Sergio Mattarella

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Sergio Mattarella
taliansky prezident
Sergio Mattarella
Sergio Mattarella, podpis
12. Prezident Talianskej republiky
Momentálne v úrade
od 3. februára 2015
Predchodca Giorgio Napolitano
Biografické údaje
Narodenie23. júl 1941 (79 rokov)
Palermo, Sicília, Taliansko
Politická strana1. DC (1994)
2. Talianska ľudová strana (PPI) (1994 – 2002)
3. DL (2002 – 2007)
4. PD (2007 – 2009)
5. Indipendente (od 2009)
Alma materUniversità degli Studi di Roma "La Sapienza"
Profesiaadvokát, docent práv, štátnik
Národnosťtalianska
Vierovyznaniekatolícke
Rodina
Manželka
Marisa Chiazzese
Deti3
Odkazy
legislatura.camera.it
Spolupracuj na CommonsSergio Mattarella
(multimediálne súbory)

Sergio Mattarella /ˈsɛrd͡ʒo mattaˈrɛlla/ (* 23. júl 1941, Palermo, Taliansko) je taliansky kresťansko-demokratický politik, prezident Talianskej republiky od 3. februára 2015.[1]

Ako syn bývalého ministra Bernarda Mattarellu začal Sergio Mattarella svoju politickú kariéru po smrti svojho brata Piersantiho zavraždeného sicílskou mafiou v roku 1980. Bol členom strany kresťanských demokratov až do jej rozpadu a členom Komory poslancov počas siedmich mandátov medzi rokmi 19832008.

V 1987 bol menovaný ministrom pre vzťahy s parlamentom predtým, ako bol poverený pred dvoma rokmi funkciou ministra pre verejné vzdelávanie v šiestej vláde Giulia Andreottiho. V nasledujúcom roku podal demisiu ako protest proti návrhu zákona favorizujúceho určité súkromné podniky, napríklad Fininvest.

V roku 1993 navrhol reformu spôsobu skrutínia pre voľby v oboch komorách parlamentu, ktorá bola prijatá a dostala prezývku zákon Mattarellum. Tento zákon nahradil proporčný systém, ktorý platil od roku 1946. Patriac k centristickým ľavičiarom kresťanskej demokracie vstúpil do Talianskej ľudovej strany (PPI) v roku 1994 a dal sa zvoliť pod farbami strany L´ Ulivo v roku 1996.

V 1998 bol Sergio Mattarella menovaný zástupcom Predsedu rady ministrov v prvej vláde Massima D'Alemu, ktorý ho poveril o rok neskôr funkciou ministra obrany; z toho titulu si zrušil povinnú vojenskú službu a podporil povinnosť vojenskej služby pre všetkých v Taliansku. Toto bolo mienené pre udržanie mieru v Bosne a Hercegovine a v bývalej republike SFRJ Macedónii. Pre tento post ho potvrdil Giuliano Amato, no po víťazstve pravého stredu opustil vládu po všeobecných voľbách v 2001.

Pôsobil v rozličných parlamentných funkciách, ale o sedem rokov neskôr v 2008 ukončil svoju politickú kariéru. V roku 2011 vzhľadom k svojej minulosti učiteľa práva bol parlamentom zvolený za sudcu ústavého súdu.

V roku 2015 bol Mattarella zvolený za prezidenta Talianskej republiky vo 4. kole skrutínia potom ako dosiahol 665 platných hlasov z celkových 991 voliteľov. Ako nasledovník premiéra Giorgia Napolitana je prvou hlavou štátu narodenou na Sicílii.

Následkom parlamentných volieb v 2018 sa postavil do pozície „garanta európskych záležitostí“ pre Taliansko, čím sa dostal do opozície voči zloženiu vlády navrhovanej stranou Hnutie 5 hviezd a Lega, čo vyvolalo politickú krízu. Kompromis medzi dvoma formáciami a prezidentom sa nakoniec našiel o niekoľko dní neskôr.

Rodina a manželstvo[upraviť | upraviť kód]

Pochádza z rodiny právnika a tradičného kresťanského demokrata. Narodil sa 23. júla 1941 v Palerme na Sicílii ako štvrté dieťa advokáta Bernarda Mattarellu, ministra vo viacerých povojnových vládach. Jeho brat Piersanti tiež robil politickú kariéru.

V mladosti žil Sergio Mattarella v Ríme kvôli politickým aktivitám svojho otca. Bojoval v centre Študentského hnutia katolíckej akcie (MSAC), v ktorom sa stal delegátom za Rím a Latium v roku 1961 v trvaní troch rokov.

