Sergio Mattarella

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sergio Mattarella
taliansky prezident
Prezident Sergio Mattarella v roku 2022
Prezident Sergio Mattarella v roku 2022
Sergio Mattarella, podpis
12. Prezident Talianskej republiky
Momentálne v úrade
od 3. februára 2015
Predchodca Giorgio Napolitano
Sudca ústavného súdu
V úrade
11. október 2011 – 2. február 2015
Minister obrany
V úrade
22. december 1999 – 11. jún 2001
Biografické údaje
Narodenie23. júl 1941 (81 rokov)
Palermo, Sicília, Taliansko
Politická strana1. DC (1994)
2. Talianska ľudová strana (PPI) (1994 – 2002)
3. DL (2002 – 2007)
4. PD (2007 – 2009)
5. Indipendente (od 2009)
Alma materUniversità degli Studi di Roma "La Sapienza"
Profesiaadvokát, docent práv, štátnik
Národnosťtalianska
Vierovyznaniekatolícke
Rodina
RodičiaBernardo Mattarella a Maria Buccellato
SúrodenciPiersanti Mattarella
Manželka
Marisa Chiazzese
DetiLaura, Francesco a Bernardo Giorgo
Odkazy
legislatura.camera.it
Spolupracuj na CommonsSergio Mattarella
(multimediálne súbory)

Sergio Mattarella /ˈsɛrd͡ʒo mattaˈrɛlla/ (* 23. júl 1941, Palermo, Taliansko) je taliansky kresťansko-demokratický politik, prezident Talianskej republiky od 3. februára 2015.[1]

Ako syn bývalého ministra Bernarda Mattarellu začal Sergio Mattarella svoju politickú kariéru po smrti svojho brata Piersantiho zavraždeného sicílskou mafiou v roku 1980. Ako člen strany kresťanských demokratov až do jej rozpadu a člen Komory poslancov počas siedmich mandátov medzi rokmi 19832008 sídli v Komore poslancov počas siedmich legislatúr medzi rokmi 1983 - 2008.

V rokoch 1987 – 1989 je menovaný ministrom v kresle ministra pre verejné vzdelávanie v šiestej vláde Giulia Andreottiho.[1] V nasledujúcom roku podal demisiu na protest proti návrhu zákona favorizujúceho určité súkromné podniky ako je Fininvest.

V roku 1993 navrhol reformu spôsobu skrutínia pre voľby v oboch komorách parlamentu, ktorá bola prijatá a dostala prezývku zákon Mattarellum. Tento zákon nahradil proporčný systém, ktorý platil od roku 1946. Patriac k centristickým ľavičiarom kresťanskej demokracie vstúpil do Talianskej ľudovej strany (PPI) v roku 1994 a dal sa zvoliť pod farbami strany L´ Ulivo v roku 1996.

V roku 1998 bol Sergio Mattarella menovaný zástupcom Predsedu rady ministrov v rámci prvej vlády Massima D'Alemu, ktorý ho poveril o rok neskôr funkciou ministra obrany. Z toho titulu si zrušil povinnú vojenskú službu a sľúbil povinnosť vojenskej služby pre všetkých v Taliansku. Toto bolo mienené v súvislosti s udržaním mieru v Bosne a Hercegovine a v bývalej republike SFRJ Macedónii. Pre tento post ho potvrdil Giuliano Amato, no po víťazstve pravého stredu opustil vládu po všeobecných voľbách v 2001.

Pôsobí v rozličných parlamentných funkciách, ale o sedem rokov neskôr v roku 2008 ukončil svoju politickú kariéru. V roku 2011 vzhľadom k svojej minulosti učiteľa práva bol parlamentom zvolený za sudcu ústavého súdu.

V roku 2015 bol Mattarella zvolený za prezidenta Talianskej republiky v 4. kole skrutínia potom, ako dosiahol 665 platných hlasov z celkových 991 voliteľov. Ako nasledovník premiéra Giorgia Napolitana je prvou hlavou štátu narodenou na Sicílii.

Vplyvom parlamentných volieb v 2018 sa dostal do pozície „garanta európskych záležitostí“ pre Taliansko, čím sa dostal do opozície voči zloženiu vlády navrhovanej stranou Hnutie 5 hviezd a Lega, čo vyvolalo politickú krízu. Kompromis medzi dvoma formáciami a prezidentom sa nakoniec našiel o niekoľko dní neskôr.

29. januára 2022 bol opätovne zvolený do úradu prezidenta Talianska. Mattarella pôvodne odmietol druhý mandát, no pretože sa nepodarilo nájsť náhradný kompromis, na požiadanie koaličných strán kandidoval znovu.[2] Do druhého mandátneho obdobia od 3. februára 2022 ho zvolili senátori, poslanci a regionálni voliči absolútnou väčšinou hlasov v pomere 759 : 1009[3].

Ako hlava štátu menoval do funkcií dvoch predsedov Rady ministrov: Paola Gentiloniho (december 2016), Giuseppe Conte (jún 2018 a september 2019).

19. januára 2018 vymenoval aj doživotnú senátorku Lilianu Segre a sudcu Ústavného súdu Francesca Viganò 24. februára 2018.

Rodinný pôvod a manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádza z rodiny právnika a tradične kresťanského demokrata. Sergio Mattarella sa narodil 23. júla 1941 v Palerme na Sicílii ako štvrté dieťa advokáta Bernarda Mattarellu, ministra vo viacerých povojnových vládach. Jeho brat Piersanti tiež robil politickú kariéru.

