Starokatolícka cirkev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Medzinárodné logo starokatolíckych cirkví.

Starokatolícka cirkev (vo Švajčiarsku Kresťanskokatolícka cirkev) je názov pre kresťanské cirkvi ktoré sa s gradáciou v druhej polovici 19. storočia oddelili od rímskokatolíckej cirkvi pre závery Prvého vatikánskeho koncilu, najmä však pre nesúhlas s dogmami o pápežskej neomylnosti a primáte pápeža nad celou cirkvou. Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Česku a Poľsku sú združené v Utrechtskej únii starokatolíckych cirkví, na čele s arcibiskupom v Utrechte, ktorý je predsedom Medzinárodnej starokatolíckej biskupskej konferencie. Starokatolícke cirkvi teda rovnako ako pravoslávne cirkvi netvoria jeden celok s katolíckou cirkvou a rímskym pápežom.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Historicky najstaršia starokatolícka cirkev, ktorá sa pod vplyvom jansenizmu oddelila od rímskokatolíckej cirkvi už v roku 1723, pôsobí v Holandsku (oficiálne aj Rímskokatolícka arcidiecéza starobiskupského duchovenstva v Utrechte). Jej vznik sa viaže so sporom o obsadenie arcibiskupského stolca v Utrechte, od ktorého závisela ďalšia pozícia jezuitského rádu v Holandsku. Voľbu nového arcibiskupa však mala podľa starobylej tradície utrechtská katedrálna kapitula, ktorá zmýšľala silne protijezuitsky. Po tom, ako zostal biskupský stolec po smrti arcibiskupa Pietra Coddeho (1648–1710) niekoľko rokov uprázdnený, sa kapitula naozaj rozhodla zvoliť nového arcibiskupa, ktorým sa stal Cornelius Steenhoven (1661–1725). Toho následne bez povolenia pápeža vysvätil biskup Dominique-Marie Varlet (1678–1742), čím holandskej cirkvi zabezpečil kontinuitu v tzv. historickej apoštolskej postupnosti biskupských svätení. Steenhoven a jeho nástupcovia však boli v pápežom exkomunikovaní a holandská cirkev sa stala katolíckou cirkvou nezávislou od Ríma.

Keď o viac ako storočie neskôr po Prvom vatikánskom koncile (1869–1870) niektoré skupiny katolíkov najmä v Nemeckom cisárstve a Rakúsku odmietli prijať rímskokatolícke učenie o neomylnosti pápeža, usporiadali na jar roku 1871 v Mníchove zhromaždenie nespokojných duchovných, ktoré môžeme považovať za začiatok starokatolíckeho hnutia. Vedúcou osobnosťou tohto vznikajúceho hnutia sa stal mníchovský profesor cirkevných dejín Ignaz von Döllinger (1799–1890).

Výsledkom tohto zhromaždenia bolo odporúčanie sformovať „starokatolícku cirkev“, aby sa tak vyčlenili od toho, čo považovali za nové učenie rímskokatolíckej cirkvi - učenia o pápežskej neomylnosti a božskom pôvode jeho moci. Slovo „starý“ v názve tak primárne odkazuje na cirkev pred Prvým vatikánskym koncilom, no sekundárne odkazuje na „nerozdelenú cirkev prvého tisícročia“, ktorá sa stala ideálom vznikajúceho starokatolíckeho hnutia.

Na to, aby si toto hnutie zachovalo katolícky charakter však potrebovalo zachovať jeden z významných znakov katolíckych cirkví - tzv. apoštolskú postupnosť biskupských svätení. A o tú požiadali Utrechtskú cirkev, ktorá sa oddelila od Ríma ešte v prvej polovici 18. storočia. V roku 1889 starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku podpísaním Utrechtskej deklarácie vytvorili Utrechtskú úniu starokatolíckych cirkví. V prvých rokoch pôsobenia zaviedli slávenie bohoslužieb v národných jazykoch (teda takmer 100 rokov pred Druhým vatikánskym koncilom v rímskokatolíckej cirkvi), prijímanie pod oboma spôsobmi a po roku 1880 bol zrušený povinný celibát duchovných.

Po rozpade Habsburskej monarchie v roku 1918 sa pôvodná Rakúska diecéza rozdelila na Rakúsku diecézu s pôvodným biskupstvom vo Viedni a Československú diecézu s biskupstvom v severočeskom Varnsdorfe. Podobne bola v roku 1923 založená aj Starokatolícka cirkev v Chorvátsku, ktorá sa však nikdy nespamätala z ťažkostí počas Druhej svetovej vojny.