Od sobáša s Marisou Chiazzese, dcérou univerzitného prominenta Laura Chiazzese, ktorý bol rektorom Palermskej univerzity medzi rokmi 19501957 a skonal na následky dlhej choroby v 2012, sa mu narodili tri deti Laura, Francesco a Bernardo Giorgo. Posledný syn je zmocnencom pre vyučovanie v kurzoch súdnej administratívy na univerzite v Siene, je riaditeľom úradu pre legislatívu departmentu verejnej administratívy a pre simplifikáciu. Sestra Marisy Chiazzese Irma sa vydala za brata Sergia – Piersantiho Mattarellu, ktorého v roku 1980 zavraždila Cosa Nostra.

Univerzitná kariéra[upraviť | upraviť kód]

Po štúdiu na lýceu San Leon Magno v Ríme, čo je cirkevný inštitút rádu maristov, nastúpil na právnickú fakultu na univerzite La Sapienza v Ríme, ktorú opustil s diplomom so známkou „summa cum laude“ v 1964[1] po obhajobe témy s názvom Funkcia politickej orientácie.

O tri roky neskôr v 1967, sa zapísal do komory advokátov v Palerme, čím začal svoju brilantnú kariéru na univerzite: asistent ústavného práva, zároveň bol menovaný profesorom na fakulte práva na univerzite v Palerme. Vyučoval do roku 1983, keď ho zvolili do komory poslancov.[2]

Jeho akademická práca je plodná: okrem publikácií týkajúcich sa ústavného práva a dvojkomorového systému, legislatívnych postupov a vlastností miestnej správy napísal aj sériu prác týkajúcich sa regionálneho a národného hospodárskeho rozvoja.

Politická kariéra[upraviť | upraviť kód]

Debut[upraviť | upraviť kód]

Ako univerzitný profesor sa Sergio Mattarella nezaujímal o politickú kariéru, dával prednosť zaoberať sa svojou prácou. 6. januára 1980 bol zavraždený jeho brat Piersanti Mattarella, ktorý bol prezidentom regiónu Sicília, sicílskou mafiou, ktorá sa tým odplatila za Piersantov boj proti organizovanému zločinu po jeho zvolení. Bol zasiahnutý viacerými guľkami a zomrel v náručí svojho brata Sergia.

Podľa rodinnej tradície bol Sergio priťahovaný Kresťanskou demokraciou, stranou, ktorá spôsobila, že jeho brat zomrel. Navštevoval aj pomník Alda Mora, čo je bývalý predseda vlády zavraždený Červenými brigádami, považovaný za progresistu. V roku 1982 sa zblížil s tajomníkom kresťanských demokratov Ciriacom De Mita, ktorý mu zveril rôzne práce pre vedenie strany, čím bol povolaný medzi jej kádre. V nasledujúcom roku bol zvolený za poslanca v obvode Palermo a zozbieral 119 969 preferenčných hlasov v skrutíniu 26. júna 1983.[1]

Prvé ministerské kreslá[upraviť | upraviť kód]

Sergio Mattarella

14. júna 1987 bol znovuzvolený poslanec so 143 935 preferenčnými hlasmi. Bol menovaný do kresla ministra pre vzťahy s parlamentom vo vláde Giovanni Goriu v júli toho istého roku[2] ; potom bol bez kresla a závisel od predsedu Rady ministrov. Zatiaľčo Ciriaco De Mita bol menovaný predsedom vlády, Mattarella si zachoval svoje funkcie v novom kabinete. V tejto dôležitej pozícii neskôr musel zachraňovať vzťahy medzi vládou a parlamentnou väčšinou. Reorganizoval predsedníctvo Rady a prepracoval parlamentné pravidlá čo sa týkalo vzťahov s vládou.

22. júla 1989 zložila prísahu 6. vláda kresťanských demokratov Giulia Andreottiho v Kvirinálskom paláci. Medzi ministrami novej vlády bol Sergio Mattarella poverený pre verejné vzdelávanie,[2] čo je kreslo často zverované kresťanským demokratom už od druhej svetovej vojny.

Tiež, bol konfrontovaný s reformou vzdelávacieho systému v otázkach autonómie škôl a reorganizáciou vzdelávania stredných škôl. No nemohol dobre viesť súbor týchto projektov od 27. júla 1990, rok po svojej nominácii, preto Mattarella podal demisiu prezidentovi rady ministrov. Odstúpený minister mal v úmysle týmto aktom odmietnuť návrh zákona, ktorý obhajoval minister pôšt a telekomunikácií Oscar Mammì. Tento favorizoval záujem súkromného sektora v oblasti audiovizuálnej techniky, špeciálnejšie záujem firmy Fininvest riadenej Silviom Berlusconim. Táto demisia bola kritizovaná Andreottim, ktorý ironizoval ministra, čo hlasoval proti zákonu navrhnutého vládou, ku ktorej sám patril.

No v mesiaci decembri 1990 sa stal Mattarella jedným zo zastupujúcich tajomníkov Kresťanskej demokracie po boku jej predsedu Arnalda Forlaniho. Musel pred Forlanim predstaviť názory kresťanských demokratov prihlásiac sa k ľavému stredu. Stal sa jedným z kádrov strany až do roku 1992, keď Mino Martinazzoli prevzal riadenie (strany).

