Familiantské zákony
Familiantské zákony[1] boli zákony vyžadujúce Židov žijúcich v Krajinách českej koruny: v Čechách, na Morave a v Sliezsku špeciálne povolenie na sobáš. Ich cieľom bolo obmedziť rast židovskej populácie.[2] Považujú sa za výraz „úradného antisemitizmu“.[3]
Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]
Mária Terézia síce zrušila výnos vykazujúci Židov z územia krajín českej koruny, ale s podmienkou, že ich počet nebude narastať. Jej syn Jozef II. pokračoval v tejto politike. Podľa sčítania z roku 1787 bolo v Čechách 8 541 a na Morave 5 106 židovských rodín.[2]
Zákony[upraviť | upraviť zdroj]
Zákony boli vyhlásené v roku 1726 pre Čechy a v roku 1727 pre Moravu a Sliezsko.[4] Otcovia, ktorí mali v tom čase deti boli ustanovení za hlavy rodiny. Získali tzv. familiantské číslo a jeden z ich synov sa mohol oženiť, ale číslo získal až po otcovej smrti. Ak rodina mala len dcéry, familiantské číslo zaniklo.[4] Manželstvo a plodenie detí sa v judaizme považuje za jednu z micvot (príkazov).[5]
Počty povolení boli prevzaté zo sčítania z roku 1787: v Čechách 8 541, na Morave 5 106 a v Sliezsku židovských rodín,[4] prípadne upravené podľa neho: v Čechách: 8 600, na Morave 5 400 a v Sliezsku 119[2] Počet nových povolení bol limitovaný počtom úmrtí familiantov.[2] Familiantské čísla boli zaznamenávané vo Familiantenbuch a Kompetentenbuch zaznamenávala kandidátov na povolenie.[4]
Nové pravidlá[upraviť | upraviť zdroj]
Nové pravidlá boli ustanovené v prvej polovici 19. storočia.[4]
Žiadateľ o povolenie musel[2]:
- dodať trojročnú zálohu daní
- doložiť, že vlastnil aspoň 300 florínov (v Prahe 500 fl.[4])
- doložiť, že získal školské vzdelanie
- splniť skúšku z náboženstva podľa učebnice Bene Zion od Herza Homberga
- doložiť vek aspoň 24 rokov (u mužov, u žien 18 rokov[4])
Povolenie bolo vydané buď okresnými alebo zemskými úradmi: ("Kreisamt" or "Gubernium").[2]
Dopady[upraviť | upraviť zdroj]
Židia, ktorí sa zosobášili podľa židovského práva ale bez štátneho povolenia boli zvaní Magranten, pretože boli kvôli zákonne platnému manželstvu nútení emigrovať.[2] Deti neplatne zosobášených rodičov boli považované za nelegitímne. Bohatší Židia nemali problém získať familiantské číslo, chudobnejší sa často stávali žobrákmi. Systém viedol ku korupcii, sporom, vydieraniu a podobne. Veľa Židov emigrovalo, zvlášť do Uhorska kde založili nové komunity, napríklad v Trenčíne.[4]
Zrušenie, znovuzavedenie a opätovné zrušenie[upraviť | upraviť zdroj]
De facto boli zákony obmedzené revolúciou v roku 1848.[4]
Zákon bol zrušený ústavou zo 4. marca 1849, ktorá politické práva oddelila od náboženského vyznania. Vrátil sa však v inej forme zákonom z 19. marca 1853, ktorý uzákonil, že sekcia 124 občianskeho zákonníka vyžadujúca povolenie „kreisamtliche Bewilligung“ pre židovskú svatbu nebola ústavou zrušená. Zrušené boli len dané čísla. Tento zákon bol zrušený 29. novembra 1859.[2]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ AUGUSTÍN, Milan. Krátke dejiny Židov na Slovensku. [s.l.] : SNM, 1993. 105 s. ISBN 978-80-900498-6-4.
- ↑ a b c d e f g h DEUTSCH, Gotthard. JewishEncyclopedia.com [online]. jewishencyclopedia.com, [cit. 2023-05-19]. Dostupné online.
- ↑ NOSEK, Bedřich. familiantské zákony (JKI-J) [online]. Religionistická encyklopedie, Sociologický ústav Akademie věd ČR, rev. 2021-12-11, [cit. 2023-05-19]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i CERMAN, Ivo. Familiants Laws [online]. yivoencyclopedia.org, [cit. 2023-05-19]. Dostupné online.
- ↑ VESELSKÁ, Dana; Židovské muzeum v Praze. Hodně štěstí. [s.l.] : Židovské muzeum v Praze, 2006. 172 s. ISBN 978-80-86889-31-3. S. 34.