Ukrajinská povstalecká armáda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ukrajinská povstalecká armáda
Золотий Хрест Бойової Заслуги УПА.svg
KrajinaUkrajinská ľudová republika Ukrajinská sovietska socialistická republika
Existencia14. október 1942 - 14. apríl 1960
Typpartizánska armáda
Veľkosť25-30 tisíc až 400 tisíc[1]
PrezývkaBanderovci, UPA
Velitelia
Účasť
VojnyDruhá svetová vojna 1942-1945 Partizánska vojna 1945-1956

Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) známa tiež pod zaužívaným názvom banderovci, resp. benderovci podľa vodcu Stepana Andrijovyča Banderu bola ultranacionalistická a antisemitská ozbrojená zložka Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) bojujúca proti sovietskym a nacistickým okupačným silám aj Poliakom v období 1942 - 1949, hlavne na západnej Ukrajine.[2] Známa najmä pre svoje vojnové zločiny ako napr. Volyňský masaker. Mimo západnej Ukrajiny nebola podpora UPA významná a väčšina východoukrajinského obyvateľstva považovala UPA za kolaborantov s Nemcami.

Počas vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne ju tvorili nepravidelné jednotky ukrajinskej milície pod názvom Poleská Sič. Spočiatku bojovali proti Červenej armáde, ale keď sa ich na sklonku roka 1941 Nemci pokúsili rozpustiť, prešli na partizánsky spôsob boja. Premenovali sa na Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA) a bojovali proti boľševikom, Poliakom a od februára 1943 aj proti nacistickému Nemecku. Banderovské krídlo OUN ju v polovici roka 1943 násilne začlenilo do svojich radov, ale ponechali jej názov. UPA pôsobila hlavne v Polesí, vo Volyni a v Haliči, ktoré zasahovali na ukrajinskú aj poľskú stranu. Podľa nemeckých údajov, potvrdených aj emigrantskými zdrojmi, počet bojovníkov UPA počas jej najväčšieho rozmachu na prelome rokov 1944 a 1945 dosahoval až 100 000 osôb. Od jari 1944, po sovietskych úspechoch v 2. svetovej vojne, začali spolupracovať s nemeckými silami proti Sovietom a Poliakom.

Organizácia ukrajinských nacionalistov už vo februári 1943 zahrnula do projektu budúcej samostatnej Ukrajiny aj celú juhovýchodnú časť dnešného Poľska až po Krakov, rumunskú Bukovinu a východoslovenské okresy od Sniny po Starú Ľubovňu (tzv. Prešovsko).[3] Pôvodne mali banderovci preniknúť na územie Česko-Slovenska a na základe pokynov svojho vedenia v Bavorsku vykonávať tu proukrajinskú nacionalistickú propagandu, a ako sa doslovne uvádza: „spôsobiť rozruch a reklamu na medzinárodnom fóre“.

Po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Poľská armáda a bezpečnosť začala rozsiahle akcie proti civilnej a vojenskej sieti ukrajinských nacionalistov, čím došlo k ich rozbitiu a úteku zvyšku skupín do Bavorska aj cez územie Slovenska. Uznesením vlády ČSR zo dňa 20. mája 1947 bola ministerstvu vnútra uložená povinnosť posilniť pohraničné útvary. V Poľsku dostala operácia krycí názov Visla, v Československu Akcia B (banderovci). Poľsko nasadilo vyše 19 300 mužov v zbrani a zneškodnilo okolo 1 500 príslušníkov UPA. Na Slovensko sa potom dokázalo prebiť už len päť väčších oddielov (asi stočlenná sotňa Chromenkova) a niekoľko menších samostatných oddielov, ktoré napadli viacero obcí hlavne kvôli potravinám. Oddielu Udarník 5 velil Stepan Stebeľskyj prezývaný Chrin (Chren) a vari najnebezpečnejším veliteľom bol stotník Burlak (vlastným menom Volodymyr Ščigolskyj).