V mladosti žil Sergio Mattarella v Ríme kvôli politickým aktivitám svojho otca. Bojoval v centre Študentského hnutia katolíckej akcie (MSAC), v ktorom sa stal delegátom za Rím a Latium v roku 1961 v trvaní troch rokov.

Od sobáša s Marisou Chiazzese, dcérou univerzitného prominenta Laura Chiazzese, ktorý bol rektorom Palermskej univerzity medzi rokmi 19501957 a skonal na následky dlhej choroby v 2012, sa mu narodili tri deti Laura, Francesco a Bernardo Giorgo. Posledný syn je zmocnencom pre vyučovanie v kurzoch súdnej administratívy na univerzite v Siene, je riaditeľom úradu pre legislatívu departmentu verejnej administratívy a pre simplifikáciu. Sestra Marisy Chiazzese Irma sa vydala za brata Sergia – Piersantiho Mattarellu, ktorého v roku 1980 zavraždila Cosa Nostra.

Univerzitná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Po štúdiu na lýceu San Leon Magno v Ríme, čo je cirkevný inštitút rádu maristov, nastúpil na právnickú fakultu na univerzite La Sapienza v Ríme, ktorú opustil s diplomom so známkou „summa cum laude“ v 1964[1] po obhajobe témy s názvom Funkcia politickej orientácie.

O tri roky neskôr, v 1967, sa zapísal do komory advokátov v Palerme, čím začal svoju brilantnú kariéru na univerzite ako asistent ústavného práva, zároveň bol menovaný profesorom na fakulte práva na univerzite v Palerme. Vyučoval do roku 1983, keď ho zvolili do komory poslancov.[4]

Jeho akademická práca je plodná: okrem publikácií týkajúcich sa ústavného práva a dvojkomorového systému, legislatívnych postupov a vlastností miestnej správy napísal aj súbor prác týkajúcich sa regionálneho a národného hospodárskeho rozvoja.

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Debut[upraviť | upraviť zdroj]

Ako univerzitný profesor sa Sergio Mattarella nezaujímal o politickú kariéru, dával prednosť zaoberať sa svojou profesiou. No 6. januára 1980 bol zavraždený jeho brat Piersanti Mattarella, ktorý bol prezidentom regiónu Sicília, sicílskou mafiou, ktorá sa tým chcela odplatiť za Piersantov boj proti organizovanému zločinu po jeho zvolení. Zasiahnutý viacerými guľkami zomrel v náručí svojho brata Sergia.

Podľa rodinnej tradície bol Sergio priťahovaný Kresťanskou demokraciou, stranou, ktorá spôsobila, že jeho brat zomrel. Navštevoval aj pomník Alda Mora, bývalého predsedu vlády zavraždeného Červenými brigádami, považovaného za progresistu. V roku 1982 sa zblížil znovu s tajomníkom kresťanských demokratov Ciriacom De Mitom, ktorý mu zveril rôzne práce vo vedení strany, čím bol povolaný medzi jej kádre. V nasledujúcom roku bol zvolený za poslanca v obvode Palermo potom ako zozbieral 119 969 preferenčných hlasov v skrutíniu 26. júna 1983.[1]

Prvé ministerské kreslá[upraviť | upraviť zdroj]

Sergio Mattarella

14. júna 1987 bol znovuzvolený poslanec so 143 935 preferenčnými hlasmi. Bol menovaný do kresla ministra pre vzťahy s parlamentom vo vláde Giovanni Goriu v júli toho istého roku[4] ; potom bol bez kresla a závisel od predsedu Rady ministrov. Zatiaľčo Ciriaco De Mita bol menovaný predsedom vlády, Mattarella si zachoval svoje funkcie v novom kabinete. V tejto dôležitej pozícii neskôr musel zachraňovať vzťahy medzi vládou a parlamentnou väčšinou. Reorganizoval predsedníctvo Rady a prepracoval parlamentné pravidlá čo sa týkalo vzťahov s vládou.

22. júla 1989 zložila prísahu v Kvirinálskom paláci 6. vláda kresťanských demokratov Giulia Andreottiho. Medzi ministrami novej vlády bol Sergio Mattarella poverený pre verejné vzdelávanie,[4], kreslo často zverované kresťanským demokratom už od druhej svetovej vojny.

Je teda konfrontovaný s reformou vzdelávacieho systému v otázkach autonómie škôl a reorganizáciou programov vzdelávania stredných škôl. Keďže rok po svojej nominácii nemohol dobre viesť súbor týchto projektov, 27. júla 1990, Mattarella podal demisiu prezidentovi Rady ministrov. Ako odstúpený minister mal v úmysle týmto aktom odmietnuť návrh zákona obhajovaný ministrom pôšt a telekomunikácií Oscar Mammì. Tento favorizoval záujem súkromného sektora v oblasti audiovizuálnej techniky, špeciálnejšie záujem firmy Fininvest riadenej Silviom Berlusconim. Táto demisia bola kritizovaná samotným Andreottim, ktorý ironizoval ministra Mattarellu vyslovujúceho sa proti zákonu navrhnutého vládou, do ktorej sám náležal.

No v mesiaci decembri 1990 sa stáva Mattarella jedným zo zastupujúcich tajomníkov Kresťanskej demokracie po boku jej predsedu Arnalda Forlaniho. Musí pred Forlanim predstaviť názory kresťanských demokratov prihlásiac sa k ľavému stredu. Stáva sa jedným z kádrov strany až do roku 1992, keď Mino Martinazzoli prevzal jej riadenie.

