Židia na Slovensku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Židiasemitský národ, pochádzajúci z oblasti Blízkeho východu. Tvoria samostatnú náboženskú skupinu a zo svojej pravlasti rozšírili do celého sveta. Prví židia na územie dnešného Slovenska prišli s rímskymi légiami v 1. storočí. Prvé správy o židovských obchodníkoch sú z 10. storočia. Striktné dodržiavanie náboženských predpisov judaizmu spôsobilo pretrvávanie etnických, náboženských a kultúrnych odlišností a izoláciu židov. Židia na Slovensku patria k aškenázskej populácii a ich predkovia pochádzajú zo strednej a východnej Európy. Táto populácia si zachovala svoju kultúrnu osobitosť a špecifické náboženské zvykové právo, tzv. minhag, až do Holokaustu. Ich jazykom bol hlavne jidiš.[1]

Mauzóleum Chatama Sofera v Bratislave
Náhrobné kamene rodiny Chatama Sofera

Počiatky osídlenia a rozvoj židovských komunít (11. až 19. storočie)[upraviť | upraviť zdroj]

O židovskej migrácii na územie dnešného Slovenska z Moravy, Čiech, Rakúska a Nemecka existujú záznamy už z 11. storočia. Prvá židovská obec bola založená v Bratislave koncom 13. storočia. Zásadný vplyv na rozvoj židovských komunít mali migrácia a usídľovanie v 17. a 18. storočí. Židia, ktorí sa sťahovali z Moravy, Haliče, Bukoviny a Dolného Rakúska do severného Uhorska sa zvyčajne usádzali v blízkosti hraníc štátov, z ktorých prišli. Snažili sa udržiavať náboženské, komunitné a jazykové spojenie so židovskými obcami na druhej strane hranice.

Rabín Akiva Sofer v roku 1913 víta v Bratislave cisára Františka Jozefa

Spišskí Židia[upraviť | upraviť zdroj]

Na východ Slovenska prichádzali Židia od ranného stredoveku. Nebolo ich veľa a nevytvárali veľké komunity. Vo väčšom počte sa tu usídľovali v 18. storočí, ale na Spiši ich bolo menej ako v iných východoslovenských regiónoch. Umožňoval im to tolerančný patent Jozefa II. a z neho vyplývajúce nariadenie Systematica Gentis Judaicae Regulatio, ktoré odstraňovalo intoleranciu a náboženskú diskrimináciu. Okrem iného mali za povinnosť zmeniť si svoje pôvodné židovské mená na nemecké. Rabíni mali spravovať vedenie matrík. Po príchode na Spiš začali budovať nové spoločenstvá, združovali sa do náboženských obcí, stavali modlitebne, zakladali školy a židovské cintoríny. Na územie severného Spiša prichádzali Židia z poľského Sliezska a Krakova, smerovali do Starej Ľubovne a Spišskej Starej Vsi, pokračovali údolím rieky Poprad na stredný Spiš a do Hnileckej doliny. Nemeckí podnikatelia, ktorí na Spiši dovtedy ovládali najmä obchod, sa bránili židovskej konkurencii, ktorým šľachtické rodiny umožňovali prenajímať krčmy, liehovarnícke prevádzky, pivovarnícke podniky, podnikať v peňažníctve atď. Nemcom pri tom pomáhalo privilégium Nontoleris Judeorum a právo znemožniť židovské usadenie sedem míľ od mesta. Židia sa preto usadzovali na predmestiach alebo v neďalekých spišských dedinách, napríklad v Markušovciach, Smižanoch, Budkovciach a predávali svoj tovar na jarmokoch v Spišskej Novej Vsi. Na Zamagurí bola centrom židovskej pospolitosti Spišská Stará Ves. Kým v roku 1801 neboli v mestečku žiadni Židia, o desať rokov neskôr ich bolo už 49. Prvý známy rabín Joel Bloch viedol židovskú matriku v tomto meste v hebrejčine. Zaznamenával obriezky, úmrtia, narodenia i sobáše.[2]

Židovský cintorín neologický v Prešove. Je na ňom asi 750 náhrobných kameňov
Ortodoxný židovský cintorín v Prešove

