Druhý lateránsky koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bazilika sv. Jána v Lateráne

Druhý lateránsky koncil alebo druhý lateránsky snem[1] bol koncil, ktorý sa konal v dňoch 4.30. apríla 1139 v Lateránskej bazilike v Ríme. Predsedal mu pápež Inocent II. Počet účastníkov sa odhaduje na minimálne 500. Súčasníci označili tento snem za concilium generale, pápež sám hovoril o plenarium concilium, a tak tento snem vošiel do histórie ako 10. ekumenický koncil, hoci bol na ňom prítomný len jeden zástupca z „Východu“, latinský antiochijský patriarcha Ralf z Domfrontu, a i ten ako latinský patriarcha v skutočnosti patril k západnej cirkvi.

Druhý koncil v Lateráne ukončil schizmu trvajúcu od roku 1130. Po tom, čo v roku 1138 zomrel protipápež Anaklét II. a jeho nástupca Viktor IV. na naliehanie Bernarda z Clairvaux odstúpil, boli prívrženci oboch týchto protipápežov znovu začlenení do cirkvi, no, napriek predchádzajúcim prísľubom, boli zbavení cirkevných úradov.

Koncil odsúdil učenie Arnolda z Brescie a exkomunikoval sicílskeho kráľa Rogera II., ktorý patril k podporovateľom protipápeža Anakléta II. a odmietal uznať Inocenta II. za legitímneho pápeža.

Podľa normanského kronikára Orderica Vitalisa (1075 – 1142) však nemali dekréty tohto koncilu prakticky nijaký väčší dosah.

Kánony[upraviť | upraviť zdroj]

Koncil sformuloval 30 kánonov:

  • Kánon I zbavuje cirkevného úradu každého klerika, ktorý si kúpil vlastné vysvätenie.
  • Kánon II odníma benefíciá, čestné cirkevné funkcie, udelené sviatosti a sväteniny všetkým tým, ktorí si ich kúpili.
  • Kánon III zakazuje biskupom prijať do miestneho cirkevného spoločenstva tých, ktorých už inde exkomunikoval iný biskup.
  • Kánon IV požaduje od biskupov a klerikov, aby sa stránili luxusu v obliekaní a úprave vlasov, ktorý by mohol vyvolať pohoršenie u veriacich.
  • Kánon V potvrdzuje nariadenie Chalcedónskeho koncilu, že majetok zosnulých biskupov patrí cirkvi. To isté platí aj o majetku kňazov a iných klerikov.
  • Kánon VI vylučuje z cirkevnej služby všetkých vysvätených klerikov počnúc subdiakonmi, ktorí sa oženili alebo žijú v konkubináte, a odníma im príjmy vyplývajúce z ich funkcie.
  • Kánon VII zakazuje veriacim zúčastňovať sa na omšiach, ktoré slávia ženatí alebo v konkubináte žijúci kňazi. Manželstvo uzavreté s klerikom sa považujú za neplatné.
  • Kánon VIII stanovuje, že vyššie uvedené sa týka aj mníšok a zasvätených panien.
  • Kánon IX zakazuje klerikom študovať medicínu a právo, predovšetkým im však zakazuje vykonávať na zisk zameranú advokátsku činnosť.
  • Kánon X zakazuje prenášať právo príjmu cirkevných desiatkov na laikov; stanovuje, že za arcidiakonov môžu byť ustanovení len diakoni a za dekanov len kňazi.
  • Kánon XI požaduje, aby sa garantovala bezpečnosť pre cestujúcich duchovných, pre pútnikov, obchodníkov a všetkých roľníkov vrátane ich zvierat na ceste k ich poliam.
  • Kánon XII dôrazne žiada, aby sa nebojovalo (aby sa zachoval Pax Dei) od stredy večera do pondelka ráno, tiež počas celého vianočného obdobia a v celom pôstnom období až do veľkonočnej nedele.
  • Kánon XIII zakazuje požadovanie úrokov.
  • Kánon XIV zakazuje rytierske turnaje.
  • Kánon XV vyhlasuje exkomunikáciu každého, kto použije násilie voči klerikovi alebo mníchovi; túto exkomunikáciu z neho môže, okrem nebezpečenstva smrti, sňať len pápež. Všetkým, ktorí nájdu útočisko v chráme alebo na cintoríne, sa garantuje azyl.
  • Kánon XVI stanovuje, že chrámy, cirkevné funkcie a hodnosti sú nezdediteľné a v dedičských sporoch nenárokovateľné.
  • Kánon XVII zakazuje incest. Deti, ktoré sú plodom incestu, sa vyhlasujú za hanebné a sú vylúčené z dedičstva.
  • Kánon XVIII zakazuje nelegálne zakladanie požiarov. Týmto podpaľačom sa odopiera kresťanský pohreb. Rozhrešenie sa podpaľačovi môže udeliť len vtedy, ak v najvyššej možnej miere napraví škody ním spôsobené a zaprisahá sa, že už nikdy nezaloží žiaden požiar. A na znak pokánia bude musieť jeden rok slúžiť Bohu v Jeruzaleme alebo Španielsku.
  • Kánon XIX stanovuje, že arcibiskup alebo biskup, ktorý by podpaľačovi udelil rozhrešenie bez splnenia vyššie uvedených podmienok, bude musieť sám napraviť škody spôsobené týmto požiarom a na jeden rok sa zriecť svojho úradu.
  • Kánon XX stanovuje, že cirkevné nariadenia v tejto veci nechcú nijako popierať legitimitu následného civilného trestného procesu.
  • Kánon XXI stanovuje, že synovia kňazov sa nesmú stať kňazmi ani nesmú vstúpiť do kláštora.
  • Kánon XXII vyzýva biskupov, aby neakceptovali falošné pokánie; myslí sa tým hlavne neúplná spoveď, zotrvávanie v takom zamestnaní, ktoré sa nedá vykonávať bez toho, že by človek nezhrešil, tajne prechovávaný hnev alebo násilné marenie výkonu spravodlivosti.
  • Kánon XXIII odsudzuje tých, ktorí z akýchsi náboženských, teologických dôvodov neuznávajú sviatosť Pánovho tela a krvi, krst detí, sviatosť kňažstva a sviatosť manželstva, a odovzdáva ich svetskej vrchnosti na výkon spravodlivosti.
  • Kánon XXIV zakazuje požadovať peniaze za pohreb a kupovanie svätých olejov.
  • Kánon XXV zakazuje klerikom mať príjmy z benefícií, zo správcovských funkcií a iných cirkevných úradov, ktoré im boli pridelené laikmi.
  • Kánon XXVI zakazuje ženským spoločenstvám zasväteného života vybudovať si špeciálne priestory, v ktorých by mohli prijímať hostí resp. nečlenov rádu.
  • Kánon XXVII zakazuje spoločnú chórovú modlitbu mníšok a zasvätených panien s kanonikmi či mníchmi.
  • Kánon XXVIII zakazuje kanonikom odsúvať voľbu biskupa dlhšie než tri mesiace, napr. aj tým spôsobom, že vylúčia z voľby rehoľníkov. Bez vypočutia rady a udelenia súhlasu rehoľníkov je voľba neplatná.
  • Kánon XXIX zakazuje pod trestom exkomunikácie použiť voči kresťanom a katolíkom strelné zbrane (kuše a luky).
  • Kánon XXX vyhlasuje všetky rozhodnutia vydané Petrom Pierleonim (t.j. protipápežom Anaklétom II.) a inými schizmatikmi a heretikmi za anulované a neplatné.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí: od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila. 1. vyd. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 136.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ALBERIGO, Giuseppe et al. (ed.). Konzilien des Mittelalters (Conciliorum oecumenicorum decreta). Paderborn: Schöningh Verlag, 2000. ISBN 3506798049.
  • HEFELE, Carl Joseph. Conciliengeschichte. Band 5. Freiburg, 1863. S. 388 ff. (online).
  • KLUETING, Edeltraud. Monasteria semper reformanda. Kloster- und Ordensreformen im Mittelalter. Münster: LIT Verlag, 2005. ISBN 382587415X.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zweites Laterankonzil na nemeckej Wikipédii.