Chalcedónsky koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Chalcedónsky koncil (Vasilij Ivanovič Surikov, 1876)

Chalcedónsky koncil bol štvrtým ekumenickým koncilom v dejinách cirkvi. Konal sa v dňoch 8. októbra1. novembra 451 v meste Chalcedón v Bitýnii v Malej Ázii (dnes je to časť Istanbulu – Kadıköy).

Katolícka a ortodoxná cirkev uznáva závery tohto koncilu za záväznú súčasť svojej náuky.

Koncil rozhodol v dlhotrvajúcom a veľmi ostrom spore týkajúcom sa vzťahu božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi v prospech náuky o dvoch prirodzenostiach (dyofyzitizmus). Odsúdil teda monofyzitizmus (presnejšie nazývaný miafyzitizmus) i nestorianizmus a sformuloval tzv. Chalcedónske vyznanie viery. To vyznáva, že Ježiš Kristus, ako druhá osoba Najsvätejšej Trojice, mal súčasne ľudskú i božskú prirodzenosť, pričom tieto dve prirodzenosti nie sú v Kristovi „ani zmiešané, ani oddelené“ (tzv. náuka o dvoch prirodzenostiach, dyofyzitizmus). Koncil odmietajú tzv. orientálne cirkvi.

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Pozostatky nestorianizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci nestorianizmus odsúdil už Efezský koncil v roku 431, naďalej pretrvával spor medzi patriarchom Jánom z Antiochie a patriarchom Cyrilom z Alexandrie. Cyril tvrdil, že Ján zostal nestoriánom, a Ján zas obviňoval Cyrila, že sa stal prívržencom apolinarizmu. Napokon však v roku 433 došlo k zmiereniu, významný podiel na ňom mal biskup Acacius z Beroey (dnes sýrske mesto Aleppo). Výsledkom bola kompromisná formulácia, ku ktorej sa neskôr priklonil aj biskup Teodoret z Kýru.

V tej dobe sa tiež objavili sýrske preklady diel dvoch už zomrelých antiochijských teológov, Diodora z Tarzu a Theodora z Mopsuestie. Tieto spisy však napomohli len novému rozkvetu heretických názorov medzi Arménmi. Po intervencii konštantínopolského arcibiskupa Prokla tak boli obaja autori na celom kresťanskom Východe zavrhnutí ako heretici.

Eutychova kontroverzia[upraviť | upraviť zdroj]

Onedlho po Cyrilovej smrti († 27. jún 444) začal istý vplyvný konštantínopolský archimandrita Eutyches hlásať akúsi mierne modifikovanú kristológiu, ktorou chcel zabrániť novému šíreniu nestoriánstva – tak o tom píše aj vo svojom liste rímskemu pápežovi Levovi I. v roku 448. Eutyches o sebe tvrdil, že je len verným žiakom Cyrila...

Cyril učil, že v Ježišovi Kristovi „existuje len jedna φύσις [fýsis], a to φύσις vteleného Božieho Slova“. Cyril chápal grécky pojem φύσις zrejme vo význame zodpovedajúcom latinskému pojmu persona (osoba), zatiaľ čo grécki filozofi by ho do latinčiny preložili skôr ako natura (prirodzenosť). Mnohí tak pochopili Eutychovo učenie v tom zmysle, že je to pokus o akúsi renesanciu arianizmu – len z opačnej strany. Arius totiž odmietal božstvo – božskú prirodzenosť – Ježiša Krista, kým Eutyches v podstate odmietal prijať jeho úplné človečenstvo – ľudskú prirodzenosť.

Pápež Lev I. sa vyjadril asi v tom zmysle, že Eutychov omyl pramení skôr z nedostatku teologickej prezieravosti než zo zlého úmyslu. Eutychovo učenie sa však rýchlo šírilo po celom kresťanskom Východe.

V novembri 448 na akejsi lokálnej synode v Konštantínopole označil biskup Eusebius z mesta Dorylaion Eutycha za heretika. Eusebius žiadal, aby bol Eutyches zbavený svojho úradu, no konštantínopolský arcibiskup Flavianos sa nechcel príliš púšťať do takéhoto sporu – bral totiž ohľad na Eutychovu vynikajúcu reputáciu. I napriek tomu bol však Eutyches nakoniec zosadený a označený za heretika.

Vtedajší cisár Theodosius II. ani alexandrijský patriarcha Dioskoros I. toto rozhodnutie konštantínopolskej synody neprijali.

Cisár zvolal na rok 449 do Efezu nový koncil, na ktorý pozval aj pápeža Leva I. Ten pozvanie prijal a vyslal tam svojich osobných legátov.

„Latrocínium“ v Efeze[upraviť | upraviť zdroj]

Flavianos medzitým dospel k názoru, že Eutyches skutočne zastáva mylné učenie, a rozhodol sa informovať o tom aj pápeža Leva I. Pápež odpovedal Flavianovi listom (v cirkevných dejinách dnes známym pod názvom Tomus ad Flavianum), v ktorom jasne vysvetlil svoje stanovisko, (prípadné) odsúdenie Eutycha však už prenechal na rozhodnutie samotného koncilu.

Koncil, zvolaný Theodosiom II., sa zišiel 8. augusta 449 v Efeze. Zúčastnilo sa ho 130 biskupov a predsedal mu vplyvný alexandrijský patriarcha Dioskoros I.

