Filioque

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Filioque (lat.i zo Syna“) je spornou súčasťou kresťanského, tzv. Nicejsko-carihradského vyznania viery, kréda v rímskokatolíckom znení (pravoslávni používajú Nicejsko-carihradské vyznanie viery vždy zásadne bez Filioque). Týmto pojmom je tiež označovaný teologický spor medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou aj s jeho historickými súvislosťami. Táto časť sa zaoberá procesom (vychádzania, pôvodu) Ducha Svätého v rámci Najsvätejšej Trojice.

Kontext tejto formuly (v latinčine): … (Credo) et in Spiritum Sanctum, Dominum et Vivificantem, qui ex Patre (Filioque) procedit, et cum Patre et Filio simul adoratur et conglorificatur, et locutus est per prophetas…;
po slovensky: … Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva. On hovoril skrze prorokov…

Vznik a význam formuly[upraviť | upraviť zdroj]

Formula Filioque sa týka vychádzania Ducha Svätého. Podľa pôvodného znenia Nicejsko-carihradského vyznania viery Duch Svätý vychádza z Otca („… ktorý z Otca vychádza…“). V rámci boja proti arianizmu, ktorý na kresťanskom Západe predovšetkým vďaka ariánskym Gótom pretrvával dlhšie než na Východe a ktorý znižoval význam Osoby Syna v rámci Trojice, sa začalo tvrdiť, že Duch Svätý vychádza nielen z Otca, ale i zo Syna. Hlavnými prvými zástancami tohto učenia sú Marius Victorinus († asi 362), ktorý vypracoval teológiu Ducha ako vzájomnej lásky Otca a Syna, a sv. Hilarius z Poitiers († 367), ktorý dodal, že ide i o vzájomný dar týchto dvoch božských osôb. Veľký západný teológ sv. Augustín († 430) potom tieto dva prúdy spojil a tvrdil, že Duch vychádza z Otca i Syna, ale s tým, že Otec je jeho fons principalis (hlavným prameňom, vychádza z neho principaliter), a že vychádza z Otca a Syna nie ako z dvoch prameňov, ale ako z jedného jediného. Z Otca teda vychádza ako zo svojho hlavného prameňa, zo Syna potom ako z niekoho, kto má svoj samotný pôvod opäť v Otcovi.

Vznik sporu o Filioque[upraviť | upraviť zdroj]

Formuláciu Filioque nájdeme v niekoľkých západných vyznaniach viery (vo vyznaní pseudo-Atanášovom či v toledskom). Do západnej formulácie Nicejsko-carihradského vyznania sa dostala pravdepodobne až v roku 675. Vieru vo vychádzanie (lat. processio) „Ducha i zo Syna“ obhajoval už sv. Maxim Vyznávač († 662) v liste kňazovi Marinovi z Cypru.

K veľkému stretu s Východom, ktorý tento dodatok k Nicejsko-carihradskému vyznanie viery nepoznal, prišlo, keď západní mnísi v roku 807 spievali krédo na Olivovom vrchu. Východní mnísi sa pohoršili a pápež Lev III. vtedy odpovedal, že pravda vyjadrená formuláciou Filioque je síce nepopierateľná, no odmietol jej pripojenie do kréda. Aby svojej výpovedi dodal vážnosti, umiestil nad hrobom sv. Petra dve platne s krédom, grécku a latinskú, obe bez Filioque. Priamo ako rímsku či západnú herézu označil Filioque konštantínopolský patriarcha Fotios († 890) vo svojom spise Traktát o mystagógii Ducha Svätého.

Pravoslávny pohľad je takýto: Kritický okamih nastal však až v roku 1014, keď sa rímske pápežstvo nachádzalo v kríze a hľadalo oporu u nemeckých cisárov. Henrich II. prišiel do Ríma, dosadil pápeža Benedikta VIII. a presadil krédo tak, ako sa recitovalo v jeho súkromnej kaplnke, teda s Filioque. Od tej doby sa vsuvka Filioque v západnej cirkvi presadila a stala sa jedným z hlavných sporných a diskutovaných bodov medzi západnou a východnou cirkvou.

