Július Viktory

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Július Viktory
Bývalý povereník spravodlivosti
V úrade
6. marec 1948 – 20. september 1951
PrezidentKlement Gottwald
PremiérGustáv Husák
Karol Bacílek
Július Ďuriš (Predsedovia Zboru povereníkov)
Predchodca Andrej Búza Rudolf Strechaj Nástupca
Bývalý povereník pre veci vnútorné
V úrade
18. september 1945 – 16. august 1946
PrezidentEdvard Beneš
PremiérKarol Šmidke (Predseda Zboru povereníkov)
Predchodca Gustáv Husák Mikuláš Ferjenčík Nástupca
Biografické údaje
Narodenie31. január 1907
Podlužany, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie17. marec 1985 (78 rokov)
Bratislava, Československá socialistická republika
Politická stranaKSS (KSČ)
Alma materPrávnická fakulta Univerzity Komenského
Profesiasudca, prokurátor, politik, diplomat

JUDr. Július Viktory (* 31. január 1907, Podlužany – † 17. marec 1985, Bratislava[1]) bol slovenský právnik, politik a diplomat. Pôvodne pracoval ako sudca a neskôr štátny zástupca (prokurátor). Bol členom KSS, resp. KSČ. Vďaka tomu pôsobil ako povereník pre veci vnútorné a neskôr ako povereník spravodlivosti. Práve ako povereník spravodlivosti bol hlavným politickým predstaviteľom justície na Slovensku na počiatku politických procesov z 50. rokov 20. storočia. Neskôr pôsobil ako veľvyslanec v Maďarsku a námestník predsedu Najvyššieho súdu ČSR.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v obci Podlužany v okrese Bánovce nad Bebravou v rodine mlynára. Študoval na gymnáziách v Trenčíne a Bratislave. V roku 1933 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a získal titul doktor práv (JUDr.).[2] Po ukončení štúdia pracoval ako auskultant[pozn 1] a po zložení potrebných skúšok ako sudca. Postupne pôsobil ako sudca na okresných súdoch v Bratislave, Ružomberku, Bánovciach nad Bebravou, Dunajskej Strede a Malackách. V období rokov 1938 až 1945 pracoval ako štátny zástupca (prokurátor) v Bratislave. V novembri 1943 prispel k oslobodeniu Gustáva Husáka z väzenia, keď z pozície štátneho zástupcu viedol svoju činnosť na súde zhovievavo voči obžalovanému Husákovi.[3] Počas druhej svetovej vojny sa stal z pozície štátneho zástupcu súčasťou komunistického odboja.[4] Zapojil sa aj do Slovenského národného povstania. Po potlačení povstania pomohol v roku 1945 Viliamovi Širokému a Júliusovi Ďurišovi utiecť z väzenia. Vo februári 1945 bol sám zatknutý, no podarilo sa mu utiecť.[5]

V roku 1945 sa stal aj formálne členom KSS, kde sa stal okresným tajomníkom. 18. septembra 1945 sa stal povereníkom pre veci vnútorné[pozn 2]. Na tejto pozícii však čelil kritike svojich spolustranníkov, že jednal veľmi mierne s členmi Zboru povereníkov za Demokratickú stranu a s dešpektom nazeral na manifestácie KSS v tom období.[6] Povereníkom pre veci vnútorné zotrval do 16. augusta 1946. V tomto roku sa stal poslancom Slovenskej národnej rady. V roku 1948 sa stal členom komisie, ktorá pripravovala novú Ústavu ČSR.[7] 6. marca 1948 bol vymenovaný za povereníka spravodlivosti, ktorým zostal do 20. septembra 1951. V októbri 1949 sa stal súčasne aj predsedom Slovenského úradu pre telesnú výchovu a šport. Keďže povereníkom spravodlivosti sa stal už po komunistickom prevrate, podieľal sa aj na perzekúcii politických a iných oponentov režimu. V procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku, bol proti Gustávovi Husákovi použitý aj dokument, ktorý vyhotovil a podpísal práve Július Viktory.[8] Zo svojej pozície povereníka spravodlivosti sa podieľal aj na príprave procesu s cirkevnými hodnostármi Jánom Vojtaššákom, Pavlom Petrom Gojdičom a Michalom Buzalkom, ktorí boli vo vykonštuovanom procese odsúdení na doživotie. Pavol Peter Gojdič v roku 1960 zomrel vo Väznici Leopoldov na následky mučenia a zlého zaobchádzania.[9]

Na konci roka 1956 začal pôsobiť na Ministerstve zahraničných vecí ČSR. Vo februári 1957 sa na tri a pol roka stal veľvyslancom v Maďarsku. V roku 1960 sa stal námestníkom predsedu Najvyššieho súdu ČSR. V roku 1969 odišiel do dôchodku.[1]

V mimopolitickej oblasti sa angažoval aj v športe, bol aktívnym podporovateľom Sokolskej obce. Organizoval tiež závody v ľahkej atletike. V roku 1967 sa podieľal na obnovení závodu Národný beh Devín - Bratislava. Aktívne sa venoval vrhu guľou a hodu diskom. V týchto športových disciplínach bol aj reprezentantom Slovenska a držiteľom slovenských rekordov.[10] V rokoch 1949 až 1950 pôsobil ako hlavný redaktor časopisu Právny obzor.[11]

Za svoju účasť na protifašistickom odboji bol vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 a Radom Slovenského národného povstania 1. triedy.[12]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Auskultant bol právnik, absolvent právnickej fakulty, ktorý sa praxou na súde pripravoval na zloženie skúšky, ktorá bola potrebná preto, aby sa mohol stať sudcom. V súčasnosti je obdobou justičný čakateľ.
  2. Hneď 16. augusta 1946, teda v deň nástupu nasledujúceho Zboru povereníkov, sa táto pozícia premenovala na Povereníctvo vnútra.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b VIKTORY Julius [online]. Praha : Ministerstvo zahraničních věcí ČR, [cit. 2017-01-04]. Dostupné online.
  2. Július Viktory [online]. absolventi.uniba.sk, [cit. 2017-01-04]. Dostupné online.
  3. Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 37.
  4. Jan Rychlík: Perzekúcia odporcov režimu na Slovensku 1938-1945 [online]. ff.umb.sk, [cit. 2017-01-04]. Dostupné online.
  5. Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 235.
  6. Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 74.
  7. Jan Rychlík. Češi a Slováci ve 20. století. Praha 2012, s. 310.
  8. Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 153.
  9. Utrpenie troch slovenských biskupov [online]. katolickenoviny.sk, [cit. 2017-01-04]. Dostupné online.
  10. Osobnosti obce [online]. podluzany.eu, [cit. 2017-01-04]. Dostupné online.
  11. Hlavní a výkonní redaktori [online]. pravnyobzor.sk, [cit. 2017-01-04]. Dostupné online.
  12. Podlužany [online]. forum.valka.cz, [cit. 2017-01-04]. Dostupné online.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]