Dioskoros však zabránil pápežským legátom, aby verejne prečítali už spomínaný pápežov list Flavianovi. Na príkaz cisára bolo hlasovacie právo odopreté každému, kto hlasoval na predchádzajúcej synode za Eutychovo zosadenie. V dôsledku toho koncil rozhodol v prospech Eutycha, arcibiskupa Flaviana zosadil a poslal do vyhnanstva, no krátko nato Flavianos zomrel († 11. august 449).

Pápežským legátom sa našťastie podarilo uniknúť z koncilu aj s Tomus ad Flavianum. Na druhom zasadnutí koncilu, už bez prítomnosti legátov, bolo zosadených niekoľko ďalších biskupov, vrátane Iba z Edessy, Ireneja z Týru, Domna z Antiochie a Teodoreta z Kýru. Koncil vyhlásil miafyzitizmus za dogmu.

Rozhodnutie tohto koncilu vyhrotilo vzťahy medzi Východom a Západom, takže hrozila dokonca schizma; koncil sa vyslovil priamo proti pápežovmu vyhláseniu. Pápež sám neskôr tento koncil nazval „synodou zlodejov“ – latrocinium – a odmietol akceptovať jeho závery.

A tak tento snem nakoniec vošiel do dejín pod názvom latrocinium Ephesinum.

Chalcedónsky koncil[upraviť | upraviť zdroj]

Situácia sa naďalej zhoršovala: pápež požadoval zvolanie nového koncilu, ale cisár odmietal akékoľvek ústupky. Veľký vplyv na Theodosia II. mal v tejto veci jeho dvorný eunuch a významný štátny úradník Chrysaphios. Chrysaphiovym krstným otcom bol totiž samotný Eutyches! A preto sa i cisár prikláňal k názoru, že Kristus mal v podstate len jednu – a to božskú prirodzenosť.

Pomery zmenila až náhla smrť cisára Theodosia II. († 28. júl 450).

Zástancovia dyofyzitizmu vycítili vhodnú príležitosť, aby vyvinuli účinnú iniciatívu. Thedosiova sestra Aelia Pulcheria uzavrela spojenectvo s pápežom Levom I., zbavila sa vplyvu Chrysaphia a neskôr ho nechala popraviť. Konštantínopolského archimandritu Eutycha poslala do vyhnanstva. Aelia Pulcheria si vzala za manžela tribúna cisárskej gardy Marciana a postarala sa, aby bol korunovaný za cisára.

Nový cisár Marcianus zastával názory už zosnulého arcibiskupa Flaviana i pápeža Leva I. Hneď po nástupe na cisársky trón zvolal nový koncil.

Vtedajší konštantínopolský arcibiskup Anatolios, ktorý bol pôvodne prívržencom monofyzitizmu, prešiel na dyofyzitistickú stranu. Videl v tom príležitosť, ako presvedčiť pápeža, aby uznal druhé miesto Konštantínopolu v hierarchii patriarchálnych sídel[1].

Cisár však nechcel zvolať koncil na územie Itálie, ale opäť na Východe. Pápež Lev I. bol pozvaný predsedať koncilu. Vyhostení biskupi sa smeli vrátiť do svojich diecéz a Flavianovo telo bolo prenesené do hlavného mesta a pochované so všetkými poctami.

Koncil sa mal pôvodne konať v Nicei, v poslednej chvíli ho však presunuli do Chalcedónu, kde bol slávnostne otvorený 8. októbra 451.

Koncilu nakoniec predsedal (aj) pápežský legát Paschasinus. Lev I. koncilu zaslal list, v ktorom odsúdil latrocinium Ephesinum a opäť vysvetlil náuku o Vtelení Božieho Syna tak, ako ju už predtým sformuloval v liste Flavianovi. Jednalo sa o najhojnejšie zastúpený koncil v staroveku, zúčastnilo sa ho zhruba 500 až 600 biskupov (údaje sa rôznia), všetci pochádzali z východnej časti Rímskej ríše, výnimku predstavovali len štyria pápežskí legáti a dvaja biskupi zo severnej Afriky.[2]

Paschasinus odoprel hlasovacie právo Dioskorovi I., ktorý na predchádzajúcom koncile exkomunikoval pápeža.

Koncil mal 17 pracovných zasadnutí. Všetky však prebiehali pod prísnym dohľadom cisárovnej Aelie Pulcherie a konštantínopolského arcibiskupa Anatolia.

Marcianus si želal, aby koncil prebehol rýchlo a rázne. Požiadal ho, aby však najprv zaujal stanovisko k teologickým sporom, a až potom prikročil k personálnym otázkam.

Konciloví otcovia považovali za nevyhnutné zhodnúť sa na novej formulácii Vyznania viery a zároveň poukazovali na skutočnosť, že ich názor na predmetnú náuku obsahuje už Levov list Flavianovi (Tomus ad Flavianum). Po verejnom prečítaní tohto listu údajne sami účastníci koncilu zvolali: „Ústami Leva prehovoril Peter. To je to, v čo veríme. Toto je viera apoštolov.

Biskupi boli vyzvaní, aby podpísali svoj súhlas s náukou obsiahnutou v Tomus ad Flavianum, ale skupina trinástich biskupov z Egypta to odmietla. Cisár preto nariadil zostaviť nové Vyznanie viery a jeho text predložiť koncilovým otcom. Nedošlo však ku konsenzu, navrhovaný text sa ani nezachoval.