Katolícky pohľad je takýto: Zvyk recitovať pri svätej omši krédo vznikol najprv na Východe. Začiatkom 6. storočia sa tento zvyk napodobňoval už v Španielsku, a ako sa zdá, už vtedy bolo vsunuté Filioque, hoci to vo východných symboloch (vyznaniach viery) nebolo. Pre Španielsko sa to dá s istotou dokázať na rok 589. Okolo roku 800 aj pre Francúzsko, odkiaľ to prešlo do Franskej ríše. Až dovtedy to nebolo potvrdené ani pápežom, ani koncilom, naozaj možno pochybovať či to bolo objektívne správne v zmysle, nakoľko je pravda, že Efezský koncil takéto vsuvky dovolil robiť len pápežovi a koncilu. V istom zmysle to bola súkromná vsuvka. No robilo sa to bona fide, teda s dobrou vôľou a z nepoznania tohto zákazu. Je ďalej isté, že pápež Lev III. v r. 810 prehlásil, že táto vsuvka Filioque v Španielsku, Nemecku a Francúzsku je pravoverná, ale zbytočná a proti jeho želaniu. Pápež sa obával, že touto vsuvkou sa podnietia Grécki veriaci proti Rímu; preto volil zdržanlivosť. V priebehu časov, konkrétne v roku 1014 (ako už spomína i vyššie uvedený pohľad Pravoslávia), aj Rím prišiel k presvedčeniu, že treba vsunúť do Kréda Filioque a takto pri svätej omši i spievať. Aspoň odvtedy sa táto vsuvka stala aj navonok zákonnou. Proti viere sa nikdy neprevinila.

Pravoslávne poňatie[upraviť | upraviť zdroj]

Vyznanie viery (tzv. Symbol viery) s alebo bez Filioque vyjadruje výrazne odlišné učenie o Najsvätejšej Trojici. Sv. Fotios zo strany kresťanského východu obviňuje západnú cirkev z herézy (čo potvrdil i veľký snem (r. 867; 1000 osôb), ktorý Fotios zvolal, aby posúdil túto otázku a ďalšie novoty zavádzané latiníkmi), pretože zavádza do Trojice dva princípy (počiatky), čo je v rozpore s tradičným učením Otcov, ktoré sa dá vyjadriť termínom monopatrizmus – pretože a Patri solo (iba z Otca) všetko pochádza.

Vychádzanie Ducha Svätého z Otca je doložené Kristovými slovami v Evanjeliu podľa Jána (pozri Ján 14, 16 a 26, hlavne však 15, 26). Sväté písmo o vychádzaní Ducha Svätého „i zo Syna“ nikde nič nehovorí. Prečo o tom Kristus nič nevraví? Z pravoslávneho hľadiska je teda vsuvka „filioque“ akýmsi prídavkom k Božiemu zjaveniu, čo považuje pravoslávna teológia za neprípustné.

Nicejsko-carihradský symbol viery zostavili svätí Otcovia na Prvom (Nicea, r. 325) a Druhom (Carihrad (= Konštantínopol), r. 381) všeobecnom sneme. Všeobecný snem považujú pravoslávni za najvyššiu pozemskú cirkevnú autoritu. Nasledujúce snemy už Symbol nemenili, iba potvrdzovali platnosť a nedotknuteľnosť Nicejsko-carihradského symbolu viery a vylučovali z Cirkvi každého, kto by sa odvážil niečo zo Symbolu uberať alebo niečo k nemu pridávať. Preto je zmena v Symbole viery vykonaná vsuvkou „Filioque“ na Západe z hľadiska pravoslávia nelegálna, nelegitímna a uvaľuje na tých, ktorí sa ho odvážili zmeniť a ktorí takýto symbol používajú, kliatbu svätých Otcov všeobecných snemov.

