Ján Vojtaššák

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ján Vojtaššák
diecézny biskup spišský
Ján Vojtaššák
biskup – ornament
Ján Vojtaššák - štít erbu
Angelis mandavit de te
Anjelom prikázal o tebe
Štát pôsobenia Uhorsko Uhorsko
Česko-Slovensko Česko-Slovensko
Prvá slovenská republika Prvá slovenská republika
Funkcie a tituly
Diecézny biskup spišský
27. február 1921 - 4. august 1965
Biografické údaje
Narodenie 14. november 1877
Zákamenné, Slovensko
Úmrtie 4. august 1965 (87 rokov)
Říčany, Česko
Svätenia
Cirkev rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka 1. júl 1901 (23 rokov)
Biskup
Menovanie 16. december 1920 (43 rokov)
Benedikt XV.
Konsekrácia 13. február 1921 (43 rokov)
Odkazy
Ján Vojtaššák na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Ján Vojtaššák

Ján Vojtaššák (* 14. november 1877, Zákamenné[1] – † 4. august 1965, Říčany) bol diecéznym biskupom spišskej diecézy. Počas druhej svetovej vojny bol členom Štátnej rady. Bol jedným z nespravodlivo odsúdených v divadelnom procese so slovenskými biskupmi v roku 1951.

Ján Vojtaššák bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918.

Pamätná tabuľa na múre ilavskej väznice

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a začiatky kňazskej činnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z Oravy, z mnohopočetnej roľníckej rodiny. Mal desiatich súrodencov. Študoval na gymnáziách v Trstenej a Ružomberku a od roku 1895 študoval teológiu v seminári v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1901. Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach (Vyšná Zubrica, Kvačany, Bijacovce, Podvlk, Zubrohlava, Ústie nad Priehradou, Brutovce, Tvrdošín, Veličná, Vyšné Repaše), neskôr sa stal kapitulným vikárom a rektorom seminára. Už pred prvou svetovou vojnou sa aktívne zapájal do politického života ako člen SĽS.

Biskup[upraviť | upraviť zdroj]

Po vzniku Česko-Slovenska sa po maďarských biskupoch uvoľnili biskupské stolce. Spišskú dicecézu viedol Štefan Mišík. Ten však už 27. júla 1919 náhle zomrel. Vedenie diecézy zostalo na Vojtaššákovi. 16. decembra 1920 bol Vojtaššák vymenovaný za spišského diecézneho biskupa. Vysvätený bol 13. februára 1921 a 27. februára zaujal úrad. Jeho biskupské heslo znelo: Anjelom dá príkaz o tebe. Vojtaššák sa zameral na obnovu duchovných hodnôt medzi veriacimi po 1. svetovej vojne. Musel bojovať proti proticirkevnej vláde. Napriek tomu sa jeho diecéza rozvíjala. Biskup začal s duchovnou obnovou v diecéze. V roku 1921 zriadil v diecéze večnú poklonu Sviatosti oltárnej o rok neskôr založil arcibratstvo večnej poklony vo všetkých farnostiach svojej diecézy. Každý deň v roku bola v niektorej farnosti eucharistická poklona.

Skutočný projekt administratívnej obnovy diecézy začal zvolaním Diecéznej synody. Tá sa uskutočnila v júli v roku 1925. Na synode sa prerokovali otázky Duchovného života kňazov, Boží kult, Sviatosti, Intencie a diecézna taxa, Cirkevný majetok, seminár a výchova bohoslovcov, Školy a katechetická výchova detí, mládeže a dospelých, Sociálne aktivity a spolky, Kňazská penzia a testamenty, Kántori a kostolníci, Benefíciá, Styk farských úradov s diecéznym úradom.