V Česko-Slovensku proti niekoľko stovkám banderovcov stálo nielen vyše 13-tisíc vojakov, pohraničníkov a žandárov, ale aj v lete 1947 mobilizovaných okolo 1 500 bývalých partizánov. Nad Akciou B prevzal od júla 1947 velenie brigádny generál Július Nosko. Najmä vďaka jeho taktike sa dostala do obkľúčenia aj Burlakova skupina, ktorá spôsobovala armáde asi najväčšie problémy. V noci z 3. na 4. septembra 1947 sa na samote Jánošíkovo podarilo bez boja zajať 26-ročného Burlaka, jeho milenku Ofeliu a ďalších bojovníkov. Burlak potom podpísal vyhlásenie, v ktorom vyzval príslušníkov UPA ukončiť boje na území ČSR a zložiť zbrane. 1948 ho deportovali do Poľska, kde ho popravili. Po zajatí Burlaka sa na Slovensku vyskytli už len menšie skupiny. Onedlho sa bilancovalo: čs. armáda zneškodnila 350 banderovcov, z nich 61 padlo v bojoch. V radoch československých vojakov boli straty: 32 mŕtvych, 26 zranených.[3]

Názov a súvis s obnovením nezávislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Český historik Tomáš Řepa píše[4]: „Banderovci je pomenovanie prevzaté predovšetkým od protivníkov a nepriateľov členov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), konkrétne Banderovej frakcie v OUN, teda OUN(b) či Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) ako vojenskej zložky OUN vzniknutej v roku 1942, pričom toto označenie má negatívny nádych. Členovia OUN(b) a UPA sa sami takto nikdy nenazývali, postupom času sa však toto pomenovanie natoľko vžilo, že je ťažké v rámci tejto problematiky pracovať s iným hodnotovo neutrálnym pojmom, aby tak odborným, ako aj laickým kruhom bolo okamžite jasné, o čom je vlastne reč.“

Politický rozmer presunu banderovcov cez povojnové Československo bolo v zajatí klišé a stereotypov vytváraných komunistickou propagandou, čo dokazuje aj samotný problematický názov „banderovci“.[4] Počas nasledujúcich povojnových rokov bola UPA Československu a v Sovietskom zväze oficiálne tabu, spomínaná len ako teroristická organizácia, kolaborujúca s Nemcami. Od získania nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 sa vedú búrlivé diskusie o možnom udelení oficiálneho uznania bývalým členom UPA ako legitímnym bojovníkom so zodpovedajúcimi dôchodkami a výhodami ako pre vojnových veteránov.[5] Veteráni UPA sa tiež snažili organizovať vlastné prehliadky a spomienkové akcie, najmä na západnej Ukrajine. To následne viedlo k odporu veteránov sovietskej armády a niektorých ukrajinských politikov, najmä z juhu a východu krajiny.[5] S rovnakou technikou narába aj dnešná ruská propaganda, podľa socialistického propagandistického modelu je každý slovenský oponent buržoázny nacionalista, každý Žid sionosta – a každý Ukrajinec banderovec.[4]

Ukrajinská aj poľská strana pokúšali o zmierenie bývalých vojakov Armie Krajowej a UPA. Jednotliví bývalí členovia UPA vyjadrili pripravenosť na vzájomné ospravedlnenie. Niektorí z bývalých vojakov oboch organizácií sa stretli a požiadali o odpustenie za minulé previnenia. Poľská strana súhlasila s obnovou hrobov a cintorínov v Poľsku, kde boli pochovaní padlí vojaci UPA.