Teologicky bolo Filioque od sv. Fotia pre všetky ďalšie doby v pravoslávnej cirkvi snemom (867) vyhlásené a vo všeobecnosti považované za veľmi vážnu triadologickú herézu, pretože podľa pravoslávnych zavádza nepravdivé učenie o svätej Trojici. Pravoslávna triadológia je založená na učení, že jediným zdrojom Božstva a prameňom oboch ďalších Osôb v Trojici je jediný Otec. Filioque podľa názoru pravoslávia zavádza tzv. subordináciu – čiže stavia Ducha Svätého nižšie, než je Syn; zatiaľ čo Syn by mal iba jeden počiatok a sám by bol pôvodcom inej Osoby Trojice, tak Duch Svätý by mal dva počiatky a sám by nebol počiatkom žiadnej Osoby. Takéto učenie sa prieči učeniu svätých Otcov prvého tisícročia.

Pri rokovaniach o únii medzi Konštantínopolom a Rímom vo Florencii (1439) (pozri: Florentská únia) bola preberaná otázka, ako zmieriť pravoslávne učenie s rímskokatolíckym práve v ohľade rozdielnej náuky o Najsvätejšej Trojici. Bola skúmaná možnosť stotožniť rímskokatolícke učenie „Filioque“ o Duchu Svätom vychádzajúcom „i zo Syna“ s pravoslávnym učením, ktoré niekedy hovorí, že Duch Svätý môže vychádzať i „skrze Syna“ („skrze“ – grécke διά naznačuje, že nič neprijíma od toho, čím prechádza). Pri debatách, keď rímska strana vysvetlila svoj vieroučný výklad vsuvky „Filioque“, sa pravoslávni presvedčili o nezmieriteľnosti týchto dvoch vieroučných pohľadov. Svätí Otcovia, ktorých texty boli známe pravoslávnym, zmieňujúce sa o vychádzaní „Ducha skrze Syna“ mali podľa kontextu na mysli nie to, že by Syn bol prameňom Osoby Ducha Svätého (t. j. nie vychádzanie hypostatické; hypostase = osoba), ale že Syn môže posielať Ducha, ktorý však hypostaticky vychádza iba z Otca; čiže v zmysle posielania môže Duch Svätý vychádzať i od Syna. Naopak rímski katolíci na sneme podľa pravoslávnych preukázali, že oni chápu Filioque presne v tom zmysle, ktorí považujú pravoslávni za heretický, čiže ako dva počiatky. Na sneme v argumentácii za pravoslávnych vynikol hlavne sv. Marek Efezský (Eugenikos), ktorý o tom napísal pojednávanie nazvané „sylogické kapitoly“.

Sylogické kapitoly sv. Mareka Efezského a ďalšie pojednávania o Filioque nájdete tu (v češtine): Pravoslávna teológia.

Bohužiaľ, dodnes môžeme počuť ono dávno vyvrátené tvrdenie, že rímskokatolícke učenie o pôvode Ducha Svätého i zo Syna, je to isté ako pravoslávne učenie o pôvode Ducha Svätého skrze Syna.

Učenie o Filioque viedlo z pohľadu pravoslávnych k tomu, že sa v rímskokatolíckom učení presadila subordinácia Ducha Svätého, čo viedlo k prudkému poklesu úcty k Svätému Duchu v rímskokatolíckej cirkvi v druhom tisícročí. Pravoslávni vnímajú tento proces v súvislosti s vzrastajúcimi ambíciami rímskeho pápeža, ktorý akoby v rímskokatolíckej cirkvi začal zaujímať miesto a atribúty prináležiace v Cirkvi Duchu Svätému (napr. neomylnosť, jednotiaci princíp a pod.)

Z hľadiska pravoslávnej vierouky nie je možné žiadne zjednotenie s rímskokatolíckou cirkvou pokiaľ nebude „Filioque“ jednoznačne odmietnuté a odsúdené ako heréza.

