Zaisťovacia divízia

Trasa pohybu Zaisťovacej divízie a jej oblasť pôsobenia na Ukrajine do jej prevelenia v lete 1943.

Zaisťovacia divízia
Perekalje – Ternova / Charkov – Bjesujevo / Maloduš – Ptič – Lojev – Chojniky – Selezivka – Antonov – Smaľavičy

Zaisťovacia divízia bola slovenská divízia bojujúca na východnom fronte na strane vojsk Osi. Zaisťovacia divízia vznikla 15. augusta 1941 z jednotiek 1. a 2. divízie slovenskej Armádnej skupiny. Divíziu neskôr reorganizovali na 2. pešiu divíziu a neskôr technickú brigádu a 2. technickú divíziu. Zaisťovacia divízia mala postupovať za Rýchlou divíziou a vykonávať strážnu službu v zázemí, neskôr sa však jej činnosť stabilizovala v priestore na západ od Kyjeva, zatiaľ čo Rýchla divízia postúpila až na Kaukaz. Od augusta 1943 bola presunutá do severného Talianska, kde pôsobila až do konca vojny.

Situácia pred vznikom jednotky

V období nemeckých príprav na vojnu so Sovietskym zväzom sledovala slovenská vláda so znepokojením narastajúcu silu Maďarska pod vedením admirála Horthyho. Maďarsku v posilnení pozície pomohla aktívna podpora nemecko-talianskeho útoku na Juhosláviu. Aj pod vplyvom týchto faktov požiadal 2. mája 1941 minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš nemeckého vojenského atašé podplukovníka Heinricha Beckera, aby sa slovenská armáda mohla zapojiť do akcie proti ZSSR, ak sa zapojí Maďarsko. Požiadavku na zapojenie slovenskej armády do operácie Barbarossa potvrdil náčelník štábu OKH generálplukovník Franz Halder 19. júna 1941 priamo v Bratislave. 22. júna 1941 ráno vyslanec Ludin informoval premiéra Tuku o vyhlásení vojny ZSSR a zároveň ho požiadal o dodržanie spojeneckých záväzkov. To malo za následok vyhlásenie vojnového stavu aj v slovenskej armáde, vytvorenie frontovej Rýchlej skupiny a tylovej Armádnej skupiny tvorenej hlavne 1. a 2. divíziou.

Zaisťovacia divízia

Zaisťovacia divízia bol vytvorená z 1 a 2. divízie Armádnej skupiny v auguste 1941. Jej prvým veliteľom bol plukovník Augustín Malár.

V čase vzniku divízie mala 8.135 mužov a nasledovnú organizačnú štruktúru:

• veliteľstvo so štábnou rotou
• peší pluk 101
• peší pluk 102
• náhradný peší prápor
• hipomobilný delostrelecký pluk 31
• jazdecký priezvedný oddiel
• spojovací prápor 1
• 14. batéria delostreleckého protilietadlového pluku
• pionierska rota
• pomocné jednotky

Velitelia Zaisťovacej divízie

obdobie	veliteľ
15.8.1941 - 19.11.1941	plk.gšt. Augustín Malár do 17.9. zastupoval plk. Benedikt Dúbravec
19.11.1941 - 10.8.1942	plk. pech. Pavol Kuna
10.8.1942 - 1.8.1943	plk. gšt. Rudolf Pilfousek

Zánik Zaisťovacej divízie

K 1. augustu 1943 bola Zaisťovacia divízia reorganizovaná na 2. pešiu divíziu.

K 1 septembru 1943 mala divízia 7.175 mužov a štruktúru:

• veliteľstvo so štábnou rotou
• peší pluk 101
• peší pluk 102
• zmiešaný priezvedný oddiel
• delostrelecký oddiel III/31
• kombinovaná spojovacia rota
• 3. ľahká batéria delostreleckého protilietadlového pluku
• pionierska rota 3
• železničná stavebná rota 12
• stíhacia letka 11

Od októbra 1943 bola 2. pešia divízia reorganizovaná na Technickú brigádu. Počet mužov klesol na 3.154. Od júla 1944 bola Technická brigády reorganizovaná 2. technickú divíziu.

Velitelia 2. pešej divízie

obdobie	veliteľ
1.8.1943 - 10.8.1943	plk. gšt. Rudolf Pilfousek
10.8.1943 - 16.10.1943	plk. gšt. Karol Pekník

Velitelia Technickej brigády

obdobie	veliteľ
16.10.1943 - 1.12.1943	plk. Ján Krnáč
1.12.1943 - 1.7.1944	plk. pech. Ladislav Bodický

Velitelia 2. technickej divízie

obdobie	veliteľ
1.7.1944 - 6.7.1944	plk. pech. Ladislav Bodický
6.7.1944 - 1.8.1944	plk. pech. Ján Imro
1.8.1944 - 25.8.1944	pplk. Jaroslav Kmickiewicz
25.8.1944 - 27.4.1945	plk. Ján Veselý

