Ústava Československej socialistickej republiky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky bola druhou ústavou Česko-Slovenska prijatej v čase monopolnej vlády komunistickej strany (s. 58, 59). Jej prijatie sa odôvodňovalo pokrokom v budovaní socializmu [1]. Národné zhromaždenie prijalo Ústavu ČSSR dňa 11. júla 1960. Ústava ČSSR zrušila dovtedajšiu ústavu (ústavný zákon č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky).

Ústava ČSSR prinášala mnohé zmeny v znamení prechodu štátu z ľudovodemokratického na socialistický a s víziou vybudovania komunizmu. Spomedzi dôležitých symbolických zmien možno spomenúť zmenu názvu štátu (na Československú socialistickú republiku) a zmenu štátnych symbolov, predovšetkým štátneho znaku.

Ústava ČSSR bola (do roku 1969) ústavou unitárneho štátu s osobitným postavením Slovenska.

Obsah[upraviť | upraviť zdroj]

Ústava sa skladala z vyhlásenia a ôsmych hláv.

Vo vyhlásení sa konštatovalo víťazstvo socializmu v Česko-Slovensku, výrazná orientácia na Sovietsky zväz, ktorý bol pre pracujúci ľud ČSSR vzorom, konštatoval sa prechod o budovania socializmu do novej etapy budovania komunizmu a postulovali sa zásady socializmu „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce!“ a komunizmu „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb!“.

Prvá hlava, Spoločenské zriadenie, obsahovala ustanovenia o Česko-slovenskom štáte ako o socialistickom štáte, súčasti socialistickej svetovej sústavy, a o jednotnom štáte dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov. Dôležitý bol čl. 4, ktorým sa konštitucionalizovalo postavenie KSČ ako vedúcej sile v spoločnosti a štáte a v čl. 6 sa konštitucionalizovalo postavenie Národného frontu Čechov a Slovákov (Ústava ČSSR bola prvou česko-slovenskou ústavou s konštitucionalizovaným postavením jednej politickej strany, v širšom zmysle slova bola druhou, po ústave slovenského štátu z roku 1939). Ústava upravovala ekonomiku štátu ako socialistickú hospodársku sústavu so zákazom vykorisťovania človeka človekom a plánovaným hospodárením. Ústava definovala tri formy vlastníctva, štátne, družstevné a súkromné. Ústava umožňovala drobné podnikanie, ale bez vykorisťovania cudzej pracovnej sily (teda zamestnávania zamestnancov). V zmysle ústavy sa štát ekonomicky orientoval na Sovietsky zväz a ostatné socialistické štáty. Dôležitým východiskom ústavy bol demokratický centralizmus.

Druhá hlava, Práva a povinnosti občanov, obsahovala v podstate štandardný katalóg základných práv. Bola výrazne sociálne orientovaná. Občanom maďarskej, ukrajinskej a poľskej národnosti sa zabezpečovalo o. i. vzdelávanie v ich materinskom jazyku. Ústava zaručovala aj slobodu vyznania, právo vyznávať akúkoľvek vieru alebo byť bez viery, ale s podmienkou, že náboženská viera alebo presvedčenie nemôže byť dôvodom pre to, aby niekto odopieral plniť občiansku povinnosť uloženú zákonom. Ústava upravovala aj povinnosti občanov. Občania boli o. i. povinný zachovávať ústavu a zákony, chrániť a upevňovať socialistické vlastníctvo, vykonávať službu v ozbrojených silách. Ústava, v súlade v vtedajšou orientáciou režimu, neobsahovala všeobecnú ochranu vlastníctva, najmä tzv. osobného vlastníctva ako základného práva.

Tretia hlava, Národné zhromaždenie, definovalo Národné zhromaždenie ako najvyšší orgán štátnej moci ČSSR. Národné zhromaždenie bolo jednokomorové, malo 300 poslancov volených ľudom, zodpovedných ľudu a odvolateľných ľudom (tzv. imperatívny mandát). Volebné obdobie Národného zhromaždenia bolo štvorročné. Národné zhromaždenie malo bežné právomoci zákonodarného orgánu. O. i. sa uznášalo na ústave a ostatných zákonoch, schvaľovalo dlhodobé plány národného hospodárstva, štátny rozpočet a štátny záverečný účet, volilo prezidenta ČSSR, vyslovovalo dôveru vláde po jej vymenovaní prezidentom, mohlo navrhnúť prezidentovi, aby vládu odvolal, volilo Najvyšší súd ČSSR a mohlo odvolávať jeho členov.

Národné zhromaždenie malo zasadať najmenej dvakrát za rok. Zasadnutie zvolával prezident ČSSR a prezident ČSSR vyhlasoval aj zasadnutie za skončené.