Centrom spoločenského, náboženského i hospodárskeho života na Spiši sa stali Huncovce. Židovské rodiny sa tu usádzali v rokoch 1725 – 1730 a na začiatku 19. storočia. Tvorili 34 percent všetkých obyvateľov dediny, v roku 1817 tu žilo 852 Židov (v celej Spišskej stolici bolo 252 židovských rodín s 1301 osobami). V obci si postavili synagógu a obchodovali s plátnom a vlnou. Traduje sa pomerne dobré spolunažívania huncovských Židov s kresťanmi. Hrob prvého židovského rabína všetkých spišských Židov Salamona Perlsteina (1827 – 1869) je v jednoduchej murovanej krypte na miestnom cintoríne. V roku 1840 Uhorský stavovský snem rozhodol, že Židia sa mohli v plnej miere zaoberať obchodom, remeslami, venovať sa literatúre, vede, voľne sa pohybovať po krajine, kdekoľvek sa usádzať, okrem banských miest. Aj napriek tomu sa spišské mestá bránili usídľovaniu Židov a tak Huncovce zostali hlavným sídlom židovskej obce a centrom vzdelávania. Po roku 1840 bola huncovská židovská škola povýšená na vyššiu židovskú školu – ješivu, ktorá bola jednou z najznámejších židovských rabínskych učilíšť. Zaslúžil sa o to rabín Samuel Rosenberg. Bol autorom rozsiahleho diela Samuelov prameň (Beir Szmueil) o novom pohľade na rituálne kúpele mikve. Dielo vyšlo až po jeho smrti v roku 1923. Škola vychovala stovky nových rabínov. Huncovskí Židia začali na začiatku 19. storočia zakladať nové obchody v Kežmarku, ale nemali to jednoduché. Mesto sa ich usadzovaniu bránilo a tak museli vždy večer opustiť mesto a vrátiť sa do neďalekých Huncoviec. Chudobnejšie rodiny odchádzali z Huncoviec a hľadali si nové domovy na Spiši. Usadili sa v Pavľanoch a v Spišskom Podhradí. Od roku 1853 bolo Spišské Podhradie sídlom židovského matričného úradu.[2]

Od druhej polovice 19. storočia prichádzali Židia do Spišskej Novej Vsi. Začali zaujímať významnejšie postavenia v spoločenskom živote i vo verejnej správe. Významné postavenie mali v slobodných povolaniach. Migrácii pomohlo dobudovanie Košicko-bohumínskej železnice. To umožnilo, že sa do mesta začínajú sťahovať významnejší Židia, ktorým železnica umožnila výhodnejšie podnikanie. V 90. rokoch 19. storočia žilo v Spišskej Novej Vsi 400 Židov. Mesto sa stalo sídlom rabinátu. Prvým rabínom bol Áron Krausz, ktorý stál na čele rabinátu v rokoch 18991929. Dlhoročným predsedom náboženskej obce a jeden z jej zakladateľov bol Šimon Pollák. V meste založil veľkoobchod so zmiešaným tovarom, bol spoluzakladateľom Robotníckej sporiteľne, významne sa angažoval pri výstavbe synagógy, ktorá bola vysvätená v roku 1899 a ukončená v roku 1900. Bola najväčšou v Spišskej župe. V synagóge bola židovská škola. Židia v meste zaujali rozhodujúce pozície a získali príslušné spoločenské uznanie. Boli majiteľmi píly, podnikali v hoteliérstve i finančníctve. Založili tlačiarne, noviny, moderné výrobné prevádzky. Organizovali dobročinnú činnosť, angažovali sa v telovýchove a mládežníckych spolkoch. K významným rodinám patrili Kleibergovci, Pollákovci, Eichlerovci, Sapirerovci, Zinnerovci a iní. V roku 1905 boli Spišskonovovešťania riadnymi členmi literárnej spoločnosti Izraelita Mygyar Iroldalmi Társulat s celoštátnou pôsobnosťou. Židia patrili k elite mesta.[2]

Tolerančný patent[upraviť | upraviť zdroj]

Portál synagógy v Nových Zámkoch

V priebehu 19. storočia došlo vďaka Tolerančnému patentu Jozefa II. z roku 1781 do veľkej miery k zlepšeniu sociálneho a ekonomického postavenia židovského obyvateľstva. Bratislava sa pod vedením rabína Moše Schreibera, známeho aj pod menom Chatam Sofer (1762 – 1839), stala sídlom uhorskej židovskej ortodoxie. Schreiber bol rabínom v Bratislave od roku 1806 a viedol obec až do svojej smrti. Založil vplyvnú bratislavskú ješivu a viedol boj tradicionalistov proti rýchlo sa rozširujúcej religióznej reforme. Je pochovaný v mauzóleu Chatama Sofera v Bratislave. V roku 1866, rok po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (Ausgleich) sa uhorské židovstvo rozdelilo na neologickú (reformistickú), ortodoxnú a status quo frakciu. Bol to následok nedoriešeného konfliktu, ktorý vznikol na vládou organizovanom celouhorskom židovskom kongrese v Budapešti. Mnohé židovské obce v severnom Uhorsku sa definovali ako ortodoxné, aj keď existovali aj dôležité neologické komunity, napríklad v Bratislave a Košiciach.[3]