Sergio Mattarella zároveň prevzal riadenie denníka kresťanských demokratov Il Popolo na dva roky do 1994. Potom prispel do fondu Ľudovej strany (PPI) založenej bývalými kresťanskými demokratmi ako bol sám.[2]

Zákon Mattarella[upraviť | upraviť kód]

Potom ako Mattarella opustil vládu, venoval sa výkonu svojho mandátu.

23. apríla 1992 bolo zahájené 9. volebné obdobie. Ako znovuzvolený poslanec mal len 50 280 voličských hlasov, čo bol pokles o 65% oproti roku 1987. Mattarella zložil dvojkomorovú komisiu pre ústavné reformy.[3]Bol v nej viceprezidentom v období apríl až september 1993.

Zo svojej pozície navrhol reformu volebného zákona pre menovanie členov dvoch komôr parlamentu. Tento návrh zákona zapája hlbokú reformu volebného systému prijatého v roku 1946 a doteraz nebol ešte spochybnený. Jedná sa o prechod čisto proporčného skrutínia na zmiešané, v ktorom 3/4 kresiel v každej komore je určených pre jednohlasnú voľbu v jednom kole a 1/4 kresiel pre proporčnú voľbu v každej komore poslancov – s limitom reprezentantov národnosti 4% voličských hlasov – a proporčnú voľbu pre senát. Zákon znižuje aj počet volebných obvodov pre poslaneckú snemovňu z 32 na 27 pre viac-hlasné volenie pre Komoru poslancov.

Text po mnohých debatách v Komore poslancov aj v Senáte bol nakoniec prezidentom republiky Oscarom Luigim Scalfarom vyhlásený 4. augusta 1993, ktorý sa vyslovil pre tento zákon. Dostal meno „de Mattarellum“ alebo „Legge Mattarella“.[4]

V roku 2005, po prijatí „zákona Calderolo“ alias „Porcellum“ bol „zákon Mattarella“ zrušený.

Medziobdobie[upraviť | upraviť kód]

Po všeobecných voľbách 28. a 29. marca 1994, keď bol zvolený za poslanca v novom volebnom obvode Sicilia-1 sa stal viceprezidentom komisie Ústavných záležitostí v komore poslancov, zatiaľčo strana PPI zostala v opozícii voči Silviovi Berlusconimu. Mattarella sa udržal v dolnej komore vo všeobecných voľbách 21. apríla 1996, ktoré vyhrala koalícia „L'Ulivo“, do ktorej patrila aj strana PPI.

Minister obrany[upraviť | upraviť kód]

21. októbra 1998 sa stal Sergio Mattarella vice-prezidentom Rady ministrov v prvej vláde riadenej sociálnym demokratom Massimom D'Alemom; z toho dôvodu sa stal mužom číslom dva vo vláde, hoci nedostal kreslo ministra. Bol prvým vice-prezidentom od doby socialistu Claudia Martelliho v 1991, ktorý nezískal žiaden ministerský post.

22. decembra 1999 bol však menovaný ministrom obrany v druhej vláde premiéra D'Alema. V apríli 2000 bol potvrdený v tejto funkcii Giulianom Amatom. Počas svojho mandátu bránil zrušeniu povinnej vojenskej služby v Taliansku kvôli Bosne a Hercegovine a Juhoslovanskej republike Macedónia, aby sa udržal mier v týchto nestabilných regiónoch.[5]

Po víťazstve koalície pravého stredu pod vedením Silvia Berlusconiho vo všeobecných voľbách v roku 2001, Sergio Mattarella opustil vládu, aby v plnej miere pokračoval vo svojej parlamentnej činnosti. Je to stúpenec Berlusconiho, Antonio Martino, ktorý si sadá do kresla ministra obrany.

Návrat k progresívnej politike[upraviť | upraviť kód]

13. mája 2001 opätovne zvolili Sergia Mattarellu za poslanca na zozname koalície La Margerita, centristickej formácie blízkej Talianskej ľudovej strane. Pri tejto príležitosti sa nechal zvoliť v proporčnej voľbe v okrese Trentino-Haut-Adige odmietnuc reprezentovať Sicíliu po prvý krát po osemnástich rokoch.

Keď bol menovaný za člena parlamentu predsedom komory poslancov Pierom Ferdinandom Casinim, stal sa aj viceprezidentom. Medzi rokmi 2002 – 2003 už zaujímal miesto predsedu parlamentu. Znova bol zvolený do Komory poslancov počas volieb 10. apríla 2006 vo voľbe za obvod Sicilia-1 ako kandidát „ L' Ulivo“ v rámci únie. Počas tejto XV. legislatúry predsedal jurisdikčnej komisii pre personál komory poslancov. To je posledné verejné poverenie, ktoré absolvoval vo februári 2008, pretože prezident Giorgio Napolitano sa rozhodol rozpustiť parlament, čo predchádzalo novým parlamentným voľbám, v ktorých sa Mattarella nezúčastnil. Vzal si čas po politickej kariére dlhej dvadsaťpäť rokov.

