Rýchla divízia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Trasa pohybu Rýchlej brigády a Rýchlej divízie cez Ukrajinu (1941 - 1942).

Rýchla divízia bola motorizovaná slovenská divízia bojujúca na východnom fronte na strane vojsk Osi. Rýchla divízia vznikla 23. júla 1941 po viacnásobnej reorganizácii Rýchlej brigády, predtým Rýchlej skupiny. Divíziu neskôr po ústupe z Kaukazu reorganizovali na 1. pešiu divíziu a 1. technickú divíziu.[1]

Predchodcovia Rýchlej divízie[upraviť | upraviť zdroj]

Rýchla skupina[upraviť | upraviť zdroj]

Ľahké tanky LT-40 boli aj vo výzbroji Rýchlej skupiny.

V súvislosti s napadnutím Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom a zmluvnými záväzkami Slovenskej republiky voči Nemecku bola rozkazom ministra národnej obrany generála Čatloša vytvorená 22. júna 1941 Rýchla skupina. Veliteľom Rýchlej skupiny bol plukovník generálneho štábu Rudolf Pilfousek. Už 23. júna 1941 bola podriadená veliteľstvu 17. armády skupiny armád Juh.[1]

Stav Rýchlej skupiny 25. júna 1941 pri prekročení sovietskych hraníc.
Spolu mala 59 dôstojníkov, 27 poddôstojníkov, 1824 vojakov.

  • Veliteľstvo
  • 2. jazdecký priezvedný oddiel - cyklistická rota, rota ťažkých zbraní, guľometná čata
  • Motorizovaný peší prapor - 2. prápor 6. pešieho pluku, 3 roty pechoty, guľometná rota, čata protitankových kanónov, batéria 75mm diel, ženíjna čata
  • 1. delostrelecký oddiel - 1. oddiel 11. delostreleckého pluku, 3 batérie 100mm diel vz. 30, rádiová čata
  • Spojovacia rota
  • Prápor útočnej vozby - 2 roty protitankových kanónov (9 ks 37mm protitankových kanónov), štábna rota, 2. a 3. tankoví rota (celkovo 30 tankov LT-35, 10 tankov LT-38 a 7 tankov LT-40)

Rýchla brigáda[upraviť | upraviť zdroj]

Vojenský cintorín s pamätníkom padlých slovenských príslušníkov Rýchlej brigády v bitke pri Lipovci.

Rýchla skupina bola 7. júla 1941 reorganizovaná na Rýchlu brigádu. Aj veliteľom Rýchlej brigády bol plukovník generálneho štábu Rudolf Pilfousek.

Konečná podoba 22. augusta 1941 po reorganizácii a rozšírení na Rýchlu divíziu. Zatiaľ bez obrnených jednotiek, pretože všetky boli poslané na Slovensko k opravám. K divízii boli pridelené až 29. októbra 1942 o veľkosti jednej roty (6 tankov LT-38 a 6 tankov LT-40).
Spolu mala 301 dôstojníkov, 90 poddôstojníkov, 8060 vojakov.

  • Veliteľstvo
  • 20. peší pluk
  • 21. peší pluk
  • 11. delostrelecký pluk (16 ks 100mm del vz. 30, 4 ks 105mm kanónov vz. 35)
  • 11. priezvedná skupina
  • 2. spojovací prápor
  • 11. ženíjny prápor
  • 11. horská batéria (4 ks 75mm del vz. 15)
  • 11. protitanková rota (12 ks 37mm protitankových kanónov)
  • Protilietadlová skupina (12 ks 20mm protilietadlových del a 4 ks 88mm protilietadlových del)
  • Automobilné dielne a Zásobovacie služby

Po ťažkých stratách v boji o Lipovec v júli 1941 bola jednotka generálom Čatlošom vyhlásená za neschopnú ďalšieho bojového nasadenia. Stiahla sa do priestoru Illinci, kde zotrvala do polovice augusta 1941, kedy bola začlenená do novo vytvorenej Rýchlej divízie.[1]

Rýchla divízia[upraviť | upraviť zdroj]

Znak Rýchlej divízie

Rýchla divízia bol vytvorená z motorizovaných jednotiek Rýchlej brigády a Armádnej skupiny v auguste 1941. Jej prvým veliteľom bol plukovník delostrelectva Jozef Turanec.

