Laco Novomeský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Laco Novomeský
slovenský politik, básnik, redaktor, novinár a publicista
slovenský politik, básnik, redaktor, novinár a publicista
Narodenie 27. december 1904
Budapešť, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 4. september 1976 (71 rokov)
Bratislava, Slovensko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Laco Novomeský

Laco Novomeský (celým menom Ladislav Novomeský) (* 27. december 1904, Budapešť – † 4. september 1976, Bratislava) bol slovenský komunistický politik, ľavicový intelektuál, spoluzakladateľ DAV-u, básnik, redaktor, novinár, publicista.

Písal aj pod pseudonymami: A. Krištof, Andrej Ogrod, Pavel Havran, Brkoslav, Gama, Gamma, n.gorod, N.Gorod, Pavel Hronec, Vacek, Xenon.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmay rod. Príkopová. Rodičia sa presťahovali zo Senice do Budapešti, kde sa narodil aj začal chodiť školy. Po roku 1919 sa presťahovali nazad a v štúdiu pokračoval v Senici a na učiteľskom ústave v Modre, kde v roku 1923 zmaturoval. Začal pôsobiť ako učiteľ a zároveň sa ako externý poslucháč zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde ho zaujala literárna a politická činnosť. V roku 1925 vstúpil do Komunistickej strany, zanechal štúdium aj učiteľovanie, odišiel do Ostravy, kde sa stal redaktorom komunistických novín Pravda. Do roku 1924 to bola Pravda chudoby a bola vydávaná vo Vrútkach. V roku 1924 bola redakcia presťahovaná do Ostravy a riadil ju Klement Gottwald. S príchodom Novomestského v roku 1925 získala štatút ústredného tlačového orgána KSČ sa Slovensku.

Od roku 1929 pracoval v redakcii Rudého práva v Prahe. Zároveň prispieval do ďalších českých a slovenských komunisticky orientovaných periodik. Počas občianskej vojny v Španielsku urobil reportáž z Valencie, Barcelony a Madridu[1].

Pokiaľ Gottwaldovi prischol prívlastok "profesionálny revolucionár", ktorý sa uvádzal aj v jeho oficiálnych životopisoch[2], Novomeskému napriek tomu, že sa podobne od svojich 21 rokov živil "revolúciou" prischol v pražskom prostredí imidž kaviarenského komunistu[1].

Pamätná tabuľa Slovenskej akadémie vied a umení, ktorá pôsobila v rokoch 1943-1953 v priestoroch dnešnej budovy UK v Bratislave; pamätná tabuľa Laca Novomeského, ktorý v budove pôsobil v rokoch 1950-51

Patril k avantgardnej skupine DAV. V roku 1939 sa presťahoval na Slovensko (do Bratislavy), kde pokračoval v komunistickej činnosti. Bol jedným z popredných organizátorov SNP, členom V. ilegálneho vedenia KSS. Spoluzakladateľ a podpredseda povstaleckej SNR v Banskej Bystrici (1944). Člen predsedníctva ÚV KSS, povereník pre školstvo a osvetu. Po vojne bol na zjazde KSS v roku 1950 obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a v roku 1951 zatknutý. V roku 1954 bol odsúdený na 10 rokov väzenia v inscenovanovanom procese s rozvratnou skupinou burž. nacionalistov. "Priznal sa", pretože podľa vlastných slov, neznášal fackovanie. V tomto čase nemohol publikovať. Vo väzení napísal 4000 básni na tabakové papieriky ale väčšinu z nich vyfajčil. 22.12.1955 bol prepustený na podmienku, do roku 1962 pracoval v Památníku národního písemnictví v Prahe. V roku 1963 ho plne rehabilitovali. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 sa stal členom predsedníctva Ústredného výboru KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. V roku 1970 sa vzdal funkcie člena Predsedníctva ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel. V júli 1970 ho mozgová mŕtvica úplné vyradila zo spoločenského života. Názory sa preto rôznia, či aspoň spočiatku prispel k tzv. husákovskej „normalizácii“ na kultúrnom aj politickom poli[3] alebo sa vôbec nestal „normalizačným politikom“[1].

Bol ženatý s Karlou Marešovou a ich dcérou je Ing. Elena Bútorová-Novomeská.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé básne publikoval časopisecky (Vatra, Svojeť, Nový rod a i.). V tvorbe sa od začiatku stotožnil s proletárskou literatúrou. Svojim dielom ovplyvnil medzivojnový a povojnový vývin poézie na Slovensku. V 30. a 40. rokoch obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu. Okrem vlastnej básnickej tvorby sa venoval aj prekladom z ruskej literatúry (Boris Pasternak) a publicistike.

