Železná opona

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O železnej opone v divadle pozri železná opona (divadlo).
Imaginárne rozdelenie Európy počas Studenej vojny

Železná opona (angl. Iron Curtain, rus. Железный занавес) bol termín používaný najmä na Západe počas Studenej vojny. Vyjadroval imaginárnu hranicu, ktorá rozdelila Európu a celý svet na dve časti: Západný blok vedený Spojenými štátmi a Východný blok vedený ZSSR. V terminológii používanej komunistami išlo o dva nezmieriteľné tábory: kapitalistický (alebo imperialistický) a socialistický.

Nachádzala sa na západnej hranici ZSSR, NDR, Česko-Slovenska, Maďarska a Juhoslávie a na južnej hranici Albánska, Juhoslávie a Bulharska.

Termín použil Joseph Goebbels[1] 23. februára 1945 v reakcii na výsledky krymskej konferencie v časopise Das Reich ako narážku na železnú oponu v divadle: „...a na Európu spadne železná opona“. Do dnešného používania termín uviedol Winston Churchill v máji roku 1945 v liste prezidentovi USA H. Trumanovi na vyjadrenie vznikajúcej všestrannej bariéry medzi obomi blokmi. Všeobecne sa termín začal používať až po Churchillovom fultonskom prejave v marci 1946, v ktorom vyzval na spoluprácu anglosaských národov proti komunizmu.

Železnú oponu tvorili ploty s drôtenými prekážkami, signalizáciou a kontrolným pásmom, ktoré sa objavili v ZSSR koncom 40. rokov minulého storočia, pričom sa inšpirovali strážením nacistických koncentračných a vlastných táborov. Do konca 50. rokov bolo na hranici ZSSR „zadrôtovaných“ takmer 12 tisíc kilometrov, v ostatných štátoch východného bloku asi 6 tisíc kilometrov a v Československu bezmála 750 kilometrov.[2]  

Zmyslom existencie železnej opony, ktorú na svojich hraniciach a území vybudovali krajiny Východného bloku bolo predovšetkým zabrániť voľnému pohybu svojich obyvateľov, najmä z obavy pred emigráciou na Západ. Napriek propagande o potrebnosti ž. opony kvôli hrozbe (vojenského) ohrozenia "tábora socializmu" zo Západu[3] bola vnímaná ako symbol neslobody obyvateľov Východného bloku. V tomto zmysle ju prezentovali napríklad 26. júna 1961 John F. Kennedy v Berlíne v prejave Ich bin ein Berliner a 12. júna 1987 Ronald Reagan: "Tear down this wall!". Ako sa ukázalo po páde komunizmu v Európe (revolúcie roku 1989 vo východnej Európe) takto oponu vnímali aj samotní obyvatelia. V bývalom Československu strhli železnú oponu ako prví Bratislavčania[4]. Vyše 150-tisícový sprievod sa prešiel už v nedeľu 10. decembra 1989 po vtedy ešte prísne stráženej štátnej hranici s Rakúskom do blízkeho Hainburgu aby sa pozreli[5] na Devín z druhej strany.

Železná opona v ČSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Zachovaná časť železnej opony pri Čížove
Zvyšky plota, Bratislava, mestská časť Devínska Nová Ves
Zarastajúci priesek v blízkosti hraníc s Rakúskom, leto 2003

Železná opona sa na česko-slovenskej západnej hranici začala vytvárať prakticky už od roku 1948, ale skutočne nepriechodnou sa stala až v rokoch 1952 a 1953, ako reakcia na neustávajúce úteky cez hranicu. V rokoch 1952 až 1966 sa železná opona tiahla od styku československej hranice s NDR a Poľskom až po Komárno (dunajský úsek strážila Dunajská pohraničná stráž). V apríli 1966 bola zrušená vojsková ochrana hranice s NDR a dĺžka železnej opony v Česko-Slovensku bola potom až do jej likvidácie 926 kilometrov (tzv. západná hranica s NSR a Rakúskom)[6]. V Nemeckej demokratickej republike prebehlo budovanie železnej opony o niečo neskôr, poslednou fázou v roku 1961 bola výstavba Berlínskeho múru, ktorý rozdelil mesto Berlín na dve časti.

