Preskočiť na obsah

Bitka pri Perekalje

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bitka pri Perekalje
Súčasť Druhej svetovej vojny, pôsobenie Zaisťovacej divízie v Sovietskom zväze
Dátum 13. marec 1942
Miesto Perekalje, Bielorusko
Casus belli prvá väčšia protipartizánska akcia Zaisťovacej divízie
Výsledok nerozhodný výsledok
Protivníci
Prápor II/102 Zaisťovacej divízie
Policajný prápor 315
Sovietski partizáni
Velitelia
pplk. pech. Michal Lokšík
pplk. Rudolf Noskovič
mjr. Klaus
Sila
asi 1000 partizánov

8 ťažkých a 15 ľahkých guľometov[1]:50

Straty
24 mŕtvych, 25 ranených
7 vojenských a viacero civilných koní
3 poľné kuchyne[1]:50
odhadnuté na 250 mŕtvych (prvé hlásenie plk. Kunu 600 mŕtvych)
Zaisťovacia divízia
PerekaljeTernova / CharkovBjesujevo / MalodušPtičLojevChojnikySelezivkaAntonovSmaľavičy

Bitka pri Perekalje 13. marca 1942 bol prvý vážnejší stret Zaisťovacej divízie so sovietskymi partizánmi v Bielorusku. Kolóna slovenských vojakov padla počas protipartizánskej operácie do pasce a utrpela značné straty (hoci partizánske straty boli výrazne väčšie). Bitka bola prirovnávaná (aj / najmä kvôli stratám a nerozhodnému výsledku) k bitke pri Lypovci Rýchlej brigády 22. júla 1941.

Na začiatku roku 1942 bol na žiadosť nemeckého velenia operačný priestor Zaisťovacej divízie rozšírený na juhovýchod a zaberal viac ako 60 000 km². Na druhej strane bola divízia oslabená odosielaním jednotiek na front pre Rýchlu divíziu (2 guľometné roty, 2 horské kanónové batérie, pešie jednotky), odoslaním delostreleckého pluku 31 na front k nemeckej 6. armáde (toto odoslanie dohodol veliteľ pluku pplk. Karol Pichl bez vedomia slovenského Ministerstva národnej obrany a proti rozkazom ministra gen. Čatloša priamo s nemeckým velením, pluk sa následne zúčastnil bitky pri Ternovej) a striedaním vojakov mobilizačného ročníka 1939. Početný stav divízie bol k 14. februáru 1942 len 5786 mužov.[1]:43

Začiatkom roka 1942 sa začali v oblasti aktivizovať partizánske skupiny. Nemecké velenie vyslalo na štáb Zaisťovacej divízie do Žitomiru inšpekciu s cieľom aktivizovať divíziu v boji proti partizánom. Aby nemusel inšpekciu prijať, veliteľ divízie plk. Pavol Kuna odišiel na „obhliadku“ podriadených jednotiek a inšpekciu nem. generálmajora prijal náčelník štábu divízie pplk. František Urban, ktorý argumentoval nedostatočnou silou divízie a dohodami medzi nemeckým velením a slovenským Ministerstvom národnej obrany. Pplk. František Urban bol následne z funkcie na základe nespokojnosti nemeckého velenia odvolaný a velenie divízie sa podriadilo nemeckým požiadavkám, čo znamenalo zapájanie sa divízie od marca 1942 do protipartizánskych akcií.

Začiatkom marca získalo slovenské velenie informácie, že severne od Kapatkievičy sa nachádza asi 1200 partizánov aj s delostreleckou výzbrojou, vrátane plne vyzbrojených a vystrojených vojakov z útvarov Červenej armády rozbitých v roku 1941. Protipartizánsku akciu zahájilo 11. marca nemecké letectvo bombardovaním obce Karpilovka (dnes Akciabrski), kde sa predpokladal hlavný stan partizánskeho oddielu. 12. marca vyrazil z Kapatkievičy II/102 prápor Zaisťovacej divízie na 230 saniach prenajatých od civilistov a večer prenocoval v obci Katka. 13. marca vyrazil prápor na pochod s cieľom stretnúť sa pri obci Perekalje s nemeckým policajným práporom 315 (mjr. Klaus) a spoločne mali zaútočiť na Karpilovku. Prápor bol pri pochode roztiahnutý na dĺžku 3 km. Keď predvoj práporu (čata roty 5/102 pod velením por. jazd. Juraja Pavlovského) dorazil do obce Perekalje, dostal sa do partizánskej pasce a začal byť ostreľovaní z domov, zo striech, spoza plotov. Hneď na začiatku boja bol zabitý por. Pavlovský. Spojka stk. Majerčák bežal po pomoc k 6/102 a 7/102 rote, do boja zasiahli aj mínomety a jeden kanón a rota 5/102. Veliteľ 7/102 roty npor. Majer ale situáciu nezvládol a jeho vojaci sa pod paľbou partizánov svojvoľne vrátili na stanovisko veliteľa. Takisto veliteľ roty 5/102 por. Ižo sa pod paľbou nervovo zrútil a prebral sa z bezvedomia až na druhý deň.

