Domobrana (Slovenská republika 1939 – 1945)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Štefan Haššík, druhý minister národnej obrany a veliteľ Domobrany.

Domobrana bola ozbrojená súčasť armády vojnovej Slovenskej republiky po vypuknutí SNP na jeseň 1944.

Jednotky Domobrany sa začali formovať krátko po vypuknutí povstania v septembri 1944[1]. Veliteľom Domobrany bol minister obrany Štefan Haššík. Prvý pluk bol sformovaný 8. októbra 1944[2]. Mala byť protiváhou povstaleckej Prvej československej armády na Slovensku a utvárať dojem suverenity a autority rozkladajúceho sa režimu. Za súčasť Domobrany boli považované aj technické divízie pôsobiace v Maďarsku (1.) a Taliansku (2.), hoci príslušníci 2. technickej divízie odmietli nosiť rukávovú nášivku Domobrany. V októbri 1944 boli do Domobrany zahrnuté aj útvary Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže, četníctva, štátnej polície a finančnej stráže. K 29. novembru bol početný stav Domobrany 12 687 osôb.[3] Po doplnení o bývalých príslušníkov Východoslovenskej armády prepustených v decembri 1944 z internácie v Nemecku a mobilizácii z 12. januára 1945 bolo v jej radoch formálne 41 533 mužov (z toho 29 139 bolo dislokovaných na Slovensku)[4]. Väčšina - viac než 2/3 jej príslušníkov nebola nikdy ozbrojená.

Na krátky čas bola Domobrana nasadená v bojoch proti partizánom od druhej polovice októbra 1944 do januára 1945. 1. delostrelecká batéria podporovala útok divízie Tatra v smere Čremošné - Banská Bystrica. Časť II/1 pešieho práporu pôsobila v priestore Banskej Štiavnice. Do bojov proti sovietskym jednotkám zasiahla rota pešieho pluku 1 a 1. delostrelecká batéria pri Novom Tekove. Jednotky boli pre nedôveru nemeckého velenia prakticky nasadené iba na opevňovacie práce pri ústupových bojoch. Jedinou zostávajúcou oporou mocenských zložiek vojnového Slovenského štátu zostala Hlinkova garda a jej pohotovostné oddiely.[5]

Z radov nemeckej menšiny bola po 2. septembri 1944 organizovaná nemecká domobrana - Heimatschutz.

Organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Organizačná štruktúra Domobrany na konci roku 1944 bola nasledovná:[3][6]

  • Peší pluk 1 (veliteľ pplk. Ján Šmigovský) s veliteľstvom v Bratislave
  • Peší pluk 2 (veliteľ pplk. Anton Admica) s veliteľstvom v Trenčíne
  • Delostrelecký oddiel (veliteľ pplk. Vsevolod Milodanovič) s veliteľstvom v Trnave
  • dva prápory a parky (pioniersky a spojovací) s veliteľstvom v Novom Meste nad Váhom
  • automobilový prápor a park s veliteľstvom v Nitre
  • delostrelecký protilietadlový pluk s veliteľstvom v Bratislave
  • letecký pluk, bez lietadiel s veliteľstvom v Piešťanoch
  • ostatné útvary
  • Technický zbor (veliteľ plk. gšt. Štefan Tatarko)
    • 1. technická divízia
    • 2. technická divízia
  • pionierske stavebné skupiny I až VIII.

Vo februári 1945 bol Technický zbor reorganizovaný. Vznikli:[3]

  • 3. technická divízia (veliteľ plk. Jozef Sedlický) z pionierskych stavebných skupín I, III, IV a VII
  • 4. technická divízia (veliteľ plk. gšt. Jozef Gembala) z pionierskych stavebných skupín II, V, VI a VIII


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 94-95.
  2. Krasnovský, B., 2000: Ozbrojené zložky slovenského štátu v období august 1944 – máj 1945. In: Bobák, J. (Editor): Slovenská republika 1939 – 1945, Matica Slovenská, s. 18
  3. a b c KLUBERT, Tomáš. Slovenská armáda v druhej svetovej vojne slovom a obrazom. Bratislava : Perfekt a.s. a Ústav pamäti národa, 2016. 445 s.
  4. Segeš, V. a kol., 2007, Slovensko - Vojenská kronika. 1. vyd. Bratislava, Perfekt, 200 s. ISBN 978-80-8046-381-6.
  5. Mičev, S., 2009, Slovenské národné povstanie 1944. Banská Bystrica, Múzeum SNP, 208 s.
  6. KLIMENT, Charles K.; NAKLÁDAL, Bŕetislav. Slovenská armáda 1939-1945. Praha : Levné knihy KMa, 2006. 361 s.