Študoval na Meštianskej škole v Liptovskom Sv. Mikuláši. V rokoch 1910 – 1914 študoval na Vyššej obchodnej škole s vyučovacím jazykom maďarským v Kežmarku. V rokoch 1914 – 1915 bol bankovým úradníkom v Úverovej banke v Ružomberku.
V polovici mája 1915 sa Kuna ako jednoročný dobrovoľník prezentoval v 9. honvédskeho pluku v Košiciach a bol zaradený do Školy dôstojníkov pechoty v zálohe. V hodnosti kadeta ašpiranta odišiel v januári 1916, ako veliteľ čaty 9. honvédskeho pluku na ruský front, kde absolvoval Zafrontový dôstojnícky pokračovací kurz v Kotuzove. 13. júna1916 sa v priestore Bobrynca dostal do zajatia.[1]
Dňa 7. septembra1917 sa ako dobrovoľník prihlásil do česko-slovenského vojska na Rusi a 1. októbra1917 bol ako Slovák v hodnosti zaradený do 12. roty 7. streleckého pluku „Tatranského“ v Berezani.
Pamätná tabuľa na Grösslingovej ulici v Bratislave. Slováci v česko-slovenských légiách. Pavol Ján Kuna štvrtý v pravom stĺpci.Od júna do augusta 1918 pôsobil ako veliteľ čaty 7. streleckého pluku. Zúčastnil bojov proti boľševikom na Sibíri.
V polovici októbra 1918 bol odvelený do Slovenskej roty 1. streleckého záložného pluku v Omsku, kde 28. decembra dočasne prevzal velenie 10. roty.
V máji 1919 premiestnený do štábu česko-slovenského armádneho zboru.
V marci 1920 bol premiestnený do štábu vojenskej časti Ďalekého východu vo Vladivostoku, kde od 18. marca vykonával funkciu dispozičného dôstojníka Posádkového veliteľstva.
V mája 1920 zaradený do transportu a loďou „Ixion“ evakuovaný do vlasti, kam dorazil 23. júla1920.[1]
Od 6. septembra1920 bol Pavol Kuna pridelený k pešiemu pluku 37 v Košiciach, kde zastával funkciu veliteľa čaty. Potom bol prednostom cenzúrnej komisie telegramov a od 18. januára1921 pobočníkom v prijímacom tábore.
V marci 1921 aktivoval za dôstojníka česko-slovenskej armády a bol ustanovený za veliteľa roty pešieho pluku 37 v Levoči.
Od 1. decembra1925 bol premiestnený do pešieho pluku 32 „Gardský“ v Košiciach a pridelený 2. spravodajské oddelenie štábu Zemského vojenského veliteľstva Košice, kde zotrval do 14. júla1927.
Od polovice júla 1927 do februára 1931 pôsobil v pešom pluku 37 v Levoči, najskôr ako veliteľ 6. roty, potom 5. roty a napokon 10. roty. Bol trikrát veliteľom práve formovaných poddôstojníckych škôl.
Od septembra 1931 až do 2. januára1939 bol pridelený do pešieho pluku 37 v Levoči, kde postupne zastával funkciu veliteľa 4., 1. a 11. roty. Od 15. marca1936 pôsobil ako zástupca veliteľa III. práporu a od 19. septembra1938 bol vo funkcii veliteľa II. práporu.
Od júna do augusta 1935 bol na skusoch v delostreleckom pluku 202 v Prešove.[1]
Pavol Kuna patril do skupiny česko-slovenských dôstojníkov slovenského pôvodu, ktorí boli ako zástupcovia Česko-slovenskej správy pridelení k Hlavnému veliteľstvuHlinkovej gardy v Bratislave. Od 3. januára1939 až do rozbitia Česko-Slovenska bol ako inštruktor brannej výchovy.