Sergio Mattarella zároveň preberá riadenie denníka kresťanských demokratov Il Popolo, ktorý riadi dva roky do 1994. Potom prispieva do nadácie Ľudovej strany (PPI) založenej bývalými kresťanskými demokratmi ako bol sám.[4]

Zákon Mattarella[upraviť | upraviť zdroj]

Potom ako opustil vládu, Sergio Mattarella sa venoval výkonu svojho poslaneckého mandátu.

23. apríla 1992 bolo zahájené 9. volebné obdobie. Ako znovuzvolený poslanec mal len 50 280 voličských hlasov, čo bol pokles o 65% v skrutíniu z roku 1987. Mattarella zložil dvojkomorovú komisiu pre ústavné reformy.[5]Bol v nej viceprezidentom v období apríl až september 1993.

Z toho dôvodu navrhol reformu volebného zákona pre menovanie členov dvoch komôr parlamentu. Tento návrh zákona zapájal hlbokú reformu volebného systému prijatého v roku 1946 a nikdy dovtedy nespochybneného. Jedná sa o prechod čisto proporčného skrutínia na zmiešané, v ktorom 3/4 kresiel v každej komore je určených pre jednohlasnú väčšinovú voľbu v jednom kole a 1/4 zostávajúcich kresiel pre proporčnú voľbu v každej komore poslancov – s limitom reprezentácií národností 4% voličských hlasov – a proporčnú voľbu pre senát. Zákon znižuje aj počet volebných obvodov pre poslaneckú snemovňu z 32 na 27 pre viac-hlasné volenie pre Komoru poslancov.

Text po mnohých debatách v Komore poslancov aj v Senáte nakoniec prezident republiky Oscar Luigi Scalfaro vyhlási 4. augusta 1993 a vysloví sa priaznivo pre tento návrh zákona. Získava názov „Mattarellum“ alebo „Legge Mattarella“.[6]

V roku 2005 po prijatí zákona Calderoli zvanom Porcellum je zákon Mattarella zrušený.

Medziobdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po všeobecných voľbách 28. a 29. marca 1994, počas ktorých bol zvolený za poslanca v novom volebnom obvode Sicilia-1, sa stal viceprezidentom komisie ústavných záležitostí v Komore poslancov, zatiaľ čo strana PPI zostala v opozícii voči Silviovi Berlusconimu. Mattarella sa udržal v dolnej komore vo všeobecných predčasných voľbách 21. apríla 1996, ktoré vyhrala koalícia „L'Ulivo“, do ktorej patrila aj strana PPI.

Minister obrany[upraviť | upraviť zdroj]

21. októbra 1998 sa stal Sergio Mattarella viceprezidentom Rady ministrov v prvej vláde riadenej sociálnym demokratom Massimom D'Alemom. Z toho dôvodu sa stal mužom číslom dva vo vláde, hoci nedostal kreslo ministra. Bol prvým viceprezidentom od doby socialistu Claudia Martelliho v 1991, ktorý nezískal žiaden ministerský post.

Túto funkciu stratil 22. decembra 1999, keď bol menovaný ministrom obrany v druhej vláde premiéra D'Alema. V apríli 2000 bol potvrdený v druhej vláde Giulianom Amatom. Počas svojho mandátu bránil zrušeniu povinnej vojenskej služby v Taliansku a chválil vojenský zásah Talianska v Bosne a Hercegovine a Juhoslovanskej republike Macedónia, aby sa udržal mier v týchto nestabilných regiónoch.[7]

Po víťazstve koalície pravého stredu pod vedením Silvia Berlusconiho vo všeobecných voľbách v roku 2001, Sergio Mattarella opustil vládu, aby v plnej miere pokračoval vo svojej parlamentnej činnosti. Je to verný stúpenec Berlusconiho Antonio Martino, ktorý dosiahol do kresla ministra obrany.

Návrat k progresívnej politike[upraviť | upraviť zdroj]

13. mája 2001 opätovne zvolili Sergia Mattarellu za poslanca na zozname koalície La Margerita, centristickej formácie blízkej Talianskej ľudovej strane. Pri tejto príležitosti sa necháva zvoliť v proporčnej voľbe v okrese Trentino-Haut-Adige odmietnuc reprezentovať Sicíliu po prvý krát po osemnástich rokoch.

Keď bol menovaný za člena parlamentu predsedom komory poslancov Pierom Ferdinandom Casinim, stal sa tiež viceprezidentom. Medzi rokmi 2002 – 2003 tam už zaujíma miesto predsedu parlamentu. Znova bol zvolený do Komory poslancov počas volieb 10. apríla 2006 vo voľbe za obvod Sicilia-1 ako kandidát „ L' Ulivo“ v rámci Únie. Počas tejto XV. legislatúry predsedal jurisdikčnej komisii pre personál komory poslancov. To je posledné verejné poverenie, ktoré absolvoval do februára 2008, pretože prezident Giorgio Napolitano sa rozhodol rozpustiť parlament, čo predchádzalo novým parlamentným voľbám, v ktorých sa Mattarella nezúčastnil. Urobil si prestávku po politickej kariére dlhej dvadsaťpäť rokov.