Paschanius pohrozil, že sa vráti do Ríma a zvolá koncil tam. Marcianus ho podporil – s tým, že ak sa biskupi nedohodnú na dodatku ku Krédu, bude nutné koncil premiestniť. Tento dodatok bol napokon schválený, hovorí sa v ňom o spojení dvoch prirodzeností v jedinej osobe Ježiša Krista:

Koncil odsúdil tak miafyzitizmus (monofyzitizmus) ako i nestorianizmus a presadil takú dogmatickú formuláciu, ktorá dodnes predstavuje základ kristológie ortodoxnej, katolíckej, anglikánskej a v podstate i protestanskej cirkvi:

Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, má dve nezmiešané, nezmeniteľné, neoddelené a nedeliteľné prirodzenosti (φύσεις), pričom v žiadnom ohľade nie sú (kvôli ich koexistencii v jednom a tom istom Kristovi) zrušené ich rozdiely, práve naopak: ich charakteristické vlastnosti sú zachované a sú spojené v jednej osobe a hypostáze (v jednom a tom istom Ježišovi Kristovi).[3]

Táto formulácia predstavuje vlastne akési zhrnutie obsahu viacerých významných (vieroučných) textov: dogmatických záverov Efezského koncilu z roku 431, listu pápeža Leva I. arcibiskupovi Flavianovi (Tomus ad Flavianum) či listov Cyrila Alexandrijského patriarchovi Nestoriovi.

Chalcedónsky koncil potvrdil, že Panna Mária je oprávnene uctievaná ako Θεοτόκος (Theotókos, Matka Božia).

Pre viac informácií pozri Chalcedónske vyznanie viery.

Koncil zbavil funkcie alexandrijského patriarchu Dioskora I. a poslal ho do vyhnanstva. Je potrebné si však uvedomiť, že takéto a podobné rozhodnutia boli prakticky možné len preto, lebo viacerí vplyvní biskupi prešli na stranu dyofyzitov: bývalý miafyzitistický biskup Juvenal bol potvrdený ako jeruzalemský patriarcha, biskupi Teodoret z Kýru a Ibas z Edessy, ktorí boli v roku 449 zbavení svojich úradov, boli vrátení späť do funkcií.[4]

Koncil schválil 27 disciplinárnych kánonov. Biskupom bola zverená plná moc nad ich diecézami (eparchiami), bola im garantovaná možnosť zveriť svojmu zástupcovi (vikárovi) starostlivosť o svetské záležitosti, stanovili sa aj pravidlá pre zvolávanie regionálnych synod. Klerikom koncil zakázal prechádzať ľubovolne z diecézy do diecézy a vykonávať vojenskú službu.

Za najproblematickejší sa považuje tzv. 28. kánon. (Je to pôvodne text rezolúcie prijatej počas 16. zasadnutia koncilu.) Týmto kánonom boli potvrdené privilégiá Konštantínopolského patriarchátu z roku 381, bolo definované nadradené postavenie Konštantínopolského patriarchátu voči Antiochijskému a Alexandrijskému patriarchátu a de facto rovnocenné postavenie Konštantínopolu vo vzťahu k Rímu, pričom Rímu sa priznal len čestný primát. Tento kánon narazil ihneď na veľký odpor zo strany rímskeho pápeža.[5]

Staroveká grécka zbierka kánonov Chalcedóskeho koncilu obsahuje ešte aj 29. kánon (jeho text pochádza z materiálov 19. zasadnutia koncilu) a 30. kánon (jeho text nachádzame v dokumentoch 4. zasadnutia koncilu).[6]

Kánony[upraviť | upraviť zdroj]

Kánon 1.

Uznali sme za správne, aby boli zachovávané (všetky) kánony, na ktorých sa svätí otcovia uzniesli až doteraz na každom sneme.

Kánon 2.

Biskup, ktorý za peniaze vykoná svätenie vkladaním rúk a ponúkne (tak) na predaj nepredajnú milosť, za peniaze ustanoví biskupa, kňaza alebo diakona alebo inú duchovnú osobu, alebo za peniaze povýši (niekoho) na ekonóma (οἰκονόμος – správca cirkevného majetku) alebo ekdika (ἔκδικος – obhajca, zvlášť chudobných, v procesoch pred cirkevnými inštitúciami) alebo paramonara (παραμονάριος – jeho povinnosťou bola stála prítomnosť na posvätných miestach pre zabezpečenie ochrany a starostlivosti o návštevníkov) alebo vôbec (ustanoví niekoho) do akéhokoľvek cirkevného úradu (len) pre svoj hanebný zisk, nech je zbavený svojej vlastnej hodnosti, ak bude usvedčený, že sa o takýto čin pokúsil. Osoba ním ustanovená nemá požívať nijaké práva (vyplývajúce) z kúpeného vysvätenia vkladaním rúk alebo z povýšenia. Nech je jej odňatý stav alebo úrad, ktoré nadobudla za peniaze. Kto bude usvedčený z takéhoto hanebného a nezákonného úplatkárstva, nech je, ak pôjde o duchovného, zbavený svojej hodnosti; ak však pôjde o laika alebo mnícha, nech je naňho uvrhnutá kliatba (ἀναθεματιζέσθω).

Kánon 3.

