Institut für Heimatforschung

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Institut für Heimatforschung in Käsmark (slov. Inštitút vlasteneckého výskumu, Inštitút pre výskum vlasti[1] alebo Inštitút pre výskum domoviny[1] v Kežmarku) pôsobil v rokoch 19411944 ako inštitúcia nemeckého národno-socialistického výskumu Východu (Ostforschung).[2] Nacisti zjavne prikladali inštitútu veľký význam, ktorý mal ďaleko presahovať horizont Horného Spiša.[2] Počas svojho pôsobenia získal inštitút ozaj nadregionálny rozmer v kontexte sietí podobných výskumných inštitúcií mimo Tretej ríše, ktoré sa zaoberali úlohou nemeckej menšiny v budúcej tzv. Európe nového poriadku (Neuordnung Europas).[3]

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Kežmarok bol centrom Horného Spiša. Nemecká národnosť v ňom mala väčšinu (napr. v roku 1910 bolo v Kežmarku 3 242 Nemcov, 1 606 Slovákov a 1 314 Maďarov).[4]

Návrh zriadiť Institut für Heimatforschung pripravil 9. januára 1941 prof. Dr. Johann Lipták (1889 – 1958 – profesor tamojšieho nemeckého (evanjelického) gymnázia od roku 1911). V ten istý deň patronátny konvent gymnázia schválil jeho návrh. Inštitút získal dve miestnosti na prízemí v starej budove gymnázia/lícea[1] a 30 000 kníh.[3]

Podľa Liptáka sa mal inštitút zaoberať dejinami Nemcov na Spiši, Slovensku a v juhovýchodnej Európe a nadviazať spoluprácu s podobnými výskumnými ústavmi[1] napr. v Prahe a Viedni.[3]

„... bez silného nasadenia vlasteneckých myšlienok je výchova k národnému mysleniu márnou snahou. Javí sa preto ako potrebné, založiť miesto starostlivosti o národné myslenie, ktoré bude mať úlohu spojiť všetky vlastivedné snahy.“ J. Lipták[1]

22. marca 1941 prebehlo slávnostné otvorenie. Zúčastnili sa ho mnohé (nemecké) osobnosti zo Slovenska aj zahraničia. Medzi hosťami boli Franz Karmasin, Hanns Elard Ludin s pobočníkom Hansom Gmelinom, vládny radca Göcken (cudzinecký úrad Berlín) a ďalší. Hostí čakali nastúpené jednotky Freiwillige Schutzstaffel (predchodca Hemimatschutz) a Deutsche Jugend; pred Okresným úradom zástupcovia Deutsche Partei, Wehrmachtu i miestnych úradov. Po oficiálnom privítaní a zborovom nacistickom pokriku prešli hostia do auditória starého lýcea.[1]

Karmasin povedal vo svojom príhovore, že úlohou je naviazať Nemcov zo Slovenska na Ríšu a dosiahnuť ich „Gleichschaltung“[5] (proces nacifikácie, pomocou ktorého nacistické Nemecko postupne zaviedlo systém totalitnej kontroly a koordinácie vo všetkých aspektoch spoločnosti – od hospodárstva a obchodných zväzov po médiá, kultúru a vzdelávanie).

Ludin hovoril o potrebe nových vzťahov medzi národnosťami (Volksgruppen).[5] (Na jeseň roku 1944 bolo približne 75 percent všetkých kežmarských židov deportovaných do koncentračných táborov.[2][6])

Hlavnými nositeľmi projektu[5] vzniku inštitútu bola Deutsche Partei (in der Slowakei – DP) a Deutsches Ausland-Institut v Stuttgarte. Až politická a finančná podpora DP presadená Karmasinom umožnila projekt (Liptáka) zrealizovať.[5]

Inštitút mal predovšetkým politickú úlohu.[5] Politika využívania nemeckých menšín (Deutschtumpolitik), ktorá viedla aj k Mníchovskému diktátu mal na starosti samostatný oficiálny úrad Volksdeutsche Mittelstelle (VoMi) v Berlíne, ktorý Inštitút v Kežmarku priamo podporoval.

Vedenie[upraviť | upraviť kód]

Inštitút viedol Franz J. Beranek (1902-1967).[2] Pre konflikt s DP sa však v decembri 1943 aj s celou rodinou presťahoval z Kežmarku do Prahy.[3]

Vedecká rada mala 17 členov.[3] Členmi vedeckej rady inštitútu boli aj vtedajší významní (nacisticky orientovaní) vedci[7]:

  • Hans Joachim Beyer (Reinhard-Heydrich-Stiftung, po 1945 profesor vo Flensburgu),
  • Josef Hanika, Karl-Ferdinands-Universität v Prahe
  • Bruno Schier
  • Walter Gierach, zomrel 1943
  • Wilhelm Weizsäcker

Hodnotenie[upraviť | upraviť kód]

Institut für Heimatforschung v Kežmarku, založený začiatkom roku 1941 ovplyvnil nielen Nemcov v Kežmarku a na Spiši ale aj Slovákov. Počas existencie Slovenského štátu sa zakladali „národné“ inštitúcie ako Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov (6. mája 1939),[8] Štátny archeologický ústav v Martine (1942), Štátny ústav pre ľudovú pieseň v Bratislave (1942), Slovenská galéria v Bratislave (1943) ale aj Nemecký vedecký ústav v Bratislave (1943).[9]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d e f ŠEVC, Vladimír Julián. V tieni ríšskeho orla (21): Vznik Inštitútu pre výskum vlasti [online]. www.kkreporter.sk, [cit. 2018-01-25]. Dostupné online.
  2. a b c d Käsmark/Kežmarok. Uni Oldenburg, 2017-08-17. Dostupné online [cit. 2018-01-25]. (po nemecky)
  3. a b c d e FAHLBUSCH, Michael; HAAR, Ingo; PINWINKLER, Alexander. Handbuch der völkischen Wissenschaften: Akteure, Netzwerke, Forschungsprogramme. [s.l.] : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2017-09-11. Google-Books-ID: 3QE2DwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 9783110429893. S. 1422,1425. (po nemecky)
  4. Käsmark/Kežmarok. Uni Oldenburg, 2017-08-17. Dostupné online [cit. 2018-01-25]. (po nemecky)
  5. a b c d e FAHLBUSCH, Michael; HAAR, Ingo; PINWINKLER, Alexander. Handbuch der völkischen Wissenschaften: Akteure, Netzwerke, Forschungsprogramme. [s.l.] : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2017-09-11. Google-Books-ID: 3QE2DwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 9783110429893. S. 1422,1425. (po nemecky)
  6. Encyclopaedia of Jewish communities, (Kezmarok, Slovakia) [online]. www.jewishgen.org, [cit. 2018-01-25]. Dostupné online. (anglicky)
  7. Andreas Wiedemann (2000). Die Reinhard-Heydrich-Stiftung in Prag (1942-1945). Hannah-Arendt-Institut für Totalitarismusforschung. p. 91. ISBN 978-3-931648-31-2 (nemecky)
  8. ZVON máj 2014 : Z histórie [online]. Miestny odbor Matice slovenskej v Banskej Bystrici, 2014-05-06, [cit. 2017-03-22]. Dostupné online.
  9. Ďurkovská 2010, s. 248