Špecifická situácia vznikla v severnej Amerike a Kanade, kde sa miestni poľskí imigranti dostali do konfliktu s miestnymi rímskokatolíckmi biskupmi. Rímskokatolícka cirkev v Spojených štátoch nemala žiadneho poľského biskupa a len niekoľko poľských kňazov a nepovoľovala vyučovanie poľštiny v cirkevných školách. Hoci cirkev založila stovky farností pre veriacich poľskej národnosti, kňazi zvyčajne neovládali poľštinu a v niektorých väčších a majetnejších farnostiach (Buffalo, New York, Scranton, Pennsylvania) si veriaci nárokovali na väčšiu možnosť rozhodovať o cirkevnom majetku. Hoci väčšina poľských veriacich sa podriadila rímskokatolíckemu vedeniu, objavilo sa aj pomerne silné hnutie odporu, na čele ktorého stál Franciszek Hodur (1866–1953), kňaz spomedzi poľských imigrantov. Poľskí imigranti pod jeho vedením v roku 1897 založili samostatnú Poľskú národnú katolícku cirkev s centrom v Scrantone, ktorá vtedy mala približne 20 000 členov. Táto nová cirkev následne požiadala Utrechtskú úniu o vysvätenie Franciszka Hodura za biskupa, čo sa následne stalo v roku 1907 v Utrechte. V roku 1907 sa tak Poľská národná katolícka cirkev členom Utrechtskej únie až do roku 2003, keď vystúpila kvôli tomu, že niektoré zo západoeurópskych starokatolíckych cirkví začali svätiť ženy.

Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade však založila taktiež misijnú diecézu v Poľsku - Starokatolícku cirkev v Poľsku (tiež Poľskokatolícka cirkev), ktorá sa v 50-tych rokoch 20. storočia osamostatnila a naďalej zostáva členskou cirkvou Utrechtskej únie. Poľskokatolícka cirkev tvoria tri diecézy: Varšava, Krakov a Vroclav.

V roku 1931 uzavreli starokatolíci a anglikáni tzv. Bonnskú dohodu, prostredníctvom ktorej vstúpili do plného sviatostného spoločenstva. Uznávajú si tak svoje sviatosti a biskupi týchto cirkví vzájomne sa zúčastňujú ako spolusvätitelia na vysviackach nových biskupov a vkladajú na nich ruky.

Od roku 1996 umožňuje starokatolícka cirkev v Nemecku udeľovať kňazské svätenie ženám a následne začali svätiť ženy aj cirkvi v Rakúsku, Švajčiarsku a Holandsku. Starokatolícka cirkev v Českej republike zatiaľ svätí len diakonky. Poľskokatolícka cirkev svätenie žien zavedené nemá. Utrechtská únia avšak doteraz nevysvätila žiadnu biskupku.

V roku 2015 uzavrela Utrechtská únia starokatolíckych cirkví plné sviatostné spoločenstvo so Švédskou cirkvou.

Základné vieroučné body[upraviť | upraviť zdroj]

Vierouka

  • starokatolíci odmietajú dogmy I. vatikánskeho koncilu o neomylnosti pápeža a jeho primáte nad celou cirkvou;
  • cirkev je riadená zdola (má demokratické zriadenie) – farári sú volení farnosťou a biskupi volení synodou, najvyšším orgánom cirkvi, ktorá je tvorená laikmi i duchovnými;
  • celibát kňazov aj biskupov je dobrovoľný a to aj po vysviacke;
  • starokatolíci vysluhujú 7 sviatostí (krst, Eucharistia, spoveď, birmovanie, manželstvo, kňazstvo, pomazanie chorých). Duchovní starokatolíckej cirkvi sú vysvätení v platnej apoštolskej postupnosti, ktorá je uznaná aj rímskokatolíckou cirkvou. Rímskokatolícka cirkev však neuznáva svätenia udelené ženám, pretože ich považuje za neplatné.
  • počas každej svätej omše je vysluhovaná spoločná hromadná spoveď (jednotliví veriaci nemusia vyznávať svoje hriechy nahlas kňazovi, ale v srdci ich vyznajú Bohu a oľutujú ich – kňaz následne udelí hromadné rozhrešenie všetkým prítomným); "ušná" spoveď kňazovi je napriek tomu odporúčaná, no nie povinná; Eucharistia sa vždy podáva pod oboma spôsobmi – telo aj krv;
  • úcta k Márii a svätým je zachovaná, ale forma sa v rôznych starokatolíckych cirkvách líši;
  • starokatolíci vyznávajú Apoštolské, Nicejsko-carihradské a Atanaziánske vyznanie; v Nicejsko-carihradskom vyznaní nepoužívajú vsuvku filioque (i Syna);
  • nové dogmy rímskokatolíckej cirkvi o Márii neboli v starokatolicizme prijaté – nepoškvrnené počatie Panny Márie a nanebovzatie Panny Márie;
  • k rozvodu sa v starokatolicizme pristupuje individuálne – cirkev nemá podľa starokatolíckeho učenia právo trestať nevinnú, poškodenú stranu a preto po čase pokánia starokatolíci akceptujú nové sviatostné manželstvo, ako aj prijímanie ostatných sviatostí (podobne ako v pravosláví);
  • starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku udeľujú diakonské aj kňazské svätenie i ženám. V Česku sú ženy svätené len ako diakonky. Poľskokatolícka cirkev ženy nesvätí vôbec. Utrechtská únia starokatolíckych cirkví však doteraz neudelila žiadnej žene biskupské svätenie.
  • starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a čiastočne aj Česku, sa otvorene staviajú k otázke homosexuality a LGBT.

