Štefan Haššík

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Štefan Haššík
2. Minister národnej obrany
V úrade
5. september 1944 – 4. apríl 1945
Predchodca Ferdinand Čatloš - Nástupca
Biografické údaje
Narodenie24. november 1898
Dlhé Pole
Úmrtie1985
Cleveland, USA
Politická stranaHlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty

Štefan Haššík (* 24. november 1898, Dlhé Pole – † 1985 Cleveland, USA) bol slovenský ľudácky politik. Poslanec za stranu HSĽS. Po vypuknutí SNP posledný minister pro-nemeckej slovenskej armády Domobrana.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v obci Dlhé Pole (dnes okr. Žilina) v rodine Juraja Haščíka a jeho manželky Františky rodenej Červenčikovej. Študoval na reálnej strednej škole v Nitre. Po vypuknutí prvej svetovej vojny v rokoch 1914 - 1917 absovlval štúdium na uhorskej dôstojníckej škole v Pécsi. Následne pokračoval na vojenskej škole v Inote. Po získaní dôstojníckej hodnosti pôsobil v pechotnom pluku v Trenčíne. V roku 1918 vyslaný na taliansky front. Po roku 1918 dôstojník armády Československa.[1] Od roku 1929 bol členom HSĽS a aktívne sa zapájal do činnosti polovojenskej organizácie Rodobrana. Od roku 1935 pôsobil ako poslanec v československom parlamente. V roku 1939 velil, počas maďarského vpádu, vojenskej skupine „Michalovce“.

Po vzniku Slovenského štátu v roku 1940 pôsobil ako župan Šarišsko-zemplínskej župy. Od októbra 1940 do septembra 1944 pôsobil ako župan Nitrianskej župy. Podieľal sa na implementácii rasistických protižidovských zákonov.[1]

5. septembra 1944, po vypuknutí SNP bol menovaný ministrom Národnej obrany a veliteľom novovzniknutej Domobrany, nazývanej aj „Haššíkova armáda“. Čím nahradil gen. Ferdinanda Čatloša. Domobrana bola už len symbolickou armádou. Napriek tomu, že koncom roka 1944 bolo v jej radoch cez 40 000 vojakov, ktorí boli dislokovaní v tyle nemeckých vojsk medzi Žilinou, Trenčínom, Bratislavou a Nitrou, väčšina (asi 90%) jej príslušníkov nebola vyzbrojená a tak prakticky nezasiahla do bojov.[2]

Haššík po vojne ušiel z krajiny. 11. novembra 1947 bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. Po roku 1948 žil v USA, neskôr sa presunul do Argentíny. Organizoval tu spolok bývalých príslušníkov slovenskej armády pod názvom Kombatanti[3].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Baka, I., 2013, Haššík, Š. in Cséfalvay, F. (editor), Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Vojenský historický ústav, Bratislava, s. 84-85
  2. Lacko, M., 2008, Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, s. 178
  3. Segeš, V. a kol., 2007, Slovensko - Vojenská kronika. 1. vyd. Perfekt, Bratislava, ISBN 978-80-8046-381-6, s. 110

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]