviť | upraviť zdroj]

Od jari 1949 sa skrýval so svojou družkou Elenou Lamošovou a jej synom Ľuborom v chate svojho spolubojovníka Vladislava Kováča v Račkovej doline v Západných Tatrách. Elena Lamošová bola v tom čase tehotná (očakávala narodenie dvojičiek). Pôrod sa mal uskutočniť za asistencie pôrodnej baby a jej dcéry, cez ktorú ŠtB vypátrala Žingora. Po rozsiahlom záťahu bol v nedeľu 27. novembra 1949 zatknutý. Jeho pobyt v horách neskôr využilo ŠtB ako zámienku na vyfabrikované obvinenie, že plánoval znovu zhromaždiť svoju partizánsku skupinu a viesť tzv. protištátnu činnosť.[12] V akcii ŠtB pod krycím označením Turiec bolo celkovo zaistených 77 osôb.

Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom

V roku 1950 bol ako potenciálne nebezpečná osoba, a najmä kvôli svojim protikomunistickým názorom, obvinený z rozvratnej protištátnej činnosti a odsúdený na trest smrti. Proces, ktorý sa konal v 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave bol jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celom Česko-Slovensku.[13] Súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“.[13] Už názov procesu „proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom“ mal dokazovať, že komunisti sa takto vysporiadajú so všetkými uvedenými skupinami.[14] V procese išlo aj o presadenie historicko-ideologickej línie dvojakého odboja a výsledného povstania (SNP) – „pravého“, vedeného komunistickou stranou, a nepravého, vedeného a podporovaného „buržoáziou“, ktorá sa účasťou na odboji „vykupovala“ zo spolupráce s Nemeckom. Žingor bol v procese vykreslený ako symbol nepravej línie povstania, ktorá mala byť v procese demaskovaná a kompromitovaná.[14] Nielen pracujúce kolektívy požadovali prísne potrestanie obžalovaných.[15]:192 20. októbra 1950 bola doručená rezolúcia požadujúca prísny trest s podpismi bývalých partizánskych veliteľov Ernesta Bielika, Jána Zemana, Ladislava Kalinu, Antona Šagáta, Juraja Špitzera, Jána Frtúsa, Jána Zdražila, Karola Tomaščika, Samuela Falťana a Kazimíra Barlíka. Ladislav Kalina v roku 1968 tvrdil, že jeho podpis, ako aj podpis Ernesta Bielika boli sfalšované.[16]:190

„Okrem hlavného vinníka – Viliama Žingora, bývalého úradníka a funkcionára Zväzu slovenských partizánov, ktorý sa dopustil najhnusnejšej zrady na odkaze Slovenského národného povstania, na pamiatke padlých bojovníkov odboja, na Republike a na pracujúcich masách, budujúcich našu socialistickú vlasť, boli dnes štátnym prokurátorom postavení pred senát Štátneho súdu aj zločinní spolupáchatelia a to: bývalý fabrikant Samuel Bibza, správca veľkostatku Ladislav Nosák, bývalý veľkostatkár Jozef Kubík, prednosta železničnej stanice v Turanoch Alexander Havlis, bývalý fabrikant Jozef Hrušák, úderníčka Elena Balubášová a bývalý štátny tajomník pri MNO – známy reakcionár a argalášsky (agrárnický) exponent Ján Lichner. Štátny prokurátor ich žaluje pre kvalifikované zločiny veľzrady a vyzvedačstva.“ – A.Tarkoš, 18. októbra 1950[17]

Žingor bol popravený obesením v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950 v Bratislave. Spolu so Žingorom popravili aj Ladislava Nosáka a Samuela Bibzu a odsúdili ďalších takmer 30 ľudí,[18] medzi nimi napr. Jána Lichnera, Elenu Bulubášovú (rod. Darulovú), Jozefa Kubíka, Jozefa Hrušáka a Alexandra Pavlisa.[10] Jozefa Kubíka s Alexandrom Pavlisom na doživotie, Jozef Hrušák dostal 25, Ján Lichner 17 a Elena Bulubášová 12 rokov.

Rehabilitácia

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1968 bol rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože proces prerušila normalizácia.