Biskup osobne navštívil všetky farností a kostoly v diecéze podľa vtedajších dopravných možností. Osobitnú pozornosť venoval školstvu. Spišský seminár sa vďaka nemu stal najlepším vo vtedajšom Česko-Slovensku. Mimoriadne sa staral o duchovnú i odbornú výchovu svojho kléru. Mnohých posielal na štúdiá do zahraničia, najmä do Viedne, Ríma, Prahy, Jeruzalema a Innsbrucku. Z jeho podnetu v Spišskej diecéze bolo postavených 49 školských budov. Okrem toho zmodernizoval Učiteľský ústav v Spišskom Podhradí a chudobným študentom sám ročne hradil niekoľko štipendií. [2]

Druhá svetová vojna a židovská otázka[upraviť | upraviť zdroj]

Počas druhej svetovej vojny pôsobil v rokoch 1940 – 1945 ako podpredseda Štátnej rady, ktorá fungovala ako horná komora vtedajšieho parlamentu. Do Štátnej rady ho delegovala HSĽS, aby tam oficiálne reprezentoval katolícku cirkev, čo však neskôr poprel so slovami, že Štátna rada bola "ustanovizeň stavovská, nie politická."[3] Súhlasil s dobovým vládnym „riešením“ židovskej otázky, s vyradením židovských občanov z verejného a hospodárskeho života, aj keď mal námietky voči viacerým drastickým metódam vládnej politiky, v prípade, že sa dotýkali konvertitov.[4] Ako člen tejto rady sa nijak nepostavil proti vysídleniu židovského obyvateľstva z krajiny[5] a ako konštatuje M. Pekárbiskup Vojtaššák niesol plnú osobnú právnu i morálnu zodpovednosť za svoje výroky na pôde Štátnej rady bez ohľadu na to, ako hlboko siahal reálny vplyv tejto ústavnej inštitúcie v politickej praxi.[6]

Jeho postoj k Židom v Štátnej rade je ďalej zdokumentovaný v diplomatickej korešpondencii medzi Giuseppem Burziom (vatikánsky chargé d'affaires v Bratislave) a kardinálom Luigim Maglionom (vtedajší štátny sekretár Vatikánu). V jednom z listov do Vatikánu Giuseppe Burzio píše: „...Informovali ma, že na zasadaní, kde sa prediskutovala deportácia Židov, monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj, obmedziac sa na nepodstatné námietky. Potom, v rozhovore s iným biskupom naznačil, že podľa jeho mienky by bolo lepšie, keby sa cirkevná vrchnosť nemiešala do tejto otázky, aby nekládla prekážky vláde a prezidentovi republiky, že Židia sú najhoršími nepriateľmi Slovenska, že i tak sa veci budú vyvíjať svojím smerom ... a tak ďalej." [3]

Na konci vojny sa nepokúsil o útek z krajiny.

Politické prenasledovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Po obnovení ČSR ho už 5. mája 1945 prvýkrát zatkli a väznili do 8. septembra v Bratislave. Žiadosť česko-slovenskej vlády, aby bol Ján Vojtaššák pozbavený úradu diecézneho biskupa, Svätá stolica zamietla. Dôvodom jeho prvého zatknutia bolo jeho angažovanie v politike počas vojny. Neskôr po prepustení bojoval za záchranu katolíckeho školstva. Pokúšal sa zabrániť zásahom štátu do cirkevných záležitostí, exkomunikoval z cirkvi viacero komunistov. Od 3. júna 1950 bol internovaný v biskupskej rezidencii, 16. novembra 1950 bol odvlečený do Prahy-Ruzyně a 15. januára 1951 bol v Bratislave v tzv. „divadelnom” procese s „vlastizradnými” biskupmi odsúdený na 24 rokov ťažkého väzenia a ďalšie tresty za údajné úklady proti republike, velezradu, vojenskú zradu a vyzvedačstvo. Spolu s ním boli odsúdení na doživotie biskupi Michal Buzalka a Pavol Gojdič a nasledovalo masové zatýkanie kňazov a angažovaných laikov. Vo väzení bol až do amnestie 5. októbra 1963.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Po prepustení žil krátko v Oravskej Lesnej a neskôr v Senohraboch pri Prahe. Zomrel vo vyhnanstve v Říčanoch pri Prahe, pretože mu bol zakázaný pobyt na Slovensku. Pochovaný bol v rodnom Zákamennom. V roku 1990 bol rehabilitovaný zrušením rozsudku. V roku 2003, v priebehu beatifikačného procesu, boli jeho pozostatky exhumované a prenesené do Katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule.[7]

