Privatizácia

Privatizácia je proces premeny štátneho majetku na súkromný. Môže byť predaný jednotlivcom, spoločnostiam, alebo rozdelený medzi občanov zadarmo (symbolickú cenu).

Formy privatizácie

• priamy predaj celých alebo vyčlenených častí podnikov jednotlivým fyzickým alebo právnickým osobám formou verejných aukcií
• prenájmom celých podnikov alebo ich častí jednotlivcom či skupinám (zamestnancom)
• premena štátnych podnikov na akciové spoločnosti a predaj akcií na burze
• čiastočný predaj akcií štátnych podnikov na burze, pričom si štát ponecháva menšinový, alebo väčšinový podiel
• premena na akciové spoločnosti zamestnancov
• joint-ventures – uplatňujúci sa spravidla v kombinácií domáceho a zahraničného kapitálu
• Kupónová privatizácia
• premena štátnych podnikov na družstevné podniky

Metódy

• štandardné
• neštandardné

Aspekty

• efektívnosť
• distribúcia
• stabilita

Musí byť vytvorený legislatívny rámec pre podnikanie. Jeho prostredníctvom treba zabezpečiť súkromným firmám istoty a umožniť vznik inštitúcií, ktoré v centralistickom systéme neexistovali.

Privatizácia na Slovensku

Na Slovensku od jeho vzniku doposiaľ prebehli dve vlny privatizácie. Prvá vlna sa udiala v 90. rokoch a druhá vlna v období medzi rokmi 2000-2006. Privatizácie na Slovensku so sebou odstupom rokov nesú veľkú stigmu, charakteristickú podvodmi a kauzami, ale v konečnom dôsledku sa slovenská ekonomika vďaka ním má lepšie. Najmä druhá vlna privatizácie otvorila cestu pre skutočnú transformáciu Slovenska na modernú globalizovanú ekonomiku. Podľa odhadov stratenej efektívnosti Medzinárodného menového fondu, vyšší podiel štátnych podnikov by v období 2006 – 2020 znamenal nižšie HDP Slovenska asi o 68 miliárd eur.

Dôvody prečo sú štátne podniky skôr záťaž ako prínos sú byrokratický manažment, ktorý nie je orientovaný na zisk, chýbajúci prístup na globálne trhy a využívanie štátnych podnikov na lobing a presadzovanie politických cieľov. Štátny podnik na trhu narúša konkurenčné prostredie a ich pôsobenie narúša celé odvetvie. Veľká komparatívna štúdia výkonnosti štátnych podnikov v strednej a východnej Európe, ktorú Medzinárodný menový fond v spolupráci s Európskou bankou pre obnovu a rozvoj vydal v roku 2019 zahrňuje porovnanie výkonnosti štátnych a súkromných podnikov. Do analýzy spracovali údaje z 10 000 štátnych firiem a 57 000 súkromných podnikov. Štúdia prišla k záverom, že viac ako polovica štátnych podnikov generuje nižšie tržby na zamestnanca a zároveň priemerné osobné náklady na zamestnanca sú vyššie v porovnaní so súkromnými podnikmi z rovnakého odvetvia. Produktivita slovenských štátnych podnikov je o 25% nižšia, ako u ich súkromných náprotivkov.

Majetok predaný v rokoch 1993 až 2006 za jednotlivých vlád
Roky	Účtovná hodnota (mil. Sk)	Kúpna cena (mil. Sk)	KC/ÚH (v %)
1993 - 1994	23 286	19 844	85,22
1994 - 1995	100 334	41 885	41,75
1999 - 2002	81 114	227 287	280,21
2003 - 2006	7656	38 497	502,83

Zdroj:

V období medzi rokmi 1999 a 2002 štát získal na dividendách zo 100% štátom vlastnených energetických podnikov sumu 657 miliónov eur. Počas rokov 2012 až 2015, keď boli tieto podniky čiastočne sprivatizované, vyplatili štátu na dividendách až 1 462 miliónov eur, pričom táto suma je očistená o infláciu. Vďaka vyšším ziskom sprivatizovaných podnikov štát získal aj značné príjmy z daní z príjmu a z odvodoch regulovaných podnikov, ako aj z investícií, ktoré boli v oblasti energetiky významné, hoci nie všetky projekty, ako napríklad dostavba jadrovej elektrárne Mochovce, boli bez politických kontroverzií. Celkovo štát na čiastočne sprivatizovaných energetických podnikoch vygeneroval vyššie príjmy, než keď tieto podniky vlastnil v plnom rozsahu. Pri hodnotení dopadov privatizácie sa často opomína ďalší významný pozitívny efekt. Privatizácia totiž prilákala na slovenský trh vyspelé zahraničné spoločnosti, ktoré zohrali úlohu akýchsi pionierov. Tento proces prispel k formovaniu nového podnikateľského prostredia a prítomnosť svetovo rešpektovaných značiek následne stimulovala záujem ďalších zahraničných investorov. Títo investori následne realizovali investície v úplne nových oblastiach, čo prispelo k rozvoju ekonomiky a tvorbe nových pracovných miest.

Nezrealizované privatizácie

Po zmene vlády v roku 2006 boli zastavené privatizovanie zvyšných podnikov, ktoré boli na predaj. Mnoho z nich sa kvôli nesprivatizovaniu dostalo do ťažkých finančných situácií, a na ich fungovanie sa museli zložiť občania z vlastných daní.

Cargo Slovakia

Po rozdelení pôvodnej železničnej spoločnosti na tri samostatné subjekty, medzi ktoré patrili aj prevádzkovatelia nákladnej dopravy, sa spoločnosť Cargo ocitla v ťažkej situácii. V roku 2006 bola ponúknutá na predaj, pričom jedna z potenciálnych ponúk dosahovala výšku 520 miliónov eur. Avšak po zmene vlády v rovnakom roku bola privatizácia spoločnosti zastavená. V nasledujúcich rokoch sa Cargo dostalo do stále väčších problémov na liberalizovanom európskom trhu nákladnej železničnej dopravy, na ktorom pôsobilo množstvo konkurentov. Na tieto ťažkosti negatívne vplývala globálna hospodárska kríza v roku 2008, ktorá spôsobila výrazný pokles tržieb a ziskovosti spoločnosti. V roku 2009 vykázala spoločnosť stratu vo výške 140 miliónov eur, ktorá sa v nasledujúcom roku prehĺbila na 112 miliónov eur pri tržbách, ktoré dosiahli len 400 miliónov eur. Do konca roka 2019 dosiahli kumulované straty Carga takmer 300 miliónov eur, pričom tržby klesli z 560 miliónov eur v čase plánovanej privatizácie na menej ako polovicu pôvodnej hodnoty. V tejto situácii bola spoločnosť zachránená štátnym úverom vo výške viac než 160 miliónov eur, pričom celková zadlženosť Carga v roku 2009 prekročila sumu 300 miliónov eur. Aby sa znížila finančná záťaž, spoločnosť v roku 2015 predala viac ako 12 000 vagónov, ktoré si následne prenajala. Tento krok mal za cieľ splatiť časť dlhov a zlepšiť likviditu spoločnosti. Počet zamestnancov klesol z viac ako 11 000 v roku 2006 na približne 5 500 v roku 2018. Celkovo hodnotu podniku, ktorá mohla v prípade predaja prispieť k zníženiu daní pre daňovníkov, znehodnotili kumulované straty a finančné problémy Carga, čo malo dlhodobé negatívne dôsledky na jeho stabilitu a budúcnosť.