Ortodoxný Spiš[upraviť | upraviť zdroj]

Židovské náboženské obce na Spiši ostali väčšinou ortodoxné. V roku 1905 bol schválený nový štatút ortodoxnej židovskej obce. Hlavným rabínom sa stal Leopold (Leml) Spitzer, ktorý pochádzal z Vrbového (1908 –  október 1944). Spišské Podhradie sa stalo centrom ortodoxných príslušníkov náboženských obcí v Krompachoch, Gelnici, Smolníku, Margecanoch, Jaklovciach, Markušovciach, Spišských Vlachoch, malej komunity v Spišskej Novej Vsi a Levoči.[2]

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Prvýkrát sa slovenské židovstvo identifikovalo po prvej svetovej vojne v rámci mladého československého štátu. Aj keď Československo mohlo byť ideálnym prostredím pre Židov v kontexte strednej Európy medzi dvoma vojnami, prechod medzi dvoma režimami skomplikoval šok z rozpadu monarchie a ničenie židovského majetku, ktoré ho sprevádzalo. Vláda podporovala zavedenie židovskej národnosti ako koncepcie príslušnosti k národu, ktorú väčšina Židov prijala. Židovské národné hnutie sa snažilo spojiť roztrieštenú židovskú populáciu na národných princípoch.

Po vzniku ČSR postupne získali Židia kladný vzťah k novému štátu. Sionizmus spojený s emigráciou sa začal presadzovať až v 30. rokoch 20. storočia s nárastom antisemitizmu a snahou o slovenskú nezávislosť.[3]

Obce s najvyšším percentuálnym počtom židov (1930)[upraviť | upraviť zdroj]

údaje: Sčítanie obyvateľov v roku 1930 (židovské obyvateľstvo podľa vierovyznania)

  1. Šarišské Lúky ( dnes časť: Ľubotice) - 49,53% (315)
  2. Dunajská Streda - 42,26 % (2.654)
  3. Stropkov - 37,19 % (1.031)
  4. Medzilaborce - 34,31 % (874)
  5. Vranov nad Topľou - 32,77 % (936)
  6. Humenné - 32,17 % (1.812)
  7. Bardejov - 29,29 % (2.264)
  8. Michalovce - 29,18 % (3.386) a 29,4% (4.197) v 1940-om roku
  9. Galanta - 29,12 % (1.274)
  10. Mrázovce - 27,85 % (22)
  11. Sečovce - 26,84 % (1.055)
  12. Topoľčany - 25,11 % (2.192)
  13. Kráľovský Chlmec - 24,74 % (810)
  14. Zborov - 23,29 % (467)
  15. Sobrance - 22,08 % (336)
  16. Ladomirová - 20,99 % (166)
  17. Hanušovce nad Topľou - 20,06 % (271)
  18. Šarbov - 20,00 % (28)
  19. Tornaľa - 19,66 % (682)
  20. Lipany - 19,58 % (283)

Obce s najvyšším počtom židov (1930)[upraviť | upraviť zdroj]

údaje: Sčítanie obyvateľov v roku 1930 (židovské obyvateľstvo podľa vierovyznania)

  1. Bratislava - 14.882 (12,02 %)
  2. Košice - 11.195 (15,97 %)
  3. Prešov - 3.965 (18,21 %)
  4. Nitra - 3.809 (17,90 %
  5. Michalovce - 3.386 (29,18 %) a 4.197 (29.4 %) v 1940-tom roku
  6. Trnava - 2.728 (11,39 %)
  7. Dunajská Streda - 2.654 (42,26 %)
  8. Nové Zámky - 2.535 (11,29 %)
  9. Žilina - 2.498 (14,31 %)
  10. Lučenec - 2.278 (14,74 %)
  11. Bardejov - 2.264 (29,29 %)
  12. Topoľčany - 2.192 (25,11 %)
  13. Komárno - 2.001 (9,46 %)
  14. Humenné - 1.812 (32,17 %)
  15. Trenčín - 1.539 (13,03 %)
  16. Levice - 1.448 (11,51 %)
  17. Piešťany - 1.344 (11,13 %)
  18. Nové Mesto nad Váhom - 1.309 (19,26 %)
  19. Galanta - 1.274 (29,12 %)
  20. Kežmarok - 1.166 (16,13 %)

