Alexander Mach

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexander Mach
slovenský politik, predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS
Narodenie 11. október 1902
Slovenský Meder
Úmrtie 15. október 1980 (78 rokov)
Bratislava

Alexander (Šaňo) Mach, pseud. Alexander Mach Mederský (* 11. október 1902, Slovenský Meder, dnes Palárikovo – † 15. október 1980, Bratislava) bol slovenský ľudácky politik a novinár. Veliteľ Hlinkovej gardy (1939-1940, 1940-1944), minister vnútra a podpredseda vlády (1940-1944) Slovenského štátu. Bol spoluzodpovedný za perzekúciu slovenských židov a protifašistického hnutia.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mach študoval v rokoch 1916-22 bohoslovectvo v Ostrihome a Trnave, no napokon sa rozhodol nestať sa kňazom. Od roku 1922 bol funkcionárom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Vďaka patronátu Vojtecha Tuku sa dostáva do vedenia Rodobrany (založená 1923) a politického výboru HSĽS už v roku 1924. V rokoch 1926-1939 bol redaktorom a šéfredaktorom Slováka.

Od roku bol 1936 členom vedenia HSĽS a vedúcim predstaviteľom tzv. radikálneho krídla. V rokoch 1938-39 sa podieľal na rozbití ČSR. Keď bol 18. októbra 1938 zriadený na Slovensku Úrad propagandy, Mach sa stal jeho šéfom (do r. 1940). 10. marca 1939 bol pri tzv. Homolovom puči spolu s ďalšími ľudáckymi predstaviteľmi zatknutý a prevezený do Čiech, no zakrátko bol prepustený. Po zasadnutí slovenského snemu 14. marca 1939 slávnostne oznámil v rozhlase vyhlásenie Slovenského štátu.

V rokoch bol 1939-44 hlavným veliteľom Hlinkovej gardy, 1940-45 ministrom vnútra, 1940-44 aj podpredsedom vlády.

Orientoval sa na tesnú spoluprácu s nacistickým Nemeckom, bol zodpovedný za perzekúciu slovenských židov a protifašistického hnutia. V marci 1945 utiekol do Rakúska, Američanmi bol však vydaný do ČSR. V roku 1947 bol súdený spoločne s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským pred Národným súdom v Bratislave. Tiso i Ďurčanský boli odsúdení na trest smrti, vyhlásenie rozsudku nad Machom bolo odložené kvôli chorobe. Mach, napriek tomu, že sa očakával trest smrti, bol odsúdený len na 30 rokov väzenia. Trest bol neskôr zmiernený na 25 rokov a 9. mája 1968 (po 23 rokoch vo väzení) bol Alexander Mach amnestovaný.

Po amnestii a prepustení z väzenia žil v Bratislave a písal pamäti. Stretával s niektorými predstaviteľmi bývalej prvej Slovenskej republiky, napr. poslancom Pavlom Čarnogurským a spisovateľom Milom Urbanom.

Vzťahy s komunistickými intelektuálmi[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že sa Mach podieľal na perzekúcii komunistickej strany, udržiaval koncom 30. a v prvej polovici 40. rokov vzťahy s niektorými známymi komunistami, Vladimírom Clementisom a Lacom Novomeským.

Vyskytuje sa mienka, že tieto vzťahy mu pred Národným Súdom zachránili život. Avšak túto hypotézu odmieta ako Machov obžalobca Rašla[1], tak aj samotný Mach [2]. Obaja zhodne tvrdia, že svedectvo Novomeského a iných až tak nezávažilo a že Mach za svoj život vďačí najmä tomu, že sa v očakávaní istej smrti otvorene hlásil k všetkému čo vykonal (na rozdiel od prezidenta Tisa, ktorý v očakávaní amnestie vinu zvaľoval na Nemcov). Tento prístup údajne presvedčil predsedu národného súdu Daxnera, ktorý sa rozhodol neodsúdiť Macha na smrť. Aby mu ako menej populárnemu z dvojice Tiso-Mach (tretí súdený Ďurčanský bol v exile) mohli dať menej prísny trest, Daxner a Rašla s pomocou dr. Michala Geru nafingovali u Macha "náhle ochorenie" (pľúcna choroba), a presunuli ho do neskoršieho pojednávania kde už dostal len trest 30 rokov väzenia.

Často sa tiež vyskytuje tvrdenie, že Mach sa ešte pred vojnou alebo počas nej stretával s Gustávom Husákom[3], avšak toto vo svojich pamätiach popierajú ako Husák[4], tak aj Mach[5]. Tieto tvrdenia po roku 1990 šíril Rudolf Barák[6] (ktorý sa v päťdesiatych rokoch zúčastnil prípravy vykonštrovaného procesu proti Husákovi) s odvolaním na šéfa protikomunistického oddelenia ÚŠB Imricha Suckého.

Spomienky Alexandra Macha[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2008 vyšli vo vydavateľstve Matice slovenskej spomienky Alexandra Macha pod názvom Z ďalekých ciest. Z väčšej časti ide o písomnosti, ktoré Machovi v roku 1978 ukradla ŠtB a boli uložené v Prahe na MV ČR ako tajné. Po ich sprístupnení ich dediči (zať Karol Kubík...) a viacerí spolupracovníci (napr. historik Vnuk, ktorý napísal doslov) skompletizovali, roztriedili a obohatili fotodokumentáciou.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Anton Rašla a Ernest Žabkay, Proces s dr. J. Tisom, Tatrapress 1990; kapitola "Ako to bolo s trestom pre A. Macha
  2. Alexander Mach: Z ďalekých ciest, Matica Slovenská 2008;
  3. Napríklad článok Šaňo Mach - Židom strach! Pomohli mu pred popravou komunisti?
  4. Vzostupy a pády: Gustáv Husák prehovoril, Viliam Plevza, Tatrapress 1991, strana 29-32;
  5. Alexander Mach: Z ďalekých ciest, Matica Slovenská 2008; v kapitole "Vraj vôľu ľudu vyjadrujú tanky" (strana 250) Mach tu opisuje svoje prvé stretnutie s Husákom v roku 1956
  6. Článok Rudolfa Baráka v Českých Novinách 6. decembra, citovaný v knihe Vzostupy a pády: Gustáv Husák prehovoril, Viliam Plevza, Tatrapress 1991

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]