Slovenské jednotky roztiahnuté do dlhej kolóny sa dostali okolo obeda do krížovej paľby spredu aj z bokov. Celý pochodový prúd sa dostal do úplného obkľúčenia a musel opustiť svoje trény. Pplk. Rudolf Noskovič sa nervovo zrútil a velenie prevzal veliteľ 8/102 roty npor. Tibor Samo, ktorý začal organizovať ústup k železničnej trati Karpilovka (Akciabrski) - Zalesje a 16:00 obsadili po prestrelke dedinu Zalesje. Pplk. Noskovič odtiaľ vyslal späť do Perekalje por. Jána Niča s niekoľkými vojakmi, aby doviezol ranených. Úloha bola splnená len čiastočne, por. Nič doviezol len 3 ranených a mŕtvolu por. Pavlovského. Viacero vojakov ostalo na bojisku a časť umrela na následky zranení. Prápor následne ustúpil od železničnej trati do obce Ozemlya, kde sa spojil s policajným práporom 315 a prenocoval. Na druhý deň sa prápor presunul do obcí Parečče a Zarečče, kde zostal 3 dni a 20. marca sa vrátil do Kapatkievičy.[1]:47-50

Slovenské jednotky utrpeli ťažké straty na bojisku, ďalší vojaci umreli na následky zranení. Zajatí vojaci Michal Kováč a Bartolomej Nikmon sa napokon tiež stali obeťami boja, partizáni ich zrejme popravili. Celkové straty boli 24 mŕtvych, 25 ranených, 7 vojenských a viacero civilných koní, 3 poľné kuchyne, zbrane a asi 120 saní patriacich civilistom pracujúcim pre slovenské jednotky. Straty partizánov boli podľa prvého hlásenia plk. Kunu 600 mužov, išlo zrejme o pozostatky vojenskej jednotky, podľa modrých uniforiem išlo o výsadkárov alebo tankistov. V správe o účasti pešieho pluku 102 na akcii z 10. apríla 1942 sa straty partizánov udávajú 250 mužov. Vysoké slovenské straty idú na vrub správania sa veliteľov, kde sa pplk. Noskovič a por. Ižo nervovo zrútili. Zároveň bol velenia zbavený aj veliteľ nemeckého policajného práporu 315 mjr. Klaus, ktorý sa nedržal dohodnutého plánu postupu a nepodporil napadnutý slovenský prápor. V čase bitky dňa 13. marca bola na veliteľstve Zaisťovacej divízie bujará zábava, čo svedčí malej autorite veliteľa divízie plk. Kunu.[1]:50-51

Zoznam padlých

[upraviť | upraviť zdroj]

Vojaci padlí pri Perekalje 13. marca 1942

[upraviť | upraviť zdroj]
Hodnosť Meno a priezvisko Dátum nar. Miesto nar.
slob. Ján Bero 12. január 1920 Ochtiná
stk. Ján Černaj 22. február 1920 Vlachovo
stk. Jozef Galica 13. august 1919 Bobrovec
stk. Ján Goliáš 28. november 1920 Nomcovce
stk. Bartolomej Hadušovský 10. apríl 1919 Dobšiná
stk. František Kostráb 29. september 1919 Močidlá
stk. Ferdinand Lenárd 27. január 1918 Porúbka
stk. Jozef Mazánik 27. október 1919 Dobročná
stk. Ján Mehla 1. júl 1917 Rožkoviany
stk. Michal Muško 21. január 1919 Kežmarok
stk. Viktor Olas 1. december 1919 Kraviany
por. Juraj Pavlovský 3. júl 1918 Spišská Nová Ves
stk. František Sarňovský 12. december 1918 Dedinky
stk. Július Sarvaš 1. január 1918 Lukovište
stk. Štefan Slovenčák 10. marec 1917 Málinec
stk. Michal Tkáč 14. august 1919 Diviatska Nová Ves
stk. Štefan Tomajko 14. august 1919 Kraviany
stk. Jozef Virostek 14. január 1918 Reľov
stk. František Zoreník 22. august 1918 Horná Maríková

Zomrelí na následky ťažkých zranení

[upraviť | upraviť zdroj]
Hodnosť Meno a priezvisko Dátum nar. Miesto nar.
stk. Štefan Galičinský 8. august 1918 Levoča
stk. Peter Salaj 31. december 1918 Veterná Poruba
stk. František Taraba 23. november 1920 Lúky pod Makytou

Popravení partizánmi

[upraviť | upraviť zdroj]
Hodnosť Meno a priezvisko Dátum nar. Miesto nar.
stk. Michal Kováč 9. september 1917 Vlachy
stk. Bartolomej Nikmon 3.júl 1919 Bojnice

Zdroj: [2]:55-58

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 - 1944) II. Zaisťovacia divízia a železniční pionieri. 2. vyd. [s.l.] : DALI-BB s.r.o., 2020. ISBN 978-80-8141-235-6.
  2. Padli za vlasť, Kalendár slovenského vojska 1943. Bratislava : MNO, 1943.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]