Tretí lateránsky koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bazilika sv. Jána v Lateráne

Tretí lateránsky koncil alebo tretí lateránsky snem bol koncil, ktorý sa konal v marci 1179 v Lateránskej bazilike v Ríme. Predsedal mu pápež Alexander III. a zúčastnilo sa ho asi 300 biskupov. Rímskokatolícka cirkev ho považuje za 11. ekumenický koncil, okrem zástupcov latinského Východu tu bola prítomná aj delegácia gréckej, východnej cirkvi.

Koncilu predchádzala dlhé roky trvajúca schizma, ktorá sa začala, keď (menšinová) skupina kardinálov podporovaná cisárom Fridrichom I. Barbarossom zvolila v roku 1159 najprv Octaviana de Monticelli, potom v roku 1164 Guida z Cremy a v roku 1168 Johanna zo Strumy († 1180, protipápež Kalixt III. v rokoch 11681178) ako protipápežov k pápežovi Alexandrovi III.

Pápežovi Alexandrovi III. sa nakoniec podarilo získať späť svoju autoritu legitímneho pápeža. V roku 1177 sa v Benátskej dohode zaviazal, že zvolá synodu, ktorej úlohou bude odstrániť následky tohto rozdelenia.

Okrem textu schválených kánonov sa z tohto koncilu nezachovali žiadne iné písomnosti, súdobé kroniky i ďalšie dokumenty nám však do istej miery dovoľujú rekonštruovať vtedajšie pomery.

Kánony[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci troch zasadaní koncilu – 5., 14. a 19. marca 1179 – bolo prijatých 27 kánonov:

  • Kánon I stanovuje, že pre zvolenie pápeža je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov kardinálov.
  • Kánon II anuluje rozhodnutia protipápežov Viktora IV. (Octaviano de Monticelli) a Kalixta III. (Johannes zo Strumy).
  • Kánon III stanovuje najnižší požadovaný vek pre funkciu biskupa na 30 rokov.
  • Kánon IV stanovuje hornú hranicu výdavkov potrebných na zaopatrenie klerika; vyzýva k uvážlivosti v otázke výberu daní a poplatkov.
  • Kánon V stanovuje vyživovaciu povinnosť biskupa voči klerikovi, ktorý nemá benefícium.
  • Kánon VI požaduje dodržiavanie stanovených termínov tak v prípade udelenia trestu exkomunikácie ako i v prípade podania opravného prostriedku proti exkomunikácii.
  • Kánon VII zakazuje vyberanie poplatkov za pohreb, sobáš či udelenie iných sviatostí. Okrem toho sa zakazuje vyberať akékoľvek nové poplatky či zvyšovať tie už zavedené.
  • Kánon VIII zakazuje určovanie nároku na benefícium, ak je ono ešte obsadené. Ak sa benefícium uvoľní, rozhodne o jeho obsadení do šiestich mesiacov miestny biskup, inak musí zabezpečiť jeho obsadenie kapitula kanonikov.
  • Kánon IX potvrdzuje autoritu miestnych biskupov nad Rádom templárov i Rádom johanitov, ktoré sa pokúšali, zneužijúc svoje privilégiá, vymaniť spod tejto autority.
  • Kánon X zakazuje mníchom súkromné vlastníctvo; zakazuje kúpiť si prijatie do kláštora.
  • Kánon XI sa vyhráža klerikom žijúcim v konkubináte odňatím benefícia a vylúčením z klerického stavu alebo núteným odchodom do kláštora. Biskupi sa tiež majú postarať o to, aby ich klerici zbytočne nenavštevovali ženské kláštory.
  • Kánon XII zakazuje klerikom počnúc subdiakonmi, ale i klerikom s ešte nižším svätením, ktorí žijú z benefícií, aby v súdnych sporoch vykonávali úlohu advokáta alebo zákonného zástupcu.
  • Kánon XIII zakazuje klerikom kumuláciu benefícií a zdôrazňuje ich rezidenčnú povinnosť.
  • Kánon XIV pod trestom exkomunikácie zakazuje laikom rozhodovať o prideľovaní cirkevných úradov.
  • Kánon XV zakazuje privlastňovanie si cirkevného majetku a prenášanie biskupských jurisdikčných kompetencií na dekanov.
  • Kánon XVI stanovuje, že rôzne menšinové námietky nie sú oprávnené zablokovať investitúru, a vyhlasuje, že závery prijaté väčšinou sú záväzné, bez možnosti podania opravného prostriedku.
  • Kánon XVII priznáva biskupovi najvyššie rozhodovacie právo v sporoch o výkon ius praesentandi (tzv. prezentačného práva) a ius patronatus (patronátneho práva).
  • Kánon XVIII nariaďuje, aby boli v kláštorných a biskupských školách zamestnaní učitelia, ktorí by vzdelávali chudobných študentov a klerikov zadarmo.
  • Kánon XIX sa ohradzuje voči zásahom svetskej vrchnosti do cirkevných záležitostí (…„dnes je to horšie než za čias faraónov“...) a zakazuje využívať cirkevné majetky na financovanie vojenských záležitostí.
  • Kánon XX zakazuje usporiadavať rytierske turnaje; kto pri nich príde o život, tomu sa odoprie cirkevný pohreb.
  • Kánon XXI dôrazne žiada, aby sa nebojovalo (aby sa zachoval Pax Dei) od stredy večera do pondelka ráno, počas celého vianočného obdobia a v celom pôstnom období až do veľkonočnej nedele.
  • Kánon XXII požaduje, aby bola garantovaná bezpečnosť pre cestujúcich duchovných, pre pútnikov, obchodníkov a všetkých roľníkov vrátane ich zvierat na ceste k ich poliam; požaduje ich oslobodenie od lokálnych cestných mýt, ktoré nemajú oficiálne kráľovské povolenie.
  • Kánon XXIII povoľuje, aby bol v komunitách chorých na malomocenstvo postavený chrám a bol im pridelený kňaz.
  • Kánon XXIV uvaľuje zbrojné embargo na Saracénov a zakazuje kresťanom zúčastňovať sa na (saracénskych) námorných pirátskych výpravách.
  • Kánon XXV pod trestom exkomunikácie zakazuje požadovať úroky. Klerik, ktorý úžerníkovi neodoprie riadny cirkevný pohreb, bude okamžite suspendovaný.
  • Kánon XXVI zakazuje Židom a Saracénom, aby si najímali kresťanských otrokov, ktorí sa budú starať o ich deti alebo vykonávať u nich iné služby. Svedectvo Žida pred súdom sa nesmie uprednostniť pred svedectvom kresťana. Princíp kresťanskej ľudskosti však káže Židov tolerovať. Židom, ktorí konvertovali na kresťanstvo, svetská vrchnosť uznáva a v plnej miere garantuje ochranu ich vlastníckych práv.
  • Kánon XXVII vyhlasuje exkomunikáciu juhofrancúzskych katarov a všetkých podobných hnutí spolu s ich podporovateľmi. Zároveň vyzýva všetkých veriacich, aby, pre odpustenie hriechov a spásu svojich duší, bránili kresťanstvo, ak to bude nevyhnutné, aj násilnými prostriedkami. Vládnucim kniežatám sa povoľuje urobiť si z heretikov otrokov a skonfiškovať ich majetok. Účasťou na križiackej výprave sa dá docieliť skrátenie uloženej doby pokánia a súčasne je účastníkom garantovaná mimoriadna pápežská ochrana.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ALBERIGO, G. (ed.). Konzilien des Mittelalters. Paderborn: Schöningh Verlag, 2000. ISBN 3506798049.
  • FOREVILLE, Raymonde. Lateran I – IV. (Übersetzung des frz. Originals, Paris 1965.: Geschichte der ökumenischen Konzilien. Band 6. Mainz: Matthias-Grünewald-Verlag, 1970. ISBN 3786702861.)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Drittes Laterankonzil na nemeckej Wikipédii.