Elemír Polk
| Elemír Polk | |
| brigádny generál, slovenský odbojový dôstojník | |
 | |
| Narodenie | 24. september 1905 České Brezovo, Rakúsko-Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 11. október 1994 (89 rokov) Bratislava, Slovensko |
| Národnosť | slovenská |
| Alma mater | Vysoká vojenská škola v Prahe |
| Profesia | vojak |
Elemír Polk (* 24. september 1905, České Brezovo – † 11. október 1994, Bratislava) bol slovenský vojak, brigádny generál, československý dôstojník, dôstojník armády Slovenskej republiky 1939-45. V roku 1944 patril medzi odbojových dôstojníkov chystajúcich povstanie a aktívne spolupracoval s partizánskou brigádou Čapajev. V januári 1946 vypracoval správu, v ktorej označil príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády za páchateľov masakra v Kolbasove..
Štúdiá[upraviť | upraviť zdroj]
V rokoch 1919 – 1926 vyštudoval 8-ročné reálne gymnázium s maturitou v Lučenci. A po maturite si vybral kariéru vojaka a v rokoch 1927 – 1929 absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave.
V česko-slovenských ozbrojených silách[upraviť | upraviť zdroj]
Po absolvovaní akadémie začal pôsobiť v Jazdeckom pluku 2 v Olomouci. Dňa 1. apríla 1937 nastúpil do Vysokej vojenskej školy v Prahe. Dňa 31. októbra bol prevelený do štábu 4. Rýchlej divízie v Pardubiciach.
Vo vojenskej kariére pokračoval Elemír Polk aj po vojne. Po prechode frontu vstúpil v marci 1945 do 1. česko-slovenského armádneho zboru. Bol zaradený k 2. česko-slovenskej paradesantnej brigáde. Dňa 20. apríla bol prevelený k štábnej rote Ministerstva národnej obrany, kde sa stal dočasným a od 1. apríla 1946 aj riadnym náčelníkom štábu veliteľstva Vojenskej oblasti 4 v Bratislave. 1. marca 1948 odišiel do kurzu vyšších veliteľov vo Vysokej škole vojenskej v Prahe. Od 31. augusta 1948 sa stal veliteľom Pechotného učilišťa v Miloviciach. Do zálohy odišiel v roku 1958.[1]
Správa o aktivitách banderovcov[upraviť | upraviť zdroj]
V januári 1946 vo funkcii náčelníka štábu veliteľstva VO 4 vypracoval Polk správu o aktivitách príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády na Východnom Slovensku. V správe sa uvádza, že koncom novembra 1945 prešli banderovci v okrese Snina od „lúpežného rekvirovania potravín a šatstva k zvýšenej aktivite, ba aj k politickým vraždám“. Za výsledok činnosti banderovcov označil Polk aj masaker v Kobasove, pri ktorom bolo zavraždených niekoľko miestnych obyvateľov židovského pôvodu. Polk v správe píše, že ako v Kolbasove, tak aj pri ďalších vraždách na iných miestach napríklad Zboj, či Nová Sedlica šlo o politicky motivované zločiny, nakoľko obeťami boli výhradne členovia komunistickej strany a Židia.[2]
V ozbrojených silách Slovenského štátu[upraviť | upraviť zdroj]
Po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 sa vrátil na Slovensko a stal sa náčelníkom štábu V. zboru v Trenčíne.
Ďalšie pôsobenia[upraviť | upraviť zdroj]
- Po reorganizácii armády prednosta 4. oddelenia štábu Vyššieho veliteľstva 2 v Banskej Bystrici.
- V decembri 1939 preradený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu.
- Od 1. február 1940 ako prednosta 3. oddelenia štábu Vyššieho veliteľstva 2 v Banskej Bystrici
- Po ďalšej reorganizácii od 1. októbra 1940 prednosta výcvikového oddelenia Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici
- Po vypuknutí vojny proti ZSSR bol už 27. júna 1941 odvelený do poľa. Domov sa vrátil 6. októbra 1941.
- Od novembra 1941 do mája 1942 zastupoval vo funkcii Náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska.
- 1. február 1943 prednosta všeobecného a organizačného oddelenia Veliteľstva pozemného vojska.
- 30. apríl 1943 oblastný veliteľ BV v Banskej Bystrici.
- 3. január 1944 bol prevelený k Najvyššiemu úradu pre zásobovanie v Bratislave.
- 1. apríl 1944 sa stal Náčelníkom štábu Veliteľstva divíznej oblasti 1 v Trenčíne.
- 6. máj 1944 sa presunul na východ Slovenska, kde sa formovala poľná, tzv. Východoslovenská armáda (VSA). Zaujal funkciu náčelníka štábu 1. pešej divízie (1. PD),
V odboji[upraviť | upraviť zdroj]
Z pozície náčelníka štábu 1. PD VSA sa spoločne s veliteľom 1. PD plk. pech. Mikulášom Markusom a ďalším členmi štábu divízie aktívne zapojil do príprav povstania a spolupráce či už s Golianovým tajným vojenským ústredím na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici, ako aj s odbojom na východnom Slovensku. Bol informovaný o plánoch odboja na využitie oboch východoslovenských divízií a pre odboj získal viacerých ďalších armádnych dôstojníkov. Taktiež sa polupodieľal na niektorých dislokačných zmenách 1. PD v súvislosti s jej zapojením do Slovenského národného povstania.