Letisko Bratislava

V roku 2006 bolo aj Bratislavské letisko ponúknuté na privatizáciu. Konzorcium, ktoré zahŕňalo viedenské letisko Schwechat, ponúklo 240 miliónov eur, pričom táto suma zahŕňala aj plánované investície. Avšak, podobne ako v prípade iných privatizácií, zmena vlády v tomto období viedla k zastaveniu procesu privatizácie. Namiesto toho letisko dostalo od štátu finančnú podporu v podobe dotácie vo výške 70 miliónov eur a úveru 50 miliónov eur. Tieto prostriedky boli použité na výstavbu novej odletovej haly s kapacitou 5 miliónov pasažierov, ktorá bola oficiálne otvorená v roku 2012. Celkové náklady na výstavbu novej príletovej a odletovej haly sa vyšplhali na približne 150 miliónov eur. Po dokončení nových infraštruktúrnych projektov, letisko zaznamenalo mierny nárast ziskovosti a tržby dosiahli hodnotu 33 miliónov eur. Avšak, od roku 2008 nasledovalo 11 rokov nepretržitých strát, ktoré dosiahli celkovú hodnotu približne 56 miliónov eur. Tržby poklesli až na úroveň 20 miliónov eur v roku 2015, a napriek oživeniu koncom dekády, neprekročili hranicu 27 miliónov eur. V rokoch 2013 a 2014 odletelo z novej 5-miliónovej haly menej než 1,4 milióna pasažierov, pričom hranica 2 miliónov pasažierov bola prekročená až v roku 2018. Tento vývoj naznačoval problém s konkurencieschopnosťou letiska, najmä vo vzťahu k susedným letiskám vo Viedni a Budapešti. Bez jasnej dlhodobej vízie a s neustálymi finančnými problémami sa bývalá vláda rozhodla v roku 2018 obnoviť proces privatizácie, ktorý bol označený ako „hľadanie partnera“. Cieľom bolo nájsť strategického investora, ktorý by poskytol dlhodobý (30-ročný) nájom pre letisko. Tento krok bol vnímaný ako nevyhnutný, keďže v roku 2016 manažment letiska odhadol potrebu ďalších investícií vo výške približne 400 miliónov eur na modernizáciu a rozvoj infraštruktúry.

Teplárne

Počas vlády Ivety Radičovej v rokoch 2010 – 2011 sa uvažovalo o privatizácii štátnych teplární, pričom odhadovaná cena za ich predaj sa pohybovala v rozmedzí 160 až 200 miliónov eur. Tento proces však nakoniec nezačal, a to najmä kvôli výmene vlády v roku 2012, ktorá zastavila akékoľvek ďalšie úvahy o privatizácii. V nasledujúcich rokoch sa väčšina teplární dostala do finančných problémov a do konca roka 2019 uzavrelo so stratou už 5 z 6 štátnych teplární. Ich prevádzka bola sprevádzaná mnohými nevýhodnými zmluvami, súdnymi spormi a škandálmi, ktoré zhoršovali ich hospodársku situáciu. Paradoxne, aj napriek tomu, že ide o štátne podniky, bratislavská a košická tepláreň nakupujú teplo od súkromných dodávateľov, čo zvyšuje náklady na ich prevádzku a ďalšie znižuje ich konkurencieschopnosť. Problémy teplární sa zhoršovali aj kvôli predimenzovanej a drahej infraštruktúre, ktorá už nereflektuje na znižujúce sa energetické nároky moderných budov. Tento problém ešte viac zhoršovalo to, že teplárne boli nútené prevádzkovať infraštruktúru, ktorá bola navrhnutá pre staršie, energeticky náročnejšie objekty.

Nízke ceny za predaj

Najmä druhá vlna privatizácie je dlhodobo sprevádzaná diskusiami o nízkych predajných cenách. S odstupom času sa dá konštatovať, že sa nejedná o nič drastické. ENEL kúpil Slovenské elektrárne za 839 miliónov eur, o desať rokov neskôr ich predal za 750 miliónov eur a naviac si musel ponechať záväzok dokončiť druhý blok Mochoviec. Nemecko-francúzski spolumajitelia SPP predali svoj podiel v roku 2013 za 2,6 miliardy eur, hoci ho od štátu kúpili za 2,8 miliardy eur (pri zohľadnení inflácie 3,4 miliardy eur). Celkovo platí, že po roku 1999 sa štátne podniky privatizovali za vyššiu ako účtovnú hodnotu.