Karpatskí Nemci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Podiel obyvateľov nemeckej národnosti v obciach Slovenskej republiky, podľa sčítania v roku 2011.
Podiel obyvateľov nemeckej národnosti v obciach Slovenskej republiky, podľa sčítania v roku 2001.
Podiel obyvateľov s nemeckým materinským jazykom v obciach Slovenskej republiky, podľa sčítania v roku 1900.
Pamätná tabuľa v Bratislave

Karpatskí Nemci (nem. Karpatendeutsche) je národnostná menšina, nemecky hovoriace obyvateľstvo na území dnešného Slovenska a časti Ukrajiny, ktoré vzniklo migráciou na územie bývalého Uhorska medzi 12. a 19. storočím. V a po roku 1945 bolo evakuovaných a čiastočne násilne deportovaných 84 % Karpatských Nemcov zo Slovenska.

Pri sčítaní v roku 2011 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 4 690 obyvateľov.[1]

Štatistické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj počtu Nemcov na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Rok sčítania Počet[2]  % Zmena počtu Zmena v %
1880* 228 584 9,3
1890* 228 860 8,9 +276 +0,1
1900* 215 816 7,7 -13 044 -5,7
1910* 198 387 6,8 -17 429 -8,1
1930 148 214 4,5 -50 173 -25,3
1949 27 324 0,8 -120 890 -81,6
1991 5 414 0,1 -21 910 -80,2
2001 5 405 0,1 -9 -0,2
2011 4 690 0,1 -715 -13,2
  • údaj neuvádza počet osôb s nemeckou národnosťou, ale počet osôb, ktoré majú nemčinu ako materinský jazyk.

Obces najvyšším počtom Nemcov[upraviť | upraviť zdroj]

údaje z roku 2001[2]:

  1. Bratislava (okr. Bratislava I.-V.) – 1 200 (0.28%)
  2. Medzev (okr.Košice-okolie) – 497 (13.55%)
  3. Košice (okr. Košice I.-IV.) – 398 (0.17%)
  4. Staré Mesto (okr.Bratislava I.) – 245 (0.55%)
  5. Ružinov (okr.Bratislava II.) – 237 (0.34%)
  6. Petržalka (okr.Bratislava V.) – 219 (0.19%)
  7. Prievidza – 153 (0.29%)
  8. Mníšek nad Hnilcom (okr.Gelnica) – 130 (7.69%)
  9. Poprad – 119 (0.21%)
  10. Nové Mesto (okr.Bratislava III.) – 110 (0.29%)

Obce s najvyšším percentuálnym zastúpením Nemcov[upraviť | upraviť zdroj]

údaje z roku 2001[2]:

  1. Krahule (okr.Žiar nad Hronom) – 35 (24.31%)
  2. Kunešov (okr.Žiar nad Hronom) – 45 (18.44%)
  3. Brieštie (okr.Turčianske Teplice) – 25 (14.71%)
  4. Medzev (okr.Košice-okolie) – 497 (13.55%)
  5. Turček (okr.Turčianske Teplice) – 93 (12.99%)
  6. Vyšný Medzev (okr.Košice-okolie) – 67 (12.67%)
  7. Chmeľnica (okr.Stará Ľubovňa) – 184 (11.71%)
  8. Kremnické Bane (okr.Žiar nad Hronom) – 26 (10.40%)
  9. Malinová (okr.Prievidza) – 79 (9.11%)
  10. Štós (okr.Košice-okolie) – 66 (8.76%)

Jazykové zloženie Nemcov na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Rok 2011[2]
Materinský jazyk Počet Nemcov v %
slovenský 1327 28,29
maďarský 97 2,07
rómsky 0 0,00
rusínsky 5 0,11
ukrajinský 4 0,09
český 165 3,52
nemecký 2914 62,13
poľský 4 0,09
chorvátsky 1 0,02
srbský 0 0,00
posunková reč 0 0,00
ostatné 23 0,49
nezistený 150 3,20
spolu 4690 100,00

Nemecký materinský jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Rok 2011[2]
Národnosť Nemecký materinský jazyk v %
slovenská 1586 30,58
maďarská 75 1,45
rómska 4 0,08
rusínska 1 0,02
ukrajinská 2 0,04
česká 47 0,91
nemecká 2914 56,19
poľská 75 1,45
chorvátska 76 1,47
srbská 5 0,10
ostatní 292 5,63
nezistená 109 2,10
spolu 5186 100,00

Náboženské zloženie Nemcov na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Rok 2011
Náboženstvo Počet Nemcov v %
nezistené 233 4,97
Rímskokatolícka cirkev 2603 55,50
Evanjelická cirkev augsburského vyznania 668 14,24
Gréckokatolícka cirkev 24 0,51
Evanjelická cirkev metodistického vyznania 26 0,55
bez vyznania 984 20,98
ostatné 152 3,25

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem Karpatskí Nemci zaviedol historik Reimund Friedrich Kaindl, ktorý sa venoval problematike dejín Nemcov v Uhorsku. Pomerne presne vymedzuje toto obyvateľstvo od iných nemeckých enkláv v Uhorsku, najmä v Sedmohradsku. Po vzniku Česko-Slovenska sa pomenovanie zaužívalo aj u nás, pretože odlišovalo karpatských Nemcov od sudetských Nemcov v Česku.

Nemci sa dostali do Uhorska najmä v procese kolonizácie vyľudneného územia po mongolskom vpáde do Uhorska v rokoch 1241 – 1242. Nemecká kolonizácia priniesla do Uhorska vznik miest na základe Magdeburského mestského práva a Nemci patrili k mešťanom prakticky všetkých miest. V 16. storočí prišla do Uhorska ďalšia vlna nemeckej kolonizácie – habáni.

Na území dnešného Slovenska osídlili Nemci tri hlavné cieľové oblasti:

  1. Bratislava a okolie
  2. Stredné Slovensko (Hauerland, oblasť Hornej Nitry s okolím)
  3. Spiš

Malokarpatskí Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecké obyvateľstvo rakúskeho pôvodu (Kleinkarpatendeutsche, slovensky Handrbulci, z nemeckého Holzhäcker = drevorubači) žijúce v Malých Karpatoch, od Bratislavy po Smolenice. Išlo o obce Rača (Ratzersdorf), Devín (Theben), Svätý Jur (Sankt Georgen), Myslenice / Grinava (Grünau), Pezinok (Bösing), Modra (Modern) a Limbach. Pred druhou svetovou vojnou tvorili väčšinu už len v Limbachu.[3]

Vývoj percentuálneho zastúpenia Malokarpatských Nemcov (v minulosti/súčasnosti tvorili viac ako 10%):[1]