Počas služby v medzivojnovej čs. armáde absolvoval viacero vojenských kurzov:
kurz v obvodovom stredisku pre výcvik v Košiciach (1920)
ekvitačný pre dôstojníkov pechoty v Levoči (1923 – 1924)
informačný pre veliteľov peších rôt v Košiciach (1924)
Od 1. mája1939 do 30. septembra1940 pôsobil ako veliteľ pešieho pluku 1 v Levoči. V ťažení slovenskej armády proti Poľsku s plukom označeným ako „Podtatranská skupina“, v zostave 1. divízie zaujal postavenie dočasného krytia severnej hranice Slovenska. Od 27. marca do 7. apríla1940 bol ako vyšší dôstojník pechoty v Informačnom kurze v Döberitzi pri Berlíne. Od 1. októbra ustanovený za veliteľa pešieho pluku 1 a súčasne aj za veliteľa bratislavskej posádky.[1]
Po návrate z východného frontu na Slovensko sa podrobil liečeniu v bratislavskej Vojenskej nemocnici 1 a 1. októbra 1943 bol ustanovený za veliteľa Divíznej oblasti 2 v Prešove. Od 1. januára1944 veliteľa VS pri Ministerstve národnej obrany v Bratislave, ktorá sa v polovici mája 1944 evakuovala do Trenčianskych Teplíc.
Od decembra 1941 začali jeho jednotky preberať úlohy okupačnej správy. Operačná oblasť Zaisťovacej divízie sa koncom roka 1941 nachádzala v severnej časti tzv. Ríšskeho komisariátu Ukrajina. Kuna obdržal nemecké smernice pre boj s partizánmi, ktoré obsahovali inštrukcie na vykonávanie exekúcií vo vlastnej réžii. Od januára 1941 boli jednotky ZD zapájané okrem protipartizánskych akcií aj do akcií spojených s genocídou Židov
Od konca apríla a začiatkom mája 1942 sa začali šíriť zvesti o zapojení sa vojakov pešieho pluku 102 divízie (veliteľ pplk. Michal Lokšík) do operácie Bamberg, počas ktorej mali slovenskí vojaci vypaľovať dediny a strieľať do žien a detí. Lokšík tieto správy kategoricky poprel a označil za ohováranie. Kuna napokon rozkazom vyzval podriadených veliteľov, aby do 30. mája poučili vojakov o neprípustnoti dopúšťania sa vrážd a násilnosti na civilnom obyvateľstve. Keď sa Lokšíkovi vojaci začiatkom augusta 1942 dopustili masakra v obci Maloduš Kuna incioval voči pachateľovi npor. Kleinertovi trestné konanie.[2]
O pomeroch na veliteľstve Zaisťovacej divízie počas velenia Pavla Kunu svedčí sťažnosť čat. Jána Hamáčka a slob. Pavla Farkaša prezidentovi Jozefovi Tisovi
„Každý príslušník tohto veliteľstva mal ruskú frajerku, tam sa len dobre jedlo a pilo donemoty... Tam dôstojníci až na malé výnimky, sa zabávali a kupčili.“[3]
V čase, keď sa na Slovensku rozbehli prípravy ozbrojeného Povstania mal Pavol Kuna na starosti jednu z kľúčových úloh – materiálne zásobovanie slovenskej armády. Táto pozícia mu veľmi dobre umožňovala zakrývať ilegálnu činnosť. Mal dôveru Golianovho Vojenského ústredia a z titulu svojej funkcie predisponovával vojenský materiál predovšetkým do priestoru strategického trojuholníka Brezno – Banská Bystrica – Zvolen.
Po vypuknutí povstania prevzal 31. augusta1944 v rámci 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku funkciu veliteľa Obrannej oblasti 1, rozdelenej na tri podoblasti, Kuna sa stal správcom prakticky zhruba dvoch tretín povstaleckého územia.
Jemu podriadené jednotky mali brániť priestor údolia riek Nitry a Žitavy, údolia Turca, celý operačný trojuholník Brezno – Banská Bystrica – Zvolen s príslušnou časťou vtedajších slovensko-maďarských hraníc. Vo funkcii sa osvedčil a 10. septembra1944 v rámci reorganizácie povstaleckej armády prevzal velenie. III. Taktickej skupiny „Gerlach“ s veliteľstvom vo Zvolene.