Svätý snem sa dozvedel, že niektoré osoby duchovného stavu z hanebnej ziskuchtivosti si prenajímajú cudzie statky a starajú sa o svetské záležitosti, o služby Božie nedbajú a obchádzajú domy svetských ľudí a prijímajú (od nich) zo zištnosti príkazy vzťahujúce sa na majetok. Svätý a veľký snem (ἡ ἁγία καὶ μεγάλη σύνοδος) preto rozhodol, že v budúcnosti nikto, či už biskup, kňaz alebo mních, nesmie si prenajímať statky ani vykonávať (takéto) svetské veci, iba ak by bol podľa zákonných ustanovení povolaný vykonávať povinné (zákonné) zastupovanie maloletého alebo ak mu miestne príslušný biskup nariadi, aby sa staral o cirkevné veci alebo siroty a bezradné vdovy alebo o osoby, ktoré, v bázni Božej, zvlášť potrebujú ochranu cirkvi. Kto v budúcnosti poruší toto ustanovenie, bude sa musieť podrobiť cirkevnému trestu.

Kánon 4.

Osobám, ktoré sa opravdivo a úprimne oddali mníšskemu životu, prislúchajú s tým spojené pocty. Keďže však niektoré osoby zneužívajú mníšske rúcho a spôsobujú zmätok v cirkvi i vo svetských záležitostiach, presúvajú sa hromadne z mesta do mesta a dokonca sa pokúšajú sami si zriaďovať kláštory, bolo rozhodnuté, že nikto nesmie zriadiť a vybudovať kláštor, alebo modlitebne bez súhlasu miestne príslušného biskupa. Mnísi na každom mieste a v každej krajine nech sú podriadení miestnemu biskupovi, zachovávajú mlčanie, venujú sa pôstom a modlitbám, stále prebývajúc na (tom istom) mieste, kde sa zriekli sveta, a nemiešajúc sa ani do cirkevných vecí, ani pozemských, neprijímajúc na nich (nijakú) účasť, iba ak by im to uložil miestne príslušný biskup vzhľadom k naliehavej potrebe. Žiadny otrok bez súhlasu svojho pána nesmie byť prijatý v kláštore do mníšskeho stavu. Kto poruší toto ustanovenie, nech je, podľa nášho rozhodnutia vylúčený z cirkevného spoločenstva, aby nebolo hanobené meno Božie. Príslušní biskupi sa však majú náležite starať o kláštory.

Kánon 5.

Bolo rozhodnuté, že zostávajú v platnosti rozhodnutia svätých otcov o biskupoch a duchovných, ktorí (stále) prechádzajú z mesta do mesta.

Kánon 6.

Nikto nemá byť položením rúk vysvätený za kňaza ani diakona alebo iný stupeň cirkevnej hodnosti, ak zároveň nebude pridelený k (nejakému) chrámu v meste, na vidieku alebo ku chrámom mučeníkov alebo ku kláštoru. Svätý snem rozhodol, že ustanovenie osôb (do nejakej duchovnej funkcie), ktoré (však) budú vysvätené vkladaním rúk bez toho, aby boli súčasne pridelené k určitému miestu, sa pokladá za právne neúčinné a že nemajú byť nikde prijímané do služby – na hanbu tých, ktorí ich takto ustanovili.

Kánon 7.

Rozhodli sme, že osoby, ktoré už raz boli prijaté do duchovného stavu alebo medzi mníchov, nemajú vykonávať vojenskú službu ani nadobúdať svetské hodnosti. Kto sa toho dopustí a nevráti sa kajúcne k tomu, čo si už skôr vyvolil pre slávu Božiu, na toho bude uvalená kliatba.

Kánon 8.

Duchovní, pridelení ku chudobincom, kláštorom a chrámom mučeníkov, sú podľa ustanovenia svätých otcov podriadení miestne príslušnému biskupovi a nie sú oprávnení svojvoľne a jednostranne sa vymaniť spod jeho právomoci. Kto sa akýmkoľvek spôsobom previní proti tomuto ustanoveniu a nepodrobí sa právomoci príslušného biskupa, nech je, ak pôjde o duchovného, potrestaný podľa (platných príslušných) kánonov, ak pôjde o mnícha alebo laika, nech je vylúčený z cirkevného spoločenstva.

Kánon 9.

Duchovný, ktorý má (súdny) spor s iným duchovným, nesmie obísť svojho biskupa a obrátiť sa priamo na svetský súd, ale najprv musí svoju vec prejednať u príslušného biskupa alebo s jeho povolením sa podrobiť rozhodnutiu súdu (zloženého) z ľudí, na ktorých sa zhodnú obe strany. Kto poruší tento predpis, bude potrestaný podľa ustanovení kánonov. Duchovný, ktorý má súdny spor so svojím alebo iným biskupom, má svoj spor predložiť oblastnému snemu. Biskup alebo duchovný, ktorí majú sťažnosť na metropolitu svojej oblasti, majú ju predložiť buď exarchovi veľkej oblasti alebo biskupskému stolcu v Konštantínopole a prejednať (tu pred nimi) svoju sťažnosť.

Kánon 10.