Dejiny jednotky

Zaisťovacia divízia

Operačným priestorom Zaisťovacej divízie bola na prelome augusta a septembra 1941 oblasť Starokonstantinov - Polonne - Šepetovka. Neskôr sa presunula do oblasti Kyjeva a jej úlohou bola ochrana komunikácií na trasách: Žitomir - Ovruč - Mozyr, Kazatin - Fastov - Kyjev, Pinsk - Kalinkoviči - Gomeľ. Od 19. novembra 1941 došlo k výmene na mieste veliteľa divízie za postupného poklesu počtu mužov a odsunu časti výzbroje. K 27. decembru 1941 mala divízia v stave už iba 5 622 mužov. Tento stav nebol spôsobený bojovými stratami, ale odsunom záložníkov povolaných v roku 1939, ktorí bol nahrádzaní nováčikmi veľmi pomaly. Napriek tomu sa od začiatku roka 1942 operačná oblasť jednotky rozšírila na východ až k Dnepru. Jej sila sa ďalej oslabila presnom časti peších jednotiek a dvoch batérií horských kanónov k Rýchlej divízii a prevelením delostreleckého pluku 31 do oblasti Charkova, kde sa pluk zúčastnil druhej bitky o Charkov.

8. – 9. januára 1942 sa 5. rota pešieho pluku 102 zúčastnila pod vedením npor. Kleinerta nemeckej protižidovskej akcie v Mozyre, kde jej úlohou bolo obkľúčiť Mozyr a zabrániť komukoľvek mesto opustiť. Nemeckí policajti potom od 17:00 do 24:00 strieľali židov v meste, vraždenie pokračovalo aj nasledujúci deň. Slovenskí vojaci sa exekúcuií nezúčastňovali a nie je známe, že by niekoho zadržali. Je to jediný známy prípad účasti (hoci pomocnej) slovenskej jednotky na protižidovskej akcii.

Od marca 1942 boli jednotky divízie nasadzované do akcií proti odbojovému hnutiu. Už prvá akcia pri dedine Perekalje priniesla značné straty. V týchto aktivitách vynikal veliteľ pešieho pluku 102 ppplk. Michal Lokšík, ktorý nechal vypáliť viacero obcí. Počas apríla a mája pokračovala obmena mužstva a v tomto období došlo tiež k zmenšeniu operačného priestoru. Trať Kazatin - Fastov - Kyjev prevzali maďarskí vojaci. Napriek tomu zostal operačný priestor priveľký a jednotky boli rozptýlené. Pplk. Lokšík sa snažil problém vyriešiť výstavbou improvizovaného pancierového vlaku Orol a do strážnej služby pribral aj 330 ukrajinských milicionárov. Medzitým prišiel skôr odvelený delostrelcký pluk 31 o všetky húfnice v boji pri obci Ternova 12. mája 1942. Po doplnení výzbroje bol neskôr tiež pripojený k Rýchlej divízii. V lete 1942 došlo k posilneniu výzbroje Zaisťovacej divízie o šesť obrnených automobilov OA vz. 30 , sedem ľahkých tankov LT vz. 40 a lietadlá. Zároveň ale narastala činnosť odboja. 1. augusta 1942 partizáni zabili 8 príslušníkov pešieho pluku 102 južne od obce Rečica. Trestná výprava pod vedením npor. Kleinerta na druhý deň zabila 15 civilných obyvateľov v obci Maloduši. Svedkom akcie bol aj por. Gaš, veliteľ roty obrnených automobilov. Na mieste sa snažil presvedčiť npor. Kleinerta aby od popráv upustil. Po návrate dôstojníci napísali hlásenie veliteľstvu divízie, ktorého výsledkom bolo pokarhanie za prekážanie v boji proti partizánom. Ďalšiu vyčisťovaciu akciu v priestore Rečica - Mozyr viedol pplk. Lokšík a jej výsledkom bolo zničenie niekoľkých obcí.

10. augusta 1942 došlo opäť k zmene veliteľa, ktorým sa stal plk. gšt. Rudolf Pilfousek a od septembra 1942 bol divízii pridelený kozácky oddiel s 533 mužmi. Medzi veliteľmi a v dôstojníckom zbore zaisťovacej divízie boli ľudia profašistického aj antifašistického zmýšľania. Tento rozpor viedol aj k vyšetrovaniu pplk. Jaroslava Kmickiewicza a plk. útv. Štefana Čániho, ktoré inicioval veliteľ divízie. Výsledkom bolo odvolanie prvého menovaného. Na jeseň 1942 sa opäť zosilnil odboj a straty v divízii začali rásť. 3. novembra 1942 bolo zabitých 23 mužov pri obci Ptič a o päť dní neskôr 25 mužov vrátane straty 2 pancierových automobilov pri obci Lojev. Priamy partizánsky útok na posádku v Chojnikách bol však rozhodne odrazený. Začal rásť aj počet nezvestných a dezercií. V januári a februári 1943 bola divízia nasadená do protipartizánskej ofenzívy. Väčšina veliteľov však rozkazy sabotovala, uzatvárali s partizánmi dohody o neútočení, alebo sa prestrelky iba fingovali (bitky pri Selezivke, Antonove). Na konci marca 1943 došlo opäť k zúženiu operačného priestoru na oblasť Mozyr - Rečica - Bragin - Rudňa - Jeľsk. V tejto oblasti pôsobil od začiatku roka aj samostatný železničný prápor 12, ktorý bol 21. apríla pričlenenný k Zaisťovacej divízii. Medzi 12. a 17. májom prebiehal neúspešný pokus o vyčistenie tzv. Mokrého trojuholníka, močaristej oblasti Lojev - Chojniki - Bragin.