Po ústupe povstaleckých síl z priestoru Hornej Nitry a regiónu Turiec sa protivníkom Kunovej III. TS stala bojová skupina Schill. Obidve formácie prišli do kontaktu už 23. septembra 1944, keď nemecké jednotky obsadili severné okraje Jánovej Lehoty. V ten istý čas sa pri Novej Lehote, kde zriadili ženisti III. TS protitankovú prekážku, konala porada velenia taktickej skupiny a partizánov. Počas nej prišla informácia o prieniku nemeckých vojakov na blízke návršie. Kuna okamžite vytkol veliteľovi partizánskej brigády kpt. Nálepku Michalovi Sečánskemu chybu, nakoľko jeho partizáni mali návršie zaisťovať.[5] Na druhý deň podvečer sledoval Kuna pri protitankovej prekážke na ceste z Handlovej do Svätého Kríža protiútok svojich jednotiek s cieľom vytlačiť protivníka z Jánovej Lehoty a počas boja utrpel ľahšie zranenie aj on.
Kunova III. TS bránila údolie rieky Hron a centrom jej obrany sa stal Svätý Kríž nad Hronom, Kuna svoju taktickú skupinu rozdelil na dve podskupiny. Podskupina „Ipeľ“ bránila prístupy ku Svätému Krížu od Handlovej, podskupina „Volga“ bránila priestor Žarnovice. No napriek húževnatému odporu svojich vojakov bol Kuna nútený vydať 5. októbra rozkaz o ústupe na novú obrannú líniu. Priestor Trnavá Hora - Jalná - Hronská Brezica a okolie Banskej Štiavnice bránili Kunove jednotky až do začiatku nemeckého generálneho útoku na centrum Povstania.
Krátko po jeho začiatku pristúpilo velenie povstaleckej armády k veliteľskej rošáde. Dňa 24. októbra1944 prevzal Pavol Kuna velenie IV. Taktickej skupiny „Muráň“ s veliteľstvom v Tajove a vymenil jej veliteľa plk. pech. Mikuláša Markusa, ktorý zase prevzal velenie nad III. TS. Na druhý deň sa Kunova skupina podľa plánu začala sťahovať do nových obranných postavení severne od Banskej Bystrice. Ústup však skomplikovalo nemecké obsadenia centra povstania a tak sa do nových obranných postavení stihla presunúť len časť Kunových jednotiek. Navyše jeho štáb stratil spojenie s velením povstaleckej armády.
Od apríla 1946 do septembra 1947 bol ako zástupca veliteľa pridelený jednotke pre zvláštne úlohy „Oceľ“, nasadenej proti banderovcom. V tejto funkcii sa osvedčil. Od septembra do decembra 1947 bol dočasným veliteľom VIII. zboru.
V decembri 1947 bol poslaný na nútenú dovolenku a od 1. apríla1948 bol preložený do výslužby.[1]
Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bol na jeseň 1948 Ľudovým súdom v Banskej Bystrici obvinený za údajné zločiny, ktorých sa mal dopustiť ako veliteľ Zaisťovacej divízie v ZSSR. Súd ho oslobodil, no 13. apríla1950 bol degradovaný na vojaka a v roku 1953 mu znížili dôchodok. V rokoch 1954 až 1968 pracoval ako účtovník v komunálnych službách v Levoči. Hodnosť brigádneho generála in memoriam mu bola vrátená v roku 1991.[1]
↑ abcdefghijCSÉFALVAY, František a kol.. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. 1. vyd. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. Dostupné online.ISBN 978-80-89523-27-6. Kapitola Pavol Kuna, s. 144-145.
↑CSÉFALVAY, František; BAKA, Igor. Slovensko a Slováci vo víre druhej svetovej vojny. 1. vyd. Bratislava : Pro Militaria Historica, 2015. ISBN 978-80-970768-2-5. S. 167.
↑KLUBERT, Tomáš. Slovenská armáda v druhej svetovej vojne. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2016. ISBN 9788080467739. Kapitola 13. Zaisťovacia divízia, s. 448.
↑JAŠEK, Peter; KINČOK, Branislav; LACKO, Martin. Slovenskí generáli 1939-1945. 1. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Ferdinand Čatloš -Slovenský štátnik a národovec, s. 52-125.
↑WIMMER, Pavel. Partizáni Sečánskeho. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2016. ISBN 9788089514380. Kapitola 3. Prvé frontové boje brigády na Hornej Nitre, s. 276.