Nie je prípustné, aby bol duchovný začlenený do cirkvi súčasne na dvoch miestach, totiž v tej obci, kde bol pôvodne vysvätený vkladaním rúk, a v tej, do ktorej, (vedený) len túžbou po zbytočnej sláve, prešiel, pretože je väčšia. Kto tak jedná, má byť navrátený do tej cirkvi, pre ktorú bol pôvodne vysvätený vkladaním rúk, a jedine v tej smie vykonávať svoj (duchovný) úrad. Kto bol preložený z jednej cirkvi do druhej, nesmie mať (už) účasť na ničom, čo sa týka predchádzajúcej cirkvi, jej chrámov mučeníkov, chudobincov, alebo v domoch určených pre ubytovanie pútnikov. Svätý snem rozhodol, že má byť zbavený svojej hodnosti každý, kto po vyhlásení tohto rozhodnutia veľkého a všeobecného snemu čokoľvek podnikne proti tomuto zákazu.

Kánon 11.

Rozhodli sme, aby všetci chudobní a osoby prosiace o podporu, obracali sa, ak bude ich chudoba preukázaná, na veriacich len s cirkevnými listami pokoja a nie s (inými) doporučujúcimi listinami, pretože doporučujúce listy sa majú vydávať len osobám, o ktorých niet pochybností.

Poznámka: List pokoja bol dokument, ktorým sa potvrdzovalo chudobné postavenie laickej osoby. Doporučujúci list dostával duchovný, keď prechádzal do druhej diecézy. Laikovi sa dával, ak už vykonal uložené pokánie alebo ako potvrdenie, že opäť môže pristupovať k eucharistii.

Kánon 12.

Dozvedeli sme sa, že niektoré osoby sa obracajú na úrady, aby cestou (rôznych úradných) pragmatických listín rozdelili jednu oblasť na dve a aby tak v jednej oblasti boli dvaja metropoliti (δύο μητροπολίτεσ). Svätý snem preto rozhodol, že žiadny biskup nesmie v budúcnosti nič podobné podniknúť. Kto sa niečoho podobného dopustí, bude zbavený svojej hodnosti. Mesto, ktorému bolo cisárskymi listinami udelené čestné označenie metropola (μητρόπολις), nech je spokojné s touto poctou, rovnako ako biskup, ktorý spravuje svoje cirkevné spoločenstvo, a uznáva práva skutočnej metropoly.

Kánon 13.

Cudzí a v inom meste neznámi duchovní nesmú tam konať bohoslužby bez doporučujúcich listín svojho vlastného biskupa.

Kánon 14.

Vzhľadom k tomu, že v niektorých diecézach sa dovoľuje žalmistom a spevákom vstupovať do manželstva, rozhodol svätý snem, že žiadnemu z nich však nemá byť dovolené, aby si vzal za manželku osobu iného náboženského vyznania. Deti, narodené z takéhoto manželstva a už skôr pokrstené u kacírov, majú privádzať do spoločenstva s katolíckou (všeobecnou) cirkvou (τῇ κοινωνίᾳ τῆς καθολικῆς ἐκκλησίας), a tie, ktoré doposiaľ ešte neboli pokrstené, nesmú dať pokrstiť u kacírov. Nesmú ani uzatvárať sobáš s kacírom, Židom alebo pohanom s výnimkou prípadu, ak sa osoba zosobášená s pravoverným veriacim zaviaže, že príjme ortodoxnú vieru. Kto poruší toto rozhodnutie svätého snemu, bude postihnutý trestom, podľa ustanovení (príslušných) kánonov.

Kánon 15.

Ženu možno ustanoviť za diakonisu až po tom, čo dovŕši vek štyridsiatich rokov a po dôkladnom preskúmaní. Ak po svojom vysvätení, hoci by zotrvala nejakú dobu v tejto službe, vstúpi do stavu manželského, bude na ňu uvalená kliatba, pretože urazila milosť Božiu, a tak isto (bude uvalená kliatba) aj na toho, kto sa s ňou spojil.

Poznámka: Diakonisy boli vysväcované v rámci zvláštneho obradu. Ich úlohou bolo napr. pomáhať pri krste žien či hlásať Božie slovo v ženských komunitách. Boli viazané celibátom. V 12. storočí prestala na kresťanskom Východe táto funkcia existovať.

Kánon 16.

Ženám, ktoré sa zasvätili Bohu (zložili sľub celibátu, no nie sú mníškami), a (tiež všetkým) tým, ktorí sú v mníšskom stave, nie je dovolené uzatvárať manželstvo. Kto tak urobí, bude vylúčený z cirkevného spoločenstva. Rozhodli sme však, že príslušný biskup je oprávnený prejaviť blahosklonnosť (φιλανθρωπία) voči týmto osobám.

Kánon 17.

Cirkevné spoločenstvá, ktoré sú v jednotlivých diecézach v dedinách alebo na predmestiach, vždy spadajú do kompetencií miestneho biskupa. Platí to tým viac v takom prípade, ak spadali do právomocí tohto biskupa preukázateľne dlhšie než tridsať rokov a on ich aj (skutočne) spravoval. Ak by však vznikol nejaký spor, sú tí, ktorí sa cítia ukrátení na svojich právach, oprávnení predostrieť túto záležitosť oblastnému snemu. Ak by sa niekto cítil ukrivdený zo strany svojho metropolitu, nech túto záležitosť rozsúdi exarcha veľkej oblasti alebo Konštantínopolský biskupský stolec, ako už bolo povedané (vyššie). Je žiadúce, zvlášť u novozaložených miest, aby sa hranice cirkevných obcí prispôsobili civilným hraniciam obcí.

