Piaty lateránsky koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bazilika sv. Jána v Lateráne

Piaty lateránsky koncil sa konal v rokoch 15121517 v Lateránskej bazilike v Ríme. Katolícka cirkev ho považuje za 18. ekumenický koncil.

Zvolal ho v roku 1511 pápež Július II., po jeho smrti v roku 1513 sa vedenia koncilu ujal nový pápež Lev X.

Koncil bol ukončený v marci 1517, jeho závery však nemali nijaký väčší dosah. Lutherova reformácia začala už na jeseň roku 1517.

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Cirkevnopolitický rámec tohto koncilu predstavuje diskusia o myšlienkach konciliarizmu, ktorý sa zrodil počas predchádzajúcich koncilov v Kostnici a Bazileji. Bazilejský koncil, otvorený v roku 1431, pápež Eugen IV. už v roku 1438/39 presunul, proti vôli zúčastnených biskupov (!), do mesta Ferrara, kde plánoval uzavrieť úniu s Východnou cirkvou. Táto únia bola síce v júli 1439 aj formálne vytvorená, čo sa pokladalo za pápežov veľký úspech, pretože všetky predchádzajúce plány Bazilejského koncilu na zorganizovanie stretnutia s gréckou delegáciou stroskotali, no vzhľadom na naďalej pretrvávajúce historické a teologické predsudky sa napokon ukázala ako neudržateľná.

Koncil, ktorý rokoval pod vedením pápeža vo Ferrare (a neskôr Florencii), vyhlásil, že koncil v Bazileji, na ktorom zostala rokovať časť biskupov odmietajúca jeho preloženie do Ferrary, považuje za nelegitímny. Radikalita účastníkov Bazilejského koncilu, zväčša nemeckých a francúzskych klerikov, však zapríčinila, že sa od nich dištancovali mnohé európske mocnosti, ktoré sa napokon radšej priklonili na stranu pápeža.

To však ešte neznamenalo vymiznutie ideí konciliarizmu. Práve naopak, francúzsky kráľ (pozri Pragmatická sankcia z Bourges) a nemecký klérus (pozri Mohučská akceptácia) uznali niektoré závery spomínaného Bazilejského koncilu, medzi inými aj vyhlásenie Tres veritates, ktorým sa koncil pokúsil deklarovať svoju najvyššiu autoritu v cirkvi, teda nadradenosť aj nad rímskym pápežom.

Pragmatická sankcia z Bourges predstavuje jeden z kľúčových dokumentov galikanizmu. Bolo v nej totiž zakotvené o. i. právo francúzskeho kráľa vymenúvať francúzskych biskupov. To však bolo pre pápežov neprijateľné, a tak sa usilovali o jej zrušenie.

Po všetkých týchto udalostiach pápeži, ktorých postavenie sa posilnilo počas koncilu vo Ferrare/Florencii, evidentne necítili potrebu zvolávať ďalšie koncily. Zrejme aj preto, že vyhrážanie sa zvolaním koncilu sa postupom času stalo bežnou politickou zbraňou.

Francúzsky kráľ Ľudovít XII. však v roku 1511 docielil, aby sa skupina kardinálov, nespokojná s vtedajším pápežom Júliusom II., zišla na „koncile“ v talianskeho mesta Pisa. Ten vošiel do dejín pod názvom Conciliabulum Pisanum. No napokon sa stal aj podnetom pre zvolanie Piateho lateránskeho koncilu.

Priebeh koncilu[upraviť | upraviť zdroj]

Piaty lateránsky koncil považuje Katolícka cirkev za 18. ekumenický koncil v poradí. Zároveň je to zatiaľ posledný koncil v dejinách cirkvi, ktorý sa konal v Lateránskej bazilike v Ríme. Zvolal ho pápež Július II. svojou bulou z 18. júla 1511, koncil bol však slávnostne otvorený až 3. mája 1512. Na otváracom zasadnutí bolo prítomných 15 kardinálov a takmer 80 biskupov, skoro všetci boli Taliani.

Piaty lateránsky koncil však neprijal pravidlá, ktorými sa vo svojej práci riadili oba predchádzajúce koncily, ale rozhodol sa nadviazať na prax známu spred Kostnického koncilu. Rokovací poriadok určoval pápež a „dekréty koncilu“ sa „prijímali“ vo forme pápežských búl.