5. októbra 2011 Sergio Mattarella je zvolený do Ústavného súdu na spoločnom zasadaní na parlamentných schôdzach. Vo štvrtom kole voľby nazbieral 572 voličských hlasov, keď bol jediným, koho majorita navrhla. 11. októbra 2011 zložil prísahu v Kvirinálskom paláci pred prezidentom republiky Giorgiom Napolitanom.. Ako ústavný sudca Mattarella reportoval 39 viet ustanovených Ústavným súdom a je jedným zo sudcov, ktorí 4. decembra 2014 vyhlásili neústavnosť volebného zákona z roku 2005 z dôvodu nadmerného prvenstva majority.

V mesiaci apríli 2013 bolo jeho meno pripomínané v súvislosti s následníctvom po prezidentovi Giorgiovi Napolitanovi, napríklad politikmi Romanom Prodim, Francom Marinim alebo Emmou Boninovou. Nakoniec, dvaja prví boli tiež porazenými kandidátmi ľavého stredu v prezidentských voľbách, ale rozdiely v ľavom strede mali za následok znovuzvolenie hlavy štátu Giorgia Napolitana.

Postupný politický dôchodok[upraviť | upraviť zdroj]

13. mája 2001 bol Sergio Mattarella znova zvolený za poslanca na zozname koalície La Margherita, centristickej formácie v strane Talianska ľudová strana. Pri tejto príležitosti sa dal zvoliť proporčným systémom vo volebnom obvode Trentino-Alto Adige odmietnuc tak reprezentovať Sicíliu po prvýkrát po osemnástich rokoch.

Menovaný členom Rady pre legislatívu predsedom Komory poslancov Pier Ferdinandom Casinim sa stal tiež vice-prezidentom na roky 2002 a 2003. Znova bol zvolený do Komory poslancov vo voľbách 10. apríla 2006 vo volebnom obvode Sicília -1 ako kandidát koalície L'Olive. Počas XV. volebného obdobia bol predsedom jurisdikčnej komisie pre personál Komory poslancov. Toto bolo posledné poverenie až do februára 2008, predchádzalo mu rozpustenie parlamentu prezidentom Giorgiom Napolitanom a nové voľby, na ktorých sa Mattarella nezúčastnil. Urobil si prestávku vo svojej 25-ročnej kariére.

5. októbra 2011, bol Sergio Mattarella zvolený ako sudca ústavného súdu členmi parlamentu na spoločnom zasadaní. Počas 4. kola skrutínia zozbieral 572 voličských hlasov, čo bolo len o jeden viac ako kvalifikovaná majorita. Zložil prísahu pred prezidentom republiky Giorgiom Napolitanom 11. októbra v Kvirinálskom paláci. Ako ústavný sudca Mattarella predniesol 39 viet vyhlásených súdnym dvorom a bol jedným zo sudcov, ktorí 4. decembra 2014 vyhlásili nekonštitučnosť volebného zákona z roku 2005 z dôvodu nadmernej majority.

V apríli 2013 bolo jeho meno spomínané v súvislosti s následníctvom po Giorgiovi Napolitanovi v prezidentskom úrade Talianskej republiky, napríklad Romanom Prodim, Franco Marinim alebo Emmou Bonino. Dve prvé mená boli porazení kandidáti z ľavého stredu v prezidentských voľbách, ale rozpory centristickej ľavice mali za následok znovuzvolenie hlavy štátu Giorgia Napolitana.

Prezident[upraviť | upraviť zdroj]

Zvolenie[upraviť | upraviť zdroj]

Demisia hlavy štátu Giorgia Napolitana prebehla 14. januára 2015 a prišli na radu nevyhnutné voľby nového prezidenta. Tak ako v roku 2013, určité osobnosti boli predurčené pre nástupníctvo po predošlom prezidentovi, ktorý si už nechcel vyskúšať ďalší sedemročný mandát až do konca: mená Romana Prodiho, Giuliana Amata a Massima D'Alemu boli najcitovanejšie pre voľby novej hlavy štátu.

28. januára 2015 predseda Rady a tajomník Demokratickej strany Matteo Renzi povedal pred svojou stranou, že počíta s kandidatúrou Sergia Mattarellu pre prezidentské voľby dávajúc do popredia jeho boj proti mafii. Ak kandidatúra konštitučného sudcu bola široko skúmaná voličmi Demokratickej strany pred zahájením skrutínia, bola skúmaná aj pravicou vedenou Silviom Berlusconim, ktorému prepadol mandát senátora. Tento veľmi vážne zamýšľal dať sa zvoliť v nových voľbách prezidentom. Jeho podpora bola nevyhnutná pre súhlas poslancov s ústavnými reformami.

Počas troch prvých kôl voľby kandidatúra Mattarellu nedostala silný počet hlasov, pretože Renzi vediac, že jeho kandidát nebude môcť byť zvolený dvojtretinovou väčšinou veľkých voliteľov, chcel počkať na 4. kolo skrutínia, aby bol Sergio Mattarella menovaný.

31. januára, v 4. kole bol Sergio Mattarella konečne zvolený za prezidenta talianskej republiky 665 voličskými hlasmi z 991 veľkých voličov. Bol prvým prezidentom pôvodom Sicílčan, rovnako prvým ústavným sudcom zvoleným do kresla prezidenta Talianskej republiky od čias Luigiho Scalfaru patriaceho ku kresťanským demokratom. Mattarellova kandidatúra bola podporená viacerými stranami ako sú Demokratická strana (PD), Ľavica, ekológia a sloboda (SEL), Únia stredu (UdC), Výber občanov pre Taliansko (SC) a Nový pravý stred (NCD), no bol odmietnutý stranami Hnutie 5 hviezd (M5S) a Forza Italia (FI) – Berlusconiho strana.

