Rusíni na Slovensku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Percentuálne zastúpenie obyvateľov rusínskej národnosti v obciach Slovenskej republiky, podľa sčítania z roku 2011.
Percentuálne zastúpenie obyvateľov rusínskej národnosti v obciach Slovenskej republiky, podľa sčítania z roku 2001.

V roku 2011 sa k rusínskej národnosti prihlásilo 33 482 obyvateľov, čo predstavuje 0,6% populácie a boli treťou najpočetnejšou menšinou v Slovenskej republike. Rusínsky jazyk ako svoj materinský uviedlo 55 469 obyvateľov, čo predstavuje 1,0% populácie.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie dejiny Rusínov sú v značnej miere nespracované. Vedecky najpodloženejšia sa zdá teória, že Rusíni boli časťou veľkej slovanskej migračnej vlny a v 6.storočí sa začali usadzovať v Podkarpatsku. Malé skupinky osídlili karpatské údolia v druhej polovici 9.storočia. V 13.storočí Rusíni plnili funkciu kráľovských strážcov hraníc a patrili k slobodnému obyvateľstvu. Pastierska valašská, a teda aj rusínska kolonizácia horských oblastí východného Slovenska trvala od 14. do 17.storočia.
Rusíni sa masovo zapojili do povstania kurucov pod vedením Imricha Tököliho i do protihabsburského povstania Františka II. Rákóciho. Na konci 15.storočia na území Uhorska v 530 rusínskych lokalitách žilo 110 tisíc obyvateľov. Pre prvú polovicu 19.storočia sa úvadza počet 482 tisíc.
Karpatskí Rusíni žijú pozdĺž severných a južných svahov Karpát. Ich domovina, známa ako Karpatská Rus, sa rozprestiera na rozhraní Ukrajiny, Slovenska a Poľska. Od 11. storočia do roku 1918 rusínske územie na juh od Karpát, teda Podkarpatská Rus a Prešovská oblasť, boli súčasťou Uhorského kráľovstva. Po skončení 1. svetovej vojny sa stali súčasťou Česko-Slovenska, s výnimkou 20 dedín na juh od Tisy, ktoré boli pripojené k Rumunsku.

Dejiny rusínskeho a okrajinského etnika v 20. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Menšinová problematika to bol problém ktorý začal vznikom republiky po prvej svetovej vojne v roku 1918. Etapy tohto vývoja a etapy štátu, ako aj začleňovanie menšín do inštitúcii ktoré s nimi mali spolupracovať, to bol už spočiatku problém. Maďarská či nemecká otázka v novej republike mala svoje miesto a bola opodstatnená. Rusíni[1] ako etnikum ktoré vytvorilo štát spolu s Čechoslovákmi malo zaostalú správu na svojom území. Postupom času najprv v roku 1938 požiadali o autonómiu. Neskôr v 15.3.1939 vytvorili svoj vlastný štát ktorý trval len 48 hodín. Počas druhej svetovej vojny bolo etnikum rozdelené medzi dva štáty a to Slovenský štát a Maďarské kráľovstvo. Počas toho Rusíni ako majoritné etnikum na území už oklieštenej Podkarpatskej Rusi ktorá bola súčasťou Maďarského kráľovstva získavajú určitú samostatnú správu. Na základe toho boli preferovaný aj na území Slovenska ktorého časti boli obsadené po malej vojne 1939[2].

Situácia v období 1945-1948[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1945 bol vyhlásený Košický vládny program (KVP) ktorý sa priamo týkal aj Rusínov, resp. Ukrajincov[3] a to „Vláda se bude starat o to, aby byla co nejdříve vyřešena otázka Zakarpatské Ukrajiny, postavená samým obyvatelstvem této země. Vláda si přeje, aby otázka tato byla vyřešena podle demokraticky projevené vůle karpatoukrajinského lidu a v plném přátelství mezi Československem a Sovětským svazem, a jest přesvědčena, že tomu tak skutečně bude. Vláda učiní v tomto smyslu všechny nutné přípravy.[4] Týmito operáciami sa stávalo Rusínske etnikum nepriamo etnikom Ukrajinským na území nového Česko-Slovenska, teda tretej republiky. Podkarpatská Rus teraz už premenovaná na Zakarpatskú Ukrajinu sa stala súčasťou územia Zväzu sovietskych socialistkách republík (ZSSR).[5] Pripojenie sa udialo podpísaním medzinárodnej dohody v Moskve 29. júna 1945 kde ZSSR realizoval svoje územné zámery.[6]

