Vysídlenie Nemcov z Česko-Slovenska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Transport vysídlených česko-slovenských Nemcov po skončeni druhej svetovej vojny.

Vysídlenie Nemcov z Česko-Slovenska alebo odsun Nemcov z Česko-Slovenska (nemecký Abschiebung der Deutschen aus der Tschechoslowakei), tiež Vyhnanie Nemcov z Česko-Slovenska (nemecký Vertreibung der Deutschen aus der Tschechoslowakei) bola hromadná deportácia nemeckého obyvateľstva z Česko-Slovenska po skončení druhej svetovej vojny, v rokoch 1945 – 1946. Nemci na Slovensku kedysi tvorili významnú národnostnú menšinu. Nemecky hovoriace obyvateľstvo v roku 1930 tvorilo viac ako 4%. Po roku 1945 bolo evakuovaných a čiastočne násilne deportovaných 84 % Nemcov zo Slovenska, čím sa nemecká menšina dostala na úroveň asi jedno promile (0,1%) obyvateľstva. V roku 2011 sa 4 690 ľudí hlásilo na Slovensku k nemeckej národnosti.

Na začiatku dvadsiateho storočia neexistoval snáď ani jeden európsky štát s homogénnym obyvateľstvom. Slovenské územie vtedy patrilo do multinárodného Uhorska. Pohyby osôb rôznych národností sa dotýkali takmer každého štátu v ktorom žili národnostné menšiny. Samozrejme, že najväčší vplyv na vysídlenie sudetských a karpatských Nemcov z Česko-Slovenska mali najmä vojnové udalosti a ich konečné výsledky. Išlo o politické rozhodnutia o vysídlení osôb nemeckej národnosti schválené v rámci dohody na Postupimskej konferencii 2. augusta 1945.[1]

Nad myšlienkou znížiť počet Nemcov v ČSR odstúpením niektorých pohraničných výbežkov Nemecku uvažoval aj v dobe vzniku ČSR a použil v septembri 1938 počas mníchovskej krízy Dr. Beneš. Po 2. svetovej vojne československí politici využili povojnovú atmosféru naplnenú odporu a nenávisťou voči Nemcom a ku všetkému nemeckému. Niekoľko dekrétov prezidenta Edvarda Beneša tvorilo podklad pre ich povojnové vysídlenie. Sám bol tiež o potrebe odsunu nemeckého obyvateľstva presvedčený. Ústavným dekrétom o úprave československého štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti (Ústavní dekret prezidenta republiky o úpravě československého státního občanství osob národnosti německé a maďarské) boli Nemci zbavení československého občianstva a stali sa tak na území Československa cudzincami, následne boli vyhnaní a ich majetok bol skonfiškovaný.[2]

Vysídlenie Nemcov začalo ešte pred koncom vojny evakuáciou sudetských Nemcov pred postupujúcim frontom. K samotnému vyháňaniu začalo dochádzať v Česku už v priebehu Májového povstania, kedy tiež začali útoky na nemeckých civilistov.

Záverečná správa z konferencie Veľkej trojky (Spojené kráľovstvo, USA, ZSSR) v Postupime v trinástom článku obsahuje odsúhlasenie "usporiadaného a ľudského" vysídlenia nemeckého obyvateľstva z Československa, Poľska a Maďarska do Nemecka tiež žiadosť, aby "zatiaľ až do dôkladného prerokovania celej akcie ... boli ďalšie masové vysťahovania zastavené". Vysídlenie časti nemeckého obyvateľstva bolo v povojnovej situácii považované za legálne a preventívne riešene otázky menšiny, ktorá mohla byť aj naďalej zdrojom napätia v medzinárodných vzťahoch.[3]

Vysídlenie Nemcov z Česko-Slovenska predstavovalo drastické riešenie národnostného konfliktu predovšetkým medzi Čechmi a Nemcami. Do prvej svetovej vojny boli Nemci v Rakúskej časti Rakúsko-Uhorska, v ktorej patrilo aj dnešné Česko k dominantným národom. Po prvej svetovej vojne a vzniku Česko-Slovenska sa Nemci stali národnostnou menšinou. Problém nedoriešených etnických hraníc medzi Nemeckom, Rakúskom a Českom krátko pred druhou svetovou vojnou využil Adolf Hitler ako zámienku na vytváranie nátlaku na Česko-Slovensko. Nemci sa v Česko-Slovensku snažili uplatniť svoje právo na sebaurčenie oddelením od Česko-Slovenska v zmysle ideí všenemeckého zjednotenia. V roku 1938 došlo k eskalácii a napokon v dôsledku Mnichovskej dohody, uzavrenej medzi štyrmi mocnosťami na nátlak Nacistického Nemecka so súhlasom Francúzska, Spojeného kráľovstva a Talianska, k vynútenému odstúpeniu tzv. Sudetov a ich pričleneniu k Nemeckej ríši. Onedlho došlo na nátlak Nemecka a Talianska k odstúpeniu južných oblastí Slovenska a celej Podkarpatskej Rusi Maďarsku.

Nátlak na okýptené Česko-Slovensko však z nemeckej strany pokračoval. 15. marca 1939 nemecké vojská okupovali zvyšok Česka, kde následne vytvorili tzv. Protektorát Čechy a Morava. Došlo k silnému útlaku všetkých nenemeckých národov v krajine. Na Slovenskom území bolo možné vytvoriť samostatný Slovenský štát, ktorý však bol tiež fakticky v područí nacistického Nemecka. Vo vojnovom štáte Slovákov však z hľadiska vývoja vnútropolitickej situácie panovali neporovnateľne lepšie podmienky, než v susednom protektoráte. Na Slovensku až do vojnového obdobia žilo tiež mnoho Nemcov, tzv. karpatskí Nemci (Karpatendeutsche).

V priebehu druhej svetovej vojny sa v dôsledku nemeckého útlaku na území Protektorátu a neskôr aj v dôsledku okupácie Slovenska po začiatku povstania v roku 1944 národnostný konflikt medzi Čechmi, Slovákmi a Nemcami ďalej vyostroval. Výsledkom bolo, že po oslobodení krajiny sovietskymi vojskami bolo väčšinové obyvateľstvo protinemecky naladené a proti vysídleniu Nemcov z krajiny väčšinové obyvateľstvo neprotestovalo.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Ján Štefanica: Problematika právneho postavenia národnostných menšín v európskom priestore po ukončení II. svetovej vojny a riešenie tejto otázky, Historické právne systémy a integrácia Európy, Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2011 S. 155 – 161
  2. STANĚK, ADRIAN VON ARBURG, Tomáš. Organizované divoké odsuny? in Časopis pro soudobé dějiny AV ČR » Číslo III.-IV./2006 [online]. Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2016-03-04, [cit. 2020-09-25]. Dostupné online.
  3. Ján Štefanica: Odsuny a výmeny skupín obyvateľstva európskych štátov v prvej polovici 20. storočia, Historia et theoria iuris, Roč. 2, č. 4 (2010), s. 78 – 93 Dostupné online.