Druhý carihradský koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Druhý carihradský koncil (Vasilij Ivanovič Surikov, 1876)

Druhý carihradský koncil alebo druhý konštantínopolský koncil bol piatym ekumenickým koncilom v dejinách cirkvi. Konal sa v dňoch 5. mája2. júna roku 553 v Konštantínopole (dnes Istanbul, Turecko).

Zvolal ho byzantský cisár Justinián I. a predsedal mu konštantínopolský patriarcha Eutychios.

Cieľom tohto koncilu bolo vyriešiť ďalšie teologické spory (pozri tzv. Spor o Tri kapitoly), ktoré vyvstali v reakcii na rozhodnutia Chalcedónskeho koncilu (451). V podstate v nich išlo stále o problematiku vzťahu božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi (pozri aj monofyzitizmus a nestorianizmus).

Koncilu sa osobne zúčastnili alexandrijský patriarcha Apollinarios a antiochijský patriarcha Domnus III., väčšina z cca 150 – 160 prítomných biskupov však pochádzala z kresťanského Východu, Západ reprezentovalo len 16 biskupov. Jeruzalemský patriarcha Eustochios sa nechal zastupovať svojimi legátmi. Rímsky pápež Vigílius na koncile nebol prítomný.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Cisár Justinián I. (detail mozaiky; Basilica di San Vitale, Ravenna, Taliansko)

Historický kontext koncilu a následne i samotný priebeh koncilu najvýraznejšie poznačila osoba byzantského cisára Justiniána I. Po tom, čo v zahraničnej politike dosiahol mnohé veľké vojenské úspechy, považoval za potrebné upevniť (či znovuobnoviť) jednotu vlastnej ríše. Súčasne bol presvedčený, že pod jeho vladárske právomoci spadá cirkev aj samotná teológia. Z cirkevnopolitického hľadiska mu totiž najviac záležalo na zmierení medzi prívržencami monofyzitizmu a zástancami záverov Chalcedónskeho koncilu (451).

Je potrebné zmieniť, že monofyzitizmu boli naklonené aj viaceré kláštory, ktoré zároveň otvorene podporovali Origenovu teologickú školu.

Biskup Theodor Askidas, pôvodne prívrženec Origena, predložil cisárovi návrh určitého ústretového kroku voči monofyzitom, ktorý, ako dúfali, by mal odstrániť ich nedôveru k záverom Chalcedónskeho koncilu. Justinián svojím ediktom z roku 543 tak opäť zavrhol učenie významných teológov Antiochijskej školy (Theodor z Mopsuestie, Teodoret z Kýru, Ibas z Edessy), pretože údajne hlása nestorianizmus.

Teodoret a Ibas boli odsúdení už v roku 449 počas synody v Efeze, ktorá vošla do dejín pod názvom latrocinium Ephesinum. Chalcedónsky koncil v roku 451 ich však napokon rehabilitoval. Tento Justiniánov krok tak na Západe vyvolal vlnu nevôle, pretože bol považovaný za priamy útok na autoritu uznávaného Chalcedónskeho ekumenického koncilu.

Cisár musel vyvinúť veľký tlak, aby Rím uznal jeho náboženskú politiku. Vtedajší pápež Vigílius bol v roku 546 eskortovaný do Konštantínopolu. Spočiatku sa dokázal vzoprieť cisárovej vôli no napokon ustúpil a v roku 548 schválil odsúdenie teologickej náuky spomínaných autorov. To vyvolalo na Západe a v severnej Afrike ďalšie obrovské pobúrenie, ktoré ho nakoniec donútilo toto rozhodnutie stiahnuť.

Justinián preto zvolal v roku 553 do Konštantínopolu (Carihradu) koncil. Hoci na ňom osobne prítomný nebol, prostredníctvom iných aktívne zasahoval do diskusií. A tak tento Druhý carihradský koncil potvrdil Justiniánovo rozhodnutie o zavrhnutí náuky spomínaných teológov, celá táto kontroverzia vošla dejín pod názvom Spor o Tri kapitoly. Koncil odsúdil aj Origenovu teologickú náuku o preexistencii duše a apokatastáze (konečnom uzmierení sa milosrdného Boha s celým stvorením, vrátane hriešnikov, ktorí neprejavili nijakú ľútosť, a neveriacich). Na nátlak samotného cisára bola dokonca na pápeža Vigília, ktorý sa vzoprel týmto záverom koncilu, uvalená exkomunikácia. Nakoniec pápež znovu ustúpil. Východisko z týchto neustávajúcich sporov našiel v tom, že dvoma vyhláseniami v rokoch 553 a 554 de facto schválil závery tohto koncilu. Následne mu bolo umožnené vrátiť sa späť do Ríma, zomrel však počas cesty, v meste Syrakúzy na Sicílii, dňa 7. júna 555.

V Itálii napokon trvalo takmer 140 rokov, než všetci biskupi uznali závery Druhého carihradského koncilu z roku 553. Severoafrická, milánska a aquileiská cirkevná provincia sa na istý čas dokonca oddelili od Ríma.

Napriek všetkému však tento koncil získal prostredníctvom konečného súhlasu pápeža Vigília akýsi nespochybniteľný ekumenický rozmer, a tak jeho závery dnes uznáva ortodoxná, katolícka aj protestantská cirkev.