Po prijatí zápisnice o voľbách od predsedkyne Poslaneckej snemovne Laury Boldriniovej, zvolený prezident je v priebehu niekoľkých hodín od oznámenia výsledkov pripravený, aby predložil súhrnné vyhlásenie prítomným novinárom: „Moje myšlienky sú hlavne a predovšetkým o ťažkostiach a nádejach, ktoré sú také isté ako našich občanov“ povedal predtým ako dodal, že to v tomto momente postačuje.

Talianska tlač analyzovala nového prezidenta ako taktické víťazstvo Renziho, ktorý sa vedel zjednotiť so svojou väčšinou, nepotrebovať podporu Silvia Berlusconiho a izolovať Hnutie 5 hviezd. 2. februára v predvečer skladania svojej prísahy, sa Sergio Mattarella zriekol svojej funkcie ústavného sudcu.

3. februára 2015 nový prezident republiky zložil prísahu na oficiálnej ceremónii stanúc sa tak dvanástym prezidentom. Vo svojej nástupníckej reči a sústavnom aplauze veľkých voliteľov pozvaných pre túto príležitosť, Sergio Mattarella, prvý prezident zo Sicílie, pripomenul boj proti korupcii rozšírenej na polostrove a organizovaný zločin, ktorý stál život jeho brata pred tridsiatimi rokmi, odhadnúc, že sa jedná o absolútnu prioritu pre inštitúcie.

29. januára 2022 bol opätovne potvrdený v prezidentskom mandáte na žiadosť talianskej koalície na ďalšie 7- ročné obdobie. Sám Mattarella však už nechcel pokračovať v prezidentskom úrade, ale predpokladá sa, že až Mario Draghi skončí v úrade ministra financií, nahradí Mattarellu v úrade prezidenta na Quirináli. Toto dočasné obdobie by malo trvať asi jeden rok.

Prísny prezident[upraviť | upraviť zdroj]

Pred svojím vstupom na Kvirinál málo známy Sergio Mattarella postupne získaval úctu svojich krajanov, menovite svojho personálu: po voľbách vzdal úctu obetiam masakry v mauzóleu Fosses ardéatines,[8] potom rozhodol krátko po svojom nástupe do funkcie obmedziť automobilový park patriaci prezidentskému palácu. Okrem iného aj rozhodol otvoriť brány Kvirinálskeho paláca verejnosti každý deň v týždni, dovtedy bol prístupný len v nedeľu.

Takmer sedem mesiacov po svojom zvolení získal prezident Sergio Mattarella popularitu podľa prieskumu inštitútu Ixè. 60 % jeho spoluobčanov ho považuje za zodpovedného politika a najdôveryhodnejšieho, ďaleko pred predsedom Rady, ktorého schválilo iba 30% opýtaných.

V marci 2016 sa v správe o predbežnom rozpočte predsedníctva republiky na rok 2016 a uverejnenej na jeho vlastnej webovej stránke uvádza, že úsporné opatrenia, ktoré vedúci predstaviteľ štátu vydal voči členom personálu, údržba prezidentského paláca a zníženie vozového parku, by zo strednodobého hľadiska ušetrili najmenej päť miliónov eur. Talianska tlač nezmeškala pochváliť toto úsilie o väčšiu triezvosť, lebo prezidentská inštitúcia bola dlho kritizovaná za to, čo musí stáť talianskych daňových poplatníkov.

Prvá politická kríza[upraviť | upraviť zdroj]

Po masívnom víťazstve „Nie“ v ústavnom referende o zmene ústavného zákona 4. decembra 2016[9], šéf vlády oznámil demisiu, nesúhlasil s rozsahom víťazstva svojich oponentov. Takmer všetci boli jednotní v odmietaní tohto reformného projektu. Všetky oči sa v Taliansku aj v zahraničí obracajú na prezidenta Mattarellu, ktorý čelí prvej politickej kríze v jeho sedemročnom funkčnom období. Zo začiatku hlava štátu, ktorej priznáva ústava právomoc vyriešiť túto krízu, navrhla odchádzajúcemu predsedovi Rady ministrov, aby urýchlil súčasné záležitosti a odstúpil od rezignácie až kým bude návrh rozpočtu na rok 2017 schválený parlamentom.

Po prijatí zákona o rozpočte Senátom, Matteo Renzi sa 7. decembra vrátil do Kvirinálskeho paláca a podal demisiu prezidentovi republiky.[10]

11. decembra 2016 hlava štátu nakoniec rozhodla zveriť funkciu odchádzajúcemu ministrovi Paolovi Gentilonemu. Tento ju prijal, ale poveril ju presunúť aktuálne záležitosti na čas, keď bude nová vláda sformovaná. Pri tejto príležitosti Sergio Mattarella dal na vedomie, že usúdil, že je nemysliteľné usporiadať predpokladané voľby bez toho, aby nebol prijatý nový volebný zákon. Potom začal sériu konzultácií s hlavnými inštitucionálnymi a politickými vodcami, ktorí by to mali do nasledujúceho týždňa viesť, kým sa neurobí rozhodnutie o nasledujúcich udalostiach.[11]

Niekoľko hodín po ukončení, 11. decembra hlava štátu nakoniec rozhodla zveriť odchádzajúcemi ministrovi Paolovi Gentilonemu poslanie sformovať budúcu vládu, čo podľa tradície tento prijal s výhradou. Nasledujúci deň, Gentilone odišiel na Kvirinál, aby predstavil zoznam ministrov menovaných do novej vlády, ktorá zložila prísahu pred prezidentom, do ktorej boli potvrdení viacerí ministri z predošlého kabinetu, ktorí dostali v nasledujúcich dňoch dôveru parlamentu.