Politická situácia[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 1. marca 1945 vzniká v Prešove Ukrajinská národná rada Prjaševščiny (UNRP) ktorá združovala Ukrajinské a Rusínske obyvateľstvo. Išlo o politickú organizáciu, ktorá pôsobila v Česko-Slovensku.[7] S oslobodzovaním územia  Slovenska resp. Česko-Slovenska sa postupne dokončuje politické spektrum. Najsilnejšie postavenie majú dve politické strany, a to Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS). Tieto strany vďaka svojej politike a politickej orientácii získali najsilnejšie postavenie. DS hlavne vďaka svojej účasti na Vianočnej dohode v roku 1943 a KSS vďaka svojej politickej orientácií na ZSSR a taktiež na účasti na dohode. V roku 1946 pribudli ďalšie dve strany, a to Strana práce a Strana slobody. Následkom udalostí z pred roku 1945 nebolo možné vytvárať národnostné strany. Snahy o vytvorenie politickej strany v rámci UNRP ako politickej reprezentantky neviedli nikam, nakoľko nemali podporu dvoch najsilnejších strán Národného frontu (NF). Nakoľko ešte v tomto období nebolo Rusínske etnikum stotožňované s Ukrajinským ako tomu bolo neskôr, budovali sa osobité sekcie v občianskych politických stranách pre Rusínske obyvateľstvo. Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo Česko-Slovenska malo preto jedinú možnosť politicky sa spojiť s nejakou politickou stranou a tak získať miesto na kandidátke. Možnosť sekcie ktorú poskytovali politické strany sa preto ukázala ako správny spôsob pre politickú angažovanosť. Túto možnosť realizovali cez svoju politickú organizáciu UNRP. DS v auguste začala rokovania s UNRP na základe čoho získali dvaja členovia UNRP miesto v Slovenskej národnej rade. Na základe týchto rokovaní sa 6. augusta 1945 vytvorila Ukrajinsko-Ruská  sekcia DS. KSS podobný krok nevykonala. Strana práce podľa vzoru DS vytvorila taktiež v spolupráci s UNRP sekciu. Taktiež žiadala, aby sa nenaliehalo na vysťahovanie Rusínov a Ukrajincov za hranice Česko-Slovenska.[8]

Vďaka tomu sa UNRP dostalo na kandidátku do Dočasného národného zhromaždenia a na kandidátku Slovenskej národnej rady.  Kandidátov DS podporila aj Gréckokatolícka cirkev ktorú v tomto období tvorilo zväčša Ukrajinské a Rusínske obyvateľstvo Česko-Slovenska. Výsledky volieb z roku 1946 poukazujú na to, že Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo inklinovalo viac k občianskym stranám ako ku komunistickej strane.

Ukrajinsko-Rusínska sekcia v DS vyzývala UNRP k zmenám ktoré by mali podnietiť hospodársky rast v zaostalých častiach východného Slovenska ktoré bolo prevažne obývané týmito etnikami. Dňa 22. februára 1947 na II. Zjazde Ukrajinsko-Ruskej sekcie DS uznali UNRP za vrcholný orgán Rusínov a Ukrajincov žijúcich v Česko-Slovensku.[9] Predsedníctvo UNRP sa dňa 17. marca 1947 rozšírilo o politických členov z radov DS a KSS. Nesúlad medzi  DS a KSS spôsoboval časté paralyzácie UNRP, čo malo priame dôsledky na Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo. Tieto rozpory sa skončili vo februári 1948, kedy sa Komunistická strana plne chytila moci. To viedlo k zrušeniu DS sekcie v UNRP.[10]

Výsledky volieb v roku 1946[11]:

Politické strany:

Strana práce

DS

KSS

Strana slobody

Na Slovensku:

3,1%

62,0%

30,5%

3,1%

Obce s rusínsko-ukrajinským obyvateľstvom:

1,97%

50,12%

45,87%

1,30%

Zmeny v školstve[upraviť | upraviť zdroj]

Na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 5 zo 6. septembra 1944 boli poštátnene školy. Pre Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo v tomto období zabezpečovali výučbu dedinský učitelia či farári. V oblastiach okresov Sobrance[12] a Snina, ktoré v tomto období boli súčasťou Maďarského štátu, boli obyvatelia čiastočne maďarizovaní so špecifickým postavením Rusínskeho obyvateľstva. Táto zmena mala priaznivý vplyv pre Ukrajinské a Rusínske etniku. KVP sa priamo k otázke Rusínskeho a Ukrajinského školstva nevyjadroval. Etniká používali svoj miestny dialekt, ktorý bol zmesou Ruštiny a cirkevnej slovančiny s prihliadnutím na jazyk a slová regiónu. Rovnaká situácia bola aj na Ukrajinských školách na Slovensku ktoré nepoužívali spisovný Ukrajinský jazyk ale dialekt. Toto karpatské cítenie podporovala aj Gréckokatolícka cirkev. UNRP podporovala zriaďovanie nových škôl a škôlok v okresoch v ktorých žili tieto etniká aby im zabezpečili riadne vzdelanie. Pre správne zabezpečenie vzdelania boli zriaďované inšpektoráty ktoré dohliadali na to aby sa používali spisovné jazyky.[13]

Optácia obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Razenie politiky mononárodnostných štátov v tomto období viedlo k presídľovaniu inonárodnostných obyvateľov. Prvé presídlenie obyvateľstva bolo hneď po vojne, kedy bolo povolené získať občianstvo tím ľuďom, čo sa zapojili ako vojaci do Československého armádneho zboru. Títo ľudia mohli požiadať o občianstvo. Zo Zakarpatskej Ukrajiny to bolo v roku 1946 až 23168 žiadostí. Z toho bolo len 4 813 od príslušníkov armády. Ostatní udali že sú Českej alebo Slovenskej národnosti. Významne týmto migrantom pomohla aj Gréckokatolícka cirkev ktorá vydávala falošné rodné listy a preto aj na základe toho si mohli migranti nárokovať pobyt a občianstvo v Česko-Slovensku.[14]

Operácia Volyň bolo pomenovanie pre dohodu o presídľovaní obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a ZSSR. Etnický Česi ktorí žili na severozápade Ukrajiny (historická Volyň) dostali právo presťahovať sa do Česko-Slovenska. Následkom čoho v roku 1947 bolo presídlených 12 000 Rusínov zo Slovenska na Ukrajinu. Jednalo sa zväčša o najchudobnejšie obyvateľstvo Prešovského kraja. Boli im sľúbené domy, ale nakoľko v nich žili obyvatelia z Ukrajiny, tak títo prišelci boli nútení žiť v zemľankách a často mali s pôvodným obyvateľstvom nepriateľské vzťahy.[15]

Tieto operácie mali vplyv na obe etnika.  Ako politicky tak aj sociálne. Prisťahovalci nemali rodinné väzby v okolí, mali status prišelcov a  mali svojich príbuzných na území Česko-Slovenska. Taktiež presídľovaním boli ničené väzby medzi rodinami a to viedlo čiastočne k hospodárskemu ochromeniu regiónu. Situácia sa zhoršila po tom čo bola hermeticky uzavretá hranica.

