Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bazilej (Liber Chronicarum, 1493)

Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil sa konal v rokoch 14311445 (resp. 1449). Patrí k najvýznamnejším synodám 15. storočia. Katolícka cirkev ho považuje za 17. ekumenický koncil.

Koncil zvolal pápež Martin V. a spočiatku zasadal v meste Bazilej. Nezhody medzi pápežom a zúčastnenými biskupmi viedli v roku 1437 k tomu, že od roku 1438 časť biskupov pokračovala v rokovaniach v Bazileji a časť sa presunula do Ferrary a neskôr do Florencie a Ríma.

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Kostnický koncil schválil dňa 9. októbra 1417 dekrét Frequens, ktorým stanovil, že po skončení Kostnického koncilu (1414 - 1418) sa všeobecné koncily majú konať v určitých pravidelných intervaloch: prvý po piatich rokoch, ďalší po siedmich rokoch a potom každých desať rokov. V súlade s nariadeniami tohto dekrétu tak pápež Martin V. zvolal v roku 1423 koncil do mesta Pavia. Ďalší koncil sa mal konať v Bazileji v roku 1430. Pápež Martin V. však začiatkom roku 1430 zomrel. Novým pápežom sa stal Eugen IV.a otvorenie Bazilejského koncilu sa tak posunulo na rok 1431.

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Koncil v Bazileji slávnostne otvoril pápež Eugen IV. prostredníctvom svojho legáta, kardinála Giuliana Cesariniho st., dňa 23. júla 1431, no ďalej o jeho priebeh nejavil nijaký väčší záujem. Napokon ho dňa 18. decembra 1431 vyhlásil za ukončený. Tento zásah pápeža sa však zhromaždení konciloví otcovia rozhodli ignorovať a, podporovaní rímskonemeckým kráľom Žigmundom Luxemburským, vyhlásili, odvolávajúc sa na slávny kostnický dekrét Haec sancta, nadradenosť zhromaždeného koncilu nad pápežom. Pod tlakom udalostí napokon Eugen IV. v decembri 1433 opäť uznal legitimitu tohto bazilejského snemu.

V septembri 1437 sa pápež Eugen IV. rozhodol preložiť koncil do mesta Ferrara, kde však neskôr vypukol mor, a tak bol v roku 1439 koncil preložený do Florencie.

Koncil, samozrejme, ovplyvňovali aj politické reálie vtedajšej doby. Byzantský cisár Ján VIII. Palaiologos, ohrozovaný z východu aj zo západu Osmanmi, sa rozhodol hľadať spojencov na Západe. Ideálnym vyjadrením takéhoto, obojstranne výhodného, spojenectva sa zdalo byť obnovenie jednoty medzi východnou a západnou cirkvou, s čím napokon súhlasili pápež i koncil. A tak bolo vo Florencii dňa 6. júla 1439 dekrétom Laetentur caeli slávnostne vyhlásené znovuzjednotenie konštantínopolskej (ortodoxnej) a rímskej cirkvi, ktoré vošlo do dejín pod názvom Florentská únia. Táto únia však napokon nemala dlhé trvanie, v podstate zanikla dobytím Konštantínopolu v roku 1453.

Koncilu sa podarilo uzavrieť únie aj s niekoľkými ďalšími cirkvami: dňa 22. novembra 1439 bola dekrétom Exsultate Deo uzavretá únia s arménskou cirkvou a dňa 4. februára 1442 bola dekrétom Cantate Domino uzavretá únia s etiópskou a koptskou cirkvou.

Tento koncil vydal aj niekoľko reformných dekrétov a prijal ústupky voči husitom (schválil tzv. "kompaktát" a dovolil v Čechách prijímanie eucharistie pod obojím spôsobom).

V roku 1443 bol koncil preložený z Florencie do Ríma, kde bol v roku 1445 aj oficiálne ukončený.

V už spomínanom roku 1437 však časť koncilových otcov, prívržencov konciliarizmu, odmietla preloženie koncilu z Bazileja do Ferrary a rozhodla sa pokračovať v rokovaniach v Bazileji. V júni 1439 vyhlásili pápeža Eugena IV. za zosadeného a 5. novembra 1439 zvolili za protipápeža vojvodu Amadea VIII. Savojského, ktorý si vybral meno Félix V.

Pápež Eugen IV. zomrel v roku 1447 a jeho nástupca, Mikuláš V., sa po mnohých ďalších politických udalostiach nakoniec vysporiadal s "bazilejskou schizmou" pokojnou cestou: z účastníkov bazilejského koncilu sňal exkomunikáciu a Félixa V., ktorý sa zriekol svojho pochybného pápežského úradu, vymenoval za kardinála. Tento „Bazilejský koncil“ bol napokon ukončený v máji roku 1449 v meste Lausanne.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • VNUK, František. Príručný slovník kresťanstva. Bratislava: SMARAGD, 2003. 375 s. ISBN 80-89063-13-6.
  • JUDÁK, Viliam. Dejiny mojej cirkvi. Trnava: SSV, 2004. 220 s. ISBN 80-7162-503-5.
  • STEMBERGER, Günter et al. 2000 let křesťanství. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2001. 1024 s. ISBN 80-71923-88-5.
  • JUDÁK, Viliam - ČEKOVSKÁ, Edita. Prehľadné cirkevné dejiny. Bratislava: LÚČ, 1996. 304 s. ISBN 80-7114-187-9.
  • JEDIN, Hubert et al. Handbuch der Kirchengeschichte. Freiburg: Herder Verlag, 1962 - 1979.
  • DENZINGER, Heinrich. Enchiridion symbolorum definitionum et declarationum de rebus fidei et morum. Freiburg : Herder Verlag, 2017. 1840 s. ISBN 9783451370120.
  • MANSI, Giovanni Domenico. Sacrorum Conciliorum Nova Amplissima Collectio. (dostupné online)
  • MÜLLER, Heribert - HELMRATH, Johannes, et. al. Die Konzilien von Pisa (1409), Konstanz (1414–1418) und Basel (1431–1449). Institution und Personen (Vorträge und Forschungen). Stuttgart: Thorbecke 2007. ISBN 978-3-7995-6867-8.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]