Súc kritizovaný opozíciou, že odmietol vyhlásiť predčasné voľby, ale uprednostnil urobiť koniec s politickou krízou, jednou z najkratších v dejinách republiky, Sergio Mattarella sa vo svojom televíznom programe 31. decembra 2016 ospravedlnil, že nevolil voličov, aby hlasovali v nových voľbách. Vysvetlil, že také pravidlá neexistujú. V dôsledku volebného zákona je veľmi nepravdepodobné, že by sa v parlamente aj v senáte objavila jasná parlamentná väčšina; hlava štátu predtým žiadala prijatie nového volebného zákona.

Povolebné udalosti v 2018[upraviť | upraviť zdroj]

Slepá ulica vytvorená počas všeobecných volieb[upraviť | upraviť zdroj]

Po všeobecných voľbách 4. marca 2018 poznačených úspechom formácie zvanej „populisti“, ktorými sú Hnutie 5 hviezd a La Lega riadená Matteom Salvinim, sa prezident Mattarella vrátil do centra politickej hry a pred oči dôležitej časti pozorovateľov politického života v Taliansku a transalpínskej a medzinárodnej tlače.[12][13] Pretože, v neprítomnosti parlamentnej majority sa môže hlava štátu postaviť ako konsenzuálny rozhodca na vyriešenie možnej politickej krízy. Hoci pravdepodobnosť „protisystémovej“ vládnej koalície je stále väčšia, Mattarella sa javí ako inštitucionálna protiváha a garant serióznosti stanoviska, najmä partnerov z Talianska a orgánov Európskej únie.[14]

Rokovania o vytvorení budúceho sľubu o výkone vlády boli komplikované, najmä keď tajomník Demokratickej strany Matteo Renzi, bývalý predseda Rady a remeselník volieb, od Mattarelu po najvyššiu kanceláriu oznamuje, že jeho strana bude počas budúceho funkčného obdobia v opozícii. Toto sťažuje predstavu o vláde združujúcej päťhviezdičkové hnutie, ktoré sa stalo prvou politickou stranou v krajine a Demokratickou stranou, ktorá vyšla po týchto voľbách po piatich rokoch výkonu moci zničená.

Volení členovia strany, ktorú založil Beppe Grillo, naopak kategoricky odmietajú uvažovať o možnom spojenectve so stredo-pravou koalíciou vedenou Matteom Salvinim. Počítali s inkarnáciou strany Silvia Berlusconiho do radov H5S. Demokrati odmietli koalíciu s predstaviteľmi s politickou minulosťou, ktorú sa voliči rozhodli odsúdiť hlasovaním za päťhviezdičkové hnutie.

Po zvolení Roberta Fica z Hnutia 5 hviezd za predsedu Komory poslancov a menovanie Marie Elisabetty Albertiovej Casellatiovej z FI ako prvej ženy – predsedkyne Senátu, udalosti inaugurácie XVIII. legislatúry – po komuniké Kvirinálskeho paláca oznámené prezidentom štátu sa zahajuje prvé kolo konzultácií politických strán určených na vytvorenie novej vlády. Ale dva dni konzultácií vedených Mattarellom sa javili neplodné, preto hlava štátu zvolala znova politické strany 12. a 13. apríla, aby vyhodnotili situáciu.[15] Pre neschopnosť strán pochopiť sa, hlavne M5S a Lega, Mattarella prekvapil a nahradiac predsedkyňu Senátu Alberti Casellatiovú viedol svoje vlastné konzultácie v rámci prieskumnej misie určenej na sondovanie možnosti vytvorenia väčšiny s M5S a koalíciou pravého stredu 18. apríla. Po neúspechu, ktorý sa dá pripísať Casellatiovej, prezident Mattarella obnovil takú istú procedúru po niekoľkých dňoch s predsedom komory poslancov Robertom Ficom, ktorý mal presvedčiť Demokratickú stranu vstúpiť do možnej vládnej koalície.

Silno popudený neschopnosťou parlamentných strán, Sergio Mattarella navrhol 7. mája vytvorenie parlamentu „neutrálnej vlády“, ktorú by dočasne riadila apolitická osobnosť, a tým získať čas, keď je možné vytvoriť parlamentnú väčšinu. Alebo, ak nie je nič lepšie, pripraviť nový volebný zákon, ktorý pripraví krajinu na nové voľby. Je to scenár, ku ktorému prezident republiky neskrýva svoju neochotu.

Prezidentova iniciatíva sa stretávala zakaždým so silnou opozíciou vysielanou od predstaviteľov M5S, Luigi Di Maia a šéfa La Lega, ktorí chodili na Kvirinál, aby získavali dodatočné odklady od hlavy štátu, ktorý súhlasil s odvolaním svojho počiatočného nápadu nechať Di Maia a Salviniho vyjednávať za účelom rýchleho ustanovenia vlády.