Eucharistická ekleziológia[upraviť | upraviť zdroj]

Výrazným teologickým prvkom starokatolíckeho hnutia (najmä Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví) je tzv. eucharistická ekleziológia. Slávenie eucharistie je základom každého starokatolíckeho spoločenstva a cirkev má zabezpečiť podľa svojich možností všetkým veriacim pravidelné slávenie eucharistie. Tak, ako podľa učenia cirkevných otcov nie je možná existencia cirkvi bez biskupa, tak podľa starokatolíckeho učenia nie je možné pôsobenie biskupa bez spoločenstva okolo neho. Práve cirkev je tá, ktorá spomedzi radov svojich duchovných volí svojho biskupa. Pohľad na apoštolskú sukcesiu sa tak nachádza uprostred medzi východnou a západnou teológiou – nejde tu len o personálnu sukcesiu, ale o sukcesiu učenia celej cirkevnej obce. Historická apoštolská postupnosť takto naberá dvojaký rozmer.

Starokatolíctvo na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Pre viac informácií pozri články Starokatolícka cirkev na Slovensku a Starokatolícka delegatúra Utrechtskej únie na Slovensku.

Založenie Starokatolíckej cirkvi na Slovensku (1995 – 2004)[upraviť | upraviť zdroj]

Starokatolícka cirkev na Slovensku pôvodne tvorila jeden celok s českou starokatolíckou cirkvou, ktorá vznikla už koncom 19. storočia a v polovici 20. storočia mala etablovanú sieť farností s vlastným biskupom. Starokatolícka cirkev na Slovensku vznikla v roku 1995 ako samostatný cirkevný subjekt v dôsledku rozdelenia Česko-Slovenska. V roku 2000 bola slovenská starokatolícka cirkev uznaná za najmladšiu členskú cirkev Utrechtskej únie.

Odchod Starokatolíckej cirkvi na Slovensku z Utrechtskej únie (2004)[upraviť | upraviť zdroj]

Z Utrechtskej únie cirkev už v roku 2004 vystúpila, oficiálne kvôli nesúhlasu so svätením žien a žehnaniu homosexuálnym párom, ku ktorému pristúpili cirkvi v nemecky hovoriacich krajinách. Podľa interpretácie Utrechtskej únie však bola slovenská cirkev vylúčená, keďže jej biskup elektus (zvolený, no ešte nevysvätený biskup) Augustín Bačinský prijal biskupské svätenie od Antonia Raposa, biskupa Apoštolskej episkopálnej cirkvi v Portugalsku, ktorého cirkvi Utrechtskej únie považujú za biskupa vysväteného neregulárnym spôsobom (tzv. vakantného biskupa). Starokatolícka cirkev na Slovensku následne v roku 2004 založila Svetovú radu národných katolíckych cirkví so sídlom v Nitre, ktorej prvým predsedom sa stal jej novovysvätený biskup Augustín Bačinský. V roku 2001 mala cirkev 1 733 veriacich, v roku 2011 – 1 687.

Založenie misíjneho pôsobiska českej starokatolíckej cirkvi (2016)[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku od roku 2004 nepôsobila starokatolícka cirkev ktorá by bola členkou Utrechtskej únie. To sa zmenilo v marci 2016, keď v Bratislave začala misíjne pôsobiť česká starokatolícka cirkev pod názvom Starokatolíci v Bratislave. Dnes sa misíjne pôsobisko českej cirkvi na Slovensku oficiálne nazýva Starokatolícka delegatúra Utrechtskej únie na Slovensku. Túto cirkev vedie kňaz Martin Kováč, nie je štátom registrovaná a netvorí jeden celok s registrovanou Starokatolíckou cirkvou na Slovensku.

Delenie cirkví[upraviť | upraviť zdroj]

Delenie starokatolíckych cirkví (výber)[upraviť | upraviť zdroj]

Členské cirkvi Utrechtskej únie:

Ostatné starokatolícke cirkvi

  • Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade (v roku 2003 vystúpila z Utrechtskej únie)
  • Starokatolícka cirkev na Slovensku (má generálne vikariáty v Česku, Rakúsku a Chorvátsku; v roku 2004 vystúpila z Utrechtskej únie a stala sa členom Svetovej rady národných katolíckych cirkví, ktorá združuje aj ďalšie cirkvi v rôznych iných krajinách)
  • Nezávislá filipínska cirkev katolícka (nie je členom Utrechtskej únie ale je s ňou v plnom sviatostnom spoločenstve)
  • Reformovaná katolícka cirkev v Poľsku
  • Mariavitské cirkvi (Starokatolícka cirkev mariavitov v Poľsku je členom Utrechtskej únie, avšak ostatné mariavitské cirkvi nie)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Old Catholic Church na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Starokatolická církev na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Starokatolícka cirkev na Slovensku

Starokatolícka delegatúra Utrechtskej únie na Slovensku

Utrechtská únia starokatolíckych cirkví

Starokatolícka cirkev v Českej republike

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]