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001
Devín Theben 71,24% 63,31% 37,42% 0,65% 0,34%
Rača Ratzersdorf 25,29% 19,04% 13,74% 0,25% 0,20%
Limbach Limbach 86,46% 95,27% 96,52% 0,00% 0,26%
Pezinok Bösing 40,56% 32,40% 21,80% 0,07% 0,10%
Myslenice / Grinava (dnes Pezinok) Grünau 40,56% 42,94% 45,32%
Svätý Jur Sankt Georgen 40,26% 26,49% 24,80% 0,22% 0,22%

Žitnoostrovskí Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecky hovoriace obyvateľstvo Žitného ostrova (Schüttinseldeutsche, Heanzen). Potomkovia burgenlandských Rakúšanov (tzv. Hienzen, Hüenzen). Po druhej svetovej vojne bola väčšina úplne vysídlená. Zvyšok sa stiahol najmä do Bratislavy. Obývali obce Petržalka (Engerau), Prievoz (Oberufer), Most pri Bratislave (Bruck), Rovinka (Waltersdorf), Nová Lipnica (Tartschendorf), Nové Košariská (Mischdorf) a Jánošiková (Schildern).[3]

Pôvodne nemecké osídlenie mali aj obce Vrakuňa (Fragendorf), Podunajské Biskupice (Bischdorf), kde sa nemecké obyvateľstvo pomaďarčilo a poslovenčilo ešte v priebehu 17.storočia, obec Kvetoslavov (Austern - slovenský starší názov Úzor / maďarsky Úszor), ktorá sa ešte v roku 1773[4] uvádzala ako nemecká obec; a mesto Šamorín, kde sa v roku 1796[5] a 1851[6], popri majoritnom maďarskom obyvateľstve uvádzala významná nemecká menšina, avšak pri prvom uhorskom sčítaní obyvateľstva v roku 1880, nepresiahol počet nemecky hovoriacich viac ako 10%[1].

Vývoj percentuálneho zastúpenia Žitnostrovských Nemcov (v minulosti/súčasnosti tvorili viac ako 10%):[1]

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001
Petržalka Engerau 84,62% 67,76% 22,40% 0,19% 0,19%
Prievoz (dnes Ružinov) Oberufer 87,48% 77,48% 42,36% 0,41% 0,34%
Most pri Bratislave Bruck 59,61% 86,82% 91,30% 0,47% 0,19%
Rovinka Waltersdorf 6,70% 76,15% 72,25% 0,74% 0,71%
Nová Lipnica (dnes Dunajská Lužná) Tarschendorf 79,35% 74,91% 69,63% 0,77% 0,58%
Nové Košariská (dnes Dunajská Lužná) Mischdorf 78,24% 68,39% 65,74%
Jánošíková (dnes Dunajská Lužná) Schildern 79,64% 53,97% 55,22%

Stredoslovenskí Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Karpato-nemecké obyvateľstvo (Hauerländer, Krickerhauer alebo slovensky aj Handrbulci), ktoré pôvodne tvorilo značnú časť obyvateľstva stredoslovenských banských miest vzniklo tzv. saskou kolonizáciou (Sachsenzug) v priebehu 12-13. storočia. Dnes jeho zvyšky obývajú územie okresov Prievidza, Žiar nad Hronom, Turčianske Teplice, Žarnovica a Martin. Delia sa na dve skupiny: kremnický jazykový ostrov - tzv. Hauerland a pravniansky jazykový ostrov. [3]

Hauerlandskí Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Jedná sa o nemecké obyvateľstvo tzv. územia Hauerlandu, nemeckých obcí s koncovkou -hau, čo znamená, že boli založené vyklčovaním lesov. Išlo o obce Horná Štubňa (Oberstuben), Horný a Dolný Turček (Ober a Niederturz), Sklené (Glaserhau), Kremnické Bane (Johannesberg), Kunešov (Kuneschhau), Krahule (Blaufuß), Lúčky (Honneshau), Dolná Ves (Schwabendorf), Kopernica (Deutschlitta), Jánova Lehota (Drechslerhau), Handlová (Krickerhau), Píla (Paulisch), Veľké Pole (Hochwies) a Kremnica (Kremnitz).

Vývoj percentuálneho zastúpenia Hauerlandských Nemcov (v minulosti/súčasnosti tvorili viac ako 10%):[1]

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001 2011
Handlová Krickerhau 89,99% 87,01% 51,23% 0,75% 0,48% 0,26%
Horná Štubňa Oberstuben 93,92% 78,09% 86,06% 5,51% 5,11% 2,62%
Jánova Lehota Drechslerhau 94,18% 97,77% 96,59% 2,00% 2,35% 1,41%
Kopernica Deutschlitta 96,84% 98,19% 96,60% 6,01% 5,13% 2,83%
Krahule Blaufuß n/a 97,88% 99,31% 2,08% 24,31% 31,47%
Kremnica Kremnitz 72,26% 33,11% 13,27% 1,19% 0,80%
Kremnické Bane Johannesberg n/a 88,69% 90,75% 10,40% 6,08%
Lúčky Honneshau n/a 99,00% 97,06% 1,93 % 0,91 %
Kunešov Kuneschhau n/a 98,07% 97,06% 26,82% 18,44% 14,00%
Píla Paulisch 91,76% 91,60% 92,47% 0,00% 0,00% 0,00%
Sklené Glaserhau 94,54% 96,05% 87,52% 3,70% 3,31% 1,30%
Turček Oberturz 95,52% 89,40% 56,74% 14,74% 12,99% 8,77%
Dolný Turček (dnes Turček) Niederturz 89,43% 92,94% 73,27%
Veľké Pole Hochwies 97,74% 96,42% 97,10% 0,00% 0,00% 0,00%

Pravnianski Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Patrilo sem nemecké obyvateľstvo hornonitrianskych obcí Nová Lehota (Neuhau), Nitrianske Pravno (Deutsch Proben), Solka (Bettelsdorf), Chvojnica (Fundstollen), Malinová (Zeche), Tužina (Schmiedshau), Vyšehradné (Beneschhau/ Meisel), Kľačno (Gaidel) a na území Turca sa jednalo o obce Hadviga (Hedwig), Brieštie (Bries) a Vrícko (Münnichwies - v ktorom sa hovorilo sliezskym dialektom). [3]

Pôvodne nemeckému osídlenie mali aj mestá Prievidza (Priewitz), Bojnice (Weinitz) a obce Rudno (Rauden), Koš (Andreasdorf), ktorých nemecké obyvateľstvo sa poslovenčilo, a už od roku 1773 sa spomínajú ako čisto slovenské sídla, a obec Jasenovo (Käserhau), ktorá sa v roku 1773[4] spomína ako nemecká obec, no od roku 1796[5] už je zaznamenaná ako sídlo so slovenským obyvateľstvom.