22. mája, podľa návrhov víťazov volieb, oznámil čas na rozmýšľanie a konzultácie s Ficom a Albertiovou Casellatiovou, pripomínajúc svoje pochybnosti čo sa týka budúcej autonómie predsedu Rady ministrov, celkom nového, v politike čeliaceho dvom zvlášť vplyvným populistickým lídrom v súvislosti s varovaním Európskej komisie pred možnými rozpočtovými sklzmi.

Ústavná kríza[upraviť | upraviť zdroj]

23. mája 2018 prezident Mattarella poveril právnika Giuseppe Conteho sformovaním vlády, tento to prijal podľa tradície s výhradou.[16] Oznámenie o zložení vlády prebehlo 25. mája, ale tento dátum bol zároveň odložený kvôli nedorozumeniam o zložení vlády. Sergio Mattarella ako ústavný garant európskych zmlúv sa rýchlo postavil do opozície voči nominácii euroskeptika Paola Savonu za ministra hospodárstva a financií.

Zoči-voči tejto opozícii a výsadám prezidenta republiky Giuseppe Conte odmietol svoj mandát.[17]

Následne prezident Mattarella privolal ekonóma Carla Cottarelliho, bývalého výkonného manažéra MMF, do Kvirinálskeho paláca, aby ho v očakávaní ďalších správ poveril vytvorením „technickej vlády“ zodpovednej za zabezpečenie kontinuity štátu v očakávaní nových volieb vyhlásených na september 2018 a začiatok 2019.[18] Prezidentov výber bol rýchlo napadnutý stranami La Lega a M5S, ktorí požadovali zosadenie prezidenta republiky, no ihneď to napadol Matteo Salvini, ktorý nevidel príležitosť pre takúto iniciatívu.

31. mája po diskrétnych vyjednávaniach konaných medzi Mattarellom, Di Maiom a Salvinim, ktorí nakoniec súhlasili, že podmienky sú naplnené, kabinet mohol byť rýchlo sformovaný.[18] Carlo Cottarelli, prenasledovaný, lebo nedosiahol menovanie parlamentom, zo svojej strany odmietol formovať budúcu vládu. Požadoval vytvorenie „politickej“ vlády medzi M5S a La Legou.[19]

V ten istý večer Giuseppe Conte zavítal na Kvirinál a po tom, ako poskytol hlave štátu písomné záruky týkajúce sa udržiavania Talianska v rámci eurozóny a medzinárodných organizácií, ktorých je riadnym členom, je potvrdený ako predseda budúcej rady ministrov. Pri tomto procese informoval, že nová talianska vláda bude skladať prísahu v nasledujúci deň, 1. júna 2018 po takmer troch mesiacoch politickej bezvýchodiskovej situácie.

Politická kríza v lete 2019[upraviť | upraviť zdroj]

20. augusta 2019, Giuseppe Conte podal demisiu na funkciu predsedu Rady ministrov, potom ako Matteo Salvini poukázal na nezhody medzi dvoma stranami pri moci pre transalpínske prepojenie LyonTurín a požiadal o návrat k urnám.[20] Hlava štátu sa zapojila do kunzultácií so stranami, aby sa našlo riešenie vládnej krízy. Ak Salvini hovorí o sebe, že je vždy naklonený rozpusteniu parlamentu, M5S je v opozícii v mene ekonomickej situácie. Luigi Di Maio oznamuje vôľu viesť diskusie, aby ukul novú parlamentnú väčšinu, čo je riešenie tiež podporované Nicolom Zingarettim z Partito démocratico (PD). 2. augusta kvôli konzultáciám Mattarella oznamuje, že necháva stranám 4 dni času, aby viedli rozhovory a oznámil nové konzultácie na 27. augusta. Upresňuje, že v prípade neúspechu vlády schopnej dosiahnuť dôveru Komory poslancov a Senátu kvôli upresneniu mandátu vyhlási rozpustenie parlamentu.[21] 28. augusta,strana M5S a Partito Démocratico (PD) oznamujú, že sa ohlásili u prezidenta Mattarellu a že sú priravení sformovať novú vládu – ktorej program a zloženie zostávajú na diskusiu – pod predsedovaním Giuseppe Conteho. Prezident republiky prijíma na druhý deň predsedu Rady v demisii a pozýva ho ustanoviť nové zloženie. Túto misiu prijíma s výhradou ako chce tradícia. Prísaha vlády sa teda očakáva do siedmich dní.[22]

Zahraničná politika[upraviť | upraviť zdroj]

7. februára 2019, po viacerých mesiacoch verbálnych roztržiek medzi vládami Francúzska a Talianska (hlavne medzi Emmanuelom Macronom a dvoma podpredsedami Rady, Matteom Salvinim a Luigim Di Maiom), Francúzsko sa rozhoduje povolať naspäť svojho veľvyslanca v Taliansku.[23] Začala sa diplomatická kríza, neznáma v doterajšej európskej histórii od konca druhej svetovej vojny. Sergio Mattarella sa ako privilegovaný partner Emmanuela Macrona na úkor žlto-zelenej koalície snaží vyriešiť krízu.[23] Potom, ako sa taliansky prezident Mattarella ospravedlnil Prezidentovi Macronovi za konanie Luigiho Di Maia (La Lega), ktorý nadväzoval kontakty s Hnutím žltých viest, Francúzsko znova vyslalo stiahnutého ambasadora naspäť do Ríma.[24]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Il presidente Mattarella i govanni e la costituzione[25]
  • Crescere insieme[26]
  • De Gasperi : la visione e il coraggio : lectio degasperiana del Presidente della Repubblica : 10. augusta 2016 Pieve Tesino[27]
  • Gli obiettivi e i percorsi
  • Profili giuridici dell'intervento della Regione siciliana nell'economia[28]
  • Pietro Padula : la buona politica, spoluautori: Sergio Mattarella, Franco Franzoni; Ennio Pasinetti; Brescia ; Scholé : Morcelliana, cop. 2019, kniha[29]