Dôležitým orgánom Národného zhromaždenia bolo predsedníctvo. Malo 30 členov. Predsedníctvo riadilo prácu Národného zhromaždenia a v čase, keď Národné zhromaždenie nezasadalo, vykonávalo pôsobnosť Národného zhromaždenia predsedníctvo. Nemohlo však voliť prezidenta a uznášať sa na ústavných zákonoch. Opatrenia, na ktoré bolo potrebné prijatie zákona, robilo predsedníctvo formou zákonných opatrení. Všetky opatrenia vykonané predsedníctvom Národného zhromaždenia podliehali schváleniu Národného zhromaždenia na najbližšom zasadaní.

Štvrtá hlava, prezident republiky, upravovala postavenie prezidenta. Prezident bol hlavou štátu volenou Národným zhromaždením na päťročné funkčné obdobie a zodpovednou za výkon svojej funkcie Národnému zhromaždeniu (zodpovednosť prezidenta Národnému zhromaždeniu bola novinkou, dovtedy bol prezident politicky nezodpovedný, rovnako ako dnes prezident SR podľa Ústavy SR). Právomoci prezidenta boli v podstate štandardné. O. i. zastupoval štát navonok, dojednával a ratifikoval medzinárodné zmluvy (dojednaním medzinárodných zmlúv mohol poveriť vládu a s jej súhlasom i niektorého člena vlády). Zvolával zasadnutia Národného zhromaždenia a vyhlasoval ich za skončené, podpisoval zákony Národného zhromaždenia a zákonné opatrenia jeho predsedníctva, mal právo udeľovať amnestiu a milosť (teda odpúšťať a zmierňovať tresty a nariaďovať, aby sa trestné stíhanie nezačínalo a ak sa začalo, aby sa v ňom nepokračovalo).

Za prezidenta mohol byť zvolený každý občan voliteľný do Národného zhromaždenia.

Piata hlava mala názov Vláda. Vláda bola charakterizovaná ako najvyšší výkonný orgán štátnej moci, ako celok i jej jednotliví členovia boli zodpovední Národnému zhromaždeniu. Skladala sa z predsedu, podpredsedov a ministrov. Vláda o. i. zjednocovala, riadila a kontrolovala činnosti ministerstiev a ostatných ústredným orgánov štátnej správy, riadila a kontrolovala činnosť národných výborov, vydávala uznesenia a nariadenia na základe zákonov na ich vykonanie.

Vláda po svojom vymenovaní prezidentom bola povinná predstúpiť pred Národné zhromaždenie a požiadať ho o vyslovenie súhlasu s programovým vyhlásením.

Šiesta hlava, Slovenská národná rada, prinášala jednu dôležitú novinku. Zrušila Zbor povereníkov a niektoré jeho kompetencie preniesla na predsedníctvo SNR. Samotné povereníctva však fungovali naďalej a povereníci boli po novom členmi predsedníctva SNR. SNR bola národným orgánom štátnej moci a správy na Slovensku. Skladala sa z poslancov volených ľudom, zodpovedných ľudu a odvolateľných ľudom (opäť imperatívny mandát).

Kompetencie SNR boli pomerne slabé. SNR sa mohla uznášať na zákonoch v súlade s celoštátnym zákonodarstvom v oblastiach národnej alebo regionálnej povahy, pokiaľ na zabezpečenie všestranného hospodárskeho a kultúrneho rozvoja Slovenska vyžadovali osobitnú úpravu, uznášať sa na zákonoch pokiaľ ju na to Národné zhromaždenie splnomocnilo zákonom, schvaľovať rozpočet SNR, jej orgánov a ňou priamo riadených inštitúcii na Slovensku, voliť predsedníctvo SNR a z jeho členov povereníkov SNR.

SNR zasadala najmenej dvakrát do roka. Zasadnutie zvolávalo a vyhlasovalo za skončené predsedníctvo SNR.

Predsedníctvo SNR malo 16 členov a bolo výkonným orgánom SNR. Predsedníctvo vydávalo uznesenia a nariadenia na základe zákonov SNR na ich vykonanie.

Siedma hlava, Národné výbory, upravovala tieto orgány štátnej moci a správy v krajoch, okresoch a obciach. Národné výbory sa skladali z poslancov volených na štyri roky, s imperatívnym mandátom (volení ľudom, zodpovední ľudu a ľudom odvolateľní). Pri národných výboroch sa uplatňovala dvojitá subordinácia. Národné výbory a ich poslanci boli na jednej strane zodpovedné svojim voličom, na druhej strane národné výbory podliehali koordinačnej kompetencii národných výborov vyššieho stupňa.