Optácia zo Zakarpatska do ČSR v rokoch 1945 - 1947 (počet rodín podľa oficiálnych sovietskych údajov)[16] :

Okres (mesto) Počet rodín
Berehivs’skyj 57
Velykoberezňjans’kyj 37
Volovec’kyj 9
Vinogradovs’kyj 18
Iršavs’kyj 53
Mukačivs’kyj 280
Mižhirs’kyj 3
Perečyns’kyj 110
Svaľjavs’kyj 70
Rachivs’kyj 22
Ťjačivs’kyj 24
Užhorods’kyj 432
Chusts’kyj 21
Užhorod – mesto 287
Mukačevo 128
Zakarpatská oblasť spolu 1551

Situácia v rozpätí rokov 1949-1989[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné zmeny ktoré súvisia s ukrajinskou a rusínskou menšinou sú konfesionálne zmeny. Prebiehala nútená ukrajinizácia rusínskeho etnika, v priebehu 60. rokov návrat obtantov zo ZSSR či politická izolácia republiky a následné hermetické uzavretie hranice.  Tieto faktory sa priamo dotýkali týchto etník a formovali ich žitie v Česko-Slovensku.

Zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi či Akcia P bol politický manéver ako prerušiť kontakt so západom, resp. s pápežom a cirkev naviazať na metropolitu v Moskve. Vtedajšia Pravosláva cirkev spadala pod Srbského metropolu. Propagáciu Pravoslávia podporovala aj UNRP.[17] Gréckokatolícka cirkev sa vo vtedajšej dobe angažovala v prospech rusínskeho a teda aj ukrajinského etnika. Kňazi prevažne pôsobili medzi rusínskym etnikom a gréckokatolícka cirkev zároveň vydávala publikácie v rusínčine. Gréckokatolícku cirkev ako inštitúciu  nahradila Pravoslávna cirkev v roku 1950. Avšak v roku 1968 bola cirkev znova povolená ale už výrazné oklieštená svojim územím. Ďalšou zmenou bolo odstúpenie od prorusínskej orientácie ako aj priklonenie sa k používaniu slovenčiny a tak slovakizácii rusínskeho a ukrajinského etnika.[18] Tento počin spôsobil že mnoho Rusínov a Ukrajincov ostalo v pravoslávnej cirkvi, čo spôsobovalo roztržky medzi samotnými etnikami a vrámci etník samotných. Rozpory sa vyostrili po tom čo v 90. rokoch 20. stor. požiadala gréckokatolícka cirkev o vrátenie sakrálnych stavieb, ktoré pravoslávna cirkev získala neprávom pomocou komunistického režimu.

Nútená ukrajinizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Akciou „P“ začala postupná a nútená premena Rusínov na Ukrajincov. Predsedníctvom KSS bola dňa 28. 06. 1952 zavedená ukrajinčina ako vyučovací jazyk na národnostných školách kde sa dovtedy vyučovalo po rusky, resp. rusínsky.  Táto zmena taktiež postihla rusínsku tlač. Priaševčina sa prestala vydávať, gréckokatolícka cirkev už na území  Slovenska neexistovala a pravoslávna cirkev podporovala ukrajinizáciu. Taktiež kultúrne inštitúcie boli ukrajinizované. Ukrajinčina sa presadzovala aj v masmédiách a aj kultúra bola prezentovaná ako ukrajinská. Jednotlivé ľudové tance, piesne a zvyky boli brané ako ukrajinské.[19][20][21] Táto ukrajinizácia spôsobila že Rusíni prestali navštevovať etnické školy a začali sa hlásiť na slovenské školy. To spôsobilo slovakizáciu rusínskeho etnika. Ukrajinské etnikum v období do zlúčenia bolo minimálne zastúpené medzi etnikami v Česko-Slovensku. Vďaka tomuto zlúčeniu sa potvrdili určité tendencie v medzivojnovej ČSR medzi východnými Rusínmi stotožňovať sa s Ukrajincami. To posilnilo aj stotožňovanie Lemkov v Poľsku s Ukrajincami ešte počas prvej ČSR.[22][23]

Návrat optantov[upraviť | upraviť zdroj]

