Ferdinand Ďurčanský
| Ferdinand Ďurčanský | |
| minister zahraničia prvej republiky, novinár | |
| Narodenie | 18. december 1906 Rajec, Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 15. marec 1974 (67 rokov) Mníchov, Nemecko |
Prof. JUDr. Ferdinand Ďurčanský (* 18. december 1906, Rajec – † 15. marec 1974, Mníchov) bol slovenský politik a novinár.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Pochádzal zo zemianskeho rodu Ďurčanskovcov z Rajca, pôvodne z Ďurčinej. Jeho prastarý otec Jozef Ďurčanský bol v Rajci mlynárom, otec Jozef Ďurčanský (*16.4.1873 Rajec,+1.5.1937 Levice) bol statkárom a v medzivojnovej republike pôsobil ako senátor Národného zhromaždenia Československej republiky za Slovenskú ľudovú stranu. Matka Anna pochádzala zo rozvetvenej rajeckej rodiny Židekovcov. Právo študoval v Bratislave, Paríži a Haagu. Od roku 1933 bol pedagógom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1939 - docent, 1940 - profesor). Ako významný predstaviteľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa v roku 1939 podieľal na rozdelení ČSR. V rokoch 1938 – 1939 bol ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, neskôr verejných prác a dopravy v slovenskej autonómnej vláde.
V rokoch 1939 až 1940 bol súčasne ministrom zahraničia aj ministrom vnútra Slovenskej republiky. Pokúšal sa zachovať určitú nezávislosť slovenskej zahraničnej politiky od Nemecka, a preto bol na pokyn Adolfa Hitlera odvolaný. V rokoch 1940 – 1945 pedagogicky pôsobil na Slovenskej univerzite v Bratislave (dnešnej UK)[1].
V marci 1945 utiekol do Rakúska a odtiaľ cez Švajčiarsko do Ríma. Bol hľadaný ako vojnový zločinec. [2] Menil často identitu a úkryty, skrýval sa vo františkánskom kláštore v Taliansku. Zo zachovaných hlásení československej rozviedky a jej informátorov vyplýva, že si odfarbil vlasy, zmenil farbu pleti na bledú a oholil si fúzy. Československá vláda opakovane žiadala Taliansko o jeho vydanie a obracala sa aj na americké a francúzske okupačné úrady. Najmä Američania sa však priamej odpovedi vyhýbali alebo vydanie Ďurčanského ustavične odkladali. [2]
V roku 1947 in contumaciam bol odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. 6. decembra 1947 ušiel z Talianska do Argentíny. Mal pas delegáta Medzinárodného Červeného kríža a vízum argentínskeho generálneho konzulátu v Ríme na meno Ján Bobor. [2]
V roku 1952 sa presťahoval do Mníchova. V SRN založil tzv. slovenský akčný výbor. Zomrel v roku 1974 v Mníchove.
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
- Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov - Biela kniha (Buenos Aires 1954)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ HRUBOŇ, Anton: Nové zistenia o represáliách POHG a Einsatzkommanda 14, 2012, str.91
- ↑ a b c JANCURA, Vladimír. Malo vôbec Slovensko vojnových zločincov?. Pravda.sk, 2012-04-15. Dostupné online [cit. 2017-05-30]. (sk-SK)
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Ferdinand Ďurčanský