5. októbra 2011 Sergio Mattarella vyhral voľbu do Ústavného súdu na spoločnom zasadaní na parlamentných schôdzach. Vo štvrtom kole voľby nazbieral 572 voličských hlasov, keď bol jediným, koho majorita navrhla. Zložil prísahu pred prezidentom republiky Giorgiom Napolitanom 11. októbra 2011 v Kvirinálskom paláci. Ako ústavný sudca reportoval 39 viet ustanovených Ústavným súdom a je jedným zo sudcov, ktorý 4. decembra 2014 vyhlásili neústavnosť volebného zákona z roku 2005 z dôvodu nadmerného prvenstva majority.

V mesiaci apríli 2013 bolo jeho meno spomínané v prípade následníctva po prezidentovi Giorgiovi Napolitanovi, napríklad politikmi Romanom Prodim, Francom Marinim alebo Emmou Boninovou. Nakoniec dvaja prví boli tiež porazenými kandidátmi ľavého stredu v prezidentských voľbách ale rozdiely v ľavom strede mali za následok znovuzvolenie hlavy štátu Giorgia Napolitana.

Postupný politický dôchodok[upraviť | upraviť kód]

13. mája 2001 bol Sergio Mattarella znova zvolený za poslanca na zozname koalície La Margherita, centristickej formácie v strane Talianska ľudová strana. Pri tejto príležitosti sa dal zvoliť proporčným systémom vo volebnom obvode Trentino-Alto Adige odmietnuc tak reprezentovať Sicíliu po prvýkrát po osemnástich rokoch.

Menovaný členom Rady pre legislatívu predsedom Komory poslancov Pier Ferdinandom Casinim sa stal tiež vice-prezidentom na roky 2002 a 2003. Znova bol zvolený do Komory poslancov vo voľbách 10. apríla 2006 vo volebnom obvode Sicília -1 ako kandidát koalície L'Olive. Počas XV. volebného obdobia bol predsedom jurisdikčnej komisie pre personál Komory poslancov. Toto bolo posledné poverenie až do februára 2008, predchádzalo mu rozpustenie parlamentu prezidentom Giorgiom Napolitanom a nové voľby, na ktorých sa Mattarella nezúčastnil. Urobil si prestávku vo svojej 25-ročnej kariére.

5. októbra 2011, bol Sergio Mattarella zvolený ako sudca ústavného súdu členmi parlamentu na spoločnom zasadaní. Počas 4. kola skrutínia zozbieral 572 voličských hlasov, čo bolo len o jeden viac ako kvalifikovaná majorita. Zložil prísahu pred prezidentom republiky Giorgiom Napolitanom 11. októbra v Kvirinálskom paláci. Ako ústavný sudca Mattarella predniesol 39 viet vyhlásených súdnym dvorom a bol jedným zo sudcov, ktorý 4. decembra 2014 vyhlásili nekonštitučnosť volebného zákona z roku 2005 z dôvodu nadmernej majority.

V apríli 2013 bolo jeho meno spomínané pre následníctvo po Giorgiovi Napolitanovi v prezidentskom úrade Talianskej republiky tak isto ako Romano Prodi, Franco Marini alebo Emma Bonino. Nakoniec dve prvé mená boli porazení kandidáti z ľavého stredu v prezidentských voľbách, ale rozpory centristickej ľavice mali za následok znovuzvolenie hlavy štátu Giorgia Napolitana.

Prezident[upraviť | upraviť kód]

Zvolenie[upraviť | upraviť kód]

Demisia hlavy štátu Giorgia Napolitana prebehla 14. januára 2015, prišli na radu nevyhnutné voľby nového prezidenta. Tak ako v 2013, určité osobnosti boli predurčené pre nástupníctvo po predošlom prezidentovi, ktorý si už nechcel vyskúšať ďalší sedemročný mandát až do konca: mená Romana Prodiho, Giuliana Amata a Massima D'Alemu boli najcitovanejšie pre voľby novej hlavy štátu.

28. januára 2015 predseda Rady a tajomník Demokratickej strany Matteo Renzi povedal pred svojou stranou, že počíta s kandidatúrou Sergia Mattarellu pre prezidentské voľby dávajúc do popredia jeho boj proti mafii. Ak kandidatúra konštitučného sudcu bola široko skúmaná voličmi Demokratickej strany pred zahájením skrutínia, bola skúmaná aj pravicou vedenou Silviom Berlusconim, ktorému prepadol mandát senátora. Tento veľmi vážne zamýšľal dať sa zvoliť v nových voľbách prezidentom. Jeho podpora bola nevyhnutná pre súhlas poslancov s ústavnými reformami.