Kánon 18.

Príprava zločinu, založenie zločineckej skupiny a zločin sám sú absolútne zakázané (už) svetskými zákonmi. O to viac sa cirkev musí snažiť, aby účinne zabránila, aby sa takéto skutky vôbec diali. Ak sa preukáže, že nejaké osoby duchovného alebo mníšskeho stavu sa vzájomne zaviazali prísahou alebo zakladajú zločinecké tlupy alebo (inak) stroja úklady proti biskupom, alebo proti svojim spolubratom, nech sú zbavené svojich hodností.

Kánon 19.

Dozvedeli sme sa, že v (niektorých) oblastiach sa nekonajú (oblastné) snemy (synody) biskupov, ako to predpisujú kánony, a tak mnohé cirkevné veci vyžadujúce nápravu zostávajú nevyriešené. Svätý snem rozhodol preto v súlade s kánonmi svätých otcov, aby sa v každej oblasti schádzali (všetci tamojší) biskupi dvakrát do roka na mieste, ktoré určí biskup metropoly, a zjednali nápravu všetkého, čo bude potrebné. Biskupov, ktorí sa nedostavia na snem, hoci sú vo svojich sídlach a nebráni im v tom ani zdravotný stav, ani iné neodkladné povinnosti, je potrebné s bratskou láskou napomenúť.

Kánon 20.

Duchovným, ustanoveným pre (určitú miestnu) cirkev nie je dovolené, ako sme sa už uzniesli, prejsť do cirkvi v inom meste. Musia sa uspokojiť s tou cirkvou, v ktorej sa im dostalo cti konať bohoslužby. Výnimka platí len pre tých, ktorí musia pre vonkajšie okolnosti nevyhnutne prejsť do inej cirkvi. Ak prijme niektorý biskup, po vydaní tohto nariadenia, (takého) duchovného, ktorý spadá do právomoci iného biskupa, nech sú, podľa nášho rozhodnutia, tak biskup, ktorý ho prijal, ako aj duchovný, ktorý ním bol prijatý, vylúčení z cirkevného spoločenstva, do tej doby, pokiaľ sa duchovný, ktorý odišiel, nevráti do svojej (pôvodnej miestnej) cirkvi.

Kánon 21.

Sťažnosti či už duchovných alebo laikov na biskupov alebo iné duchovné osoby nech nie sú prijímané bez predchádzajúceho prešetrenia; predbežne sa má zistiť, akú osobnú povesť majú v spoločnosti (títo sťažovatelia).

Kánon 22.

Zakazuje sa, aby si duchovné osoby po smrti svojho biskupa prisvojovali veci, ktoré mu patrili, ako to bolo zakázané už v starších kánonoch. Kto sa toho dopustí, hrozí mu, že bude zbavený svojej hodnosti.

Kánon 23.

Dozvedeli sme sa, že niektoré osoby duchovného alebo mníšskeho stavu bez príkazu svojho biskupa a niektoré osoby dokonca po svojom vyobcovaní z cirkevného spoločenstva prichádzajú do cisárskeho sídelného mesta Konštantínopolu, dlhú dobu sa tam zdržiavajú, vyvolávajú zmätky a porušujú poriadok v cirkvi a dokonca spôsobujú neporiadky i v domoch niektorých ľudí. Svätý snem sa preto uzniesol, že ekdik svätej konštantínopolskej cirkvi má tieto osoby najprv vyzvať, aby opustili sídelné mesto. Ak budú ďalej nehanebne pokračovať vo svojom konaní, budú tým istým ekdikom nútene vyhostené a dopravené späť do svojho (domovského) mesta.

Kánon 24.

Kláštory, ktoré už raz boli (kánonicky) vysvätené, majú natrvalo zostať kláštormi, veci, ktoré im patria, im majú patriť aj naďalej, a nemajú v budúcnosti slúžiť ako svetské obydlia. Kto sa proti tomuto previní, bude potrestaný podľa (príslušných platných) kánonov.

Kánon 25.

Dozvedeli sme sa, že niektorí metropoliti sa náležite nestarajú o im zverené stádo a odkladajú vysviacky (miestnych) biskupov. Svätý snem preto rozhodol, že vysviacka biskupa sa má vykonať do troch mesiacov (od uprázdnenia biskupského stolca), pričom túto lehotu možno predĺžiť iba vtedy, ak by to bolo potrebné z nejakého naliehavého dôvodu. Kto poruší toto rozhodnutie, na toho bude uvalený cirkevný trest. Príjmy osirotenej cirkvi bude v tomto medziobdobí starostlivo spravovať jej ekonóm.

Kánon 26.

Dozvedeli sme sa i to, že v niektorých cirkvách biskupi spravujú cirkevný majetok bez ekonómov. Bolo preto rozhodnuté, že každá cirkev, ktorá má biskupa, musí mať (aj) ekonóma z radov vlastného duchovenstva. Ekonóm má spravovať cirkevný majetok podľa pokynov svojho biskupa, aby hospodárenie cirkvi nebolo bez dozoru, aby sa neplytvalo cirkevným majetkom a aby z tohoto dôvodu neboli vznášané sťažnosti na duchovné osoby. Kto bude jednať proti tomu nariadeniu, bude potrestaný podľa božských kánonov.

Kánon 27.