Katolícke poňatie[upraviť | upraviť zdroj]

Katolícke učenie na to, aby sa verilo, musí vždy pochádzať z Písma a z Tradície.

Sväté Písmo

1. Náš Pán, Ježiš Kristus, sám jasne v Evanjeliu povedal: "Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám." (Jn 16,13 – 15; zdôraznenie pridané)

→ To, čo Duch Svätý prijíma od Syna, to je poznanie zjavených právd, aby ich zjavoval veriacim a zvlášť hlbšie do nich vovádzal apoštolov. Poznanie Ducha Svätého je reálne totožné s božskou podstatou (v Bohu je každá vlastnosť a každá schopnosť celá jeho podstata – vyplýva to z jednoduchosti Boha). Teda Duch Svätý – ak prijíma od Syna toto Božské poznanie, prijíma tým pádom od Syna Božskú podstatu = Duch vychádza i zo Syna.

2. To, že i Syn posiela Ducha Svätého znamená, že i od Neho vychádza. Poslanie a vychádzanie tu nie je správne oddeliť. Ak niekto posiela iného, tak mu dá oprávnenie, aby tam, kde je poslaný, konal v mene jeho autority. Božská osoba môže prijať oprávnenie od druhej len tak, že prijme celú božskú prirodzenosť. A Písmo naozaj hovorí o tom, že i Syn posiela Ducha: "Keď príde Tešiteľ Duch Pravdy, ktorého vám ja pošlem od Otca..." (Jn 15,26) a inde: "Ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám." (Jn 16,7). Alebo Lk 24,49: "Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil....", či dýchanie Ducha Ježišom v Jn 20,22.

→ S týmto sa zhoduje i spôsob reči Svätého Písma, lebo len o tých osobách, ktoré vychádzajú z druhej, Písmo používa slovo "poslaný", totiž o Synovi a Duchu. Otec posiela Syna, lebo Syn vychádza plodením z Otca. O Duchu raz hovorí Písmo, že Ho posiela Otec, raz že Ho posiela Syn, pretože pochádza od obidvoch. Nikde v Písme sa nehovorí, že Otec je poslaný, pretože on nepochádza z nikoho. O ňom sa len hovorí, že "príde". Napr. Jn 14, 23: "Kto ma miluje... aj môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok."

3. Sväté Písmo menuje Ducha Svätého Duchom Syna, Krista, Ježiša. Len vtedy je to možné, ak Duch vychádza zo Syna. I tu sú viaceré miesta Písma: "Kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho." (Rim 8,9). Že tu ide o Ducha Svätého vyplýva z kontextu. Gal 4,6: "Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče!"

→ Ak Duch Svätý je nazvaný "Duchom Syna", tým sa vyjadruje nejaký vzťah k Synovi. Reálny vzťah medzi božskými osobami je možný jedine na základe pochádzania.

Otcovia

I otcovia pred biskupom Fóciom, latinskí i grécki, videli v uvedených miestach zjavenú náuku, podľa ktorej Duch pochádza z Otca i Syna.

Napr. o Jn 16,13 – 15 (Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.), Cyril Alexadrijský (+444) hovorí: "To, čo Duch prijíma od Syna je "naturalis proprietas - prirodzená vlastnosť", totiž poznanie, čo je vlastnosťou božskej prirodzenosti. /De Trinitate, Dial. 6/ Ten istý Cyril na inom mieste hovorí: "Vychádza z Otca i zo Syna" (Thes. assert. 34).

Epifanius (+403), tiež grécky otec vo svojom diele Ancoratus hovorí i o vychádzaní Ducha Svätého. Odvoláva sa na slová "Accipiet de meo - prijme/vezme z môjho" a hovorí, že Duch je "od Otca a od Syna" (Ancor. 8). Neskôr hovorí: "Duch vychádza zo Syna," alebo presnejšie "z obidvoch, z Otca a Syna" (Ancor. 67)

Augustín (Tract. in Jo 99,4): Duch "od toho bude počúvať, od koho pochádza. Počúvať pre Neho je vedieť, vedieť je byť... Od koho má podstatu, od toho má vedomosti."

