Alcide De Gasperi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Alcide De Gasperi
Alcide De Gasperi
Alcide De Gasperi, podpis (z wikidata)
30. premiér Talianska
V úrade
10. december 1945 – 17. august 1953
Predchodca Ferruccio Parri Giuseppe Pella Nástupca
2. predseda Európskeho parlamentu
V úrade
11. máj 1954 – 19. august 1954
Predchodca Paul Henri Spaak Giuseppe Pella Nástupca
Biografické údaje
Narodenie3. apríl 1881
Pieve Tesino, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie19. august 1954 (73 rokov)
Borgo Valsugana, Taliansko
Politická stranaKresťanskodemokratická strana (1943 – 1954)
nezávislý (1926 – 1943)
Talianska ľudová strana (1920 – 1926)
Alma materLiceo classico Giovanni Prati
Viedenská univerzita
Profesiapolitik, jazykovedec, novinár, diplomat
Rodina
Manželka
Francesca Romani (1894 – 1954)
Deti4
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAlcide De Gasperi
(multimediálne súbory)

Alcide De Gasperi (* 3. apríl 1881, Pieve Tesino, Rakúsko-Uhorsko – † 19. august 1954, Borgo Valsugana, Taliansko) bol taliansky politik, jedna z kľúčových politických osobností Talianska v 20. storočí. V rokoch 1945 – 1953 bol premiérom Talianska, v rokoch 1944 – 1946 a 1951 – 1953 ministrom zahraničných vecí, v rokoch 1946 – 1947 ministrom vnútra. Bol zakladateľom talianskej Kresťanskodemokratickej strany (Democrazia Cristiana), ktorú viedol v rokoch 1944 – 1946 a 1953 – 1954. Spolu s Robertom Schumanom a Konradom Adenaurom bol hlavným konštruktérom projektu európskej integrácie.

Biografia[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v Pieve Tesino, ktoré v tom čase patrilo pod Rakúsko-Uhorsko. Vyštudoval filológiu na Viedenskej univerzite. Politicky aktívny bol už za Rakúsko-Uhorska. Od mladosti bol silne veriacim katolíkom hľadajúcim pre katolicizmus i politický výraz. Veľmi ho v tom ovplyvnila encyklika Rerum novarum pápeža Leva XIII. z roku 1891. Druhým jeho politickým programom bol boj proti germanizácii Tridenta, za uchovanie talianskeho jazyka a pripojenie Tridenta k Taliansku.

Vo voľbách do ríšskej rady roku 1911 sa stal poslancom Ríšskej rady (celoštátne parlament), kam bol zvolený za okrsok Tirolsko 22. Zasadol do poslaneckej frakcie Talianska ľudová strana. Vo viedenskom parlamentu zotrval do zániku monarchie.[1]

Sen sa mu splnil po prvej svetovej vojne, kedy Trident pripadol Taliansku. Roku 1919 patril k zakladateľom Talianskej ľudovej strany (Partito Popolare Italiano), v ktorej pôsobil v parlamente v rokoch 1921 – 1924. Podporoval účasť svojej strany v prvej Mussoliniho vláde roka 1922. Čoskoro však začal kritizovať násilné činy fašistov a ich útoky na ústavu. Roku 1924 stál na čele antifašistickej skupiny vnútri Ľudovej strany. Roku 1926 Mussolini celú Ľudovú stranu zakázal a De Gasperi bol odsúdený na štyri roky väzenia. Vďaka intervencii Vatikánu bol prepustený po roku a pol. Následne sa na štrnásť rokov stal knihovníkom Vatikánskej knižnice. Tu premyslel nový koncept Kresťanskodemokratického hnutia. Roku 1943 vydal spis Idey pre obnovu (Idee ricostruttive), ktorý sa stal programovým základom novej strany, ktorá vznikla roku 1944, a ktorej prvým predsedom (generálnym tajomníkom) sa de Gasperi stal. Strana sa stala na dlhú dobu kľúčovým subjektom talianskeho politického systému, kreslo premiéra držala nepretržite 36 rokov. Sám De Gasperi v ňom sedel osem rokov, hoci pritom viedol osem rôznych kabinetov, do ktorých neváhal pozvať ani komunistov. Počas tej doby prijal súbor kľúčových rozhodnutí – roku 1946 sa Taliansko stalo republikou (po referende, v ktorom sa pre pád monarchie vyslovilo 54 percent Talianov), roku 1947 podpísal mierovú zmluvu zaisťujúce Taliansku plnú suverenitu navzdory fašistickej minulosti (jedinou stratou bola časť územia postúpená Juhoslávii), v rovnakom roku prijal Marshallov plán, roku 1949 spoluzakladal NATO a neskôr aj inštitúcie, z ktorých sa zrodila Európska únia.

Veľkej podpory sa mu dostávalo od USA, ktoré v ňom videli politika, ktorý ako jediný môže vystavať hrádzu komunizmu v Taliansku – Komunistická strana Taliansko bola najsilnejšia komunistickou stranou v západnej Európe. Vďaka tomu od Američanov získal mimoriadnu hospodársku pomoc, ktorá zvyšovala jeho vplyv a popularitu. Na žiadosť USA tiež roku 1947 vypudil komunistov a ľavicovejších socialistov z vlády. Američania sa obávali, že ak by ľavica vyhrala v Taliansku voľby roku 1948, spadne Apeninský polostrov do rodiaceho sa východného bloku, a preto CIA zaisťovala prísun finančných prostriedkov nekomunistickým silám a volebná kampaň toho roku vynikala mimoriadnou agresivitou a fanatizmom. Silne sa do nich zapojili aj Italoameričana, vrátane populárneho speváka Franka Sinatru, ktorý Talianov oslovoval na rozhlasovej stanici Hlas Ameriky. Zvláštnu priazeň De Gasperi získal u Clairea Bootha Lucea, majiteľa týždenníka Time, ktorý publikoval o De Gasperim oslavné články. Kresťanskí demokrati nakoniec zvíťazili so 48 percentami hlasov, čo bol už navždy ich najlepší volebný výsledok. Nasmeroval Taliansku na najbližšie roky do západnej časti sveta rozdeleného železnou oponou. De Gasperiho vláda sa potom posunula viac doprava, čo vyvolalo pnutie vnútri Kresťanskodemokratickej strany, ktorej sociálnejšie krídlo nieslo tento vývoj s nevôľou. Po voľbách roku 1953 De Gasperi ďalšiu vládu zostaviť nedokázal a rezignoval. Dňa 11. mája 1954 sa stal predsedom Európskeho parlamentu. Tri mesiace na to zomrel.

Ocenenia[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Databáza stenografických protokolov a registrov Ríšskej rady z príslušných volebných období, http://alex.onb.ac.at/spa.htm.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • Pietro Scoppola, La proposta politica di De Gasperi, Bologna, Il Mulino, 1977.
  • Giulio Andreotti, Intervista su De Gasperi, Roma-Bari, Laterza, 1977.
  • Giulio Andreotti, De Gasperi visto da Vicino, Milano, Rizzoli, 1986.
  • Nico Perrone, De Gasperi e l'America, Palermo, Sellerio, 1995.
  • Piero Cravero, De Gasperi, Bologna, Il Mulino, 2006

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alcide De Gasperi na českej Wikipédii.