Počas troch prvých kôl voľby kandidatúra Mattarellu nedostala silný počet hlasov, pretože Renzi vediac, že jeho kandidát nebude môcť byť zvolený dvojtretinovou väčšinou veľkých voliteľov, chcel počkať na 4. kolo skrutínia, aby bol Sergio Mattarella menovaný.

31. januára, v 4. kole bol Sergio Mattarella konečne zvolený za prezidenta talianskej republiky 665 voličskými hlasmi z 991 veľkých voličov. Bol prvým prezidentom pôvodom Sicílčan, rovnako prvým ústavným sudcom zvoleným do kresla prezidenta Talianskej republiky od čias Luigiho Scalfaru patriaceho ku kresťanským demokratom. Mattarellova kandidatúra bola podporená viacerými stranami ako sú Demokratická strana (PD), Ľavica, ekológia a sloboda (SEL), Únia stredu (UdC), Výber občanov pre Taliansko (SC) a Nový pravý stred (NCD), no bol odmietnutý stranami Hnutie 5 hviezd (M5S) a Forza Italia (FI) – Berlusconiho strana.

Po prijatí zápisnice o voľbách od predsedkyne Poslaneckej snemovne Laury Boldriniovej, zvolený prezident je v priebehu niekoľkých hodín od oznámenia výsledkov pripravený, aby predložil súhrnné vyhlásenie prítomným novinárom: „Moje myšlienky sú hlavne a predovšetkým o ťažkostiach a nádejach, ktoré sú také isté ako našich občanov“ povedal predtým ako dodal, že to v tomto momente postačuje.

Talianska tlač analyzovala nového prezidenta ako taktické víťazstvo Renziho, ktorý sa vedel zjednotiť so svojou väčšinou, nepotrebovať podporu Silvia Berlusconiho a izolovať Hnutie 5 hviezd. 2. februára v predvečer skladania svojej prísahy, sa Sergio Mattarella zriekol svojej funkcie ústavného sudcu.

3. februára 2015 nový rezident republiky zložil prísahu na oficiálnej ceremónii stanúc sa tak dvanástym prezidentom. Vo svojej nástupníckej reči a sústavnom aplauze veľkých voliteľov pozvaných pre túto príležitosť, Sergio Mattarella, prvý prezident zo Sicílie, pripomenul boj proti korupcii rozšírenej na polostrove a organizovaný zločin, ktorý stál život jeho brata pred tridsiatimi rokmi, odhadnúc, že sa jednalo o absolútnu prioritu pre inštitúcie.

Prísny prezident[upraviť | upraviť kód]

Pred svojím vstupom na Kvirinál málo známy Sergio Mattarella postupne získaval úctu svojich krajanov, menovite svojho personálu: po voľbách vzdal úctu obetiam masakry v mauzóleu Fosses ardéatines,[6] potom rozhodol krátko po svojom nástupe do funkcie obmedziť automobilový park patriaci prezidentskému palácu. Okrem iného aj rozhodol otvoriť brány Kvirinálskeho paláca verejnosti každý deň v týždni, dovtedy bol prístupný len v nedeľu.

Takmer sedem mesiacov po svojom zvolení získal prezident Sergio Mattarella popularitu podľa prieskumu inštitútu Ixè. 60 % jeho spoluobčanov ho považuje za zodpovedného politika a najdôveryhodnejšieho, ďaleko pred predsedom Rady, ktorého schválilo iba 30% opýtaných.

V marci 2016 sa v správe o predbežnom rozpočte predsedníctva republiky na rok 2016 a uverejnenej na jeho vlastnej webovej stránke uvádza, že úsporné opatrenia, ktoré vedúci predstaviteľ štátu vydal voči členom personálu, údržba prezidentského paláca a zníženie vozového parku by zo strednodobého hľadiska ušetrili najmenej päť miliónov eur. Talianska tlač nezmeškala pochváliť toto úsilie o väčšiu triezvosť, lebo prezidentská inštitúcia bola dlho kritizovaná za to, čo musí stáť talianskych daňových poplatníkov.

Prvá politická kríza[upraviť | upraviť kód]

Po masívnom víťazstve „Non“ v ústavnom referende o zmene ústavného zákona 4. decembra 2016[7], šéf vlády oznámil demisiu, nesúhlasil s rozsahom víťazstva svojich oponentov.Takmer všetci boli jednotní v odmietaní tohto reformného projektu. Všetky oči sa v Taliansku aj v zahraničí obracajú na prezidenta Mattarellu, ktorý čelí prvej politickej kríze v jeho sedemročnom funkčnom období. Zo začiatku hlava štátu, ktorej priznáva ústava právomoc vyriešiť túto krízu, navrhla odchádzajúcemu predsedovi Rady ministrov, aby urýchlil súčasné záležitosti a odstúpil od rezignácie až kým bude návrh rozpočtu na rok 2017 schválený parlamentom.

