Ferdinand Ďurčanský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ferdinand Ďurčanský
minister zahraničia prvej republiky, novinár
Narodenie 18. december 1906
Rajec, Uhorsko
Úmrtie 15. marec 1974 (67 rokov)
Mníchov, Nemecko

Prof. JUDr. Ferdinand Ďurčanský (* 18. december 1906, Rajec – † 15. marec 1974, Mníchov) bol slovenský právnik, pedagóg, politik a novinár. Významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, minister v slovenskej autonómnej vláde a vlády Slovenskej republiky (1939-1945), odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. Ušiel do zahraničia, kde naďalej politicky pôsobil.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal zo zemianskeho rodu Ďurčanskovcov z Rajca, pôvodne z Ďurčinej. Jeho prastarý otec Jozef Ďurčanský bol v Rajci mlynárom, otec Jozef Ďurčanský (*16.4.1873 Rajec, † 1.5.1937 Levice) bol statkárom a v medzivojnovej republike pôsobil ako senátor Národného zhromaždenia Československej republiky za Slovenskú ľudovú stranu. Matka Anna pochádzala z rozvetvenej rajeckej rodiny Židekovcov.

Právo študoval v Bratislave, Paríži a Haagu. Od roku 1933 bol pedagógom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1939 - docent, 1940 - profesor). Ako významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa v roku 1939 podieľal na rozdelení ČSR. V rokoch 19381939 bol ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, neskôr verejných prác a dopravy v slovenskej autonómnej vláde.

V rokoch 19391940 bol súčasne ministrom zahraničia aj ministrom vnútra Slovenskej republiky. Pokúšal sa zachovať určitú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky od Nemecka, a preto bol na pokyn Adolfa Hitlera odvolaný. V rokoch 1940 – 1945 pedagogicky pôsobil na vtedajšej Slovenskej univerzite (dnešnej UK)[1].

V marci 1945 utiekol do Rakúska a odtiaľ cez Švajčiarsko do Ríma. Bol hľadaný ako vojnový zločinec. [2] Menil často identitu a úkryty, skrýval sa vo františkánskom kláštore v Taliansku. Zo zachovaných hlásení československej rozviedky a jej informátorov vyplýva, že si odfarbil vlasy, zmenil farbu pleti na bledú a oholil si fúzy. Československá vláda opakovane žiadala Taliansko o jeho vydanie a obracala sa aj na americké a francúzske okupačné úrady. Najmä Američania sa však priamej odpovedi vyhýbali alebo vydanie Ďurčanského ustavične odkladali. [2]

V roku 1947 in contumaciam bol odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. 6. decembra 1947 ušiel z Talianska do Argentíny. Mal pas delegáta Medzinárodného Červeného kríža a vízum argentínskeho generálneho konzulátu v Ríme na meno Ján Bobor. [2]

V roku 1952 sa presťahoval do Mníchova. V SRN spoluzaložil tzv. Slovenský akčný výbor, ktorý bol neskôr premenovaný na Slovenský oslobodzovací výbor. V rokoch 1946-1948 výbor zostavil 28 memoránd, petícií, žiadostí na najvyššie medzinárodné orgány a organizácie (Trumanovi, Attleemu, Churchillovi, senátu Spojených štátov a pod.). Snažil sa dokázať pretrvávanie existencie Slovenskej republiky a žiadal uzavrieť s ňou mierovú zmluvu, žiadal, aby Tisu a jeho vládu súdil medzinárodný súd a podobne. [3]

Ďurčanský zomrel v roku 1974 v Mníchove.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov - Biela kniha (Buenos Aires 1954)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. HRUBOŇ, Anton: Nové zistenia o represáliách POHG a Einsatzkommanda 14, 2012, str.91
  2. a b c JANCURA, Vladimír. Malo vôbec Slovensko vojnových zločincov?. Pravda.sk, 2012-04-15. Dostupné online [cit. 2017-05-30].
  3. MARUNIAK, P.. Prvá Slovenská republika a slovenský povojnový exil [online]. KULTURA - Dvojtýždenník závislý od etiky, [cit. 2017-08-25]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]