V priebehu roka 1943 morálka mužstva ďalej upadala a množili sa dezercie. V noci zo 14. na 15. mája 1943 prebehol náčelník štábu pešieho pluku 101 stotník Ján Nálepka, spolu s s por. Imrichom Lysákom a por. Michalom Petrom. Neskôr bolo odhalených niekoľko pokusov o hromadné dezercie, čo malo za následok vyhlásenie stanného práva veliteľom divízie. Od toho okamihu zbehov odsudzovali na smrť, ale nevykonala sa ani jedna poprava. Nemecké velenie na situáciu zareagovalo presunom divízie do úplne inej oblasti Zaslavľ - Minsk - Sluck na prelome júna a júla 1943. Jednotka zároveň prešla rozsiahlou reorganizáciu a k 1. augustu 1943 sa zmenila na 2. pešiu divíziu a v októbri na Technickú brigádu. Počas týchto reorganizácií prišla o všetku obrnenú techniku, ktorá bola odoslaná na Slovensko.

Oblasť pôsobenia Technickej brigády a trasa jej pohybu počas pôsobenia v Taliansku od jesene 1943 do konca vojny.

Technická brigáda

Krátko po reorganizácii bola Technická brigáda odvelená do severného Talianska, do priestoru Imola - Ravenna - Cervia - Faenza. Presun bol vykonaný po železnici, po trase, ktorá obišla Slovensko aby sa zabránilo dezerciám. V Taliansku sa brigáda podieľala na budovaní opevnení pri Jadranskom mori. Aj keď bola oblasť nasadenia vzdialená od frontovej línie viac ako 300 km, ohrozovali ju nálety. 30. decembra 1943 zahynulo 23 príslušníkov brigády pri bombardovaní Ravenny. Začiatkom roku 1944 bola brigáda nasadená na budovanie Gustavovej línie v priestore Campodimele - Pico - Fondi - Itri v bezprostrednej blízkosti frontu. Nemecký veliteľ hodnotil výkony brigády ako nadpriemerné.

Od druhej polovice marca 1944 bola divízia presunutá na výstavbu Caesarovej línie v pohorí Abruzzy. V kamenistom teréne bola práca náročná, problematické bolo aj zásobovanie a časté boli letecké nálety. Morálka brigády preto klesala. Po páde Ríma dostali rozkaz na presun na sever, ku 300 km vzdialeným hraniciam San Marína. Počas presunu dezertovalo 120 vojakov vrátane veliteľa pešieho pluku 101 mjr. Kubíčka. Po presune bola brigáda nasadenú na ďalšie opevnenie Gótsku líniu v priestore Vergheretto - Pennabilli. Poľný maršal Albert Kesselring bol s prácou spokojný a nemecká strana preto požadovala doplnenie stavu na veľkosť divízie. K reorganizácii brigády na 2. technickú divíziu došlo 1. júla 1944.

2. technická divízia

Hneď druhý veliteľ divízie plk. pech. Ján Imro po krátkom čase vo funkcii prebehol na stranu Spojencov. Reakciou nemeckého velenia bol presun hlbšie do tyla do priestoru Ferrara. Od 4. septembra členovia divízie pracovali aj v okolí Rovigna na oprave komunikácií a mostov. Neskôr bola divízia presunutá do priestoru Ostiglia - Borgoforte a ďalej k Pavii. Začiatkom roka 1945 bola divízia posilnená na počet 6 740 mužov. Chýbala im však výstroj aj pracovné náradie. Začiatkom apríla sa plk. Kmickiewicz pokúsil zorganizovať prechod celého pešieho pluku 101 k partizánom, bol však zatknutý a uväznený. Kvôli rýchlemu postupu Spojencov dostala divízia 24. apríla 1945 rozkaz na presun až ku Švajčiarskym hraniciam. K jeho naplneniu už nedošlo, pretože v severnom Taliansku vypuklo všeobecné povstanie. Divízia prešla na stranu partizánov pod vedením oslobodeného plk. Kmickiewicza. Od 28. apríla 1945 niesla jednotka názov 1. československá divízia v Itálii. Jednotka bola repatriovaná na Slovensko až v júli 1945.

Zdroje ku kapitole Dejiny jednotky: , , .