Spišské židovské aktivity[upraviť | upraviť zdroj]

Na Spiši v medzivojnovom období (1918 – 1939) mali Židia najpočetnejšie zastúpenie v Kežmarku, v Spišskej Novej Vsi, Poprade, Levoči, Spišskom Podhradí, Krompachoch, Starej Ľubovni, Gelnici a v Spišskej Starej Vsi. Napríklad V Spišskej Novej Vsi vlastnili polovicu pohostinstiev, prevažnú väčšinu obchodov so zmiešaným tovarom a textilom, vlastnili všetky kaviarne a hotely, všetky kníhkupectvá, obchody s klenotmi atď. Z 92 podnikov v 20. rokoch 20. storočia vlastnili 61.

Na konferencii Židovskej národnej rady v roku 1919 sa dohodli, že sa budú politicky organizovať. Židovská strana sa už v prvých parlamentných voľbách (1920, 1925, 1929) uchádzala o politické mandáty a najväčšie úspechy dosiahla v komunálnych voľbách, kde získala kreslá v zastupiteľstvách takmer všetkých spišských obcí a miest. V Kežmarku významné funkcie zastával MUDr. Armín Klein, MUDr. Leopold Teichner a MUDr. Dezider Kornhauser. V Spišskej Novej Vsi Šimon Pollák, Dr. Alfréd Singer, Arpád Weiss, JUDr. Alexander Friedmann, Max Singer, JUDr. Artur Littmann.

Židia sa združovali v dobročinných spolkoch Chevra Kadiša, Spolku židovských žien a Bikur Cholim, ktoré poskytovali pomoc sociálne odkázaným členom komunity. Medzi mládežníkmi mal veľký ohlas sionizmus - hnutie za suverénny židovský štát. V roku 1928 emigrovali do Palestíny prví mládežníci. Sionistické Židovky zakladali pobočky svetovej ženskej organizácie WISO (Womens International Sionist Organisation). Angažovali sa mládežníci i športovci, ktorí zakladali svoje organizácie. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1930 žilo na Spiši 6911 príslušníkov židovského náboženstva, čo bolo 5,05% z celkového počtu obyvateľstva. K židovskej národnosti sa prihlásilo 50,5% občanov židovského vierovyznania.[2]

Druhá svetová vojna a holokaust[upraviť | upraviť zdroj]

Antisemitské výpady na konci 30. rokov 20. storočia, ktoré vznikali pod vplyvom nových európskych ideológií zmenili podiel Židov na hospodárskom, spoločenskom a politickom dianí v mnohých krajinách.

Mníchovská dohoda zo septembra roku 1938 mala za následok rýchly rozpad Československa a vznik fašistického Slovenského štátu pod vedením Jozefa Tisa v marci 1939. Množili sa otvorené útoky na židovskú komunitu. Napríklad v Poprade 14. marca 1939 vtrhli do modlitebne členovia Freiwilige Schutzstaffel (polovojenský zbor politickej strany Deutsche Partei). Protižidovské akcie boli v Podolínci, spišskonovoveskej synagóge, ktorú v júni 1939 zapálili. Protižidovské opatrenia začali už v období autonómie Slovenska (1938 – 1939) a pokračovali i v Slovenskej republike (1939 – 1945). Židia boli postupne vytlačení z hospodárskeho i spoločenského života. Roku 1941 bol vydaný tzv. židovský kódex, podľa ktorého bol pojem Žid vymedzený na rasovom a nie náboženskom základe.[3] Podľa vládneho nariadenia sa za Žida bez ohľadu na pohlavie považoval ten, kto:

  1. pochádza najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov,
  2. židovský miešanec, ktorý pochádza od dvoch podľa rasy židovských starých rodičov, ak dňa 20. apríla 1939 bol alebo po tomto dni sa stal príslušníkom izraelitského (židovského) vyznania, po 20. apríli 1939 vstúpil do manželstva so Židom, pochádza z manželstva so Židom uzavretého po 20. apríli 1939, pochádzal z nemanželského styku so Židom a narodil sa ako nemanželské dieťa po 20. februári 1940.