Vývoj percentuálneho zastúpenia Pravnianskych Nemcov (v minulosti/súčasnosti tvorili viac ako 10%):[1]

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001 2011
Brieštie Bries 94,44% 99,72% 71,71% 17,89% 14,71% 3,42%
Hadviga (dnes Brieštie) Hedwig 97,21% 98,93% 98,49%
Chvojnica Fundstollen 95,26% 98,17% 96,67% 2,19% 0,90% 0,40%
Kľačno Gaidel 94,79% 94,98% 96,51% 5,53% 5,58% 4,35%
Malinová Zeche 94,45% 94,81% 93,55% 13,99% 9,11% 5,78%
Nitrianske Pravno Deutsch Proben 91,28% 83,09% 67,38% 4,59% 3,00% 1,88%
Vyšehradné (dnes Nitrianske Pravno) Beneschhau/Meisel 92,40% 97,67% 99,56%
Solka (dnes Nitrianske Pravno) Bettelsdorf 85,16% 89,58% 93,83%
Tužina Schmiedshau 92,35% 95,91% 96,29% 7,11% 5,35% 3,69%
Vrícko Münnichwies 92,77% 98,34% 93,05% 2,13% 0,50% 0,00%
Nová Lehota (dnes Handlová) Neuhau 72,39% 97,20% 95,12% 0,75% 0,48% 0,26%

Spišskí Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Z histórie[upraviť | upraviť zdroj]

Príchod Nemcov na Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Pre karpatsko-nemecké obyvateľstvo na Spiši (nem. Zipser Deutsche) sa zaužíval tiež nesprávny názov Spišskí Sasi. Na základe lingvistickej analýzy sa však zistilo, že kolonisti pôvodne prišli z oblasti stredného Franska (okolie riek Rýn a Mosela) a nie zo Saska. Pomenovanie pravdepodobne vzniklo v období, kedy sa Nemcom hovorilo všeobecne Sasi.[7] V minulosti sa jednalo o najväčšiu skupinu nemeckého obyvateľstva na území dnešného Slovenska. Delia sa na tri podskupiny: Dolnospišských, Hornospišských a Podolínskych Nemcov. Významne sa pričinili o nemeckú kolonizáciu Sedmohradska a Zakarpatska.[3]

Spiš - nemecké centrum[upraviť | upraviť zdroj]

Centrom nemeckých imigrantov takmer už na samom začiatku ich osídľovania východného Slovenska sa stal Spiš. Zakrátko zaujali svojimi hospodárskymi i politickými aktivitami popredné miesta v mestách a obciach. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, baníctvom venovali sa kovospracujúcemu priemyslu čím prispievali k prosperite spišských miest. Podľa zistených údajov, na Spiši žilo v roku 1869 50,4% Slovákov, 35% Nemcov, 13,8% Rusínov, 0,7% Maďarov a 0,1% goralov - ľudí, ktorí mali pôvodne poľskú národnosť. V roku 1900 sa zmenila národnostná štruktúra obyvateľov Spiša. K slovenskej národnosti sa prihlásilo 55,8% obyvateľstva, k nemeckej 26,2%, k rusínskej 8,8%, výrazne však pribudlo Maďarov - 6,6% (10 793). Bolo to aj preto, lebo štatistický úrad rozhodol, že za materinský jazyk sa bude pokladať tá reč, ktorú patričná osoba pokladá za svoju a ňou najradšej a najlepšie hovorí. V roku 1910 žilo v Spišskej župe 164 120 obyvateľov. Z nich sa k Slovákom hlásilo 54,14%, k Maďarom 11,3%, k Nemcom 23,30%, k Rusínom 7,51%, k Rumunom 0,32%, k Chorvátom 0,04%, k Srbom 0,09% obyvateľov. Spiš bol na konci vojny v roku 1918 národnostne slovenský, ale rozhodujúcu úlohu v riadení hospodárstva, v kultúre a v politike mali spišskí Nemci a Maďari. Tí boli vo vzťahu k slovenskému obyvateľstvu veľmi kritickí a pokladali ich za nižšiu spoločenskú vrstvu. Neboli im rovnocenní partneri. Prejavovalo sa to na mnohých úrovniach, v úradoch, školách, v zdravotníctve dokonca aj v turistike. Napríklad v Nemcami a Maďarmi založenom Uhorskom karpatskom spolku, ktorý sa angažoval v turistike, slovenskí horskí vodcovia museli ovládať maďarčinu a nemčinu, inak ich zo spolku vylúčili. A tak koncom 19. storočia boli horskými vodcami vo Vysokých Tatrách iba spišskí Nemci.[8]

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po vypuknutí prvej svetovej vojny a po prvotnom vlasteneckom nemeckom a maďarskom nadšení, sa očakávania nemeckej a maďarskej menšiny nesplnili. Mnohí sa začali obávať o budúcnosť a začali silnieť tlaky na vytvorenie samostatnej "enklávy" rúcajúceho sa uhorského štátu. Mnohí sa nádejou očakávali, že budú pripojení k Uhorsku. S obavami o budúcnosť uvažovali o vytvorení Spišskej republiky - Scepusia köztársazág. Spišskí Nemci, ktorí tvorili necelú tretinu obyvateľstva Spiša boli presvedčení, že práve oni majú právo rozhodnúť o osude Spiša. Boli rozhorčení z vyhlásenia Československej národnej rady v Paríži, že z českých a hornouhorských žúp po skončení vojny bude vytvorený nový Česko-Slovenský štát. Napríklad kežmarský mešťanosta dr. Elemér Mattyasovszky 23. októbra 1918 zvolal zhromaždenie popredných Kežmarčanov a mestskej rady, ktorá sa s výzvou na podporu integrity Uhorska obrátila na všetky mestské zastupiteľstvá na Spiši. Takmer to isté sa stalo o niekoľko dní neskôr v Krompachoch, Ľubici, Levoči, Poprade, Gelnici, Spišskej Novej Vsi a v ďalších šesťdesiatich obciach na Spiši. Ich snahy podporovala maďarská vláda, robili sa podpisové akcie za zachovanie Uhorska. Slovenské obyvateľstvo s obavami sledovalo tento vývoj. Zároveň sa vŕšilo na mnohých občanoch nemeckej, maďarskej a židovskej národnosti. Vojnoví navrátilci a mnohí iní rabovali obchody a krčmy židovských majiteľov. To, že neurobili viac škody bola zásluha občianskej stráže, ktorá zabránila mnohým násilnostiam. Mnohí Židia, ktorí žili na Spiši a patrili k sociálne slabším, už neobnovili svoje živnosti. Maďari a Nemci vytvárali nemecké a maďarské národné rady a mali prevahu nad slovenskými. Slovenské vznikli len v Kežmarku, Poprade, Spišskej Sobote a v Spišskej Starej Vsi. Ostatné vznikli na dedinách. Obyvatelia s obavami sledovali úsilie Poľska o pripojenie obcí a územia horného severného Spiša k Poľsku.[8]