Zakázané, hraničné a pohraničné pásmo[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1950 bolo v prihraničnom území (kde pôsobila Pohraničná stráž) vyhlásené hraničné pásmo. Vonkajšiu hranicu tvorila hraničná čiara, vnútorná hranica vedúca pozdĺž najpoužívanejších ciest bola označená výstražnými tabuľkami. Vstup do tohto hraničného pásma bol možný len na povolenie. Od zotmenia do svitania v ňom bol zákaz pohybu mimo verejné komunikácie. V roku 1951 boli viaceré pohraničné okresy vyhlásené za pohraničné územie. Toto pohraničné územie sa delilo na tri pásma: zakázané (najbližšie k hraničnej čiare), hraničné a pohraničné.

Zakázané pásmo siahalo asi 2 kilometre od štátnej hranice. Jeho hranicu určoval veliteľ Pohraničnej stráže (ďalej PS) a vyhlasoval ho okresný národný výbor. Toto pásmo bolo vysídlené, pohyb v ňom bol povolený len príslušníkom PS. Vstup iných osôb povoľoval veliteľ jednotky PS a bol možný len v sprievode príslušníka PS.

Hraničné pásmo tiež určoval veliteľ PS a vyhlasoval okresný národný výbor. Jeho vnútorná hranica miestami siahala až 12 – 15 km do vnútrozemia. Vstup do tohto pásma bol len na zvláštne povolenie a povolenie na trvalý alebo prechodný pobyt, ktoré vydával oddiel Štátnej bezpečnosti v príslušnom pohraničnom okrese. Osoby, ktoré mali povolenie sa zdržiavať v hraničnom pásme, sa nesmeli od zotmenia do svitania pohybovať mimo verejné cesty a železnice. Do hĺbky asi 8 km od hranice boli z komunikácií odstránené všetky orientačné tabule. Z hraničného pásma boli vysťahovaní „nespoľahliví“ obyvatelia. O ich „spoľahlivosti“ rozhodovala komisia príslušného národného výboru. Komisie boli v priamom kontakte so zástupcami PS. Všetky budovy v zakázanom pásme, ktoré nemali prejsť pod správu Ministerstva vnútra alebo Ministerstva národnej obrany, boli určené na demoláciu. Demolačné práce boli skončené koncom 50. rokov.

V pohraničnom pásme neboli zvláštne obmedzenia pre obyvateľstvo. Toto územie bolo stanovené ako operačný priestor Pohraničnej stráže.

Hĺbka zakázaného a hraničného pásma stanovená začiatkom 50. rokov prestala byť postupne hospodársky únosná. Už v polovici 50. rokov sa robili určité čiastočné úpravy pásiem. Tie vyvrcholili v roku 1964 zrušením zakázaného pásma a zúžením hraničného pásma, ktoré bolo ponechané v rozsahu asi 1 – 3 km od hranice. Aj keď bolo zrušené hraničné pásmo vo svoje pôvodnej hĺbke, operačný priestor PS bol väčší. Taktici PS stanovili tzv. „pásmo prístupov“, ktoré siahalo do rôznej hĺbky pohraničných okresov.

Režim v hraničnom pásme[upraviť | upraviť zdroj]

Vstup do hraničného pásma (za zátarasy) bol vstup povolený len držiteľom priepustky. Tie sa vydávali na plnenie pracovných úloh v hraničnom pásme a vydávali ich oddelenia Verejnej bezpečnosti. V hraničnom pásme sa nesmelo bývať, zdržiavať sa v ňom od zotmenia do svitania a mohli tu byť stavby slúžiace bezpečnosti a hospodárstvu. Vstup za trasu ŽTZ mali povolený len preverení pracovníci, ktorí tam plnili pracovné úlohy pod dohľadom príslušníkov PS. Bez dohľadu sa tam smeli pohybovať iba osoby menovite schválené veliteľom brigády PS.