Za židovského starého rodiča podľa rasy sa pokladal ten, kto patril k izraelitskému vyznaniu. Židia museli nosiť žltú Dávidovu hviezdu, nesmeli uzatvárať manželstvá s Nežidmi, stratili volebné právo, nesmeli byť volení do slovenského snemu a ani iných orgánov, nesmeli byť členmi politických strán, nesmeli byť zamestnaní vo verejnej správe. Židovský kódex im zakazoval vykonávať lekársku, lekárnickú a zverolekársku prax. Obmedzoval pohyb Židov na území Slovenska, nesmeli chodiť do parkov, na námestia, na kúpalisko, mali obmedzenú návštevu kaviarní, hostincov, výstav a pod. Jedinou organizáciou, ktorá mohla zastupovať ich záujmy bola Ústredňa Židov so sídlom v Bratislave. Židovské náboženské obce smeli vykonávať obrady len v budovách, pri ktorých bolo zjavné, že nie sú synagógy alebo modlitebne. Židovskí žiaci boli vylúčení zo všetkých verejných škôl. Bolo zakázané súkromné vyučovanie, rozširovanie židovskej tlače, boli rozpustené všetky židovské organizácie a spolky, židovskí poslanci stratili mandáty, židovskí vojaci boli preraďovaní do pracovných táborov, zakázané bolo rituálne zabíjanie zvierat, vodičom odoberali vodičské oprávnenia, občanom pasy, bol nariadený súpis židovského majetku. Od 1. marca 1940 bolo platné nariadenie, podľa ktorého sa Židia nesmeli zdržiavať na uliciach v dobe od dvadsiatej hodiny večer do piatej hodiny ráno. Napríklad Židia nesmeli bývať na hlavnej ulici v Spišskej Novej Vsi, prípadne mať okná na hlavnú ulicu. Cestovať smeli len na zvláštne povolenie, nesmeli vlastniť autá, počúvať rozhlas, vlastniť športové potreby, nesmeli žiadať o slovenskú národnosť. Mnohí Židia s obavy pred vyhladením prestupovali na katolícku vieru.[2]

Formou vládnych nariadení, tzv. arizáciou boli Židia postupne zbavení všetkého majetku. Arizačný proces sa začal 1. februára 1940. Napríklad v štyroch spišských mestách ( Poprad, Kežmarok, Levoča, Spišská Nová Ves) výška priznaného židovského majetku predstavovala 227 miliónov Ks. Do 1. októbra 1941 boli zlikvidované alebo arizované všetky židovské podniky.[2]

Deportácie do koncentračných táborov[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý konkrétny krok k deportáciám do vyhladzovacích táborov sa uskutočnil pravdepodobne 23. a 24. októbra 1941, kedy Hitlerov hlavný stan navštívila delegácia najvyšších predstaviteľov Slovenskej republiky na čele s prezidentom Jozefom Tisom. Vtedy bolo oznámené, že na území Poľska budú vyčlenené priestory, kde sa postupne sústredia všetci európski Židia. Delegácii bolo naznačené, že Slovenská republika by mala v tejto záležitosti získať európske prvenstvo. Vtedajší predseda vlády a minister zahraničia Vojtech Tuka pripravil dohodu o tzv. kolonizačnom poplatku, t. j. za každú deportovanú židovskú osobu zaplatiť Nemecku 500 ríšskych mariek za uhradenie presídľovacích nákladov. Deportačnú akciu mali uskutočniť členovia Hlinkovej gardy. Sústreďovacie tábory boli v Bratislave, Novákoch, Žiline, Seredi a v Poprade. Vo februári 1942 ministerstvo vnútra nariadilo uskutočniť všeobecný súpis a evidenciu Židov. Súpis, i keď mnohokrát upravovaný, dopĺňaný i škrtaný, sa stal základom pre deportačné zoznamy. Boli udeľované výnimky, ktoré znamenali záchranu pred deportáciou.