Stav Rýchlej skupiny 20. augusta.
Spolu mala 8.415 mužov.

  • Veliteľstvo so štábnou rotou
  • peší pluk 20
  • peší pluk 21
  • delostrelecký pluk 11
  • priezvedný oddiel 11
  • pioniersky prápor 11
  • spojovací prápor 11
  • skupina delostreleckého protilietadlového pluku
  • rota kanónov proti útočnej vozbe 11
  • rota horskej kanónovej batérie 11
  • pomocné jednotky[1]

Velitelia rýchlej divízie[upraviť | upraviť zdroj]

obdobie veliteľ[1]
1.8.1941 - 27.11.1941 plk. Jozef Turanec
27.11.1941 - 25.4.1942 plk. (gen. II.tr.) Augustín Malár
25.4.1942 - 23.9.1942 gen. II.t. Jozef Turanec
23.9.1942 - 10.4.1943 plk. (gen. II.tr.) Štefan Jurech
10.4.1943 - 10.6.1943 plk. Pavol Kuna
10.6.1943 - 1.8.1943 gen. II.tr. Štefan Jurech

Zánik Rýchlej divízie[upraviť | upraviť zdroj]

K 1. augustu 1943 bola Rýchla divízia reorganizovaná na 1. pešiu divíziu v zložení:

  • Veliteľstvo so štábnou rotou
  • peší pluk 20
  • peší pluk 21
  • delostrelecký pluk 11
  • priezvedný oddiel 5
  • pioniersky prápor 41
  • spojovací prápor 2
  • 9. ťažká batéria delostreleckého protilietadlového pluku
  • 14. ľahká batéria delostreleckého protilietadlového pluku
  • pomocné jednotky

Spolu 11 631 mužov. Počet mužov ku 14. októbru 1943 klesol na 8.415. [1]

Velitelia 1. pešej divízie:

obdobie veliteľ[1]
1.9.1943 - 24.9.1943 gen. II.tr. Štefan Jurech
24.9.1943 - 26.10.1943 plk. Elemír Lendvay
26.10.1943 - 4.11.1943 pplk. Emil Perko
5.11.1943 - 1.6.1944 plk. Karol Pekník

Od 1. júna 1944 bola 1. pešia divízia reorganizovaná na 1. technickú divíziu. Súčasťou tejto reorganizácie bolo aj zrušenie delostreleckého pluku 11 a priezvedného oddielu 5, čím bola dovŕšená transformácia bojovej jednotky na pracovný útvar.

Dejiny jednotky[upraviť | upraviť zdroj]

Nasadenie Rýchlej skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotky Rýchlej skupiny sa začali formovať pod velením plukovníka Pilfouska už deň po napadnutí ZSSR 23. júna 1941 v okolí Medzilaboriec. Takticky bola skupina podriadená 17. armáde, preto mala pridelených aj nemeckých styčných dôstojníkov. Hranice prekročila 25. júna 1941 v smere na obec Wojtkowa cez rieku San. Pri Wojtkowej došlo k prvému stretu s Červenou armádou, ktorý si vyžiadal 1 mŕtveho a 6 zranených. 27. júna 1941 sa skupina stiahla späť k Sanoku s úlohou neutralizovať opevnenia, ktorú úspešne splnila. Neskôr sa skupina presunula do priestoru Sambor ku krátkemu odpočinku. Počas neho vykonal 4. júla 1941 generál Čatloš na mieste inšpekciu skupiny a rozhodol sa ju posilniť všetkými motorizovanými jednotkami Poľného zboru a reorganizovať s účinnosťou od 7. júla 1941 na Rýchlu brigádu.