Do akcie proti žingorovcom (tzv. „žingoriáda“) nasadila ŠtB najmenej šesť agentov.[18] „Aktívne pracovali medzi nimi spolupracovníci (agenti) ŠtB, ktorí ich zámerne a intenzívne provokovali, čo bolo plne preukázané. Činnosť týchto agentov bola systematicky a zámerne usmerňovaná zrejme preto, že vlastná tzv. protištátna skupina nevyvíjala dosť aktívnu činnosť. Skutkové tvrdenia obžaloby treba považovať za umele vykonštruované, prípadne, pokiaľ z objektívneho hľadiska niektoré skutky sa aj stali, ich iniciátormi boli agenti ŠtB,“ uvádza sa v oslobodzujúcom rozsudku z roku 1968.

Prezident Václav Havel ho plne rehabilitoval a posmrtne povýšil na generála. V roku 1991 mu posmrtne udelil Rad M. R. Štefánika III. triedy, a na jeho rodnom dome v Bystričke mu odhalili pamätnú tabuľu.[4][2]

Citáty

[upraviť | upraviť zdroj]

„Partizánska organizácia musí stáť nad všetkými politickými skupinami a v žiadnom prípade sa nemôže dať do výhradných služieb jednej politickej strany preto, lebo by tým svoje poslanie v základoch rozvrátila.“   - Viliam Žingor, generálny tajomník Zväzu slovenských partizánov na celoslovenskom kongrese partizánov v Bojniciach 1945 alebo 1946

Žingor vydal niekoľko ďalších vyhlásení, ktoré sa rozmnožovali a rozširovali podpísané jeho menom. Tu je stručný citát z jedného vyhlásenia kritizujúci verejných predstaviteľov a socializmus:

„ Slováci! Žijete už druhý rok v ľudovej demokrácii. Všetci už z vlastnej skúsenosti poznáte socialistický poriadok, ktorý vraj má priniesť blahobyt na večné veky.

Poznali ste smutný rozdiel medzi rečami a sľubmi terajších verejných predstaviteľov a medzi skutočnosťou. Presvedčili ste sa o pravdivosti slov, že socializmus v skutočnosti môže rozdeliť každému rovnako len biedu, no nie je v stave rovnako rozdeliť blahobyt: že je to podľa Vášho doterajšieho poznania len teror, násilie, bezprávie, vyzdvyhovanie do popredia hlúpych pováh, vadných a čím ďalej, tým väčšia bieda a nechuť k životu!

 “
– Viliam Žingor

V umení

[upraviť | upraviť zdroj]

Z rehabilitačného procesu s Viliamom Žingorom pripravil slovenský novinár Roman Kaliský dvojdielny publicistický film Žingorov proces (STV Bratislava 1968).

Slovenský výpravný historicko-vojnový seriál Povstalecká história z roku 1984, kde na scenári s Jozefom Bobom spolupracoval aj prominentný historik Viliam Plevza, zobrazuje boj partizánov v „Údolí smrti“ a priamo odkazuje na boje v Rajeckej doline. Napriek tvorcami deklarovanej snahe zobraziť verne historické udalosti (v postave vystupujú desiatky historických osôb) sa seriál neubránil ideologickému tlaku komunistického režimu. Viliam Žingor v seriáli ako jedna z mála historických postáv nevystupuje pod vlastným menom, ale ako „Bradáč“.

O jeho živote a smrti rozpráva aj film Milana Varsíka a Fedora Bartku Posledná noc Viliama Žingora, ktorý vyrobila STV Bratislava v roku 1991.

Scenárista Povstaleckej histórie Jozef Bob venoval v roku 2009 Žingorovi kapitolu vo svojej knihe Generáli,[19] no do beletristického spracovania Žingorovho osudu vsunul pasáž, kde vyšetrovateľ Žingorovej protištátnej činnosti vytýka Žingorovi, že žiadal o milosť pre odsúdeného Jozefa Tisa. V skutočnosti bol Žingor počas procesu s Jozefom Tisom vedúcim deputácie Zväzu slovenských partizánov, ktorá navštívila československú vládu v Prahe a deklarovala stanovisko, že ak Jozef Tiso dostane milosť, partizáni vyvolajú nepokoje.[8]:113