K menším zmenám došlo v rokoch 1975 – 1980 po stanovení nových trás signálnych stien. V ňom sa pohybovali kontrolné hliadky, ktoré robili prieskum, kontrolovali vozidlá, vlaky, autobusy a osoby. Službu tu vykonávali aj tzv. pátrači PS[7].

V druhej polovici 80. rokov sa upustilo od stráženia pracovníkov, ktorí pracovali za zátarasami. Rozhodnutie bolo zdôvodnené nízkym početným stavom pohraničných rôt, častými dezerciami príslušníkov PS a ako reakcia na zastrelenie Johanna Dicka na nemeckom území. Vtedy sa zmenila koncepcia ostrahy hraníc, ktorej cieľom bolo zamedziť vstupu pohraničníkov za zátarasy[6].

Väčšina dedín v zakázanom a hraničnom pásme bola postupne vysídlená. S vysídľovaním sa na Slovensku začalo na jeseň 1951 na 80-kilometrovom úseku hranice s Rakúskom. Do jari 1952 vysídlili 170 rodín (488 osôb) a v druhej etape – do konca roku 1952 – vysťahovali ďalších asi 250 rodín[2], väčšinou na stredné a východné Slovensko. V rokoch 1953 až 1959 boli zničené aj všetky stojace opustené stavby, aby nemohli utečencom cez hranicu poskytovať úkryt (napríklad osada v Pečnianskom lese v Petržalke[8]).

Zátarasy a ploty[upraviť | upraviť zdroj]

Hraničné pásmo bolo prísne strážené príslušníkmi Pohraničnej stráže, ktorí v ňom budovali a udržiavali takzvané „Ženijne technické zátarasy“. Charakteristickou súčasťou „zátarasy“ bol ostnatý plot. Ploty boli v skutočnosti dva až štyri. Prvý, ktorý bol asi dva metre vysoký, tvorila spleť ostnatých drôtov, ktorej účelom bolo zabrániť alebo skomplikovať prístup. Ďalší plot v tvare písmena T, vysoký 2,5 až 3 metre, bol signálny s elektrickým napätím najprv 12 alebo 24 voltov a v období roku 1953 až 1963 pod vysokým napätím 2000[9] až 6000[10] voltov. Posledný plot slúžil ako zábrana pre zver, aby smerom od hranice nemohla preniknúť k elektrickému plotu. Medzi plotmi sa nachádzalo zorané pásmo o šírke cca 20 m, nazývané kontrolný pás[10], v ktorom bolo možné ľahko nájsť stopy prípadného „narušiteľa“ a miesto, kde prekonal prvý plot. Na niektorých úsekoch bola po roku 1970 ešte štvrtá stena, ktorá mala zabrániť prejazdu ťažkým vozidlám.

Okolo roku 1970 boli po celej dĺžke štátnej hranice nainštalované infračervené reflektory s dosahom až do dvoch kilometrov, ktoré umožňovali, aby vojak na strážnej veži (pozorovateľni) mohol terén sledovať infračerveným ďalekohľadom a videl krajinu aj v noci.[11] V 70. rokoch pribudli aj otrasové infračervené senzory, ktoré hlásili pohyb automaticky. Pozdĺž celých hraníc navyše viedla (zvyčajne vo vzdialenosti menej ako jeden kilometer) asfaltová komunikácia, ktorá pohraničníkom uľahčovala výjazd k miestu zásahu.

Tento systém plotov nestál priamo na hranici, ale v dostatočnej vzdialenosti od nej, aby aj v prípade jeho prekonania stihli pohraničníci „narušiteľa“ chytiť skôr, než sa dostal za skutočnú hranicu.

Okrem elektrického plotu a psov patrili medzi najnehumánnejšie spôsoby tzv. „ochrany hraníc“[10] mínové polia (v období rokov 1952 až 1958[12]), nástražné výbušné systémy vyrábané pohraničníkmi podľa podaných zlepšovacích návrhov.[10] Až v osemdesiatych rokoch 20. storočia boli z hraničného pásma ČSSR odstránené posledné mínové polia, ktoré boli len v niektorých oblastiach (napríklad míny PP Mi-Ba, PP Mi-D a PP Mi.)

