Ján Veselý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ján Veselý
slovenský dôstojník z povolania
slovenský dôstojník z povolania
Narodenie2. október 1897
Piešťany, Slovensko
Úmrtie3. január 1963 (66 rokov)
Bratislava, Slovensko

Ján Veselý (* 2. október 1897, Piešťany – † 3. január 1963, Bratislava) bol dôstojník z povolania, pôvodne záložný dôstojník c. a k. rakúsko-uhorskej armády, po vzniku ČSR sa stal dôstojníkom z povolania československej armády, neskôr bol plukovníkom jazdectva a príslušníkom slovenskej brannej moci. Bol veliteľom 2. technickej divízie v Taliansku.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Piešťanoch, ako syn robotníka pracujúceho na železnici. Bol rímsko-katolíckeho vierovyznania. Jeho otcom bol Štefan Veselý a matkou Katarína, rodená Spálová. Jeho manželkou sa stala Vilma, rod. Pauhoffová.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že pochádzal z chudobných pomerov, po absolvovaní obecnej a meštianskej školy študoval v rokoch 1912 – 1915 na Učiteľskom ústave v Modre s vyučovacím jazykom maďarským, ktorý ukončil maturitou. Plynule ovládal český, maďarský a nemecký jazyk, čiastočne taliansky jazyk.

Vo víre 1. svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Ako jednoročný dobrovoľník bol v roku 1915 odvedený do c. a k. rakúsko-uhorskej armády a bol zaradený k 13. honvédskemu pešiemu pluku. Po absolvovaní školy pre dôstojníkov pechoty v zálohe v Bratislave bol s menšími prestávkami od augusta 1916 do októbra 1918 bojovo nasadený na viacerých frontoch, najprv na rumunskom fronte ako veliteľ čaty. V roku 1917 bol povýšený na poručíka pechoty v zálohe. Počas bojov bol v roku 1917 zranený, ako rekonvalescent vykonával funkciu veliteľa výcvikovej roty v Bratislave a absolvoval ekvitačnú školu pre dôstojníkov pechoty. Od leta 1917 bol nasadený na talianskom fronte ako pobočník veliteľa práporu.

Dôstojníkom československej armády[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozpade Rakúsko-Uhorskej ríše a návrate z frontu sa prezentoval u čs. brannej moci, pričom bol následne pridelený k čs. streleckému pluku 3 v Bratislave, neskôr premenovaný na peší pluk 23, kde vykonával funkciu veliteľa čaty a roty. Často bol prideľovaný k pohraničnej službe v posádkach v Česku a na Slovensku.

V roku 1922 bol pridelený k jazdeckému pluku 2 „Sibírskemu“ v Olomouci ako veliteľ jazdeckej čaty. V roku 1923 bol premiestnený k jazdeckému pluku 3 v Rimavskej Sobote. V roku 1923 bol povýšený na nadporučíka jazdectva. S účinnosťou od 1. mája 1923 a poradím od 1. novembra 1923. Ako dôstojník jazdectva si zvyšoval svoje vojenské vzdelanie, absolvoval ekvitačnú školu pre dôstojníkov jazdectva, neskôr armádny plynový kurz, výcvik v ničení nevybuchnutých ručných granátov a guľometný kurz jazdectva. Dosahoval samé veľmi dobré až výborné hodnotenia. V roku 1930 bol povýšený na kapitána jazdectva, vykonával funkcie veliteľa čaty, eskadróny, inštruktora v poddôstojníckej škole a plynového dôstojníka pluku. V roku 1933 bol premiestnený k jazdeckému pluku 7 v Hodoníne. V roku 1936 bol povýšený na štábneho kapitána jazdectva. Od februára 1939 bol príslušníkom dragúnskeho pluku 11 v Bratislave.

Bol vynikajúcim jazdcom, v čs. armáde dosiahol viaceré víťazstvá v armádnych jazdeckých pretekoch.

Služba v slovenskej brannej moci[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku 14. marca 1939 Slovenského štátu bol menovaný od 16. marca 1939 ako jeden z najskúsenejších dôstojníkov jazdectva veliteľom dragúnskeho pluku 11 v Bratislave, následne zabezpečoval reorganizáciu jazdeckého vojska na jazdecké priezvedné oddiely, pričom sa stal veliteľom JPO I v Bratislave. V máji 1939 bol povýšený na majora jazdectva.

So svojím JPO I sa zúčastnil v septembri 1939 ťaženia slovenskej armády proti Poľsku po boku Nemecka. JPO I velil od 27. augusta do 7. septembra 1939 a od 8. septembra do 20. septembra 1939 bol veliteľom jazdeckej skupiny u veliteľstva rýchlej jednotky. Po návrate s poľského ťaženia zostal veliteľom JPO I, okrem iných služobných povinností od februára 1940 vyučoval ako mimoriadny profesor na Vysokej vojennej škole. Dňom 1. júl 1940 bol povýšený na podplukovníka jazdectva.