Nasadenie Rýchlej brigády[upraviť | upraviť zdroj]

Rýchla brigáda postupovala v smere na Ľvov a Vinnicu. Medzi 10. a 12. júlom 1941 bola posilnená ďalšími jednotkami, vtedy sa nachádzala v okolí Tarnopolu. 15. júla 1941 pri meste Grodek dosiahla predvojnové územie ZSSR. 22. júla 1941 sa zúčastnila ťažkých bojov s Červenou armádou v bitke o Lipovec, kde utrpela výrazné straty. Hoci Červená armáda na nasledujúci deň mesto opustila, výsledkom bitky bola ďalšia reorganizácia a vytvorenie Rýchlej divízie.

Nasadenie Rýchlej divízie[upraviť | upraviť zdroj]

Príslušníci Rýchlej divízie prekračujú rieku Dneper.

Velenie Rýchlej divízie prevzal plk. Turanec. Od 14. septembra 1941 zaisťovala Rýchla divízia úsek na pravom brehu Dnepra medzi obcami Chodosovka a Ukrajinka. Po dobytí Kyjeva bola začlenená do skupiny armád Juh s cieľom postupu na Donbas a Kaukaz. V dôsledku počasia a stavu komunikácií sa väčšina vozidiel stala nepojazdnými. Delostrelecké zbrane s obsluhou boli odsunuté na Slovensko a zvyšná časť jednotky o sile 7823 mužov bola presunutá na severné pobrežie Azovského mora medzi prístavy Taganrog a Mariupoľ. Vyše pol roka držala obranné postavenia v tejto oblasti. V novembri 1941 boli hlavné sily jednotky nasadené na fronte pri Kumšackoje a pri ústupe v decembri 1941 zaujala divízia postavenie na rieke Mius. Od novembra 1941 do 25. apríla 1942 velil jednotke plk. Augustín Malár. Za výkony divízie bol 6. februára 1942 ocenený Rytierskym krížom. V júni 1942 jednotka, už znova pod velením Turanca, vďaka svojej motorizácii veľmi rýchlo postupovala a 22. júna dosiahla Rostov nad Donom. Zapojila sa i do bojov o mesto a bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu[2]. Medzi 23. - 27. júlom 1942 zajala divízia približne 10000 červenoarmejcov a množstvo zbraní, techniky a koní. Za tento úspech bol aj generál Turanec 7. augusta 1942 ocenený Rytierskym krížom. Odtiaľ postupovala divízia na Kaukaz. Na konci augusta 1942 sa nachádzala v priestore mesta Gorjači Kľuč na predhorí Kaukazu, kde sa jej postup zastavil a v septembri prevzal velenie plukovník gšt. Jurech. Začiatkom roku 1943 sa už povýšený generál Jurech pokúšal zorganizovať prechod celej jednotky na sovietsku stranu, nenašiel však podporu vo svojom dôstojníckom zbore. V dôsledku sovietskeho protiútoku bola jednotka postupne sťahovaná. Najskôr sa rozkazom z 23. januára presunula k rieke Kubáň. Ústup sprevádzali boje a straty, ako na vojakoch tak aj na väčšine techniky. Na základe tejto situácie velenie skupiny armád A rozhodlo o stiahnutí z frontu a evakuácii jednotky na Krym. V tej dobe už bola morálka slovenských vojakov celkom iná ako na začiatku vojny, mnohí už neboli ochotní bojovať proti Sovietskemu zväzu a chápali, že stoja na nesprávnej strane. Medzi inými úlohami sa jednotka podieľala aj na budovaní obrany Perekopskej šije. Morálka jednotky naďalej upadala. Koncom júla 1943 prebehla náhrada veteránov nováčikmi a k 1. augustu 1943 bola Rýchla divízia reorganizovaná na 1. pešiu divíziu.