Rusíni, resp. už Ukrajinci ktorí boli nútene presídlení na Ukrajinu počas akcie Volýň sa snažili vrátiť naspäť na územie Česko-Slovenska. Situácia pre nich bola  nepriaznivá, keďže nemohli emigrovať domov, nakoľko sa jednalo o spriatelenú krajinu a boli by znova vykázaní. Mohlo im to pridať štatút sledovanej osoby. Preto až po rôznych snahách získali identifikáciu ako Slováci a postupom desaťročí sa vracali znova na územie Slovenska. Prví reoptanti sa vrátili na začiatku 60. rokov 20.storočia. Táto migrácia trvala približne do roku 1999 a vrátilo sa okolo 8 000 ľudí. Niekedy sa vrátili len potomkovia týchto optantov. Dodnes žijú potomkovia týchto optantov na území Volýňskej a Rivnianskej oblasti Ukrajiny a môžu požiadať o slovenské občianstvo a podniknúť návrat na Slovensko.[24] Tí ktorý sa vrátili počas komunistického režimu málokedy získali svoj majetok. Ten bol zoštátnený a použitý pre účely režimu. V archíve v Humennom sa nachádzajú záznamy z ohodnotenia majetkov vysťahovalcov.

Hranice[upraviť | upraviť zdroj]

Po ukončení opcií medzi ZSSR a Česko-Slovenskom sa množstvo obyvateľstva, ktoré malo príbuzenstvo v zahraničí zvýšilo. Hranice miestami rozdelili rodiny (obec Slemence rozdelená na slovenskú a zakarpatskú časť) a prechod cez hranice bol dosť obtiažny. Po tom, čo boli hermeticky uzavreté hranice, bolo ľahšie dostať sa z Moskvy do Prahy ako z Užhorodu do Sobraniec. Zmena nastala až v roku 1956, kedy rada ministrov východnej Európy uzatvára dohodu o spolupráci v tzv. východnom bloku. 60. roky sa vyznačujú družobnými partnerstvami a tým aj stretávaním v pohraničných oblastiach.[25] Rodiny sa stretávali na štafetách. Prístup mali len tí, ktorí sa nepokladali za nežiadúcich, resp. nepokúsili sa o nelegálny prechod cez hranicu. V roku 1982 bol prijatý zákon, ktorý umožnil republikám ZSSR prijímať samostatné zákony čo zlepšilo možnosti prechodu cez hranicu. To viedlo k podpísaniu zmluvy v roku 1985 o zjednodušenom prekračovaní hraníc pre obyvateľov pohraničných oblastí medzi obyvateľmi Česko-Slovenska a ZSSR.[26]

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Rusínska tradičná kultúra je veľmi svojrázna. Jej vplyv sa odzrkadľuje najmä na tradičnej pastierskej kultúre Slovenska (najmä vďaka valachom). Z hľadiska vierovyznania Rusíni patria k východnému cirkevnému obradu (Gréckokatolícka – 57% a Pravoslávna cirkev – 33%), časť Rusínov tak ešte dodržiava Juliánsky kalendár v cirkevných sviatkoch a v hospodárstve.
Súčasnú kultúru rozvíjajú najmä kultúrne spolky, múzeá a ich edukačné programy, osvetové strediská, centrá voľného času, divadlá, samosprávy, amatérske folklórne kolektívy, ktoré pripravujú svoj program v rusínskom jazyku. Svetoznáme sú drevenné gréckokatolícke chrámy na východnom Slovensku zo 17. až 20.storočia, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami (najviac v okresoch Svidník, Bardejov a Snina).

Vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj počtu Rusínov na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Rok Počet[27] Zmena počtu Zmena v %
2011 33 482 + 9 281 +38,3
2001 24 201 + 7 004 +40,7
1991 17 197 – 73 882 -81,1
1930 91 079 – 5 968 -6,1
1910 97 047 + 12 488 +14,8
1900 84 559 + 224 +0,3
1890 84 335 + 5 933 +7,6
1880 78 402

Obce/mestá s najvyšším počtom Rusínov[upraviť | upraviť zdroj]

