Ferdinand Ďurčanský
| Ferdinand Ďurčanský | |
| minister zahraničia prvej republiky, novinár | |
| Narodenie | 18. december 1906 Rajec, Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 15. marec 1974 (67 rokov) Mníchov, Nemecko |
Prof. JUDr. Ferdinand Ďurčanský (* 18. december 1906, Rajec – † 15. marec 1974, Mníchov) bol slovenský právnik, pedagóg, politik a novinár. Významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, minister v slovenskej autonómnej vláde a vlády Slovenskej republiky (1939-1945), odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. Ušiel do zahraničia, kde naďalej politicky pôsobil.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Pochádzal zo zemianskeho rodu Ďurčanskovcov z Rajca, pôvodne z Ďurčinej. Jeho prastarý otec Jozef Ďurčanský bol v Rajci mlynárom, otec Jozef Ďurčanský (*16.4.1873 Rajec, † 1.5.1937 Levice) bol statkárom a v medzivojnovej republike pôsobil ako senátor Národného zhromaždenia Československej republiky za Slovenskú ľudovú stranu. Matka Anna pochádzala z rozvetvenej rajeckej rodiny Židekovcov.
Právo študoval v Bratislave, Paríži a Haagu. Od roku 1933 bol pedagógom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1939 - docent, 1940 - profesor). Ako významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa v roku 1939 podieľal na rozdelení ČSR. V rokoch 1938 – 1939 bol ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, neskôr verejných prác a dopravy v slovenskej autonómnej vláde.
V rokoch 1939 až 1940 bol súčasne ministrom zahraničia aj ministrom vnútra Slovenskej republiky. Pokúšal sa zachovať určitú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky od Nemecka, a preto bol na pokyn Adolfa Hitlera odvolaný. V rokoch 1940 – 1945 pedagogicky pôsobil na vtedajšej Slovenskej univerzite (dnešnej UK)[1].
V marci 1945 utiekol do Rakúska a odtiaľ cez Švajčiarsko do Ríma. Bol hľadaný ako vojnový zločinec. [2] Menil často identitu a úkryty, skrýval sa vo františkánskom kláštore v Taliansku. Zo zachovaných hlásení československej rozviedky a jej informátorov vyplýva, že si odfarbil vlasy, zmenil farbu pleti na bledú a oholil si fúzy. Československá vláda opakovane žiadala Taliansko o jeho vydanie a obracala sa aj na americké a francúzske okupačné úrady. Najmä Američania sa však priamej odpovedi vyhýbali alebo vydanie Ďurčanského ustavične odkladali. [2]
V roku 1947 in contumaciam bol odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. 6. decembra 1947 ušiel z Talianska do Argentíny. Mal pas delegáta Medzinárodného Červeného kríža a vízum argentínskeho generálneho konzulátu v Ríme na meno Ján Bobor. [2]
V roku 1952 sa presťahoval do Mníchova. V SRN spoluzaložil tzv. Slovenský akčný výbor, ktorý bol neskôr premenovaný na Slovenský oslobodzovací výbor. V rokoch 1946-1948 výbor zostavil 28 memoránd, petícií, žiadostí na najvyššie medzinárodné orgány a organizácie (Trumanovi, Attleemu, Churchillovi, senátu Spojených štátov a pod.). Snažil sa dokázať pretrvávanie existencie Slovenskej republiky a žiadal uzavrieť s ňou mierovú zmluvu, žiadal, aby Tisu a jeho vládu súdil medzinárodný súd a podobne. [3]
Ďurčanský zomrel v roku 1974 v Mníchove.
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
- Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov - Biela kniha (Buenos Aires 1954)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ HRUBOŇ, Anton: Nové zistenia o represáliách POHG a Einsatzkommanda 14, 2012, str.91
- ↑ a b c JANCURA, Vladimír. Malo vôbec Slovensko vojnových zločincov?. Pravda.sk, 2012-04-15. Dostupné online [cit. 2017-05-30].
- ↑ MARUNIAK, P.. Prvá Slovenská republika a slovenský povojnový exil [online]. KULTURA - Dvojtýždenník závislý od etiky, [cit. 2017-08-25]. Dostupné online.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Ferdinand Ďurčanský