Čím viac sa k územiu Spiša blížili česko-slovenské vojenské jednotky, tým viac sa Nemci usilovali o vyhlásenie Spišskej republiky. Tú si predstavovali ako malé Švajčiarsko, ktoré by bolo kondomíniom Maďarska. Stalo sa tak z podnetu Prezídia Hornouhorskej nemeckej rady 9. decembra 1918 v Kežmarku, kde bola vyhlásená samostatná Spišská republika. Podporili ju Nemci aj v iných spišských mestách. Proti tomu sa postavilo miestne slovenské obyvateľstvo. O tri dni neskôr reprezentanti prešovskej Východoslovenskej národnej rady 11. decembra 1918 v Košiciach vyhlásili Slovenskú ľudovú republiku, ktorá sa spoliehala na ochranu a pomoc Budapešti. V ten istý deň do Liptovského Mikuláša prišli zástupcovia spišských Nemcov Dr. Förster a Dr. Winkler, aby nadviazali styk s liptovským výborom Slovenskej národnej rady a oznámili, že Čechov chcú prijať priateľsky a nepostavia sa proti prichádzajúcemu česko-slovenskému vojsku.[8]

Vavro Šrobár na odporúčanie Milana Hodžu vymenoval popredného mikulášskeho advokáta Jána Rumanna za spišského župana. Ján Rumann v novej funkcii prišiel 7. januára 1919 do Levoče. Už zakrátko oznámil, že úradnou rečou bude slovenčina a tá bude vyučovacím jazykom na školách. V menšinových školách sa mohol i naďalej do piateho ročníka používať pri vyučovaní menšinový jazyk. Niektorí učitelia odmietli zložiť prísahu novému štátu a uvoľnili miesta slovenským i keď často na túto prácu nepripraveným pedagógom. Nemeckí evanjelici odmietli ustanovenie samostatnej Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku, ktorá vynikla po rozpade monarchie. Keď vnikla, tak žiadali vytvoriť samostatný dištrikt pre nemecké a maďarské evanjelické zbory a na konventoch zásadne hovorili len po nemecky a bohoslužby mali len v nemčine. Až v druhej polovici 20. rokov sa tento postoj začal meniť tak na cirkevnej pôde ako aj vo všeobecnosti. Negativizmus spišských Nemcov voči Slovákom však ešte dlho nezmizol. Podobné problémy boli napríklad v železničnej doprave.[8]

Konflikt hrozil s Poľskom, kde boli v hre severné časti hranice Spiša, Vysokých Tatier a Oravy. V auguste 1919 sa uskutočnilo sčítanie obyvateľstva, prvé na území Slovenska po vytvorení nového štátu. Nebolo celoštátne. Ukázalo, že na Spiši je prevaha slovenského obyvateľstva a to aj napriek silným oblastiam v okolí Kežmarku, Spišskej Soboty a Gelnice. V roku 1919 tu žilo z celkového počtu 58,14% Slovákov, 23,16% Nemcov, 7,21% Maďarov, 7,65% Rusínov a 3,84% príslušníkov iných národov. Slovenské obyvateľstvo, ktoré sa predtým hlásilo k maďarskej a nemeckej národnosti sa teraz prihlásilo k vlastnej. Tento počet rokmi narastal. Spišskí Nemci sa s novým Česko-slovenskom nestotožnili. Staršia generácia tvrdohlavo zostávala na svojich stanoviskách, len mladšia pomaly opúšťala jej názory a prikláňala sa k novým pomerom.[8]

Nové postavenie v novej republike[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku Česko-Slovenskej republiky (1918) sa vytvorili nové podmienky a vzťahy medzi obyvateľmi. Väčšinovým obyvateľstvom sa stali Česi a Slováci. Štátne orgány a nové zákony dovolili menšinám aktivizovať sa v politike, školstve, kultúre, ekonomike. Prínosom bolo zastavenie maďarského vplyvu v kultúre a školstve a vytvorenie siete škôl s vyučovacím jazykom nemeckým. Kým v školskom roku 1912/13 bolo v prevádzke len 19 ľudových škôl s nemeckým vyučovacím jazykom, o desať rokov neskôr ich už bolo 102.

Začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia vznikli na Slovensku viaceré menšinové politické strany. V Bratislave a na strednom Slovensku účinkovala Karpatskonemecká strana (Karpathendeutsche Partei - KDP), na Spiši Spišskonemecká strana (Zipser Deutsche Partei - ZDP). Vznikla v roku 1920 v Kežmarku. Jej prvým predsedom bol Karl Brückner, od roku 1922 Andor Nitsch. Nebola samostatná, bola autonómnou organizáciou v rámci maďarských strán, spočiatku Krajinskej kresťansko-socialistickej strany, neskôr Maďarskej národnej strany. Stála na pozíciách politiky predošlého veľkého Uhorska a presadzovala spišskú samostatnosť.[8]

Kežmarok centrum pospolitosti[upraviť | upraviť zdroj]

Centrom nemeckej pospolitosti na Spiši bol Kežmarok. Okrem ústredia Spišskonemeckej strany tu od 1. apríla 1927 mal svoje sídlo krajský sekretariát Nemeckého kultúrneho spolku (Deutscher kulturverband - DKV), neskôr Nemecký telovýchovný spolok (Deutscher Turnverband- DTV). Boli tu nemecké ľudové a meštianske školy, gymnázium a pobočka obchodnej školy. V roku 1930 založila si "hospodársku kanceláriu pre Spiš" Karpatskonemecká strana (Krapatendeutsche Parteai - ZDP). Na politickom živote sa podieľali tunajší nemeckí sociálni demokrati, komunisti, prívrženci Hodžovej agrárnej strany. Boli vnútorne diferencovaní. Patrili ku všetkým sociálnym skupinám a najvýznamnejšie postavenie mali medzi strednými mestskými vrstvami. Koncom predmníchovskej republiky rozhodujúcim politickým činiteľom bol Karpatskonemecká strana a od októbra 1938 jej nástupkyňa Nemecká strana (Deutsche Partei - DP), ktorá sa postavila na stranu nacistického Nemecka. Otvorene sa hlásila k fašistickej. K 31. decembru 1942 mala na Slovensku 150 miestnych organizácií a 63930 členov. Časť spišských Nemcov, ktorí boli členmi ľavicových strán, predovšetkým komunisti, si zakladali spoločne so slovenskými spolupracovníkmi ilegálne protifašistické skupiny, ktoré však boli v s roku 1943 značne zredukované zatknutím popredných funkcionárov. [9]

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Po 14. marci 1939 sa Karpatskí Nemci stali občanmi Slovenskej republiky, ale nenadobudli nemecké ríšske občianstvo. Bezprostredne po Mníchove oznámil Franz Karmasin slovenskej vláde, že dňom 10. októbra 1939 založil novú stranu Deutsche Partei. Počas vojny v apríli 1943 žiadal úplné nasadenie Karpatských Nemcov do vojnového úsilia Nemecka. Slovenská vláda podľahla po dlhšom čase nátlaku Berlína a podpísala dohodu o plnení vojenských povinností slovenských Nemcov v zbraniach SS.[8] Počet príslušníkov SS zo slovenských Nemcov vzrástol na 9 tisíc.[9] Deutsche Partei mala snahu zasahovať výraznejšie do politického diania na Slovensku. Jej snahy však obmedzoval neustály odliv Nemcov zo Slovenska, ktorí bojovali na frontoch a časť z menšiny pracovala v Nemecku v podnikoch, ktoré zásobovali armádu.