V nedávnej dobe sa objavil názor, že Druhý carihradský koncil údajne odsúdil učenie o reinkarnácii a následne nariadil odstrániť z Biblie príslušné pasáže. Na základe dostupných prameňov je však možné konštatovať, že v oficiálnych aktoch koncilu sa nenachádza nijaká zmienka o takomto rozhodnutí. Rukopisy Nového zákona, ktoré dokázateľne pochádzajú z obdobia spred tohto koncilu, tiež neobsahujú nijakú zmienku o reinkarnácii. To isté platí aj o Starom zákone.

Originálne grécke akty koncilu sa považujú za stratené. Zachoval sa však ich latinský preklad.

Náuka[upraviť | upraviť zdroj]

Koncil formuloval takú kristologickú náuku, ktorá sa v zásade verne pridržiava obsahu záverov Chalcedónskeho koncilu, no kladie mimoriadny dôraz predovšetkým na jednotu Kristovej osoby. Tieto dogmatické závery vydal koncil vo forme veľmi komplexne formulovaných kánonov, ktoré odrážajú dlhé, spletité až zdanlivo bezvýchodiskové diskusie monofyzitov so zástancami učenia Chalcedónskeho koncilu. V dvoch bodoch však tento koncil priniesol istý posun:

  • Koncil neponechal náuku o jednej hypostáze v dovtedajšej nejasnej verzii, ale jednoznačne vyhlásil, že oná jedna jediná hypostáza / osoba v Ježišovi Kristovi je identická s druhou hypostázou / osobou Najsvätejšej Trojice:

    Najsvätejšia Trojica nezískala tým, že sa jeden z Najsvätejšej Trojice, totiž božské Slovo, stal človekom, ďalšiu hypostázu.“

    Z tejto formulácie jednoznačne vyplynulo, že ľudská prirodzenosť v Kristovi nemá vlastnú ľudskú hypostázu. Preto sa odvtedy hovorí o „anhypostázii ľudskej prirodzenosti".
  • Koncil ďalej definoval, že rozdielu medzi dvoma prirodzenosťami v Ježišovi Kristovi môžeme rozumieť len v rovine teórie:

    Kto nepoužíva výraz „dve prirodzenosti“ v tom zmysle, že v božstve a človečenstve vyznáva jedného Pána Ježiša Krista, … a (tiež ten,) kto síce… vyznáva dve prirodzenosti v jednom Pánovi Ježišovi Kristovi, Božskom Slovo, ktoré sa stalo telom, ale rozdiel (medzi týmito) prirodzenosťami, ktoré sú v Ježišovi Kristovi a ktorých rozdielnosť nie je ich (koexistenčnou) jednotou zrušená, … nechápe výhradne v rovine teórie a výraz „dve prirodzenosti“ používa, aby vyjadril názor o oddelení týchto prirodzeností a prisudzuje každej prirodzenosti vlastnú hypostázu, ten nech je vylúčený (z cirkvi).

    Ak sa smie rozumieť odlišnosti dvoch Kristových prirodzeností len teoreticky, tak potom je v praktickej rovine prijatie dvoch odlišných zdrojov Kristovej činnosti, ako to formuloval pápež Lev I., vylúčené. Druhý carihradský koncil teda odmietol výklad dogmatických záverov Chalcedónskeho koncilu v zmysle Levovho Tomus ad Flavianum. Pre monofyzitov bol totiž Tomus neprijateľný.

Napriek takémuto ústretovému kroku voči monofyzitom nemôžeme hovoriť o Druhom carihradskom koncile ako o úspešnom. Monofyzitov napokon aj tak nepresvedčil, aby akceptovali Chalcedónsky koncil, a naďalej ho teda tvrdohlavo odmietali. V nasledujúcich rokoch zažili aj kruté prenasledovanie zo strany ortodoxných kresťanov.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • MEIER, Mischa. Das andere Zeitalter Justinians. Kontingenzerfahrung und Kontingenzbewältigung im 6. Jahrhundert n. Chr. (Hypomnemata 147) Göttingen: Vandenhoeck und Ruprecht, 2003. ISBN 3-525-25246-3.
  • EVANS, J. A. S. The Age of Justinian. The Circumstances of Imperial Power. London: Routledge, 1996. ISBN 0-415-02209-6.
  • BRUCKMANN, Florian. Henōsis kath hypostasin – die ersten zehn Anathematismen des fünften ökumenischen Konzils (Konstantinopel 553) als Dokument neuchalkedonischer Theologie. In: Annuarium Historiae Conciliorum. 36. 2004. S. 1–166, 259–388. ISSN 0003-5157.
  • HERRIN, Judith. The Formation of Christendom (revised, illustrated paperback edition). London: Princeton University Press and Fontana, 1989.
  • MEYENDORFF, John. Imperial unity and Christian divisions: The Church 450-680 A. D. The Church in history. 2. Crestwood, NY: St. Vladimir's Seminary Press, 1989. ISBN 978-0-88-141056-3.
  • PRICE, Richard. The Acts of the Council of Constantinople of 553 – 2 Vol Set: With Related Texts on the Three Chapters Controversy. Liverpool: Liverpool University Press, 2009. S. 270–286. ISBN 978-1846311789.
  • HEFELE, Karl Josef von. A History of the Councils of the Church: To the Close of the Council of Nicea, A.D. 325 (original, "Conciliengeschichte"). 2. Translated and edited by Edward Hayes Plumptre, Henry Nutcombe Oxenham, William Robinson Clark. Charleston, South Carolina, U.S.A.: Nabu Press, 2014. ISBN 9781293802021.
  • KRAFT, Heinrich. Slovník starokřesťanské literatúry. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2005. ISBN 80-7192-516-0.

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]