2. Cyril Alexandrijský: "...Je nevyhnutné tvrdiť, že Duch je z podstaty Syna. Lebo ako z neho prirodzene existuje, tak je ním poslaný, aby obnovil stvorenie" (Thes. asser. 34).

3. Svätý Augustín a svätý Atanáz vyvodzujú takýto záver: Pretože Písmo menuje Ducha Svätého Duchom Syna, musí vychádzať zo Syna.

Augustín: "Či sú dvaja Duchovia, jeden Otcov a druhý Synov? To nech je ďaleko... Keď teda jeden Otec a jeden Pán, t.j. Syn, tak aj jeden Duch, ktorý je skutočne z obidvoch... Prečo by sme neverili, že Duch Svätý pochádza aj od Syna, keď je to Duch Syna?" (In Jo. Tr. 99,6) Svätý Augustín vidí symbol vychádzania Ducha i v dýchaní Krista Ducha na apoštolov v Jn 20,22. Svätý Atanáz: "Fontem Spiritus et Filium dicimus - hovoríme, že aj Syn /nielen Otec/ je východiskový bod, prameň /fontem/ Ducha" A opäť Atanáz píše: Spiritus Sanctus "spiramen est Filii - je dychom Syna".

Tertulián: "Tretí, čiže Duch, je od Boha /Otca/ a Syna, ako je tretie ovocie z koreňa a konára" (Adv. Prax. 8). t. j., tak ako ovocie na strome pochádza z koreňa a konára, tak Duch z Otca a Syna.

Svätý Ambróz (De Spir. S. 1,120): "Duch Svätý, i keď pochádza od Otca a Syna, neoddeľuje sa ani od Otca, ani od Syna."

Legitimita zmeny kréda[upraviť | upraviť zdroj]

Otázkou je, či je legitímne meniť text kréda, ako ho stanovil Chalcedonský koncil (451), ktorý toto vyznanie potvrdil. Efezský koncil (431) jasne hovorí, že krédo nie je možné akokoľvek meniť, niečo pridávať, či uberať. Nie je však jasné, čoho presne sa tento zákaz týka, otázka prípustnosti navyše nevypovedá nič o pravovernosti či mylnosti tejto vsuvky. Z katolíckeho pohľadu tomu nemožno rozumieť absolútne v tom zmysle, že by Efezský koncil odsudzoval akúkoľvek vsuvku k Nicejskému vyznaniu viery.

Pravoslávny pohľad[upraviť | upraviť zdroj]

Ak kánony svätých snemov zakazujú Nicejsko-carihradský symbol viery akokoľvek meniť, niečo pridávať či uberať, potom je jasné, že sa to týka čohokoľvek, čo by niekto chcel zo Symbolu ubrať alebo k nemu pridať. A teda aj Filioque.

Nedotknuteľnosť Symbolu stanovuje o. i. 1. kánon VI. všeobecného snemu, ktorý je veľmi dlhý, a tak vyberáme len to, čo sa týka Nicejsko-carihradského symbolu:

… Božou milosťou stanovíme: Je nutné zachovávať vieru nedotknutú novotárstvom a zmenami, odovzdanú nám od svedkov a služobníkov Slova, Bohom vyvolených apoštolov; ďalej potom od 380 svätých a blažených Otcov, zhromaždených v Nicei pri cisárovi našom Konštantínovi (t. j. I. všeobecný snem, r. 325 v Nicei), vo veci hanebného Ária a ním vymysleného pohanského inobožstva, vhodnejšie povedané mnohobožstva, ktorí jednotou viery zjavili nám jednotu podstaty v troch osobách Božej bytosti a vysvetlili, nedopustiac, aby to bolo skryté pod rúškou nevedomosti, ale jasne naučiac veriacich klaňať sa jednou úctou Otcovi aj Synovi aj Svätému Duchu, vyvrátili a rozmetali lživé učenie o nerovnakých stupňoch Božstva a zborili a zvalili detinské stavby, budované z piesku bludármi proti pravoslávnosti. Tiež pri veľkom Theodosiovi, cisárovi našom, 150 svätých otcoch v tomto sídelnom meste zhromaždenými (t. j. II. všeobecný snem, r. 381 v Carihrade – Konštantínopole) vyhlásené vyznanie viery zachovávame, bohovedné výroky o Svätom Duchu prijímame, no hanebného Macedónia spoločne s skoršími nepriateľmi pravdy zavrhujeme, pretože sa smelo odvážili pokladať Pána za služobníka a chcel unáhlene pretrhnúť jednotu nepretrhnuteľnú, takže by nebolo dokonané tajomstvo našej nádeje. […] Kratšie povedané, ustanovujeme, aby viera všetkých mužov, ktorí sa v Cirkvi oslávili a boli svetlom vo svete, držiac slovo života, bola pevne zachovávaná a zostala do konca vekov nezvrátiteľnou, spoločne s ich spismi a dogmami od Boha odovzdanými. Zamietame a preklíname všetkých, ktorí od nich boli zamietnutí a prekliati, ako nepriateľov pravdy, márne škrípajúci proti Bohu a usilujúci sa nepravdu povýšiť na vrchol. Ktokoľvek by nezachovával a neprijal vyššie uvedené dogmy zbožnosti, tak nezmýšľal a nekázal, ale sa pokúsil ísť proti nim, taký nech je prekliaty, podľa rozhodnutí skôr učinených od vyššie menovaných svätých a blažených otcov, bude ako cudzí vylúčený a vyvrhnutý z radov kresťanských. Pretože sme sa rozhodli v zmysle toho, čo pred nami bolo uznesené, a žiadnym spôsobom sme nemohli ani nič pridávať ani uberať. Úplné znenie posvätných kánonov svätých snemov – v češtine

Katolícky pohľad[upraviť | upraviť zdroj]

Ak Efezský koncil odsudzuje vsuvky k Nicejskému (tento koncil sa konal v r. 325) vyznaniu viery, tak tým nemyslí zmeny nariadené autoritou Cirkvi, teda koncilom alebo pápežom. Tak by totiž odsúdil i samotný Carihradský koncil (381), ktorý pridal Nicejskému vyznaniu viery vsuvky zdôrazňujúce božstvo Ducha Svätého, ako to na tomto Koncile urobil bojujúc proti heréze macedianizmu. Autorita Cirkvi – pre Katolícku Cirkev pápež alebo koncil na čele s pápežom môže pravdy kréda hlbšie rozpísať. Nastáva to najmä vtedy, keď treba náuku, ktorá sa dovtedy všeobecne verila obrániť proti nejakému novému bludu. Tak to bolo na Nicejskom koncile, keď Apoštolské vyznanie viery len implicitne (zahrnute) hovorilo o Božstve Ježiša Krista. Aby to bolo zjavné bolo treba Krédo rozpísať. Tým sa samozrejme nemenila podstata, ktorú Cirkev verila od čias pozemského života Ježiša Krista. Len sa rozpísala do väčších podrobností, aby bolo všetkým jasné, ako je pravda, ktorú Boh zjavil. Napríklad keď vyhlásila, že Syn je rovný Otcovi bolo to kvôli bludárom, dovtedy sa to bralo ako samozrejmosť, veď i Písmo na rôznych miestach o tom hovorí (napr. Ježišove slová: "Ja a Otec sme jedno." Jn 10,30). No proti bludárom to bolo treba jasne upresniť a výslovne vyjadriť a tak doplnili: "[Veríme] v Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho... Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého...jednej podstaty s Otcom, skrze Neho bolo všetko stvorené..."

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

http://sk.wikibooks.org/wiki/Dogmatika:_Verbum_4-8