Deportácie na Spiši[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1942 sa začali deportácie do nacistických vyhladzovacích táborov. V popradských kasárňach sústreďovali židovské dievčatá z celého východného Slovenska vo veku od 18 (neskôr od 16) do 35 rokov. Prvý transport 999 dievčat a bezdetných žien pozostával z 25 dobytčích vagónov a popradskú stanicu opustil 25. marca 1942 krátko po 20. hodine [4]. Smeroval do tábora Osvienčim. Na predlaktiach mali vytetované čísla od 1000 do 1998; tábor prežilo 20 mladých žien. Transporty žien pokračovali z Popradu aj v nasledujúcich dňoch. Do začiatku júna 1942 z popradského sústreďovacieho tábora odišlo ešte šesť transportov; 3 tisíc osôb bolo odvlečených do Osvienčimu a 3858 do táborov v dištrikte Lublin.

Pamätná tabuľa Židov v Nových Zámkoch , ktorí zahynuli v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny.

Po ženských nasledovali mužské transporty. Dňa 29. marca 1942 odchádzal zo Spišskej Novej Vsi prvý transport 96 Židov do koncentračného strediska v Žiline. Boli v ňom Židia zo Smižian, Rudnian, Betlanoviec, Vydrníka, Hincoviec, Krompách, Vyšných a Nižných Sloviniek a Spišských Vlách. Potom začali odchádzať rodinné transporty – prvý odišiel z Trnavy 11. apríla 1942. K hromadným deportáciám na strednom a dolnom Spiši došlo koncom mája 1942. Sústreďovali židovské rodiny z levočského a spišskonovoveského okresu. Z Kežmarku a okolí Židia boli sústreďovaní do mestského hradu a prevážaní do Popradu. Do 30. augusta 1942 bolo z Kežmarku, kde žilo najviac Židov na Spiši, odvlečených 1001 osôb. Z východného Slovenska bolo vypravených 19 transportov s 19 052 osobami.[2]

Mnohí sa snažili deportáciám vyhnúť útekom do Maďarska. Jeho súčasťou teraz boli aj časti južného Slovenska, ktoré pripadli Maďarsku po okupácii južného Slovenska, ktorá bola výsledkom Prvej Viedenskej arbitráže v novembri 1938.

Deportácie zo Slovenska trvali od 25. marca do 20. októbra 1942 a boli obnovené po nemeckej okupácii Slovenska. Obnovené boli 30. septembra 1944 zo Serede do 31. marca 1945. Deportácie z územia anektovaného Maďarskom sa uskutočnili v máji a júni roku 1944, po nemeckej okupácii krajiny v marci 1944. Počas vojny zahynulo asi 105 tisíc slovenských Židov, teda asi 77% predvojnovej populácie.[3]

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Najznámejšou antisemitskou udalosťou po druhej svetovej vojne bol tzv. Topoľčiansky pogrom. Dňa 24. septembra 1945 rozvášnený dav v Topoľčanoch napadol židovské obyvateľstvo mesta – 48 ľudí bolo zranených, 15 muselo byť s ťažkými zraneniami prevezených do nemocnice.[5] Do kategórie povojnových masakrov spadajú i vraždy 11 Židov na severovýchodnom Slovensku koncom roku 1945, spáchané skupinou tzv. Banderovcov v obci Kolbasov, známe aj ako Kolbasovská tragédia.[6]

Obdobie komunizmu (1948 až 1989)[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku roku 1948 bolo na Slovensku 41 obnovených židovských obcí a žilo tu asi tridsať tisíc Židov, ktorí prežili holokaust. Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 tisíce z nich emigrovali do novovzniknutého štátu Izrael, do Spojených štátov, Kanady, Austrálie a do iných krajín. Prekážky, ktoré kládol režim, zmarili snahy oživiť židovský komunitný život a aktivity. Židia skrývali svoje náboženstvo, vytvorili si nové životy a dodržiavali oficiálnu mlčanlivosť v otázkach židovských dejín a holokaustu.[3]

Štátna bezpečnosť židovské obyvateľstvo sledovala. V období tzv. normalizácie začala operáciu Pavúk (1971 až 1988), v rámci ktorej bolo zriadených postupne 20 tisíc zložiek vedených na československých občanov židovského pôvodu. Prevažnú väčšinu spisov stihla ŠtB zničiť ešte v decembri 1989. Cieľom akcie bolo obmedzenie židovského náboženského a kultúrneho života za pomoci sledovania, donášania, zastrašovania a represií.[chýba zdroj]

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po zmene spoločenského zriadenia v roku 1989 sa židovstvo na Slovensku prebudilo k novému životu. Židovské komunity môžu slobodne realizovať svoj náboženský, kultúrny a komunitný život. Dnes žije na Slovensku asi 3 až 5 tisíc Židov. Boli zriadené inštitúcie, ktoré pomáhajú spoznávať históriu a kultúru Židov na Slovensku:

Všetky židovské obce sú zastrešené pod organizáciou Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR, ktorá slovenské židovstvo reprezentuje v rámci Slovenska aj medzinárodne, stará o zachovanie náboženského, kultúrneho a komunitného života, zabezpečuje sociálnu a zdravotnú starostlivosť o svojich starších členov a hlavne preživších holokaustu. Podstatnou úlohou je zachovanie židovských pamiatok, synagóg a cintorínov, ktorým hrozí zničenie.