V ťažení proti ZSSR a v zázemí[upraviť | upraviť zdroj]

Po napadnutí ZSSR fašistickým nemeckom a zapojení Slovenskej republiky do vojny v lete 1941 bol ako veliteľ JPO I aj so svojim útvarom vyslaný do poľa, kde zotrval až do 14. októbra 1941. Po návrate na Slovensko opäť velil JPO I v Bratislave, od 2. februára 1942 prevzal aj velenie Posádkového veliteľstva Bratislava.

V dobe od 25. augusta 1942 do 28. decembra 1942 bol Ján Veselý opäť nasadený v poli, v Bielorusku u Zaisťovacej divízie ako veliteľ Zmiešaného priezvedného oddielu. Tu sa okrem iného zúčastnil v novembri 1942 bitiek u Lojewa a neskôr v Choinikách. Po návrate na Slovensko bol dňom 1. januára 1943 povýšený na plukovníka jazdectva, opäť bol menovaný veliteľom JPO I a veliteľom Vojenskej posádky Bratislava, od júna 1943 už iba velil posádkovému veliteľstvu.

Veliteľom 2. Technickej divízie v Taliansku[upraviť | upraviť zdroj]

Od 16. júna 1944 bol menovaný veliteľom 1. brigády Technického zboru. Od 1. augusta 1944 bol pridelený k MNO a následne bol dňom 14. august 1944 odoslaný do poľa ako veliteľ 2. technickej divízie v Taliansku, s ktorou prekonával presuny a útrapy vojenského pracovného zväzku. Po vypuknutí povstania v severnom Taliansku na konci apríla 1945 bol zatknutý talianskymi partizánmi, neskôr bol krátko v zajateckom tábore americkej armády v Modene. Do ČSR sa vrátil na konci júla 1945.

V obnovenej ČSR po 2. svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate do ČSR sa prihlásil do čs. armády. Neskôr bolo rozhodnuté MNO, že bol prijatý v hodnosti plukovníka, vtelený k pešiemu pluku 39 v Bratislave a zároveň bol daný na dovolenku s čakaním s tým, že sa malo následne rozhodnúť o jeho ďalšom vojenskom osude. K 1. januáru 1949 mu bola zrušená hodnosť plukovníka a bola mu priznaná iba hodnosť štábneho kapitána. Ku dňu 1. júl 1949 bol prepustený z vojenskej činnej služby a bol preložený do výslužby.

Dňom 11. január 1950 mu komunistický režim odňal dôstojnícku hodnosť a ďalej bol vedený už iba ako vojak v zálohe. Postupne sa zamestnal vo viacerých podnikoch. V roku 1956 mu bola amputovaná noha, stal sa invalidným dôchodcom a s rodinou žil v Bratislave. Dňa 3. januára 1963 v Bratislave zomrel na embóliu pľúc.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BYSTRICKÝ, Jozef. Slováci v uniformách (máj 1944 – máj 1945) . In: BYSTRICKÝ, Valerián – FANO, Štefan (ed.). Slovensko na konci druhej svetovej vojny. (stav, východiská, perspektívy) . Bratislava: HÚ SAV, 1994. s. 176-186,
  • CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska. V. zväzok. 1939-1945. Bratislava: Magnet press Slovakia, 2008,
  • CSÉFALVY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava: VHÚ, 2013,
  • CSÉFALVAY, František – KÁZMEROVÁ, Ľubica. Slovenská republika 1939 – 1945. Chronológia najdôležitejších udalostí. Bratislava: Historický ústav SAV, 2007,
  • HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna – ČAPLOVIČ, Miloslav. Vojenské dejiny Slovenska 1914-1939. IV. zväzok. Bratislava: MO SR, 1999,
  • JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji. Štúdie a články. Bratislava: Kalligram, 2004,
  • JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania – kapitoly z občianskeho odboja. Bratislava: Dali-BB, 2009,
  • Kol. Armáda v dejinách Slovenska. Bratislava. II. časť. Bratislava: MO SR, 1993,
  • KORČEK, Ján. Slovenská republika 1943 – 1945. Bratislava: MO SR, 1999.
  • KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940-1942. I. časť. In: Vojenská história, 2015, roč. 19, č. 3. s. 85-106,
  • LACKO, Martin. Proti Poľsku – Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády. Bratislava: ÚPN, 2007,
  • MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažní proti Sovietskemu zväzu (1941-1944) III. Rýchla divízia. Banská Bystrica: DALI-BB, 2009,
  • ŠTEFANSKÝ, Václav. Slovenskí vojaci v Taliansku 1943 – 1945. Bratislava: MO SR - VIA, 2000
  • ŠTEFANSKÝ, Václav. Ferdinand Čatloš a slovenská armáda na sklonku druhej svetovej vojny. In: BYSTRICKÝ, Valerián – FANO, Štefan (ed.). Slovensko na konci druhej svetovej vojny. (stav, východiská, perspektívy). Bratislava: HÚ SAV, 1994. s. 187-193.