Údaje: Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2011

  1. Medzilaborce – 2 419 (35,53%)
  2. Humenné – 2 263 (6,46%)
  3. Svidník – 2 257 (19,26%)
  4. Snina – 1 663 (8,02%)
  5. Košice – 1 644 (0,68%)
  6. Prešov – 1 455 (1,59%)
  7. Bardejov – 1 093 (3,24%)
  8. Bratislava – 747 (0,18%)
  9. Stará Ľubovňa – 577 (3,53%)
  10. Čirč (okr. Stará Ľubovňa) – 547 (44,11%)
  11. Kamienka (okr. Stará Ľubovňa) – 528 (37,88%)
  12. Stakčín (okr. Snina) – 480 (19,38%)
  13. Jarabina (okr. Stará Ľubovňa) – 369 (41,88%)
  14. Košice-Západ – 363 (0,89%)
  15. Habura (okr. Medzilaborce) – 316 (67,09%)
  16. Stropkov – 309 (2,82%)
  17. Ulič (okr. Snina) – 294 (31,55%)
  18. Krásny Brod (okr. Medzilaborce) – 259 (56,43%)
  19. Ňagov (okr. Medzilaborce) – 245 (56,19%)
  20. Pčoliné (okr. Snina) – 243 (41,75%)
  21. Čertižné (okr. Medzilaborce) – 240 (64%)

Obce/mestá s najvyšším percentuálnym zastúpením Rusínov[upraviť | upraviť zdroj]

Údaje: Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2011

  1. Obručné (okr. Stará Ľubovňa) – 92,68% (38)
  2. Závada (okr. Humenné) – 86,11% (62)
  3. Runina (okr. Snina) – 81,18% (69)
  4. Pstriná (okr. Svidník) – 76,67% (46)
  5. Ruská Volová (okr. Snina) – 75,68% (84)
  6. Šarbov (okr. Svidník) – 71,43% (10)
  7. Ruská Poruba (okr. Humenné) – 70,16% (174)
  8. Rokytovce (okr. Medzilaborce) – 70% (140)
  9. Belejovce (okr. Svidník) – 69,57% (16)
  10. Krajná Porúbka (okr. Svidník) – 69,09% (38)
  11. Habura (okr. Medzilaborce) – 67,09% (316)
  12. Kalinov (okr. Medzilaborce) – 64,38% (188)
  13. Čertižné (okr. Medzilaborce) – 64% (240)
  14. Vyšná Pisaná (okr. Svidník) – 59,21% (45)
  15. Roškovce (okr. Medzilaborce) – 58,76% (114)
  16. Zbudská Belá (okr. Medzilaborce) – 57,25% (75)
  17. Krásny Brod (okr. Medzilaborce) – 56,43% (259)
  18. Ňagov (okr. Medzilaborce) – 56,19% (245)
  19. Čabiny (okr. Medzilaborce) – 56,01% (219)
  20. Prituľany (okr. Humenné) – 55,56% (35)

Náboženské zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Náboženské zloženie obyvateľov rusínskej národnosti, podľa sčítania v roku 2011.[27]

