Bitka pri Selezivke
| Bitka pri Selezivke | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Druhej svetovej vojny, pôsobenie Zaisťovacej divízie v Sovietskom zväze | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} Zaisťovacia divízia.svg){kind=small} Nemecké policajné oddiely
|
.svg){kind=small} Sovietska partizánska brigáda plk. Saburova
| ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| mjr. jazd. Ivan Fajnor† stot. pech. Jozef Čambalík stot. pech. Ján Nálepka
|
plk. Alexander Nikolajevič Saburov
| ||||||||
| Sila | |||||||||
| Zaisťovacia divízia: 5 peších práporov Smiešaný priezvedný oddiel (SPO) delostrelecký oddiel letka 11[1]:206 |
viac ako 2000 partizánov kanóny, minomety (nedostatok streliva), obrnený automobil Tatra[1]:209 | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 3 mŕtvi, 8 ranených, mjr. Fajnor neskôr následkom zranenia podľahol [1]:210 | 30 mŕtvych, 200 ranených, 5 zajatých[1]:210 | ||||||||
| Zaisťovacia divízia |
|---|
| Perekalje – Ternova / Charkov – Bjesujevo / Maloduš – Ptič – Lojev – Chojniky – Selezivka – Antonov – Smaľavičy |
Bitka pri Selezivke (Salizovke[1]:206, Selizovke[2]:98) bola bitka Zaisťovacej divízie so Žitomirskym partizánskym zväzkom A. N. Saburova v ukrajinskej obci Selezivka na pomedzí Ukrajiny a Bieloruska v rámci nemeckej protipartizánskej operácie. Vďaka aktivitám stot. Jozefa Čambalíka a stot. Jána Nálepku sa partizánom podarilo pri Selezivke vykĺznuť z obkľúčenia.
Predohra[upraviť | upraviť zdroj]
Aktivity partizánov na konci roku 1942 prinútili nemecké velenie prevziať iniciatívu a zahájiť koncom decembra akciu proti Žitomirskému partizánskemu zväzku plk. Saburova. Od informátora poznalo nemecké velenie polohu štábu v obci Selezivka aj početný stav partizánov a výzbroje (kanóny, obrnené auto). Zaisťovacia divízia nasadila do akcie 5 peších práporov, Smiešaný priezvedný oddiel (SPO), delostrelecký oddiel III/31 a letku 11. Oddiely vyrážali do akcie počas vianočných sviatkov.
Partizáni boli o útoku informovaní nielen vďaka náletom stíhačiek Avia B.534 partizánsky tábor 28. decembra. Saburova o útoku na Selezivku plánovanom na 31. decembra informoval aj stot. Ján Nálepka. [1]:208
Bitka[upraviť | upraviť zdroj]
Samotný útok na Selezivku začal 31. decembra 14:30. Okrem nemeckých jednotiek sa na útoku priamo zúčastnila útočná skupina pod velením mjr. jazdectva Fajnora pozostávajúca z 1. cyklistickej eskadróny SPO, práporu II/101 stot. Jozefa Čambalíka a čaty 7/31 delostreleckej batérie. Oddiel spozorovala jazdecká hliadka partizánov a upozornil velenie zväzku, že útok začína. Predsunutá prieskumná 6/101 rota sa dostala do paľby partizánov. Prápor II/101 prieskumnému sledu nepomohol, stot. Čambalík po zahájení paľby ustúpil. Čambalíkov postup bol výsledkom dohody stot. Nálepku so Saburovom. Prieskumná rota 6/101 sa ale dostala aj do silnej paľby postupujúcich nemeckých policajných jednotiek, ktoré ju pokladali za partizánov. Nedošlo síce k stratám na životoch, ale situácia sa vyjasnila až po asi dva a pol hodinách.