Niektoré vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

  • Capo dell'Ordine al merito della Repubblica italiana, slov. Hlava Rádu za zásluhy Talianskej republiky
  • Ordine militare d'Italia, slov.Vojenský rád Talianska
  • Gran croce al merito della Croce Rossa Italiana - 9 luglio 2019, slov.Veľký kríž za zásluhy Talianskeho Červeného kríža, 9. júla 2019
  • Cavaliere di gran croce dell'Ordine al merito della Repubblica italiana, Giudice della Corte costituzionale. Di iniziativa del Presidente della Repubblica — 24 ottobre 2011, slov.Rytier Veľkého kríža Rádu za zásluhy Talianskej republiky, „Sudca Ústavného súdu. Z iniciatívy prezidenta republiky"
  • Rytier veliteľ Rádu Britského impéria „Ako minister obrany vo vláde Amata“
  • Rád za zásluhy Nemecka

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Presidente Sergio Mattarella [online]. quirinale.it, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.
  2. Talianskeho prezidenta Mattarellu zvolili na druhé funkčné obdobie [online]. TASR.sk, 2022-01-29, [cit. 2022-01-30]. [Talianskeho prezidenta Mattarellu zvolili na druhé funkčné obdobie Dostupné online.]
  3. LE MONDE AVEC AFP ET REUTERS. Le président italien, Sergio Mattarella, finalement réélu pour un second mandat [online]. Le Monde, 2022-01-29, [cit. 2022-02-03]. Dostupné online.
  4. a b c d Sergio Mattarella [online]. Accademia della Crusca, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  5. Giorgio Mattarella [online]. elezionistorico.interno.gov.it, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  6. Mattarella [online]. archiviostorico.corriere.it, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  7. MESSINA, Sebastiano. Sergio Mattarella: dalla morte di Piersanti al no sulla Mammì, una carriera con la schiena dritta [online]. La Repubblica, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  8. Mausoleo Fosse Adreatine [online]. Mausoleofosseadreatine.it, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  9. Italie : référendum le 4 décembre sur une importante réforme constitutionnelle [online]. europe1.fr, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  10. Renzi prié de «surseoir» à sa démission [online]. l´ avenir.net, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  11. Le président Sergio Mattarella engage l’après Renzi [online]. www.la-croix.com, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  12. Sergio Mattarella, l'arbitre de la crise italienne [online]. www.lepoint.fr, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  13. Italské volby ONLINE: Poražena je stará levice i Berlusconi. Politickou mapu překreslily protestní hlasy [online]. www.reflex.cz, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  14. GALOFARO, Antonino. Italie : le président Sergio ­Mattarella, dernier rempart contre l'instabilité politique [online]. www.lejdd.fr - Journal du Dimanche, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  15. Calendario delle consultazioni del 4 e 5 aprile per la formazione del Governo [online]. www.quirinale.it - Stránka prezidenta Talianska, [cit. 2022-11-01]. Stránka prezidenta Talianska Dostupné online.
  16. GAUTHERET, Jérôme. Italie : Giuseppe Conte face au défi d’« un gouvernement de changement [online]. www.lemonde.fr, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  17. Giuseppe Conte renonce à devenir Premier ministre, l'Italie s'enfonce dans la crise politique [online]. www.franceinfo.fr, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  18. a b Italie:nouvelles tractations en cours pour former un gouvernement [online]. www.lemonde.fr, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  19. Italie : Conte premier ministre, Salvini à l’intérieur, Di Maio au développement économique [online]. www.lemonde.fr, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  20. Vládna kríza v Taliansku: premiér Conte podal demisiu [online]. Pravda.sk, [cit. 2022-11-01]. Dostupné online.
  21. Italie : Le président accorde un délai jusqu’à mardi aux partis pour former une nouvelle majorité [online]. www.20minutes.fr/monde, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.
  22. Italie : Parti démocrate et M5S trouvent un accord pour gouverner [online]. www.lefigaro.fr/international, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.
  23. a b Les deux partis ont convenu que le premier ministre sortant Giuseppe Conte restera à la tête du prochain gouvernement. [online]. www.lemonde.fr, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.
  24. Francúzsko posiela svojho veľvyslanca späť do Ríma [online]. správy.pravda.sk/TASR, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.
  25. CATONE A SERGIO MATTARELLA, Stefano. Il presidente : Mattarella, i giovani e la Costituzione [online]. worldcat.org, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.
  26. Crescere insieme : scritti di Sergio Mattarella [online]. worldcat.org, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.
  27. DE GASPERI. LA VISIONE E IL CORAGGIO LECTIO DEGASPERIANA DEL PRESIDENTE DELLA REPUBBLICA [online]. La Fondazione Trentina Alcide De Gasperi/degasperitn.it, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.
  28. Profili giuridici dell'intervento della Regione siciliana nell'economia [online]. www.worldcat.org, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.
  29. Pietro Padula : la buona politica [online]. worldcat.org, [cit. 2022-11-02]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Sergio Mattarella na francúzskej Wikipédii a Sergio Mattarella na talianskej Wikipédii.