Proces blahorečenia[upraviť | upraviť zdroj]

Pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Slovenska v roku 1995, v kázni počas svätej omše na Mariánskej hore v Levoči 3. júl priamo vyzval na začatie procesu beatifikácie Jána Vojtaššáka.[8] Všetci diecézni biskupi Slovenska zaujali k nemu kladný postoj. Proces formálne začal spišský diecézny biskup František Tondra 11. decembra 1996,[9] po predbežnom súhlase Kongregácie pre kauzy svätých. Ján Chryzostom kardinál Korec sa v homílii na bohoslužbách pri príležitosti 35. výročia smrti biskupa Vojtaššáka v Zákamennom vyslovil za jeho čím skoršie blahorečenie a nazval ho „mučeníkom”. V novembri 2001 bola ukončená diecézna fáza procesu a kauza bola postúpená Kongregácii pre kauzy svätých, čím sa začala druhá fáza.

V roku 2003 Štátny sekretariát Svätej stolice poslal list Františkovi Tondrovi, v ktorom sa píše, že „Svätá stolica si váži biskupa Vojtaššáka, ale nateraz nepovažuje jeho blahorečenie za vhodné“.[8]

Seminár Jána Vojtaššáka[upraviť | upraviť zdroj]

Po Jánovi Vojtaššákovi je pomenovaný Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí. Tento seminár, na ktorom aj on sám študoval, bol založený ešte v roku 1815. V roku 1950 komunistický režim kňazský seminár násilím zlikvidoval. Seminaristi boli povolaní na vojenskú službu do Pomocných technických práporov (PTP). Profesori a predstavení boli zatknutí a odsúdení spolu s biskupom Jánom Vojtaššákom. Seminár bol znovu obnovený až v roku 1990. Od roku 2003 patrí seminár pod správu Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. záznam o narodení a krste v matrike farnosti Zákamenné
  2. Biskup Ján Vojtaššák [online]. kapitula.sk, [cit. 2011-11-12]. Dostupné online.
  3. a b A.S., Petit Press. Ján Vojtaššák: mučeník či kontroverzná postava? Proces blahorečenia trvá už desať rokov. www.sme.sk. Dostupné online [cit. 2017-03-07].
  4. HLAVINKA, Ján; KAMENEC, Ivan. Spory o biskupa Vojtaššáka (politické a spoločenské aktivity Jána Vojtaššáka v rokoch 1938 - 1945). Bratislava : Dokumentačné stredisko Holokoustu, 2008. Dostupné online. ISBN 978-80-969857-1-5.
  5. Kernová M. Ján Vojtaššák: mučeník či kontroverzná postava? Proces blahorečenia trvá už desať rokov [online]. Bratislava : SME, 19.01.2006, [cit. 2016-07-16]. Dostupné online.
  6. PEKÁR, Martin, 2015: Posudok oponenta na habilitačnú prácu. Hromjáj, Ľ. Spišský biskup Ján Vojtaššák (1877 – 1965). Košice, FF UPJŠ, 2015. 329s. Dostupné online
  7. Rímskokatolícka cirkev :: Spišská diecéza :: 12. Ján VOJTAŠŠÁK (1921- 1965) [online]. dieceza.kapitula.sk, [cit. 2016-07-16]. Dostupné online.
  8. a b DUDA, Ján. Pred 50 rokmi zomrel biskup Ján Vojtaššák. Dočká sa blahorečenia? [online]. svetkrestanstva.postoj.sk, 04. 08. 2015 • 14:46, [cit. 2016-07-16]. Dostupné online.
  9. KYSEL, Tomáš. TÉMA: Proces s Vojtaššákom po 15 rokoch [online]. postoj.sk, 26. 12. 2011 10:48, [cit. 2016-07-16]. Dostupné online.

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Juraj Dolinský, Cirkev a štát na Slovensku v rokoch 1918 – 1945 (Dobrá kniha Trnava 1999)
  • Anton Lauček, Anjelom svojim prikážem o tebe(2000, 2006)