Jozef Lenárt

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jozef Lenárt
slovenský komunistický politik
Jozef Lenárt
Narodenie3. apríl 1923
Liptovská Porúbka
Úmrtie11. február 2004 (80 rokov)
Praha
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Jozef Lenárt

Jozef Lenárt (* 3. apríl 1923, Liptovská Porúbka – † 11. február 2004, Praha) bol slovenský komunistický politik a predseda vlády Československej socialistickej republiky v rokoch 1963-1968. Bol jedným z mála komunistických politikov, ktorým sa podarilo bez ujmy prežiť na vysokých straníckych postoch počas prakticky celého obdobia vlády KSČ - od päťdesiatych rokov do roku 1989. Jeho meno sa spája predovšetkým s normalizáciou v 70. a 80. rokoch. Bol štvornásobným predsedom vlády.[1]

Pôvod a kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Jozef Lenárt sa narodil v Liptovskej Porúbke do rodiny drevárskeho robotníka, ktorý sa angažoval v Červených odboroch, ktoré boli späté s komunistickou stranou. V roku 1934 jeho otec po krátkej chorobe zomrel. Napriek tomu, že Jozef Lenárt mal vzhľadom k svojim vynikajúcim školským výsledkom možnosť získať sociálnu podporu a študovať na reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, radšej v roku 1939 nastúpil do učenia v chemičke Baťovho koncernu v Batizovciach pri Svite. V rokoch 1941 až 1943 pokračoval na Baťovej majstrovskej škole v Zlíne, kde tiež súbežne pracoval v prevádzke ako robotník. Po návrate zo Zlína do Batizovcov v roku 1943 vstúpil do ilegálnej Komunistickej strany Slovenska (KSS) a v roku 1944 sa aktívne zúčastnil SNP.[1]

V rokoch 1946-1947 bol tajomníkom KSS v okrese Poprad a od roku 1947 bol už v ústrednom výbore strany. V roku 1950 sa stal riaditeľom obuvných Závodov 29. augusta v Partizánskom a zároveň bol zvolený za člena ÚV KSS. V roku 1951 sa už stal námestníkom ministra ľahkého priemyslu.

V roku 1953 bol vyslaný na trojročné štúdium Vysokej školy straníckej pri ÚV KSSZ v Moskve, kde medzi jeho spolužiakov patrili napríklad Alexander Dubček, Miloš Jakeš alebo Jaromír Obzina. Po návrate v roku 1956 získal funkciu tajomníka krajského výboru KSS v Bratislave. Zároveň sa po štyroch rokoch v roku 1957 opäť stáva členom ústredného výboru KSS, v máji 1958 aj jeho tajomníkom a v júni 1958 členom ÚV KSČ. Ako člen ÚV KSS mal Lenárt na starosti školstvo a propagandu, neskôr dopravu a výstavbu.[1]

V roku 1960 sa stáva členom predsedníctva ÚV KSS a tiež poslancom Národného zhromaždenia. Poslancom NZ a neskôr, od roku 1969, už Federálneho zhromaždenia, v ktorom zostal až do roku 1990.

V roku 1962 sa Lenárt bol jednomyselne zvolený predsedom Slovenskej národnej rady. Táto funkcia mu zaisťovala členstvo v predsedníctve ÚV KSČ.

V roku 1962 bol Lenárt členom Kolderovej komisie, ktorá mala preskúmať vykonštruované politické procesy s komunistickými funkcionármi v 50. rokoch. V komisii viedol skupinu, zaoberajúcu sa tzv. procesom s buržoáznymi nacionalistami. Výsledkom práce skupiny bol návrh na úplnú súdnu rehabilitáciu odsúdených. V rámci KSČ ale nebola plná rehabilitácia navrhnutá kvôli ich údajnému nacionalizmu. Mali sa stať iba radovými členmi strany. Vtedajší najvyšší stranícky predstaviteľ Antonín Novotný nakoniec pod tlakom usúdil, že prišiel vhodný čas obetovať skompromitovaného premiéra V. Širokého a odviesť tým pozornosť kritikov od vlastnej osoby. Do výberu nového predsedu vlády pritom zásadným spôsobom zasiahlo národnostné hľadisko, ktoré v duchu nepísaných pravidiel o zachovaní rovnováhy vo vedenie komunistickej strany a štátu vyžadovalo, aby sa premiérom stal Slovák, keď prezidentom a prvým tajomníkom ÚV KSČ je Čech (Novotný). Z takto zúženého okruhu kandidátov si Novotný vybral neskompromitovaného Lenárta. Zaujímavé je, že on o túto funkciu príliš nestál. Argumentoval predovšetkým svojou mladosťou a nedostatkom skúseností, pretože v roku 1963 mal iba štyridsať rokov. V deväťdesiatych rokoch spomínal na to, ako Novotný nakoniec zlomil jeho odpor k prijatiu nové funkcie odkazom na stranícku disciplínu, keď mu to doslova nariadil.[1]

20. septembra 1963 stáva prvý krát predsedom vlády Česko-Slovenska, ktorá trvala do 8. apríla 1968.

Pražská jar a normalizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Počas Pražskej jari bol začiatkom roku 1968 Lenárt ako konzervatívny politik (spojený s Novotného krídlom strany) odvolaný z postu predsedu vlády a nahradený proreformným Oldřichom Černíkom. O jeho obratnosti v rámci vnútrostraníckeho boja svedčí fakt, že napriek tomu zostal po celý rok 1968 tajomníkom ÚV KSČ.

Po okupácii vojskami piatich armád Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 Lenárt žiadal spoločne s Biľakom, Indrom a Kolderom prezidenta Svobodu o vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády. Prezident Svoboda však takýto návrh, v čase, keď boli legálni predstavitelia vlády internovaní okupačnými vojskami, neakceptoval.

Lenárt sa jednoznačne postavil na stranu normalizátorov, vedených neskôr pôvodne proreformne vystupujúcim Gustávom Husákom. Vďaka svojmu rozhodnutiu strávil 70. a 80. roky v najvyšších straníckych funkciách - v r. 1970-1989 bol členom predsedníctva ÚV KSČ a zároveň 1. tajomníkom ÚV KSS.

Po roku 1989[upraviť | upraviť zdroj]

Po Nežnej revolúcii v roku 1989 bol Lenárt najprv zbavený všetkých funkcií a v roku 1990 následne vylúčený z KSČ. Pri rozpade Česko-Slovenska si zvolil české občianstvo a žil v Prahe.

V roku 1996 bolo voči nemu vznesené obvinenie z vlastizrady v súvislosti so sovietskou okupáciou v roku 1968. Trestné stíhanie bolo v roku 1997 zastavené, ale po odvolaniach sa skončilo až rozhodnutím Vrchným súdom v Prahe 26. júna 2003, keď boli obaja stíhaní, Miloš Jakeš i Jozef Lenárt definitívne oslobodení.

Lenárt zomrel v roku 2004 vo veku 80 rokov v Prahe.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d CVRČEK, LUKÁŠ; PAVLOVIČ, RICHARD. Novotného „oblíbený Slovák“ In PAMĚŤ A DĚJINY: struktury moci (2020/10) [online]. Ústav pro studium totalitních režimů, [cit. 2022-08-22]. Dostupné online. (po česky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]