mjr. Fajnor zhromaždil a zorganizoval slovenské jednotky a dohodol ďalší útok v spolupráci s Nemcami. Útok mal začať 18:00 delostreleckou prípravou. Slovenské delá a minomety rozmiestnené východne od Selezivky zahájili ale zámerne paľbu do nemeckých postavení západne od Selezivky. Paľbu riadil osobne stot. Nálepka. Útok sa vďaka tomu rozpadol. Už prvú prestrelku medzi Slovákmi a Nemcami partizáni využili na únik hlavných síl a druhý útok dopadol už len na krycie oddiely brániace partizánske bunkre do posledného muža. Pri útoku bol zranený aj mjr. Fajnor, ktorý chcel odčiniť straty spôsobené Nemcom a tak útočil v prvých radoch. Oficiálne bol zranený partizánskym granátom, neoficálne bol podľa zbrojára Jána Babjaka zranený vlastným granátom, ktorý hádzal na partizánsky bunker.[1]:209
Selezivka bola dobytá po tvrdom boji v skorých ranných hodinách 1. januára 1943. Vďaka stot. Čambalíkovi a stot. Nálepkovi unikol celý partizánsky zväzok aj s poľnou nemocnicou a trénmi. Delá, minomety a ťažké guľomety pre nedostatok streliva zakopali do zeme a obrnenú Tatru museli zapáliť a nechať na mieste.
Dohra[upraviť | upraviť zdroj]
Hoci partizáni boli takmer úplne obkľúčení a trpeli nedostatkom munície, vďaka postoju slovenských jednotiek uniklo vyše 2000 partizánov so 700 povozmi vrátane plk. Saburova za cenu 30 mŕtvych, 200 ranených, 5 zajatých. Slovenské jednotky mali 3 mŕtvych a 8 ranených. Po zraneného mjr. Fajnora priletelo 1. januára 1943 lietadlo, napriek tomu zraneniu neskôr podľahol. Vrchné veliteľstvo nemeckej brannej moci (OKW) požiadalo o udelenie Železného kríža in memorian pre mjr. Fajnora. Vrchný veliteľ Ukrajiny gen. letectva Karl Kitzinger, nevediac o príčine zlyhania operácie, vyslovil SPO a II/101 práporu "pochvalu za udatné chovanie sa v boji proti bandám dňa 31. decembra 1942".[1]:210
Protipartizánska akcia pokračovala aj nasledujúce dni prenasledovaním unikajúceho oddielu a došlo k viacerým stretom. Pri obci Karteniči boli 3. januára 1943 partizánmi zajatí vojaci Alojz Belica, Michal Gamra a Imrich Štafen a následne boli zrejme zlikvidovaní. Hlavné sily partizánov narazili v ten istý deň pri prekračovaní rieky Uborť pri obci Rubež na 3/102 rotu II/102 práporu a pokúsili sa preraziť. Rota pod velením npor. Lehotského svoje postavenie udržala aj vďaka pomoci II/102 práporu za cenu 6 mŕtvych a 15 zranených. [1]:211 Jednotlivé prápory Zaisťovacej divízie pátrali po partizánoch až do 31. januára. Nemeckým jednotám sa podarilo ešte zachytiť partizánsky zväzok Saburova v priestoroch bunkrov bývalej Stalinovej línie na bývalej poľsko-sovietskej hranici, napriek tomu sa partizánom podarilo 5. januára definitívne vymaniť sa z obkľúčenia. Prežili dokonca aj vzdušný výsadok, ktorého cieľom bolo zlikvidovať Saburovov štáb a 100 výsadkárov zabili. [1]:213
Veliteľ Zaisťovacej divízie plk. Rudolf Pilfousek bol s akciou spokojný, zvlášť vyzdvihol II/102 prápor, SPO a pioniersku čatu za dobytie Selezivky a rotu 3/102 za boj pri Rubeži.
Bitka pri Selezivke bola po vojne vyzdvihovaná ako vzorová akcia spolupráce slovenských jednotiek s partizánmi.[2]:99
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h i j MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 - 1944) II. Zaisťovacia divízia a železniční pionieri. 2. vyd. [s.l.] : DALI-BB s.r.o., 2020. ISBN 978-80-8141-235-6.
- ↑ a b FALŤAN, Samo. Slováci v partizánskych bojoch v Sovietskom Zväze. [s.l.] : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1957.