Proklos (arcibiskup)
Proklos (novogr. Πρόκλος [Próklos], lat. Proclus; * okolo roku 390 – † zrejme 446, Konštantínopol, dnes Istanbul) bol konštantínopolským arcibiskupom v rokoch 434 až 446. V katolíckej i ortodoxnej cirkvi je uctievaný ako svätec.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Hlavným zdrojom poznatkov o Proklovom živote je dielo Sokrata Scholastika († okolo 440) Historia ecclesiastica (Cirkevné dejiny). Podľa údajov uvedených v tomto spise Proklos v mladosti slúžil v Konštantínopole najprv ako lektor (klerik s nižším svätením). Študoval rétoriku u významných učiteľov tej doby a neskôr sa stal sekretárom arcibiskupa Attika, ktorý ho vysvätil za diakona a potom aj za kňaza.
Keď v roku 425 Attikos zomrel, mnohí si priali, aby sa jeho nástupcom stal práve Proklos. No novým konštantínopolským arcibiskupom sa stal Sisinnios. Ten sa rozhodol vymenovať Prokla za arcibiskupa v meste Kyzikos (Κύζικος) v regióne Mysía (Μυσία) (dnešné mesto Balız v provincii Balıkesir, Turecko). Tamojšia cirkevná obec si však želala mať biskupa z radov vlastného duchovenstva, a tak sa Proklos nakoniec vzdal úradu ešte skôr, než by doň nastúpil.
Po Sisinniovej smrti v roku 427 ako aj po rozhodnutí Efezského koncilu v roku 431 o zosadení Sisiniovho nástupcu Nestoria sa opäť predpokladalo, že by sa Proklos mohol stať novým konštantínopolským arcibiskupom. Predpoklady sa zase nenaplnili a novým arcibiskupom Konštantínopolu sa stal Maximianos. Proklos bol totiž zástancom názoru, že Márii prináleží titul Matka Božia, v dôsledku čoho sa dostal s Nestoriom do konfliktu.
Nestoriov nástupca Maximianos však zomrel už v roku 434. Za nového konštantínopolského arcibiskupa bol ešte pred jeho pohrebom ustanovený Proklos.
V kristologických sporoch vtedajšej doby zastával Proklos, podľa Sokrata Scholastika, nekompromisne ortodoxný dogmatický postoj, no inak bol známy ako tolerantný a zmierlivý človek. Keď mu arménski biskupi predložili na posúdenie akúsi teologickú náuku pripisovanú Theodorovi z Mopsuestie, odsúdil ju síce ako heretickú, no zároveň však vyslovil pochybnosti o Theodorovom skutočnom autorstve. Išlo totiž o teológa, ktorý požíval, hlavne medzi Arménmi, veľkú úctu.
V roku 438 nechal slávnostne preniesť do Konštantínopolu telesné ostatky bývalého konštantínopolského arcibiskupa Jána Zlatoústeho, ktorý zomrel v roku 407 vo vyhnanstve, čím ho de facto rehabilitoval.
Proklovi sa pripisuje zavedenie modlitby Trisagion do byzantskej liturgie.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Franz Xaver Bauer: Proklos von Konstantinopel. Ein Beitrag zur Kirchen- u. Dogmengeschichte des 5. Jahrhunderts (= Veröffentlichungen aus dem Kirchenhistorischen Seminar München, IV. Reihe, Nr. 8), München 1919
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Sv. Proklos (po anglicky)
- Proklos na stránkach Ekumenického patriarchátu (po anglicky)
- Legenda (stjosephmelkitecatholicchurch.org, po anglicky)
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Proklos von Konstantinopel na nemeckej Wikipédii.