Počas bojového nasadenia utrpela Rýchla divízía nasledovné straty: 1235 mŕtvych, 3198 zranených, 3154 nezvestných, zajatých a zbehnutých.[3]

Nasadenie 1. pešej divízie[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé takmer dva mesiace sa jednotka venovala výcviku, opevňovaniu a ochrane železníc. Od 25. septembra 1943 bola nasadená do obranného postavenia Melitopoľ-Kachovka. V noci z 29. na 30. októbra 1943 sa jednotka dostala nečakane do bojov pri Melitopole a Červená armáda zajala okolo 2300 slovenských vojakov a 45 dôstojníkov[4]. 20. peší pluk zostal obkľúčený na Kryme a zvyšok divízie sa stiahol na západ od Chersonu. V novembri 1943 mala jednotka za úlohu brániť ústie Dnepra a Bugu, na prelome rokov budovala opevnenia pri Nikolajeve. Vo februári 1944 budovala obranné postavenia severne od Odesy, kedy sa k nej pripojil aj 20. peší pluk. Po sústredení pri rieke Prut bola po mori prepravená do Rumunska. Od 1. mája 1944 bola reorganizovaná na 1. technickú divíziu.

Nasadenie 1. technickej divízie[upraviť | upraviť zdroj]

1. technická divízia mala za úlohu budovať opevnenia na území Rumunska a Maďarska. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola odzbrojená. Aj vplyvom dezercií klesli počty mužov na 2300. K 10. októbru 1944 bola presunutá k Balatonu a v januári 1945 doplnená o 300 mobilizovaných mužov zo Slovenska. Koncom marca 1945 ju zajali sovietske jednotky v Rakúsku pri Wiener Neustadte.

Zdroje ku kapitole Dejiny jednotky: [3],[1].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h KLUBERT, Tomáš. Slovenská armáda v druhej svetovej vojne slovom a obrazom. Bratislava : Perfekt a.s. a Ústav pamäti národa, 2016. 445 s.
  2. Mičianik, P., 2009, Rýchla divízia v nemeckej ofenzíve na Rostov. Vojenská história, 2, 13, s. 43–70
  3. a b KLIMENT, Charles K.; NAKLÁDAL, Bŕetislav. Slovenská armáda 1939-1945. Praha : Levné knihy KMa, 2006. 361 s.
  4. Cséfalvay, F., 2007: Nemecký dokument o zlyhaní slovenskej 1. pešej divízie v októbri 1943 (I. časť). Vojenská história, 1, s. 128-144

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Charles Kliment: Slovenská armáda 1939-1945. Pilzno, 1996.
  • Archív Múzea SNP Banská Bystrica, Fond XII, prír. č. S 88/87,
  • Bajtoš, I.: História slovenského Pluku útočnej vozby 1939 – 1944. Košice, 1987.
  • Vojenský historický archív Bratislava: Fond 55; Fond 55-57-4; Fond spomienky, ŠZ, X–283,
  • Jamriška, D.: Zaisťovacia divízia v ZSSR. Martin, júl 1967.
  • АРУШАНЯН. Б.: Боевые действия 12-й армии в нчальный период войны. In: Военно-Истоический журнал, 1973, No. 6.
  • Belko, J.: Zápisník z východného frontu. Bratislava: VPL, 1965.
  • Gajdoš-Breza, J.: Krvavá zem (Po stopách vojny na východe). Bratislava: MNO, 1941.
  • КАМИНСКИЙ, В.: Для долговременной обороны. In: Техника молодёжи, 1989, No. 8, str. 42.
  • Korček, F.: Obrázky z Ukrajiny (Dojmy vojenského dopisovateľa). Bratislava: MNO, 1941.
  • Padli za vlasť. w : Kalendár slovenského vojska (1943). Bratislava: MNO, 1943.
  • Padzev, M. G.: V prvej i druhej línii (Pohraničníci vo vojne). Bratislava: Pravda, 1982.
  • Pyšný, E.: Oceľ a myšlienka (Články, reči a úvahy o prvej kapitole bojov slovenského národa proti boľševizmu). Žilina: MNO, 1941.
  • Korček - Rudín, František: Slovenská armáda na Ukrajine. Bratislava: MNO, 1941.