Postoj k UPA v ukrajinskej spoločnosti v rokoch po obnovení nezávislosti v roku 1991 kolíše medzi pozitívnym („bojovníci za nezávislosť“) a opačným („nemeckí kolaboranti “) hodnotením a stáva sa súčasťou propagandy oboch strany. Vojaci UPA majú od roku 2015 štatút bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí ustanovený priznaný ukrajinským parlamentom.[6] Boj UPA bol deklarovaný ako súčasť ukrajinského národne-oslobodzovacieho hnutia 20. až 50. rokov 20. storočia. Koncom marca 2019 bývalým príslušníkom UPA (a ďalším žijúcim bývalým členom ukrajinských nepravidelných nacionalistických ozbrojených skupín, ktoré pôsobili počas druhej svetovej vojny a prvého desaťročia po vojne) oficiálne udelili štatút veteránov.[7] To znamenalo, že po prvý krát mohli získať výhody veteránov, vrátane bezplatnej verejnej dopravy, dotovaných zdravotných služieb, peňažnej pomoci a zliav za verejné služby, čím dosiahli rovnaké sociálne výhody aké požívajú bývalí ukrajinskí vojaci, ktorí slúžili v Červenej armáde Sovietskeho zväzu.[7]

Už aj pred rokom 2019 bolo niekoľko pokusov poskytnúť bývalým ukrajinským nacionalistickým bojovníkom štatút oficiálneho veterána, najmä počas vlády prezidenta Viktora Juščenka v rokoch 2005 – 2009, ale všetky zlyhali.[7] Pred decembrom 2018 boli legálne uznávaní za vojnových veteránov iba tí bývalí členovia UPA, ktorí sa bojovali proti nacistickým okupantom, nespáchali zločiny proti ľudskosti a boli rehabilitovaní.

Bez toho, aby čakali na oficiálne oznámenie z Kyjeva, mnohé regionálne orgány sa už rozhodli pristúpiť k histórii UPA samostatne. V mnohých západných mestách a dedinách boli postavené pomníky, pamätníky a tabule vodcom a jednotkám UPA, vrátane pamätníka samotného Stepana Banderu, ktorý bol odhalený v októbri 2007.[8]

Boj UPA proti Červenej armáde a sabotážne aktivity v povojnovom období viedli v ZSSR k tomu, že „UPA“ a „banderovci“ tam symbolizovali „agresívny nacionalizmus“. Veľká ruská encyklopédia uvádza, že spolupráca OUN-UPA s nemeckými okupačnými vojskami a zverstvá OUN-UPA boli odsúdené v Norimberskom procese[9], avšak Ukrajinský Inštitút národnej pamäti uvádza, že v materiáloch norimberských procesov sa „banderovské hnutie“ skutočne niekoľkokrát spomína, ale žiadny z odkazov nemá negatívny výklad.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Razbudova teritorialnych struktur i štabiv povstanskoi armii [online]. history.org.ua, [cit. 2022-04-17]. Dostupné online.
  2. Ukrainian Insurgent Army [online]. encyclopediaofukraine.com, [cit. 2022-07-29]. Dostupné online.
  3. a b JANCURA, Vladimír. Armády troch štátov proti banderovcom [online]. Pravda, 2022-04-12, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  4. a b c HEITMANN, Christian. Banderovci / Kontroverzná postava Stepana Banderu dodnes polarizuje [online]. www.postoj.sk, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online.
  5. a b PANCAKE, John. In Ukraine, movement to honor members of WWII underground sets off debate. The Washington Post, 2010-01-06. Dostupné online [cit. 2022-08-02]. ISSN 0190-8286. (po anglicky)
  6. Рада визнала УПА борцями за незалежність України - BBC News Україна [online]. web.archive.org, 2020-11-12, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online.
  7. a b c PONOMARENKO, Illia. Former WWII nationalist guerrillas granted veteran status in Ukraine - Mar. 26, 2019 [online]. KyivPost, 2019-03-26, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online.
  8. В Харькове восстановят памятник УПА [online]. Status Quo, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online. (po rusky)
  9. УКРАИНСКАЯ ПОВСТАНЧЕСКАЯ АРМИЯ • Большая российская энциклопедия - электронная версия [online]. bigenc.ru, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ŘEPA, Tomáš. Banderovci : politické souvislosti, následky zneužití tématu komunistickou propagandou, návaznost na hybridní konflikt v současnosti. Vyd. 1. Praha : Academia, 2019. 364 s. (1938-1953; zv. 20.) ISBN 978-80-200-2998-0.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]