Slovenské národné povstanie na Spiši[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri 1944 bolo v Kežmarku ustanovené Bojové veliteľstvo (Kampfkomandatur) vedené hauptmannom Spindelrom. Od septembra v Kežmarku sídlilo hospodárske oddelenie pre skupinu armád "A" (Einsatzgruppe W 2)), ktoré dozeralo na plnenie dodávok spišskej rudy, dreva a produkcie väčších podnikov pre potreby nemeckej armády. Na hornom Spiši pôsobili domobranecké skupiny Heimatschutzu - HS, ktoré pričinením sa kežmarských predstaviteľov Deutsche Partei boli vytvorené v takmer všetkých spišských obciach, kde žili spišskí Nemci. Počet ich príslušníkov prevyšoval 2000, na celom Slovensku ich bolo okolo 8000. Hliadky HS sa zúčastňovali na protipartizánskych akciách, podnikali trestné expedície proti skrývajúcim sa antifašistom a židom v okolí Kežmarku, Spišskej Soboty, Tatranskej Lomnice, Rakús, Jurského, Hodermarku a na území okolitých okresov. Napáchali mnoho škôd, vypaľovali senníky, chaty, lisovne, terorizovali obyvateľstvo, nútili civilné obyvateľstvo pracovať na opevneniach a pod. Na svedomí mali len v okolí Kežmarku 31 ľudských životov, vyniesli 12 rozsudkov smrti v kežmarskom hrade, siedmych zranených povstalcov odvliekli z nemocnice a popravili, väznili 80 ľudí, z ktorých mnohých odvliekli do koncentračných táborov, aby sa nikdy nevrátili.[9]

Ale aj postavenie nemeckej menšiny sa zdramatizovalo. Počas Slovenského národného povstania mnohí domáci Nemci sa stali obeťami násilností. Ešte pred vyhlásením povstania 27. augusta 1944 zadržali povstaleckí vojaci v Ružomberku okrem nemeckých vojakov aj miestnych Nemcov. Na druhý deň ich partizáni vyviezli do priestoru Podsuchá - Biely Potok a postrieľali. Usmrtených bolo pravdepodobne 24 príslušníkov nemeckej menšiny. Ďalších 48 osôb nemeckej národnosti z Ružomberka zastrelili partizáni 1. septembra 1944. Po ústupe partizánov z Handlovej našli neďaleko mesta štyri masové hroby s 30 osobami a 130 handlovských Nemcov (baníkov a robotníkov) ostalo nezvestných. Predpokladá sa, že boli zavraždení v Sklabini. Takých obetí bolo viac. Slovenská historiografia nepozná presný počet zavraždených príslušníkov nemeckej menšiny na Slovensku. Odhaduje sa že ich takto zahynulo približne 1200.[8]

Blížiacim sa koncom vojny nemecké obyvateľstvo pomaly strácalo elán a nadšenie spojené s vojenskými úspechmi Nemecka na východnom a západnom fronte. Sebavedomie Nemcov klesalo. Niektorí začali meniť názory a vystupovali z Deutsche Partei. Od roku 1943 [[sa čoraz viac Nemcov na Spiši začalo hlásiť k maďarskej národnosti a prestupovali z Deutsche Partei do Maďarskej národnej strany. Ale aj tu sa delili na dva tábory - na pronemecký a druhý bol tvorený Nemcami, ktorí majú pod hákovým krížom "maďarské srdce". Mnohí prejavovali otvorene nechuť vstúpiť do radov nemeckej armády.[8]

Evakuácie[upraviť | upraviť zdroj]

Blížiacim sa frontom a pod vplyvom víťazstiev Červenej armády sa rozbehli prípravy na evakuáciu nemeckého obyvateľstva. Ako prvé boli od polovice septembra 1944 odsunuté školopovinné deti, ktoré sprevádzali učitelia. V prvej etape od 14. septembra 1944 odchádzali cez Zakopané do Rakúska a do Bavorska. Ich osudy boli dramatické. Kežmarský profesor J. Lipták im v spolupráci s cirkevnými kruhmi zaobstarával poživeň.[9] Potom odchádzali matky s deťmi, ženy a muži vo veku nad 60 rokov. Evakuácia Dolného Spiša sa začala 27. septembra 1944. Odchádzali obyvatelia]] Gelnica, Smolník, Smolnícka Huta. Do začiatku októbra odišlo z Dolného Spiša asi 3200 Karpatských Nemcov, z Horného Spiša približne 4000 ľudí. Niektoré pramene uvádzajú, že zo Slovenska bolo evakuovaných približne 120 tisíc Nemcov.[8] Odchádzajúci spišskí Nemci boli vystrašení. Hovorilo sa medzi nimi, že vyvlastnenie nie je nutné, že sa uskutočňuje len preto, aby Spišiakov vyhnali z ich starej vlasti a dali nemeckej brannej moci možnosť za lacné peniaze nakúpiť ich kone, kravy, vozy a pod. Oddiely HS opustili Kežmarok ako posledné 24. januára 1945. Po nich sa objavili demolačné komandá, ktoré ničili dopravné trasy, zásobovacie a verejné zariadenia. Počet obyvateľov v spišských mestách a obciach poklesol. Napríklad v Kežmarku o 40%. Len nepatrnú časť denných potrieb si mohli zobrať so sebou. poverené úrady odviezli to čo po nich ostalo. Odvážali peňažnú hotovosť majetok inštitúcií, historické pamiatky. Väčšiu časť zásob, potravín, dobytka a pod. vykúpila nemecká armáda. [9] Na Slovensku zostalo asi 20 tisíc. Iné pramene uvádzajú 100 tisíc evakuantov a 62 tisíc, ktorí neopustili Slovensko. Podľa údajov Povereníctva vnútra počet evakuovaných Nemcov dosiahol približne 83 tisíc osôb.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Osídľovanie nemeckých majetkov[upraviť | upraviť zdroj]