Dôležitým orgánom národného výboru bola rada. Volil ju národný výbor na celé svoje funkčné obdobie. Rada riadila a zjednocovala prácu ostatných orgánov národného výboru i jeho organizácií a zariadení.

Ôsma hlava, Súdy a prokuratúra, upravovala justičnú moc. Súdnictvo vykonávali volené a nezávislé ľudové súdy. Sústavu súdov tvorili najvyšší súd, krajské a okresné súdy, vojenské súdy a miestne ľudové súdy. Sudcov najvyššieho súdu volilo Národné zhromaždenie, krajských súdov krajské národné výbory a okresných súdov okresné národné výbory. Ich funkčné obdobie bolo štvorročné.

Prokuratúre prislúchal dozor nad vykonávaním a zachovávaním zákonov a iných právnych predpisov ministerstvami a inými orgánmi štátnej správy, národnými výbormi, súdmi, hospodárskymi a inými organizáciami i občanmi. Na čele prokuratúry bol generálny prokurátor menovaný prezidentom a zodpovedný Národnému zhromaždeniu.

Deviata časť, Všeobecné a záverečné ustanovenia, o. i. určila za hlavné mesto Prahu, a zavádzala nový štátny znak v čl. 110 ods. 1 takto: „Štátny znak Československej socialistickej republiky tvorí červený štít tvaru husitskej pavézy s päťramennou hviezdou v hornej časti, na ktorom je biely dvojchvostý lev majúci na hrudi červený štítok s modrou siluetou Kriváňa a vatrou zlatej farby. Kresba znaku je zlatá.“

Zo štátneho znaku zmizla svätováclavská koruna, nahradila ju päťramenná hviezda, a výrazne sa zmenil slovenský znak na hrudi leva (namiesto trojvršia s dvojramenným krížom kriváň a vatra).

Ústava nadobudla účinnosť dňom schválenia Národným zhromaždením.

Zmeny ústavy[upraviť | upraviť zdroj]

Rozsahom najväčšou zmenou Ústavy ČSSR bol ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii. Ústavný zákon o československej federácii o. i. zrušil tretiu, štvrtú, piatu a šiestu hlavu ústavy, teda ustanovenia o Národnom zhromaždení, prezidentovi, vláde a Slovenskej národnej rade, pričom postavenie týchto najvyšších ústavných orgánov – v modifikovanej federálnej štruktúre – upravoval ústavný zákon o československej federácii.

Početné zmeny ústavy priniesla nežná revolúcia. Prvú revolučnú zmenu zavádzal ústavný zákon z 29. novembra 1989 č. 135/1989 Zb. Kľúčovou zmenou zavedenou týmto ústavným zákonom bolo vypustenie čl. 4, teda zrušenie vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti a štáte. V roku 1990 sa dvakrát zmenil názov štátu (samostatnými ústavnými zákonmi najprv na Česko-slovenskú federatívnu republiku, potom na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku; na základe týchto zmien sa začal používať aj nový názov ústavy, najprv Ústava Česko-slovenskej federatívnej republiky, potom Ústava Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky), z ústavy sa vypustilo vyhlásenie, novelizáciou ustanovení o národných výboroch sa vytvorila územná samospráva, ktorej základom bola obec (národné výbory sa fakticky zrušili reps. zanikli po prvých voľbách do orgánov obcí), Listinou základných práv a slobôd sa zrušila druhá hlava ústavy, menili sa kompetencie republík a federácie.

Zánik účinnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Ústava ČSFR nebola na Slovensku nikdy výslovne zrušená. Bolo to aj tým, že Slovenská národná rada schvaľovala Ústavu Slovenskej republiky (dňa 1. septembra 1992) síce už ako ústavu zvrchovaného štátu, ale ešte počas existencie federácie, kedy síce existovala dohoda o rozdelení ČSFR, ale na legislatívne riešenie zániku federácie sa ešte len čakalo. Ústavu ČSFR nezrušil ani ústavný zákon č. 542/1992 Zb. o zákonu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Tento ústavný zákon však rušil samotnú ČSFR. Z výkladu tohto ústavného zákona ako aj Ústavy Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že Ústava ČSFR (a ústavný zákon o československej federácii) stratili účinnosť dňom zániku ČSFR.

V Českej republike Česká národná rada Ústavou Českej republiky výslovne zrušila Ústavu ČSFR aj ústavný zákon o československej federácii. Ústava Českej republiky však bola prijatá až 16. decembra 1992.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zdobinský. S, Matoušek, S. a kol.: Státní právo ČSSR. Praha: Panorama, 1985. s. 58 – 59.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]