Po prijatí zákona o rozpočte Senátom, Matteo Renzi sa 7. decembra vrátil do Kvirinálskeho paláca a podal demisiu prezidentovi republiky.[8]

Niekoľko hodín po ukončení, 11. decembra hlava štátu nakoniec rozhodla zveriť odchádzajúcemi ministrovi Paolovi Gentilonemu. Tento ju prijal, ale poveril ho presunúť aktuálne záležitosti na čas, keď bude nová vláda sformovaná. Pri tejto príležitosti Sergio Mattarella dal na vedomie že usúdil, že je nemysliteľné usporiadať predpokladané voľby bez toho, aby nebol prijatý nový volebný zákon. Potom začal sériu konzultácií s hlavnými inštitucionálnymi a politickými vodcami, ktorí by to mali do nasledujúceho týždňa viesť, kým sa neurobí rozhodnutie o nasledujúcich udalostiach.[9]

Niekoľko hodín po ukončení, 11. decembra hlava štátu nakoniec rozhodla zveriť odchádzajúcemi ministrovi Paolovi Gentilonemu poslanie sformovať budúcu vládu, čo podľa tradície tento prijal s výhradou. Nasledujúci deň, Gentilone odišiel na Kvirinál, aby predstavil zoznam ministrov menovaných do novej vlády, ktorá zložila prísahu pred prezidentom, do ktorej boli potvrdení viacerí ministri z predošlého kabinetu, ktorí dostali v nasledujúcich dňoch dôveru parlamentu.

Kritizovaný opozíciou, že odmietol vyhlásiť predčasné voľby, ale uprednostnil urobiť koniec s politickou krízou, jednou z najkratších v dejinách republiky, Sergio Mattarella sa vo svojom televíznom programe 31. decembra 2016 ospravedlnil, že nevolil voličov, aby hlasovali v nových voľbách a vysvetlil, že také pravidlá ankety neexistujú. V dôsledku volebného zákona je veľmi nepravdepodobné, že by sa v parlamente aj v senáte objavila jasná parlamentná väčšina; hlava štátu predtým žiadala prijatie nového volebného zákona.

Povolebné udalosti v 2018[upraviť | upraviť kód]

Slepá ulica vytvorená počas všeobecných volieb[upraviť | upraviť kód]

Po všeobecných voľbách 4. marca 2018 poznačených úspechom formácie zvanej „populisti“, ktorými sú Hnutie 5 hviezd a La Lega riadená Matteom Salvinim, sa prezident Mattarella vrátil do centra politickej hry a pred oči dôležitej časti pozorovateľov politického života v Taliansku a transalpínskej a medzinárodnej tlače.[10][11] Pretože v neprítomnosti parlamentnej majority, hlava štátu sa môže postaviť ako konsenzuálny rozhodca na vyriešenie možnej politickej krízy a hoci pravdepodobnosť „protisystémovej“ vládnej koalície je stále väčšia, Mattarella sa javí ako inštitucionálna protiváha a garant serióznosti stanoviska, najmä partnerov z Talianska a orgánov Európskej únie.[12]

Rokovania o vytvorení budúceho sľubu o výkone vlády boli komplikované, najmä keď tajomník Demokratickej strany Matteo Renzi, bývalý predseda Rady a remeselník volieb, od Mattarelu po najvyššiu kanceláriu, oznamuje, že jeho strana bude počas budúceho funkčného obdobia v opozícii. Toto sťažuje predstavu o vláde združujúcej päťhviezdičkové hnutie, ktoré sa stalo prvou politickou stranou v krajine a Demokratickou stranou, ktorá vyšla po týchto voľbách po piatich rokoch výkonu moci zničená.

Volení členovia strany, ktorú založil Beppe Grillo, naopak kategoricky odmietajú uvažovať o možnom spojenectve so stredo-pravou koalíciou vedenou Matteom Salvinim. Počítali s inkarnáciou strany Silvia Berlusconiho do radov H5S. Demokrati odmietli koalíciu s predstaviteľmi s politickou minulosťou, ktorú sa voliči rozhodli odsúdiť hlasovaním za päťhviezdičkové hnutie.

Po zvolení Roberta Fica z Hnutia 5 hviezd za predsedu Komory poslancov a menovanie Marie Elisabetty Albertiovej Casellatiovej z FI ako prvej ženy – predsedkyne Senátu, udalosti inaugurácie XVIII. legislatúry – po komuniké Kvirinálskeho paláca oznámené prezidentom - sa zahajuje prvé kolo konzultácií politických strán určených na vytvorenie novej vlády. Ale dva dni konzultácií vedených Mattarellom sa javili neplodné, preto hlava štátu zvolala znova politické strany 12. a 13. apríla, aby vyhodnotili situáciu.[13] Pre neschopnosť strán pochopiť sa, hlavne M5S a Lega, Mattarella prekvapil a vymeniac predsedkyňu Senátu Alberti Casellatiovú viedol svoje vlastné konzultácie v rámci prieskumnej misie určenej na sondovanie možnosti vytvorenia väčšiny s M5S a koalíciou pravého stredu 18. apríla. Po neúspechu, ktorý sa dá pripísať Casellatiovej, prezident Mattarella obnovil takú istú procedúru po niekoľkých dňoch s predsedom komory poslancov Robertom Ficom, ktorý mal presvedčiť Demokratickú stranu vstúpiť do možnej vládnej koalície.