Odsúdenie conciliabula v Pise[upraviť | upraviť zdroj]

Jedným z prvých krokov tohto koncilu bolo oficiálne odsúdenie Conciliabulum Pisanum, ktoré bolo označené za schizmatické. Anglický a aragónsky kráľ spolu s rímskonemeckým cisárom Maximiliánom I. uistili pápeža o svojej podpore. Po smrti pápeža Júliusa II. († 21. február 1513) dal ruky od conciliabula preč napokon aj francúzsky kráľ. Júliusov nástupca, pápež Lev X., v roku 1516 so súhlasom koncilu dokonca uzavrel v Bologni s Francúzskom konkordát, ktorý upravil vzťah štátu a cirkvi.

Dogmatická definícia o nesmrteľnosti individuálnej duše[upraviť | upraviť zdroj]

Jediná dogmatická definícia Piateho lateránskeho koncilu sa zaoberá otázkou nesmrteľnosti individuálnej duše. Novoaristotelizmus totiž znovu oživil Averroesovu náuku o monopsychizme.

Averroes bol najvýznamnejším stredovekým komentátorom Aristotelových diel, ktorý našiel veľký ohlas aj medzi scholastickými teológmi, menovite u Tomáša Akvinského.

Podľa Averroesa je rozumom obdarená duša vo všetkých ľuďoch, numericky vzaté, jedna a tá istá. Individuálna, jedinečná duša jednotlivca neexistuje, jestvuje len akási všeľudská duša – a len tá je nesmrteľná. Takýto pohľad zastával aj taliansky filozof Pietro Pomponazzi.

Piaty lateránsky koncil ostro odmietol takúto náuku a na svojom ôsmom zasadnutí, 19. decembra 1513, bulou Apostolici regiminis pápeža Leva X. vyhlásil a dogmaticky definoval, že človek má individuálnu a nesmrteľnú dušu, ktorá je predpokladom jeho osobnej nesmrteľnosti.

Snaha o reformu cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Piaty lateránsky koncil sa tiež zaoberal aj reformou cirkvi, o ktorej sa síce už mnoho hovorilo aj počas predchádzajúcich konciloch, no nikdy nebola reálne uskutočnená.

O návrhy konkrétnych reforiem nebola núdza, mnohí účastníci koncilu vystúpili v rozprave s mimoriadne ostrou kritikou pomerov v cirkvi, počnúc kritikou kumulácie úradov či zanedbávania rezidenčnej povinnosti cirkevných hodnostárov až po kritiku privilégií žobravých rádov. Bola navrhnutá revízia kánonického práva, ujednotenie pravidiel mníškeho života a liturgie, tiež sa hovorilo o začatí nových vyjednávaní pre dosiahnutie únie s nekatolíckymi východnými cirkvami a o misiách na nedávno objavených územiach.

K žiadnej veľkej a dôkladnej reforme sa však koncil napokon neodhodlal. Vydal niekoľko dekrétov, ktoré opätovne zdôrazňujú povinnosti biskupov, legátov a kardinálov a vysporadúvajú sa s istými neduhmi, ktoré sa rozmohli u niektorých duchovných v dôsledku ich laxného prístupu k zvereným úlohám. Tak bolo napríklad stanovené, že cirkevní hodnostári musia osobne vykonávať svoje administratívne úlohy (vizitácie a pod.) a nesmú nimi bez vážnych príčin poveriť svojich zástupcov, pretože (ich) cirkevná funkcia je podstatne a nevyhnutne spojený s pastoračnými povinnosťami. Ďalej koncil vydal nariadenia týkajúce sa poplatkov v rámci Rímskej kúrie, cenzúry kníh a niektorých verejnoprospešných inštitúcií.

Zároveň však bolo povolené udeliť dišpenz od každého z týchto, relatívne „mäkkých“, nariadení. Chýbala vôľa pre konzekventné dodržiavanie pravidiel – Lev X. sa tak do dejín nezapísal ako pápež skutočných reforiem. Závery tohto koncilu teda nenašli v cirkvi nijaký väčší ohlas. Posledné, 12. zasadnutie Piateho lateránskeho koncilu sa uskutočnilo 16. marca 1517. O sedem mesiacov nato sa začala Lutherova reformácia.

(Lutherova) reformácia bola následne podnetom na zvolanie Tridentského koncilu (1545 – 1563).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hubert Jedin: Kleine Konziliengeschichte. 6. Aufl., Herder-Verlag, Freiburg 1978.

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fünftes Laterankonzil na nemeckej Wikipédii.