Svätý snem rozhodol, že ten, kto násilne unesie ženu, aby s ňou mohol uzavrieť manželstvo, kto pri tom napomáha alebo inak chráni únoscov, bude, ak je to duchovná osoba, zbavený svojej hodnosti, ak je to laik, bude naňho uvrhnutá kliatba.

Kánon 28.

Úplne súhlasiac s ustanoveniami svätých otcov a uznávajúc teraz prečítané kánony, prijaté stopäťdesiatimi Bohu najmilšími biskupmi, ktorí sa zišli na sneme v dňoch zbožnej pamäti Theodosia v sídelnom meste Konštantínopole, novom Ríme, uznášame sa a ustanovujeme to isté o výsadách najsvätejšej cirkvi v Konštantínopole, novom Ríme. Stolcu starého Ríma priznali otcovia príslušné výsady, pretože Rím bol sídelným mestom (cisára). Z takéhoto istého dôvodu ako stopäťdesiat Bohu najmilších biskupov poskytli sme rovnaké výsady (ἴσα πρεσβεῖα) najsvätejšiemu stolcu nového Ríma oprávnene rozhodnúc, že mesto, ktorému sa dostalo cti byť sídelným mestom cisára a senátu a má rovnaké výsady ako starý sídelný Rím, má byť rovnako povýšený i v cirkevných záležitostiach, a má byť na druhom mieste po ňom. Preto nech sú metropoliti oblasti Pontskej, Ázijskej a Tráckej a tiež biskupi národov iných národov v menovaných oblastiach ustanovovaní svätým stolcom najsvätejšej cirkvi konštantínopolskej. V súlade s predpismi božských kánonov (preto vždy) metropolita spomenutej oblasti a spolu s biskupmi jeho provincie ustanovuje biskupov pre svoju provinciu. Metropolitov uvedených oblastí má však, ako bolo povedané, ustanoviť konštantínopolský arcibiskup po vykonaní súhlasnej voľby podľa zvykového práva, o ktorej bude upovedomený.

Kánon 29.

Znížiť biskupa na stupeň kňazský sa vyhlasuje za svätokrádež (ἱεροσυλία). Komu preukázateľne bráni nejaké previnenie vo vykonávaní biskupského úradu, nemôže zastávať ani kňazský úrad. Ak bol však biskup zbavený svojej biskupskej hodnosti bez akéhokoľvek previnenia, musí mu byť jeho biskupská hodnosť bezodkladne prinavrátená.

Kánon 30.

Najzbožnejší biskupi v Egypte odsunuli toho času podpísanie posolstva najsvätejšieho arcibiskupa Leva, nie z dôvodu, že by odporovalo všeobecnej viere, ale preto, že dodržujú zvykové právo platné v egyptskej oblasti, že nič podobného nemajú vykonať bez rozhodnutia a súhlasu svojho arcibiskupa, a žiadajú preto, aby im bol povolený odklad (tohto podpisu) do ustanovenia nového biskupa vo veľkom meste Alexandrii (Ἀλεξανδρέια μεγαλοπόλις). Považujeme za primerané, že im, úplne rešpektujúc ich súčasné postavenie, stanovujeme lehotu do ustanovenia arcibiskupa veľkého mesta Alexandrie. [...]

Poznámka: Rímsky pápež Lev I. napísal list, v ktorom odsúdil monofyzitizmus. Chalcedónsky koncil sa s obsahom tohto listu stotožnil a odsúdil alexandrijského patriarchu Dioskora I. ako heretika. Avšak trinásť biskupov alexandrijskej cirkvi v Afrike odmietlo tento list podpísať (na znak svojho súhlasu s jeho obsahom) do vykonania voľby nového alexandrijského patriarchu.[7]

Dôsledky koncilu[upraviť | upraviť zdroj]

Rímsky pápež Lev I. v podstate súhlasil so všetkými teologickými závermi a disciplinárnymi kánonmi Chalcedónskeho koncilu, no kameňom úrazu sa stal práve 28. kánon. Pápežskí legáti už i počas koncilu ostro protestovali proti schváleniu takéhoto výnosu. Keď vo februári roku 452 cisár Marcianus vyhlásil kánony Chalcedónskeho koncilu za zákony Rímskej ríše, pápež Lev I. jednostranne vyhlásil anuláciu 28. kánonu a predložil dôrazný protest konštantínopolskému patriarchovi Anatoliovi. Nastala patová situácia a pápež Lev I. dokonca dva roky odmietal oficiálne ratifikovať chalcedónske kánony. Nakoniec ich však 21. marca 453 všetky ratifikoval – s výnimkou 28. kánonu...