  • Gréckokatolícka cirkev: 19 193 (57,3%)
  • Pravoslávna cirkev: 11 080 (33,1%)
  • Bez vyznania: 1 715 (5,1%)
  • Rímskokatolícka cirkev: 718 (2,1%)
  • Nezistené: 369 (1,1%)
  • Iné: 407 (1,2%)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • HARAKSIM, Ľudovít.: Národnostná identita Rusínov na východnom Slovensku. In HARAKSIM, Ľudovít(eds.).: Národnosti na Slovensku. Bratislava: Veda – Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1993. s. 161.
  • HARAKSIM, Ľudovít.:K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do roku 1867. Bratislava :Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied,1961. s. 200.
  • HARAKSIM, Ľudovít.: Z dejín Ukrajincov na východnom Slovensku. Martin : Osveta, 1957. s. 31.
  • GABZDILOVÁ, Soňa.: Možnosti vzdelávania národnostných menšín (v materinskom jazyku) na Slovensku v rokoch 1945 - 1948. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 1. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=QWJLI1BA33RNBUTJ2U7C5FMR>.
  • GAJDOŠ, Marián.: Používanie etnonymov Rusín a Ukrajinec vo vybraných dokumentoch Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny (1945-1948). in Človek a spoločnosť. 2000, roč. 3, č. 3. [online] [cit. 2015-09-25].  < http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=MEGH8AGFRH42P87H6Y4854I>.
  • GAJDOŠ, Marián - KONEČNÝ, Stanislav.: Príprava a priebeh tzv. pravoslávnej akcie na Slovensku. in Človek a spoločnosť, 2008, roč. 11, č. 4. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=1GF6CAKSBRS4W4IM2SEAPXL5X>.
  • GAJDOŠ, Marián - SJUSKO, Ivan.: Optácia obyvateľov Zakarpatska v československo – sovietskych vzťahoch v rokoch 1945 - 1947. in Človek a spoločnosť, 1999, roč. 2, č. 3. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=TWT6TUB34SFJTUY7BYIIDLUSV>.
  • GAJDOŠ, Marián - KONEČNÝ, Stanislav.: Národnostné menšiny v slovensko - ukrajinských prihraničných vzťahoch a otázka vízovej povinnosti. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 2. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=UM7VMHK2CCF9EZN5F1MTEJAYD>.
  • KOKAISL, Petr. Co znamená být slovenským Rusínem? Proměna etnické identity rusínské menšiny na Slovensku. Historická sociologie, čís. 2/2017, s. 85–102. Dostupné online. DOI10.14712/23363525.2017.40.
  • KONEČNÝ, Stanislav.: Rusíni na Slovensku a vývoj otázky ich spisovného jazyka. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 1.[online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=YERGFZU13H2UCMYMR6U2QKVJ6>.
  • MAGOCSI, Paul Robert.: Národ znikadiaľ – ilustrovaná história karpatských Rusínov. Prešov: Rusín a Ľudové noviny, 2007. s. 120.
  • MUŠINKA, Mikuláš.: Ukrajinizácia ruského školstva na východnom Slovensku (1946-1952) a Ivan Paňkevyč. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 1. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=VQL8BKS7BJE9K5EMN7X2KPC5G>.
  • PLIŠKOVÁ, Anna.: Rusíni ako terminologický či národnostný problém strednej Európy? in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 3.
  • PUSKÁS. László.: Blažený Teodor Romža: Život a smrť biskupa – mučeníka. Košice: Byzant Košice, 2011. s. 204.
  • ŠUTAJ, Štefan.: Ukrajinsko-ruské sekcie v občianskych politických stranách (1945-1948). in Človek a spoločnosť. 2007, roč. 10, č. 4. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=R9EH2T2LJ1XU85GJW44UHU51>.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. O histórii Rusínov pozri HARAKSIM, Ľudovít.: K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do roku 1867. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1961. s. 204., HARAKSIM, Ľudovít.: Z dejín Ukrajincov na východnom Slovensku. Martin: Osveta, 1957. s. 31., MAGOCSI, Paul Robert.: Národ znikadiaľ – ilustrovaná história karpatských Rusínov. Prešov: Rusín a Ľudové noviny, 2007. s. 120.
  2. Bližšie o zmene správy v Okrese Sobrance a preferovaní Maďarského a Rusínskeho obyvateľstva pozri ŽEŇUCH, Vavrinec.: Zmeny v správe okresu Sobrance po Malej vojne 1939
  3. Zmena pomenovania Podkarpatská Rus na Zakarpatská Ukrajina zmenilo aj pomenovanie etnika resp. od 1952,
