Preskočiť na obsah

Maxim Vyznávač

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prepodobný Maxim Vyznávač, mozaika, 11. stor., monastier Nea Moni na Chiose

Svätý Maxim Vyznávač[1]:55 (iné mená: Maximus Confessor, Maximos Homologétés; gr. Μάξιμος ὁ Ὁμολογητής, csl. Маѯїмъ Исповѣдникъ) (* 580 – † 13. augusta 662)[2] bol grécky mních, opát, teológ, mystik a cirkevný otec. Jeho prívlastok Vyznávač označuje, že veľa trpel pre vieru, ale nezomrel pri mučení (nestal sa mučeníkom).

Maximus sa narodičl do konštantínopolskej šľachtickej rodiny.[2] Bol ustanovený za vrchného sekretára pre Hérakleia.[2] Po určitom čase sa však vzdal tejto funkcie, aby sa stal mníchom v Chrysopolise.[2] Bol zvolený za opáta, ale v roku 626 utiekol do Alexandrii kvôli postupujúcim Peržanom.[2] Stade pokračoval cez Kartágo do Ríma.[2]

V Ríme sa verejne zastával vtedajšieho pápeža Martina I. a odsudzoval monotelizmus.[2] Podobne ako pápež mal byť aj Maximus zajatý a presunutý do Konštantínopolu, kde dochádzalo k dlhoročnému zlému zaobchádzaniu.[2] V roku 662 ho ako 82-ročného v Carihrade súdili za vzburu proti cisárskej kompromisnej formule.[2] Odrezali mu jazyk, odťali pravú ruku a poslali do vyhnanstva.[2] Čoskoro po tom skonal v opustenej pevnosti na ďalekom konci Čierneho mora.[2]

Maxim je posledným z novoplatonikov medzi cirkevnými otcami.[3] Napísal dôležité teologické a mystické diela.[2] V známom diele Štyri storočia kresťanskej lásky (angl. Four Centuries of Charity) sa nachádzajú krátke aforizmy a úvahy a dielo „je jedným z najhlbších a najkrajších prác medzi všetkými kresťanskými dielami“.[2]

Uctievanie

[upraviť | upraviť zdroj]

V gréckokatolíckej cirkvi má sviatok dva razy v roku – 21. januára a 13. augusta. Vo východných cirkvách je uctievaný ako svätec – prepodobný. Rímske martyrológium pre Latinskú cirkev uvádza spomienku na tohto svätca na 13. august.[4]

Maxim Vyznávač bol „dominantná osoba vo vývoji kresťanského učenia na Východe počas 7. storočia“[5]:8, vysoké uznanie prejavil aj Hans-Georg Beck: „najuniverzálnejší duch 7. storočia a možno posledný samostatne mysliaci teológ byzantskej cirkvi“[6]:436.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. 224 s. ISBN 978-80-7380-640-8.
  2. 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 ATTWATER, Donald. The Avenel Dictionary of Saints. New York : Avenel Books, 1981. S. 240. (po anglicky)
  3. ↑ NOVOTNÝ, František. O Platónovi. Vyd. 1. Diel IV – Druhý život. Praha : Academia, 1970. 952 s. S. 268 – 269.
  4. ↑ Martyrologium Romanum. Vatikán : Administrationem Patrimonii Sedis Apostolicae, 2004. Dostupné online. S. 450. (po latinsky)
  5. ↑ PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine. Vol. 2 : The Spirit of Eastern Christendom (600 – 1700). Chicago; London : University of Chicago Press, 1974. 329 s. ISBN 0-226-65372-2.
  6. ↑ BECK, Hans-Georg. Kirche und theologische Literatur im byzantinischen Reich. München : C. H. Beck'sche Verlagsbuchhandlung, 1959. 835 s.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • "Maxim, vyznávač, prepodobný : 21. január, 13. august." In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 162-163. ISBN 80-967341-1-3
  • "Dňa 20. januára : Svätý Maxim." In: Andrej Josafát Gregor Truch: Život svätých : Duchovné čítanie pre slovenských gréckokatolíckych veriacich na každý deň kalendárneho roka. Preklad a úprava: Michal Čarný. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 74-76. ISBN 80-7165-381-0
  • TATAKIS, Basil. Byzantine Philosophy. Preklad Nicholas J. Moutafakis. Indianapolis, IN : Hackett Publishing Company, 2003. 424 s. ISBN 0-87220-563-0. S. 54 – 65.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Maxim_Vyznávač&oldid=8052710“