Silno popudený neschopnosťou parlamentných strán, Sergio Mattarella navrhol 7. mája vytvorenie parlamentu „neutrálnej vlády“, ktorú by dočasne riadila apolitická osobnosť, a tým získať čas, keď je možné vytvoriť parlamentnú väčšinu, alebo, ak nie je nič lepšie, pripraviť nový volebný zákon, ktorý pripraví krajinu na nové voľby, scenár, ku ktorému prezident republiky neskrýva svoju neochotu.

Prezidentova iniciatíva sa stretávala zakaždým so silnou opozíciou vysielanou od predstaviteľov M5S, Luigi Di Maia a šéfa La Lega, ktorí chodili na Kvirinál, aby získavali dodatočné odklady od hlavy štátu, ktorý súhlasil s odvolaním svojho počiatočného nápadu nechať Di Maia a Salviniho vyjednávať za účelom rýchleho ustanovenia vlády.

22. mája, podľa návrhov víťazov volieb, oznámil čas na rozmýšľanie a konzultácie s Ficom a Albertiovou Casellatiovou, pripomínajúc svoje pochybnosti čo sa týka budúcej autonómie predsedu Rady ministrov celkom nového v politike čeliaceho dvom zvlášť vplyvným populistickým lídrom v súvislosti s varovaním Európskej komisie pred možnými rozpočtovými sklzmi.

Ústavná kríza[upraviť | upraviť kód]

23. mája 2018 prezident Mattarella poveril právnika Giuseppe Conteho sformovaním vlády, tento to prijal podľa tradície s výhradou.[14] Oznámenie o zložení vlády prebehlo 25. mája, ale tento dátum bol zároveň odložený kvôli nedorozumeniam o zložení vlády. Sergio Mattarella ako ústavný garant európskych zmlúv sa rýchlo postavil do opozície voči nominácii euroskeptika Paola Savonu za ministra hospodárstva a financií.

Zoči-voči tejto opozícii a výsadám prezidenta republiky Giuseppe Conte odmietol svoj mandát,[15].

Následne prezident Mattarella privolal ekonóma Carla Cottarelliho, bývalého výkonného manažéra MMF, do Kvirinálskeho paláca, aby ho v očakávaní ďalších správ poveril vytvorením „technickej vlády“ zodpovednej za zabezpečenie kontinuity štátu v očakávaní nových volieb vyhlásených na september 2018 a začiatok 2019.[16] Prezidentov výber bol rýchlo napadnutý stranami Lega a M5S, ktorí požadovali zosadenie prezidenta republiky, no ihneď to napadol Matteo Salvini, ktorý nevidel príležitosť pre takúto iniciatívu.

31. mája po diskrétnych vyjednávaniach konaných medzi Mattarellom, Di Maiom a Salvinim, ktorí nakoniec súhlasili, že podmienky sú naplnené, kabinet mohol byť rýchlo sformovaný.[17] Carlo Cottarelli, prenasledovaný, že nedosiahol menovanie parlamentu, zo svojej strany odmietol formovať budúcu vládu, požadoval vytvorenie „politickej“ vlády me dzi M5S a Ligou.[18]

V ten istý večer Giuseppe Conte zavítal na Kvirinál a po tom, ako poskytol hlave štátu písomné záruky týkajúce sa udržiavania Talianska v rámci eurozóny a medzinárodných organizácií, ktorých je riadnym členom, je potvrdený ako predseda budúcej rady ministrov,[19] pričom v tomto procese informoval, že nová talianska vláda bude skladať prísahu v nasledujúci deň, 1. júna 2018, po takmer troch mesiacoch politickej bezvýchodiskovej situácie.[18]

Politická kríza v lete 2019[upraviť | upraviť kód]