Vojaci Červenej armády po odídencoch zhabali značnú časť ich majetku a vyviezli ho do Sovietskeho zväzu. Na rozkrádaní sa podieľali aj slovenskí obyvatelia. Bol to výsledok úpadku morálky, stavu bezprávia i pomsty. Mnohé obce na Spiši zostali takmer vyľudnené. Napríklad obce Ruskinovce, Majerka, Podhorany, Toporec, boli vykradnuté. Väčšina spišských obcí zívala prázdnotou, gazdovstvá, domy a statky boli opustené.[8]Prichádzali do nich obyvatelia zo susedných horských a chudobných obcí i z vojnou poškodených oblastí. Do okresu Kežmarok malo prísť okolo 5000 Slovákov zo severných dedín Spiša (v skutočnosti sa prisťahovalo menej), ktorí po skončení vojny a po obnovení hraníc s Poľskom prišli z poľských spišských dedín. Prichádzali repatrianti z Rumunska a Maďarska. Proces osídľovania týchto majetkov vyvolával veľa problémov. Vznikali rozpory medzi pôvodným obyvateľstvom a presťahovalcami. Ziskuchtivosť, obohacovanie sa a živelnosť vyvolávali negatívne emócie. Napríklad bolo tomu tak vo Veľkej Lomnici, Starej Lesnej a inde. Osídľovanie skomplikovalo navracajúce sa pôvodné nemecké obyvateľstvo, ktoré sa skrývalo v Liptove, na Považí, v severných a západných Čechách, na severnej Morave, Sliezsku, Rakúsku a Nemecku. Viacerí z nich sa ocitli v spojeneckých zajateckých táboroch, iní boli zaistení v Čechách alebo boli účastníkmi divokého odsunu. Len časť evakuantov sa dostala do pôvodných domovov.[9] Karpatskí Nemci evakuovali z vlasti v nádeji, že sa neskôr budú môcť vrátiť do svojich domovov. Tisíce z nich sa v priebehu apríla až júla 1945 aj vrátili. Našli svoje príbytky vykradnuté, neobývané alebo obsadené Slovákmi.[8]

Nové povojnové pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny vláda a prezident Edvard Beneš vyhlásili v Košickom vládnom programe, že budúci štát bude národným štátom len Čechov a Slovákov a nikoho iného. Vláda rozhodla, že občanom Československej republiky nemeckej národnosti, ktorí mali československé občianstvo pred uzavretím Mníchovskej dohody, bude štátne občianstvo potvrdené v prípade antifašistov a tých osôb, ktoré sa aktívne podieľali na boji proti Henleinovi, ďalej u osôb, ktoré po Mníchove a po 15. marci 1939 boli nemeckou a maďarskou štátnou mocou prenasledovaní a pozbavení slobody, alebo pred terorom ušli za hranice a aktívne sa zúčastnili protifašistického odboja. Príslušníci nemeckej menšiny, ktorí spolupracovali s nacistickými a fašistickými organizáciami mali byť internovaní v táboroch a vojnoví previnilci súdení.

Na rozdiel od Čiech na Slovensku absentovali prejavy nenávisti voči Nemcom a nedochádzalo k takým násilnostiam ako v Čechách. Slováci väčšinou zaujímali indiferentné stanovisko. Postavenie nemeckého obyvateľstva bolo ovplyvňované dekrétom prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. z 2. augusta 1945, na základe ktorého Nemci a Maďari stratili československé štátne občianstvo. Radikálnu zmenu do majetko-právneho postavenia nemeckého obyvateľstva priniesol dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. z 25. októbra 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku hnuteľného i nehnuteľného. Ďalší dekrét prezidenta republiky č. 88/1945 Zb. z 1. októbra 1945 nariaďoval všeobecnú pracovnú povinnosť. Slovenský zákonodarný orgán vydal vo vzťahu k nemeckému obyvateľstvu viaceré nariadenia dotýkajúce sa potrestania fašistických zločincov, kolaborantov, okupantov, zradcov a kolaborantov. V zmysle týchto nariadení boli z verejnej správy a štátnej služby prepustení všetci občania nemeckej národnosti, pôdohospodársky majetok občanov nemeckej národnosti bol konfiškovaný.[8]

Opätovné vysídľovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Prezident Beneš podpísal ústavný dekrét č. 33/1945 Zb., ktorý riešil štátoprávne postavenie Nemcov a Maďarov v Československu. Tento dekrét zásadným spôsobom zmenil postavenie príslušníkov nemeckej menšiny a vymedzil kategórie osôb, na ktoré sa vzťahovalo vysídlenie z republiky. Predpokladalo sa, že zo Slovenska bude vysídlených približne 40 tisíc Nemcov. Prvý transport opustil tábor Petržalka-Kopčany 30. apríla 1946. Tvorilo ho 1197 osôb. Transporty smerovali do okupačných pásiem západných mocností a do sovietskeho okupačného pásma. Mnohí Nemci sa však vzpierali dostať sa pod sovietsku okupáciu a naliehali, aby boli odsunutí do amerického okupačného pásma. Z obavy, že budú pod sovietskou správou niektorí Nemci utekali z integračných táborov. Napríklad v Poprade chytili a do tábora znovu umiestnili 58 utečencov. Hlavná fáza vysídlenia nemeckého obyvateľstva zo Slovenska bola dokončená odoslaním štyroch transportov v októbri 1946. V roku 1949 Povereníctvo vnútra oznámilo, že na Slovensku žilo približne 24 tisíc osôb nemeckej národnosti.[8]

Hornospišskí Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Hornospišskí Nemci žili vo všetkých obciach a mestách Horného Spiša. Dnes sú to už len malé počty v mestách Levoča (Leutschau), Kežmarok (Käsmarkt), Poprad (Deutschendorf), Spišská Nová Ves (Iglau), dedinách Veľká Lomnica (Groß-Lomnitz), Veľký Slavkov (Groß-Schlagendorf), Matejovce (Matzdorf), Stráže (Michelsdorf), Spišská Sobota (Georgenberg), Spišské Podhradie (Kirchdrauf), Vrbov (Menhardsdorf), Ľubica (Leibitz) a iné. Svoj jazyk nazývali hornozemským (Oberländisch) na rozdiel od dolnozemského (Niederländisch), ktorým hovorili Podolínski Nemci. [3]

Vývoj percentuálneho zastúpenia Hornospišských Nemcov (v minulosti/súčasnosti tvorili viac ako 10%):[1]