Bezprostredným dôsledkom koncilu bola žiaľ aj nová schizma. Egyptskí, palestínski a sýrski biskupi (prívrženci miafyzitizmu), ktorým nebol jazyk náuky obsiahnutej v pápežovom Tomus ad Flavianum blízky, koncil napokon odmietli a tvrdili, že náuka o dvoch φύσεις, prirodzenostiach, je v podstate totožná s nestorianizmom! Tento spor sa pokúšali vyriešiť mnohí nasledujúci rímski cisári, no bezvýsledne. Napokon to vždy viedlo len a len k násiliu: k Chalcedónskemu koncilu sa hlásiaci ortodoxní biskupi a panovníci prenasledovali miafyzitistických kresťanov ako heretikov a tí zas masakrovali svojich ortodoxných oponentov. Britskí historik Philip Jenkins označil udalosti, ktoré nasledovali po Chalcedónskom koncile ako „vojny o Ježiša“.[8] Podľa nemeckého teológa Jörga Laustera stratilo kresťanstvo v konečnom dôsledku práve v týchto udalostiach svoju nevinnosť i jednotu.[9] Miafyzitistické (monofyzitistické) východné cirkvi napr. v 7. storočí vítali (paradoxne!) moslimských dobyvateľov ako osloboditeľov, pretože sa správali dokonca tolerantnejšie než ortodoxní kresťania.[10]

Miafyzitistické východné cirkvi, ktoré dnes poznáme ako tzv. orientálne cirkvi, tak až dodnes odmietajú uznať závery tohto koncilu.

V nedávnych rokoch sa zintenzívnil dialóg zvlášť medzi katolíckou cirkvou a orientálnymi cirkvami. Vo vzájomných diskusiách sa poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že historicky podmienený rozdiel v náuke je skôr terminologickým nedorozumením než skutočným sporom a niekoľko orientálnych cirkví tak znovu vstúpilo do spoločenstva s katolíckou alebo ortodoxnými cirkvami.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Henry Chadwick: Die Kirche der antiken Welt. De Gruyter, Berlin/New York 1972, S. 237.
  2. Adolf Martin Ritter: Chalcedon. In: Erwin Fahlbusch (Hrsg.): Evangelisches Kirchenlexikon. Bd. 1, Vandenhoeck & Rupprecht, Göttingen 1986, Sp. 639.
  3. Jörg Lauster: Die Verzauberung der Welt. Eine Kulturgeschichte des Christentums. C.H. Beck, München 2014, S. 124; vgl. Josef Wohlmuth (Hrsg.): Conciliorum oecumenicorum decreta. Band 1. 3. Aufl. Ferdinand Schöningh, Paderborn 1998, S. 86.
  4. Henry Chadwick: Die Kirche der antiken Welt. De Gruyter, Berlin/New York 1972, S. 238 f.; Adolf Martin Ritter: Chalcedon. In: Erwin Fahlbusch (Hrsg.): Evangelisches Kirchenlexikon. Bd. 1, Vandenhoeck & Rupprecht, Göttingen 1986, Sp. 640.
  5. Henry Chadwick: Die Kirche der antiken Welt. De Gruyter, Berlin/New York 1972, S. 239; Adolf Martin Ritter: Chalcedon. In: Erwin Fahlbusch (Hrsg.): Evangelisches Kirchenlexikon. Bd. 1, Vandenhoeck & Rupprecht, Göttingen 1986, Sp. 640 f.
  6. documentacatholicaomnia.eu [online]. documentacatholicaomnia.eu, [cit. 2017-01-05]. Dostupné online.
  7. www.orthodoxia.cz [online]. www.orthodoxia.cz, [cit. 2017-01-05]. Dostupné online.
  8. Philip Jenkins: Jesus Wars. How Four Patriarchs, Three Queens, and Two Emperors Decided What Christians Would Believe for the Next 1,500 Years. Harper One, New York 2010.
  9. Jörg Lauster: Die Verzauberung der Welt. Eine Kulturgeschichte des Christentums. C.H. Beck, München 2014, S. 124.
  10. Jörg Lauster: Die Verzauberung der Welt. Eine Kulturgeschichte des Christentums. C.H. Beck, München 2014, S. 140.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • WALFORD, Edward (transl.). The Ecclesiastical History of Evagrius: A History of the Church from AD 431 to AD 594. 1846. Reprinted: Evolution Publishing, 2008. ISBN 978-1-889758-88-6.
  • BINDLEY - HERBERT, T. - GREEN, F. W. The Oecumenical Documents of the Faith. 2nd ed. London: Methuen, 1950.
  • EDWARDS, Mark. Catholicity and Heresy in the Early Church. Ashgate, 2009.
  • GRILLMEIER, Aloys. Christ in Christian Tradition: from the Apostolic Age to Chalcedon (451). Louisville: Westminster John Knox Press, 1975. ISBN 0-664-22301-X.
  • HEFELE, Charles Joseph. A History of the Councils of the Church from the Original Documents. 5 vols. Edinburgh: T & T Clark, 1883. (Chalcedon in vol. 3)
  • MEYENDORFF, John. Orthodoxy and Catholicity. New York: Sheed & Ward, 1966.
  • MEYENDORFF, John. Christ in Eastern Christian Thought. Washington D.C.: Corpus Books, 1969.
  • MEYENDORFF, John. Imperial unity and Christians divisions: The Church 450-680 A. D. The Church in history. 2. Crestwood, NY: St. Vladimir´s Seminary Press, 1989. ISBN 978-0-88-141056-3.
  • PRICE, Richard - GADDIS, Michael. The Acts of the Council of Chalcedon. 3 vols. Liverpool University Press, 2005, 2007.
  • SELLERS, R. V. Two Ancient Christologies. London: SPCK, 1940.
  • SELLERS, R. V. The Council of Chalcedon: A Historical and Doctrinal Survey. London: SPCK, 1953.
  • KRAFT, Heinrich. Slovník starokřesťanské literatúry. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2005. ISBN 80-7192-516-0.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Chalkedonský koncil na českej Wikipédii.