20. augusta 2019, Giuseppe Conte podal demisiu na funkciu predsedu Rady ministrov, potom ako Matteo Salvini poukázal na nezhody medzi dvoma stranami pri moci pre transalpínske prepojenie LyonTurín a požiadal o návrat k urnám.[20] Hlava štátu sa zapojila do kunzultácií so stranami, aby sa našlo riešenie vládnej krízy. Ak Salvini hovorí o sebe, že je vždy naklonený rozpusteniu parlamentu, M5S je v opozícii v mene ekonomickej situácie. Luigi Di Maio oznamuje vôľu viesť diskusie, aby ukul novú parlamentnú väčšinu, riešenie tiež podporované Nicolom Zingarettim z Partito démocratico (PD). Vo veci konzultácií, 2. augusta Mattarella oznamuje, že necháva stranám 4 dni času, aby viedli rozhovory, oznámiac nové konzultácie na 27. augusta. Upresňuje, že v prípade neúspechu vlády schopnej dosiahnuť dôveru Komory poslancov a Senátu kvôli upresneniu mandátu, vyhlási rozpustenie parlamentu.[21]

28. augusta,strana M5S a Partito Démocratico (PD) oznamujú, že sa ohlásili u prezidenta Mattarellu, že sú priravení sformovať novú vládu – ktorej program a zloženie zostávajú na diskusiu – pod predsedovaním Giuseppe Conteho. Prezident republiky prijíma na druhý deň predsedu Rady v demisii a pozýva ho ustanoviť nové zloženie. Túto misiu prijíma s výhradou ako chce tradícia. Prísaha vlády sa teda očakáva do siedmich dní.[22]

Zahraničná politika[upraviť | upraviť kód]

7. februára 2019, po viacerých mesiacoch verbálnych roztržiek medzi vládami Francúzska a Talianska (hlavne medzi Emmanuelom Macronom a dvoma podpredsedami Rady, Matteom Salvinim a Luigim Di Maiom), Francúzsko sa rozhoduje povolať naspäť svojho veľvyslanca v Taliansku.[23] Udiala sa diplomatická kríza, neznáma v doterajšej európskej histórii od konca druhej svetovej vojny. Sergio Mattarella sa ako privilegovaný partner Emmanuela Macrona na úkor žlto-zelenej koalície snaží vyriešiť krízu.[24] Potom, ako sa taliansky prezident Mattarella ospravedlnil Prezidentovi Macronovi za konanie Luigiho Di Maia (La Lega), ktorý nadväzoval kontakty s Hnutím žltých viest, Francúzsko znova vyslalo stiahnutého ambasadora naspäť do Ríma.[25]

Dielo[upraviť | upraviť kód]

  • Il presidente Mattarella i govanni e la costituzione[26]
  • Crescere insieme[27]
  • De Gasperi : la visione e il coraggio : lectio degasperiana del Presidente della Repubblica : 10. augusta 2016 Pieve Tesino[28]
  • Gli obiettivi e i percorsi [29]
  • Profili giuridici dell'intervento della Regione siciliana nell'economi[30]
  • Pietro Padula : la buona politica, spoluautori: Franco Franzoni; Ennio Pasinetti; Brescia ; Scholé : Morcelliana, cop. 2019, kniha[31]

Bibliografia[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Biografia – web prezidentského paláca
  2. a b c d accademicidellacrusca.org Sergio Mattarella
  3. Ministerstvo vnútra Talianska – archív
  4. Corriere della Sera-archív
  5. La Repubblica
  6. Sprievodca mauzóleom Fosses Adréatines
  7. Europe1.fr
  8. L′ Avenir.net
  9. La Croix:Prezident Sergio Mattarella sa angažuje...
  10. lepoint.fr: Sergio Mattarella – arbiter talianskej krízy
  11. Reflex.cz
  12. Le Journal du Dimanche
  13. Stránka prezidenta Talianska
  14. Le Monde: Taliansky právnik Giuseppe Conte menovaný...
  15. FranceTVinfo
  16. Le Monde: Cottarelli zmrazil tvorbu svojej novej vlády...
  17. Le Monde:
  18. a b Le Monde: Taliansko: La Ligue a Hnutie 5 hviezd oznamujú, že všetky podmienky sú spojené...
  19. Kvirinálsky palác: Prezident Mattarella poveril Giuseppe Conteho...
  20. Pravda.sk:Taliansky premiér Conte predloží svoju demisiu
  21. 20 minutes.fr Taliansky prezident dáva čas do stredy...
  22. Le Figaro:Nachádza zhodu s PD, preto Giuseppe Conte riadi Taliansko
  23. Le Monde: Francúzsko odmieta bezprecedentné útoky...
  24. Le Monde:Macron a Mattarella zdôrazňujú dôležitosť vzťahov...
  25. Pravda.sk: Francúzsko posiela svojho veľvyslanca späť do Ríma
  26. Kniha, autori Sergio Mattarella a Stefano Catone, vyd. Gallarate (VA) : People, 2019
  27. Crescere insieme: scritti d Sergio Mattarella
  28. spoluautori: Alcide De Gasperi; Esperia, kniha
  29. Gli Obiettivi e i percorsi, kniha
  30. kniha, vydaná: Palermo : STASS, stampa 1979
  31. Pietro Padula: La buona politica

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Sergio Mattarella na francúzskej Wikipédii a Sergio Mattarella na talianskej Wikipédii.