  4. Program československé vlády Národní fronty Čechů a Slováků přijatý 5. dubna 1945 v Košicích, tzv. Košický vládní program [Online] [cit. 2015-09-25]. Dostupne online: <http://www.svedomi.cz/dokdoby/1945_kosvlpr.htm>.
  5. MAGOCSI, Paul Robert.: Národ znikadiaľ... s. 93.
  6. PUSKÁS. László.: Blažený Teodor Romža: Život a smrť biskupa – mučeníka. Košice: Byzant Košice, 2011. s. 149-150.
  7. GAJDOŠ, Marián.: Používanie etnonymov Rusín a Ukrajinec vo vybraných dokumentoch Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny (1945-1948). in Človek a spoločnosť. 2000, roč. 3, č. 3. s 33-34.[online] [cit. 2015-09-25].  < http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=MEGH8AGFRH42P87H6Y4854I>.
  8. ŠUTAJ, Štefan.: Ukrajinsko-ruské sekcie v občianských politických stranách (1945-1948). in Človek a spoločnosť. 2007, roč. 10, č. 4. s. 21-22. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=R9EH2T2LJ1XU85GJW44UHU51W>.
  9. ŠUTAJ, Štefan.: Ukrajinsko-ruské... s. 23.
  10. ŠUTAJ, Štefan.: Ukrajinsko-ruské... s. 24.
  11. ŠUTAJ, Štefan.: Ukrajinsko-ruské sekcie v občianských politických stranách (1945-1948). in Človek a spoločnosť. 2007, roč. 10, č. 4. s. 23. [online] [cit. 2015-09-25].  <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=R9EH2T2LJ1XU85GJW44UHU51>.
  12. Bližšie v pozri ŽEŇUCH, Vavrinec.: Zmeny v správe okresu Sobrance po Malej vojne 1939.
  13. GABZDILOVÁ, Soňa.: Možnosti vzdelávania národnostných menšín (v materinskom jazyku) na Slovensku v rokoch 1945 - 1948. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 1. s. 27-28. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=QWJLI1BA33RNBUTJ2U7C5FMR>.
  14. GAJDOŠ, Marián - SJUSKO, Ivan.: Optácia obyvateľov Zakarpatska v československo – sovietskych vzťahoch v rokoch 1945 - 1947. in Človek a spoločnosť, 1999, roč. 2, č. 3. s. 28-31. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=TWT6TUB34SFJTUY7BYIIDLUSV>.
  15. MAGOCSI, Paul Robert.: Národ znikadiaľ... s. 97.
  16. GAJDOŠ, Marián - SJUSKO, Ivan.: Optácia obyvateľov Zakarpatska v československo – sovietskych vzťahoch v rokoch 1945 - 1947. in Človek a spoločnosť, 1999, roč. 2, č. 3. s. 30-31. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=TWT6TUB34SFJTUY7BYIIDLUSV>.
  17. GAJDOŠ, Marián - KONEČNÝ, Stanislav.: Príprava a priebeh tzv. pravoslávnej akcie na Slovensku. in Človek a spoločnosť, 2008, roč. 11, č. 4. s 28-30. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=1GF6CAKSBRS4W4IM2SEAPXL5X>.
  18. MAGOCSI, Paul Robert.: Národ znikadiaľ... s. 99.
  19. HARAKSIM, Ľudovít.: Národnostná identita Rusínov na východnom Slovensku. In HARAKSIM, Ľudovít(eds.).: Národnosti na Slovensku. Bratislava: Veda – Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1993. s. 76-78.
  20. PLIŠKOVÁ, Anna.: Rusíni ako terminologický či národnostný problém strednej Európy? in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 3. s. 31. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=SWPM4EM3HTJXL9QLU6H9T6HH>.
  21. KONEČNÝ, Stanislav.: Rusíni na Slovensku a vývoj otázky ich spisovného jazyka. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 1. s181-183. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=YERGFZU13H2UCMYMR6U2QKVJ6>.
  22. MAGOCSI, Paul Robert.: Národ znikadiaľ... s. 98-99.
  23. MUŠINKA, Mikuláš.: Ukrajinizácia ruského školstva na východnom Slovensku (1946-1952) a Ivan Paňkevyč. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 1. s. 192-196. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=VQL8BKS7BJE9K5EMN7X2KPC5G>
  24. MAGOCSI, Paul Robert.: Národ znikadiaľ... s. 97-98.
  25. GAJDOŠ, Marián - KONEČNÝ, Stanislav.: Národnostné menšiny v slovensko - ukrajinských prihraničných vzťahoch a otázka vízovej povinnosti. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 2. s.2. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=UM7VMHK2CCF9EZN5F1MTEJAYD>.
  26. GAJDOŠ, Marián - KONEČNÝ, Stanislav.: Národnostné menšiny v slovensko - ukrajinských prihraničných vzťahoch a otázka vízovej povinnosti. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 2. s.2. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=UM7VMHK2CCF9EZN5F1MTEJAYD>.
  27. a b www.statistics.sk Štatistický úrad Slovenskej republiky