Obce s najvyšším percentuálnym počtom židov (2001)[upraviť | upraviť zdroj]

údaje: Sčítanie obyvateľov v roku 2001 (židovské obyvateľstvo podľa vierovyznania)

  1. Bacúrov - 6,25 % (6)
  2. Korejovce - 1,43 % (1)
  3. Banská Belá - 0,74 % (9)
  4. Košice - Staré Mesto - 0,70 % (156)
  5. Kraskovo - 0,64 % (1)
  6. Bratislava - Staré Mesto - 0,60 % (269)
  7. Mučín - 0,58 % (4)
  8. Merašice - 0,52 % (2)
  9. Nemčiňany - 0,51 % (4)
  10. Lúčnica nad Žitavou - 0,43 % (4)
  11. Buková - 0,42 % (3)
  12. Dražkovce - 0,39 % (2)
  13. Krásnohorské Podhradie - 0,34 % (8)
  14. Podzámčok - 0,33 % (1)
  15. Galanta - 0,32 % (53)
  16. Košice - Sever - 0,32 % (64)
  17. Košice - Juh - 0,31 % (74)
  18. Bratislava - Nové Mesto - 0,31 % (117)
  19. Košice - Pereš - 0,30 % (3)
  20. Dúbravica - 0,28 % (1)

Obce s najvyšším počtom židov (2001)[upraviť | upraviť zdroj]

údaje: Sčítanie obyvateľov v roku 2001 (židovské obyvateľstvo podľa vierovyznania)

  1. Bratislava (všetky mestské časti) - 748 (0,17 %)
  2. Košice (všetky mestské časti) - 406 (0,17 %)
  3. Bratislava - Staré Mesto - 269 (0,60 %)
  4. Košice - Staré Mesto - 156 (0,70 %)
  5. Bratislava - Ružinov - 152 (0,22 %)
  6. Bratislava - Nové Mesto - 117 (0,31 %)
  7. Bratislava - Petržalka - 106 (0,09 %)
  8. Nové Zámky - 100 (0,24 %)
  9. Košice - Juh - 74 (0,31 %)
  10. Prešov - 67 (0,07 %)
  11. Dunajská Streda - 66 (0,28 %)
  12. Košice - Sever - 64 (0,32 %)
  13. Komárno - 60 (0,16 %)
  14. Galanta - 53 (0,32 %)
  15. Nitra - 49 (0,06 %)
  16. Žilina - 48 (0,06 %)
  17. Banská Bystrica - 44 (0,05 %)
  18. Košice - Západ - 41 (0,10 %)
  19. Trnava - 40 (0,06 %)
  20. Bratislava - Dúbravka - 33 (0,09 %)

Významné osobnosti Slovenského židovstva[upraviť | upraviť zdroj]

Významné židovské pamiatky na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Peter Salner: Židia na Slovensku
  2. a b c d e f g h POLLÁK, Miroslav; ŠVORC, Peter, Milan Olejník, Patrik Dubovský, Zuzana Kollárová, Ružena Kormošová Spišské exody v 20. storočí. Levoča- Bratislava : Občianske združenie Krásny Spiš a Kalligram, spol. s.r.o., 2015. 228 s. ISBN 978-808101-883-1. Ružena Kormošová: Židia na Spiši a ich exody.
  3. a b c d e Rebekah Klein-Pejšová: Dejiny Židov na Slovensku
  4. 25. marec 1942 – 1. transport slovenských Židov do vyhladzovacieho tábora
  5. Čierny deň v histórii Topoľčian: Falošná správa spôsobila hystériu
  6. Banderovci očami historikov - pohľad tretí Michal Šmigeľ: Vraždy Židov a komunistov na severovýchodnom Slovensku v roku 1945 - Kolbasovská tragédia

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Topoľčany pogrom na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).