Ukážka z tvorby (Nedeľa)[upraviť | upraviť zdroj]

Dobré je niekedy navštíviť minulosť,
čo tvár má mŕtvu a nemú,
a pri tej mŕtvote riecť si:
i to bola, to bola krása.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1964 titul národný umelec
  • 1964 Hrdina Československej republiky
  • 1964 a 1974 laureát Štátnej ceny K. Gottwalda
  • 1968 zlatá medaila VŠMU
  • 1968 Rad K. Gottwalda
  • 1968 nositeľ Čs. ceny mieru a štátnej ceny
  • 1968 Novinárska cena Ľudovíta Štúra
  • 1969 Národná cena za literatúru
  • 1969 titul Hrdina ČSSR
  • 1969 Leninov rad udelený Prezídiom Najvyššieho sovietu ZSSR
  • 1973 Rad republiky
  • 1974 Štátna cena za literatúru

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1927Nedeľa, zbierka básní
  • 1932Romboid, zbierka básní, vyjadruje smútok nad sociálnymi protikladmi sveta
  • 1939Svätý za dedinou, zbierka básní
  • 1935Otvorené okná, zbierka básní
  • 1949Pašovanou ceruzkou, zbierka básní
  • 1963Vila Tereza, poéma
  • 1963Do mesta 30 minút, poéma
  • 1964Stamodtiaľ a iné, zbierka básní
  • 1964Nezbadaný svet
  • 1966Dom, kde žijem, cyklus lyrických básní

Publicistika a eseje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Laco Novomeský, Marx a slovenský národ, marec 1933
  • 1949Výchova socialistického pokolenia
  • 1969Znejúce ozveny
  • 1969Čestná povinnosť
  • 1970Manifesty a protesty
  • 1970Slávnosť istoty
  • 1972Zväzky a záväzky
  • 1971O Hviezdoslavovi
  • 1971O literatúre
  • 1974Nový duch novej školy

Preklady[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Sú po ňom pomenované školy (Senicai, Košice), ulice[4], časopisy, ceny či občianske združenia.

  • rodný dom v Budapešti, urna v panteóne na cint. v Slávičom údolí,
  • Múzeum L. Novomeského v Senici
  • Literárna pozostalosť v LAMS
  • socha od J. Kulicha v Senici
  • busta Novomeského v Banskej Bystrici
  • Novomeského busta na košickom Kuzmányho sídlisku  
  • pamätná tabuľa na Štúrovej ulici v Bratislave

Dokumentárne filmy o Ladislavovi Novomeskom[upraviť | upraviť zdroj]

  • Laco Novomeský 60-ročný (Týždeň vo filme 1/1965)
  • Profily – Národný umelec Laco Novomeský (1967),
  • Človek z davu (dokumentárna monografia, réžia Šinko, E., 1970),
  • Ladislav Novomeský sa dožil koncom decembra 70-tich rokov (Týždeň vo filme 51/1974),
  • Ladislav Novomeský (Kinožurnál, 85),
  • Laco Novomeský, básnik, publicista a politik (dokumentárny film, r. Lembovič I.,1986),
  • Venované pamiatke národného umelca L. Novomeského (T. v. f. 38/76).
  • Povstalecká história

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • PERNÝ, L. Modernista, ktorý chcel zmeniť slovenské myslenie. In Nové Slovo. 2014.
  • BÚTOROVÁ-NOVOMESKÁ, Elena: Vzpomínání. In: Vertigo, časopis o poézii a básnikoch, 2014, č. 4, s. 7 – 12.
  • PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. 2006. Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre.Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2006. ISBN 80-224-0902-2
  • VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979
  • ŠMATLÁK, S. 1967. Básnik Laco Novomeský

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Peter Bilý: Prípad Novomeský, 8. sept. 2016, Pravda, Online
  2. Múzeum školstva a pedagogiky, Klement Gottwald, prezident Československej republiky, [1]Online
  3. Zdroj: BLAŽEK, P. et al.: Odvaľujem balvan. Bratislava 2013, in Daniela Čižmárová: Slovenská tvár normalizácie, MagistraHistoria, 27 december, 2014, Online
  4. Ladislava Novomestského, Vyhľadávanie na OMA, Online

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • OSUD VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.