Začiatkom augusta 1944 nadviazal štáb 1. PD kontakt s partizánskou skupinou Čapajev, ktorá mala základne v Slanských vrchoch. Dňa 3. augusta 1944 sa pod vrchom Oblík konalo stretnutie zástupcov štábov 1. PD a partizánkej skupiny Čapajev, na ktorom sa zúčastnil aj Polk. Na stretnutí bolo ukončené nepriateľstvo medzi vojakmi a partizánmi a dohodla sa vzájomná spolupráca. Polk sa neskôr podieľal aj na dohode s partizánskym zväzkom Alexander Nevskij. Spoluprácu s partizánmi ďalej rozvíjal, napríklad pri zabezpečovaní zásob a vojenského materiálu. Koncom augusta osobne odovzdal štábu brigády Čapajev mapy obranného postavenia oboch peších divízií. určené veleniu 1. Ukrajinského frontu.[3]
Dňa 30. augusta sa zúčastnil porady na Armádnom veliteľstve v Prešove, na ktorej sa mala dohodnúť povstalecká akcia VSA. Poík obdržal poverenie odletieť v sprievode npor. Gejzu Kelemena na druhý deň v skorých ranných hodinách k 1. Ukrajinskému frontu. Mali v úmysle požiadať veliteľa frontu maršala Ivana Stepanoviča Konev o pomoc Červenej armády a koordinovať činnosti s Východoslovenskou armádou pri spoločnej akcii, ktorá sa mala uskutočniť 2. septembra. K 1. UF však napokon nečakane odletel zástupca veliteľa VSA plk. Viliam Talský.
Keď nemecké jednotky začali 31. augusta odzbrojovať Východoslovenskú armádu, odišiel Polk s časťou štábu 1. PD. do Slanského pohoria ku partizánskej brigáde Čapajev. Tu bol poverený sústreďovaním a organizovaním slovenských vojakov, ktorým sa podarilo vyhnúť sa nemeckému zajatiu. Po nevyhnutnej reorganizácii brigády na zväzok so štyrmi oddielmi, sa Polk stal veliteľom oddielu Ščors, v ktorom sa sústreďovali ostatní vojaci z iných jednotiek bývalej VSA (ďalší oddiel zväzku – Bogdan Chmeľnickij - tvorili vojaci poľnej jednotky Pluku útočnej vozby VSA), [3]
Proti postupujúcemu nepriateľovi, ktorý sa partizánov v Slanských vrchoch pokúšal obkľúčiť, zabezpečovali jeho oddiel obranu v smere západnom pri Hermanovciach (dnes Hermanovce nad Topľou), Petrovciach a Pavlovciach. V tomto priestore Polk zostal, spolu so skupinou dôstojníkov, aj po presune hlavnej časti zväzku Čapajev do nového operačného priestoru na podporu Karpatsko-duklianskej operácie a tu ho zastihol príchod Červenej armády
Hodnostný postup[upraviť | upraviť zdroj]
- Nadporučík – 27 november 1933
- Kapitán jazdectva – 1. apríl 1938
- Major generálneho štábu – 1. november 1940.
- Podplukovník generálneho štábu – 12. jún 1945
- Plukovník generálneho štábu – 20. február 1947
- Brigádny generál – 3. december 1949 (neskôr premenovaná na genmjr.).
Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]
- Pamätná medaila (1939)
- Za hrdinstvo III. st. (1940)
- Red krune Kralja Zvonimira II. st. (1943, Chorvátsko)
- Vojenný víťazný kríž IV. tr. (1944)
- Československá medaila Za zásluhy II. st. (1945)
- Československý vojnový kríž 1939 (1946)
- Československá medaila Za chrabrosť pred nepriateľom (1947)
- Ordinul Coroana României cu spade in gradul de Commandor Ofiter cu pangliĉa de Virtute Militară (1947, Rumunsko)
- Magyar Köztársasági Érdemrend Középkeresztje (1948, Maďarsko)
- Krzyż Walecznych (1948, Poľsko)
- Za pobedu nad Germanijej v Velikoj Otečestvennoj vojne 1941 – 1945 gg. (Sovietsky zväz) [1]
Brig. gen. Elemír Polk je pochovaný v Bratislave na cintoríne v Slávičom údolí na ulici Staré Grunty.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b CSÉFALVAY, František a kol.. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. ISBN 978-80-89523-27-6. Kapitola Elemír Polk, s. 201.
- ↑ JANCURA,, Vladimír. Prečo na východe nemajú v láske banderovcov [online]. denník Pravda, OUR MEDIA SR a. s., 16.12.2015, [cit. 2022-12-11]. Dostupné online.
- ↑ a b PAŽUROVÁ, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. (Monografie.) ISBN 9788089514267. S. 192.
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Hrob Elemíra Polka – Spolok pre vojenské pietne miesta.