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001
Bušovce Bauschendorf 85,85% 81,63% 52,97% 0,32% 0,32%
Nižnie Šváby (dnes Červený Kláštor) Unterschwaben 53,09% 26,67% 28,15% 0,00% 0,00%
Holumnica Hollumtz 86,41% 82,24% 71,21% 3,31% 1,29%
Huncovce Hunsdorf 84,94% 69,41% 51,12% 0,22% 0,22%
Kežmarok Käsmark 72,00% 51,32% 35,65% 0,24% 0,43%
Lomnička Kleinlomnitz 90,91% 90,16% 83,96% 0,00% 0,00%
Ľubica Leibitz 71,43% 40,80% 29,33% 0,00% 0,05%
Majerka (dnes Ihľany) Meierhőfen 81,62% 75,27% 0,00% 0,00%
Vyšnie Šváby (dnes Majere) Oberschwaben 55,83% 47,37% 44,71% 0,00% 0,00%
Mlynica Műhlenbach 94,75% 62,71% 64,40% 0,00% 0,28%
Nová Lesná Neu Walddorf 92,73% 86,06% 35,81% 0,00% 0,00%
Podhorany Mältern 93,18% 93,65% 89,73% 0,34% 0,07%
Rakúsky Roks 82,85% 59,15% 45,54% 0,07% 0,00%
Spišská Belá Zipser Bela 72,77% 43,09% 34,39% 0,20% 0,26%
Strážky nad Popradom (dnes Spišská Belá) Nehre 78,95% 53,97% 60,34%
Spišská Nová Ves Iglau 29,90% 16,97% 11,27% 0,15% 0,19%
Stará Lesná Alt Walddorf 94,54% 91,17% 89,06% 0,12% 0,00%
Stráne pod Tatrami Forherg 89,46% 75,23% 73,80% 0,00% 0,26%
Toporec Topporz 62,00% 51,59% 40,23% 0,00% 0,00%
Tvarožná Durlsdorf 78,83% 50,86% 30,13% 0,00% 0,00%
Veľká Lomnica Groß Lomnitz 87,93% 72,21% 66,46% 0,10% 0,14%
Veľký Slavkov Groß Schlagendorf 91,82% 79,29% 54,56% 0,58% 0,00%
Vrbov Menhardsdorf 93,28% 56,16% 45,22% 0,61% 0,67%
Výborná Bierbrunn 76,77% 77,36% 71,19% 0,00% 0,00%
Žakovce Eisdorf 94,90% 95,97% 97,03% 0,00% 0,00%
Dvorce (dnes Javorina) Bürgerhof 41,05% 27,17% 28,97% n/a n/a
Ruskinovce (dnes Javorina) Rißdorf 87,46% 70,07% 67,76%
Stráže pod Tatrami (dnes Popradi) Miehelsdorf 67,22% 34,22% 26,02% 0,21% 0,21%
Poprad Deutschendorf 63,73% 35,83% 26,11%
Matejovce (dnes Poprad) Matzdorf 81,08% 63,89% 64,78%
Spišská Sobota (dnes Poprad) Georgenberg 65,37% 32,65% 27,97%
Veľká (dnes Poprad) Felka 75,62% 38,59% 20,36%

Dolnospišskí Nemci "Mantáci"[upraviť | upraviť zdroj]

Dolnospišskí Nemci (nem. Gründler, Mantaken) sú potomkovia baníkov z povodia rieky Bodva, Hnilec a Smolník. Dnes ich posledné zvyšky žijú v okrese Gelnica, v obciach Gelnica (Göllnitz), Nálepkovo (Wagendrüßel), Švedlár (Schwedler), Smolník (Schmöllnitz), Smolnícka Huta (Schmöllnitzhütte), Stará Voda (Altwaßer), Mníšek nad Hnilcom (Einsiedel) a v okrese Košice-okolie v obciach Medzev, Vyšný Medzev (Unter a Obermetzenseifen) a Štóse (Stoß). Nemci (tzv. Buliner) žili aj v meste Dobšiná, ktorá je súčasťou okresu Rožňava. [3]

Pôvod a význam pojmov Manták, mantácky (nem. Mantake, mantakisch) sa nedajú jednoznačne preukázať. Avšak značne pravdepodobnou sa zdá byť hypotéza spôsobu tvorby názvu etnika, ako to je napr. v prípade Lemkov. Po príchode prvých osadníkov z územia Nemecka sa títo nevedeli dorozumieť s pôvodným slovenským a maďarským obyvateľstvom. Pri ich vzájomnom kontakte, napr. trhy, sa mohol jeden druhého v svojom nárečí dopytovať spôsobom podobným ako napr. "Boos maant a?" (Was meint er?), čiže "Čo má na mysli? Čo chce?". Alebo z otázky obdobného charakteru v maďarčine - "Mi mondtak?" po slovensky "Čo povedali?".[10] V rámci tejto frázy foneticky najvýraznejšie vyznie časť "maant a" alebo "mondtak", a tak po malej úprave dostaneme výraz Manták. Túto hypotézu podporuje aj fakt, že k danému označeniu sa hlásia iba spišskí Nemci, v nárečí ktorých táto otázka, aj z frazeologickej stránky jej skladby, sa rovnako vyslovuje aj v súčasnosti.

Vývoj percentuálneho zastúpenia Dolnospišských Nemcov (v minulosti/súčasnosti tvorili viac ako 10%):[1]

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001 2011
Gelnica Göllnitz 71,33% 54,66% 46,97% 0,41% 0,81% 0,39%
Nálepkovo Wagendrüßel 75,73% 59,02% 51,47% 0,53% 0,50% 0,36%
Švedlár Schwedler 87,00% 83,64% 86,89% 4,18% 3,47% 2,50%
Smolník Schmöllnitz 85,44% 68,87% 69,60% 2,20% 2,39% 2,13%
Smolnícka Huta Schmöllnitzhütte 92,02% 80,24% 82,23% 6,72% 8,07% 4,72%
Stará Voda Altwaßer 33,56% 58,33% 24,12% 0,00% 0,00% 0,00%
Mníšek nad Hnilcom Einsiedel 88,14% 90,53% 91,24% 10,67% 7,69% 5,75%
Medzev Untermetzenseifen 86,31% 72,16% 77,72% 17,26% 13,55% 8,31%
Vyšný Medzev Obermetzenseifen 88,30% 33,14% 39,51% 12,67% 10,65%
Štós Stoß 91,82% 14,33% 60,15% 9,18% 8,76% 4,06%
Rudňany Kotterbach 10,31% 9,21% 10,63% 0,00% 0,00% 0,00%
Dobšiná Dobschau 66,18% 33,57% 27,58% 0,31% 0,33% 0,14%

Podolínski Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecké obyvateľstvo obývajúce mesto Stará Ľubovňa (Alt-Lublau), Podolínec (Pudlein) a obce Hniezdne (Kniesen) a Chmeľnica (Hopgarten – v ktorej sa dodnes rozšírene hovorí sliezskym dialektom nemčiny[3] - v roku 2011 tento dialekt používalo v domácnosti 279 osôb, čo predstavuje tamer 30 % obyvateľov obce.[2]).