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ SEMAN, Jany. Matica slovenská udelí mimoriadnu cenu in memoriam matičným účastníkom protifašistického odboja a SNP [online]. 2025-05-06, [cit. 2026-02-22]. Dostupné online.
  2. 1 2 BUJAČKOVÁ, Eleonóra. Meno Žingor - prekliatie i hrdosť. Obrana (mesačník MO SR) (MO SR), August 2014, roč. XXII, čís. 8, s. 8. Dostupné online.
  3. 1 2 Radomír Žingor (1936) [online]. www.pametnaroda.cz, [cit. 2021-09-07]. Dostupné online. (po česky)
  4. 1 2 Viliam Žingor – partizánsky veliteľ (spracované v rámci projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom) [online]. Evanjelické gymnázium, Martin, [cit. 2021-09-02]. Dostupné online.
  5. ↑ Cséfalvay, F., 2013, Žingor, Viliam. in Cséfalvay, F. (editor), Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Vojenský historický ústav, Bratislava, s. 275-276
  6. ↑ Vilo Žitňan: Týždenník NOVÝ SVET, november 1944
  7. ↑ ANTON, Hruboň. ZA SLOVENSKÝ ŠTÁT, ZA NOVÚ EURÓPU! Hlinkova garda v období nemeckej okupácie. Banská Bystrica : [s.n.], 2015. ISBN 978-80-89514-35-9. S. 206.
  8. 1 2 URSÍNY, Ján. Z môjho života – Príspevok k vývoju slovenskej národnej myšlienky. [s.l.] : Matica slovenská, 2000. ISBN 80-7090-570-0.
  9. ↑ MALLOTA, Petr. Popravení z politických důvodů v komunistickém Československu. Zväzok III. Praha : Nakladatelství Academia, 2024. ISBN 978-80-200-3506-6. Kapitola Viliam Žingor.
  10. 1 2 3 GUBA, Ivan. Kto bol Viliam Žingor?. Denník N : HistoryWeb (Bratislava: N Press). Dostupné online [cit. 2024-06-25]. ISSN 1339-844X. Archivované 2017-01-13 z originálu.
  11. ↑ Ladislav Mňačko, červený Hemingway [online]. Pravda.sk, 2019-02-12, [cit. 2019-02-12]. Dostupné online.
  12. ↑ Justičná vražda partizánskeho veliteľa [online]. Hospodárske noviny, 18.07.2008, [cit. 2016-10-01]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  13. 1 2 MATULA, Pavol; LETZ, Róbert. Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 280 s. ISBN 978-80-89335-15-2.
  14. 1 2 JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend : dvadsať kapitol o príprave a začiatku Slovenského národného povstania. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1990. 355 s. ISBN 80-215-0077-8.
  15. ↑ 70. Rezolúcia pracovníkov jednotných roľníckych družstiev Šamorínskeho okresu žiadajúca prísne potrestanie Žingora a spol.. In: MATULA, Pavol; LETZ, Róbert. Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 280 s. ISBN 978-80-89335-15-2.
  16. ↑ 69. Rezolúcia partizánskych veliteľov adresovaná Štátnemu súdu žiadajúca o prísne potrestanie V. Žingora a spol.. In: MATULA, Pavol; LETZ, Róbert. Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 280 s. ISBN 978-80-89335-15-2.
  17. ↑ Vykonštruovaný proces odsúdil partizánskeho veliteľa V. Žingora na smrť - fotografie - Vtedy [online]. TASR, [cit. 2019-02-12]. Dostupné online.
  18. 1 2 TELIŠČÁKOVÁ, Dagmar. Bývalých partizánov trestali smrťou i dlhoročným väzením. Pravda.sk (Pravda), 2016-12-11. Dostupné online [cit. 2016-12-12].
  19. ↑ BOB, Jozef. Generáli. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2009. 185 s. ISBN 978-80-8115-012-8.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom : Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom. [Bratislava] : Povereníctvo spravodlivosti, 1950. Dostupné online.
  • DVOŘÁK, Pavel. Kto zabil Viliama Žingora?. 1. vyd. Budmerice : Rak, 1994. 167 s. ISBN 80-85501-03-1.
  • UHRIN, Marian, a kol. II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2009. 182 s. ISBN 978-80-970238-0-5.
  • MATULA, Pavol; LETZ, Róbert, (editori) Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 280 s. ISBN 978-80-89335-15-2.
  • BOB, Jozef. Generáli. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2009. 185 s. ISBN 978-80-8115-012-8. Kapitola 6. Žingoriáda.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viliam_Žingor&oldid=8369572“