Ferdinand Ďurčanský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Ferdinand Ďurčanský
minister zahraničia prvej republiky, novinár
Narodenie18. december 1906
Rajec, Uhorsko
Úmrtie15. marec 1974 (67 rokov)
Mníchov, Nemecko

Prof. JUDr. Ferdinand Ďurčanský (* 18. december 1906, Rajec – † 15. marec 1974, Mníchov) bol slovenský právnik, pedagóg, politik a novinár. Významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, minister v slovenskej autonómnej vláde a vlády Slovenskej republiky (1939-1945), odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. Ušiel do zahraničia, kde naďalej politicky pôsobil.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal zo zemianskeho rodu Ďurčanskovcov z Rajca, pôvodne z Ďurčinej. Jeho prastarý otec Jozef Ďurčanský bol v Rajci mlynárom, otec Juraj Ďurčanský (*16.4.1873 Rajec, † 1.5.1937 Levice) bol statkárom a v medzivojnovej republike pôsobil ako senátor Národného zhromaždenia Československej republiky za Slovenskú ľudovú stranu. Matka Anna pochádzala z rozvetvenej rajeckej rodiny Židekovcov.

Právo študoval v Bratislave, Paríži a Haagu. Od roku 1933 bol pedagógom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1939 - docent, 1940 - profesor). Ako významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa v roku 1939 podieľal na rozdelení ČSR. V rokoch 19381939 bol ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, neskôr verejných prác a dopravy v slovenskej autonómnej vláde.

V rokoch 19391940 bol súčasne ministrom zahraničia aj ministrom vnútra Slovenskej republiky. Pokúšal sa zachovať určitú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky od Nemecka, a preto bol na pokyn Adolfa Hitlera odvolaný. V rokoch 1940 – 1945 pedagogicky pôsobil na vtedajšej Slovenskej univerzite (dnešnej UK)[1].

V marci 1945 utiekol do Rakúska a odtiaľ cez Švajčiarsko do Ríma. Bol hľadaný ako vojnový zločinec.[2] Menil často identitu a úkryty, skrýval sa vo františkánskom kláštore v Taliansku. Zo zachovaných hlásení československej rozviedky a jej informátorov vyplýva, že si odfarbil vlasy, zmenil farbu pleti na bledú a oholil si fúzy. Československá vláda opakovane žiadala Taliansko o jeho vydanie a obracala sa aj na americké a francúzske okupačné úrady. Najmä Američania sa však priamej odpovedi vyhýbali alebo vydanie Ďurčanského ustavične odkladali.[2]

V roku 1947 in contumaciam bol odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. 6. decembra 1947 ušiel z Talianska do Argentíny. Mal pas delegáta Medzinárodného Červeného kríža a vízum argentínskeho generálneho konzulátu v Ríme na meno Ján Bobor.[2]

V roku 1952 sa presťahoval do Mníchova. V SRN spoluzaložil tzv. Slovenský akčný výbor, ktorý bol neskôr premenovaný na Slovenský oslobodzovací výbor. V rokoch 1946-1948 výbor zostavil 28 memoránd, petícií, žiadostí na najvyššie medzinárodné orgány a organizácie (Trumanovi, Attleemu, Churchillovi, senátu Spojených štátov a pod.). Snažil sa dokázať pretrvávanie existencie Slovenskej republiky a žiadal uzavrieť s ňou mierovú zmluvu, žiadal, aby Tisa a jeho vládu súdil medzinárodný súd a podobne.[3]

Ďurčanský zomrel v roku 1974 v Mníchove.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov - Biela kniha (Buenos Aires 1954)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. HRUBOŇ, Anton: Nové zistenia o represáliách POHG a Einsatzkommanda 14, 2012, str.91
  2. a b c JANCURA, Vladimír. Malo vôbec Slovensko vojnových zločincov?. Pravda.sk, 2012-04-15. Dostupné online [cit. 2017-05-30].
  3. MARUNIAK, P.. Prvá Slovenská republika a slovenský povojnový exil [online]. KULTURA - Dvojtýždenník závislý od etiky, [cit. 2017-08-25]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]