Pôvodne nemecké osídlenie bolo aj v obciach Nižné, Vyšné Ružbachy (Unter a Ober-Rauschenbach) a Jakubany (Jakobsau) v ktorých sa nemecké obyvateľstvo poslovenčilo a porusínštilo, a v obciach Forbasy (Forbs) a Jarabina (Girm), ktoré boli ešte v roku 1851 uvádzané ako nemecko-slovenská a rusínsko-nemecká obec[6].

Vývoj percentuálneho zastúpenia Podolínskych Nemcov (v minulosti/súčasnosti tvorili viac ako 10%):[1]

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001 2011
Hniezdne Kniesen 79,85% 68,15% 49,56% 1,33% 1,29% 0,82%
Chmeľnica Hopgarten 90,00% 87,29% 82,19%; 9,66% 11,71% 19,45%
Podolínec Pudlein 60,07% 45,31% 26,77% 0,17% 0,03% 0,12%
Stará Ľubovňa Altlublau 11,75% 12,83% 3,03% 0,04% 0,07% 0,09%


Sládkovičovskí Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Nemeckí roľníci a remeselníci, ktorí sa v Sládkovičove, staršie pomenovanie Diosek / Dióseg usadili v časti obce, neskôr po nich nazvanej Nemecký Diosek (od roku 1927 premenovaný na Malý Diosek) na poverenie cisára Jozefa II. V roku 1943 bol Veľký a Malý Diosek spojené. Počas druhej svetovej vojny bolo mesto poznačené deportáciami početnej židovskej komunity a po vojne odsunom nemeckého obyvateľstva do Rakúska a Nemecka a maďarského obyvateľstva do pohraničia Čiech a Maďarska. Nemecká komunita tu takmer úplne vymizla.

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001 2011
Nemecký / Malý Diosek Deutsch / Klein-Nußdorf 79,24% 35,03% 31,12% 0,02% 0,05% 0,02%
Maďarský / Veľký Diosek Ungarisch / Groß-Nußdorf 6,31% 2,44% 4,63%

Čermianski Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

Jedná sa a malú skupinu Dolných Nemcov, ktorí sa v rokoch 1857-1859 usadili v obci Čermany (Tscherman) a Veľké Ripňany (Großrippen). Išlo o sedliakov z vestfálskych dedín Ankum, Addrup, Eie, Kettemkamp, Nortrup, Rütenbrock, Suttrup a z oldenburských dedín Damme, Neukirchen, Steinfeld, Holdorf, Dinklage a Borringshausen. V súčasnosti sú silno asimilovaní. Odhadom ich môže byť asi 250 - Čermany - 150 (38,1 %), Veľké Ripňany - 50 (2,4 %), inde 50. Jazyk je používaný iba staršou generáciou.[3]

Vývoj percentuálneho zastúpenia Čermianskych Nemcov:[1]

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001 2011
Čermany Tscherman 55,01% 38,87% 32,03% 1,24% 2,79% 1,31%
Veľké Ripňany Großrippen 20,12% 7,73% 4,53% 0,00% 0,00% 0,39%

Michalockí Nemci[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1899-1944 boli v obci Michalok a z časti aj v obci Merník, ktoré sa nachádzajú neďaleko Vranova nad Topľou, usadení nemeckí roľníci z východnej Haliče, hovoriaci nemeckým nárečím pochádzajúcim pôvodne z okolia českého Chebu a Tachova. Muži prevažne pracovali ako baníci na ortuť v Merníku alebo ako kvalifikovaní tesári. Počas prvej československej republiky, bola väčšina týchto Nemcov bez československého občianstva a boli teda pri súpisoch obyvateľstva v roku 1921 a 1930 považovaní za cudzincov.

Slovenský názov Nemecký názov 1910 1930 1991 2001 2011
Michalok - 30,65% 4,31% Nemci + 46,54% cudzinci = 50,85% 0,00% 0,00% 0,00%
Merník - 11,60% 3,55% Nemci + 13,32% cudzinci =16,87% 0,00% 0,00% 0,00%

Dcérske nemecké sídla[upraviť | upraviť zdroj]

V dôsledku neúrodnej horskej pôdy a biedy sa mnoho Nemcov vysťahovalo do zámoria, pracovali ako sezónni robotníci v cudzine, Čechách a na Morave alebo si zakúpili majetky v južnejších úrodnejších oblastiach Slovenska. Z Kopernice a Jánovej Lehoty sa vysťahovalo dvadsať rodín do obce Jasová v okrese Nové Zámky; viaceré rodiny z Veľkého Poľa a Píly si zakúpili majetky v obci Demandice, Sazdice (okres Levice) a pri Vrábloch; v obci Veľké Bedzany, ktoré sa od 70. rokov stali súčasťou Topoľčian sa zas usadili nemecké rodiny z Handlovej.

Slovenský názov Nemecký názov 1880 1910 1930 1991 2001 2011
Jasová - 4,77% 0,17% 3,26% 0,08% 0,08% 0,08%
Demandice Demenditz 0,79% 0,14% 6,27% 0,58% 0,29% 0,10%
Veľké Bedzany Ober-Bulgyin 0,87% 0,27% 16,84% n/a

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kaindl, R. F.: Geschichte der Deutschen in den Karpatenländern, 3 zväzky, 1907–11

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j Štatistický úrad Slovenskej republiky
  2. a b c d e f www.statistics.sk Štatistický úrad Slovenskej republiky
  3. a b c d e f g h i MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 56.
  4. a b Lexicon universorum Regni Hungariae locorum populosorum, 1773. http://mtdaportal.extra.hu/ADATBANK/Lexicon_lcorum.PDF
  5. a b VÁLYI, András. Magyarországnak leirása. Budín, 1796.
  6. a b FÉNEYES, Elek. Magyarország geographiai szótára. Pest, 1851.
  7. Pöss, O.: Karpatskí nemci. Pamiatky a múzeá 4/2000
  8. a b c d e f g h i j k l m n POLLÁK, Miroslav; ŠVORC, Peter, Milan Olejník, Patrik Dubovský, Zuzana Kollárová, Ružena Kormošová Spišské exody v 20. storočí. Levoča - Bratislava : Občianske združenie Krásny Spiš a Kalligram, spol. s.r.o., 2015. 228 s. ISBN 978-808101-883-1. Kapitola Spiš na prahu novej doby (1914-1921), Nemecká komunita na Spiši v rokoch 1918-1948.
  9. a b c d e f CHALUPECKÝ, Ivan, Jozef Sulaček Z minulosti Spiša- ročenka Sišského dejepisného spolku. Levoča : Spišský dejepisný spolok, II.1994. 72 s. ISBN 80-9666964-1-6 Chybné ISBN. Kapitola Kežmarskí Nemci na konci druhej svetovej vojny.
  10. Richter-Kovarik, K. Kultúra mantáckej minority v období socializmu. In Slovenský národopis, , roč. 51, 2003, č. 3, s. 321-341

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]