Niektoré incidenty v hraničnom pásme a ich dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Za hranicou pohraničníci oficiálne zasiahnuť nemohli, pretože by išlo o narušenie územia cudzieho štátu. Neoficiálne tu však často intervencie boli, lebo vojaci boli motivovaní tým, že ak dopadnú „narušiteľa“, môžu byť odmenení dovolenkou, povýšením, prípadne udelením vyznamenania. Naopak ak ho nedopadli, mohlo to mať pre ich ďalšiu kariéru osudné následky. Medzinárodné problémy vyplývajúce z incidentov spojených so zásahmi mimo štátneho územia (pozri prípad Johanna Dicka[13]) ČSSR viedli k ich postupnému zákazu.

To, že plot je pod elektrickým napätím, ktoré utečenca zabije pri dotyku, nevedeli ani obyvatelia v jeho blízkosti.[9] Medzinárodné sťažnosti viedli k tomu, že v roku 1965 bolo vysoké napätie z plota odstránené. Išlo aj o jeden z dôsledkov „Chruščovovho odmäku“, čo je neoficiálny názov obdobia v histórii ZSSR po smrti Stalina (1953) do roku 1960, v ktorom sa Chruščov snažil o uvoľňovanie napätia[14].

V roku 1968 došlo k uvoľneniu hraníc. Prakticky otvorené hranice uľahčili ďalšiu vlnu povojnovej emigrácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. V rokoch 1968 až 1971 opustilo Česko-Slovensko asi 74 000 utečencov. Toto uvoľnenie hraníc bolo však krátke a po ňom sa najmä zlepšovali technické vybavenie. Už od roku 1966 bola namiesto vysokého napätia v plote nízke a táto „signálna línia“ (signálka, ako ju volali pohraničníci) reagovala na dotyk (skrat alebo uzemnenie) a tak upozorňovala okamžite už na pokus o prestrihnutie alebo podlezenie plota. Navyše sa ďalej rozrástla sieť pozorovacích veží (celkom ich bolo 314) a po incidente, keď vodič autožeriavu prerazil colnú závoru v Českých Veleniciach a dostal sa tak do Rakúska, boli značne zosilnené aj hraničné závory.

„Narušitelia“, utečenci a úteky[upraviť | upraviť zdroj]

Komunistický režim v ČSSR nazýval utečencov „narušiteľmi“. Prvýkrát sa trestný čin s názvom Neoprávnené opustenie územia republiky a neuposlúchnutie výzvy k návratu objavil v zákone na ochranu ľudovodemokratickej republiky z roku 1948[15]. Občania, ktorí utekali (alebo sa o to pokúsili) sa tým oficiálne stávali „narušiteľmi hraníc“, ktorí „opustili republiku“.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Opustenie republiky

Najvšeobecnejší z dôvodov útekov bol samotný komunistický režim, policajný štát, neexistujúca názorová, náboženská a politická sloboda vo všetkých sférach života spoločnosti. Utečenec je osoba, ktorá nedobrovoľne odchádza zo svojej rodnej krajiny. V tomto zmysle všetci odišli nedobrovoľne, pretože okrem malých výnimiek, sa z Česko-Slovenska nedalo vysťahovať legálne len z dôvodu, že sa chcete odsťahovať. Verejnosťou boli utečenci najčastejšie nazývaní emigranti alebo vysťahovalci. Zriedkavo a najmä v češtine sa používalo exulanti (tí, ktorí odišli nedobrovoľne alebo s úmyslom návratu). Aj v oficiálnych médiách sa písalo a hovorilo o dotyčnom, že „ušiel“ (za hranice alebo z republiky) a hovorovo a slangovo aj, že „vzal roha“ alebo „zdrhol“. Cieľové krajiny prijímali utečencov z ČSSR s porozumením a umožňovali im získať (politický) azyl aj občianstvo.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vysťahovalectvo

Obyčajní obyvatelia Česko-Slovenska nemohli odísť ba ani vycestovať na Západ bez problémov. Zásadnou prekážkou bolo získanie cestovnej doložky a devízového prísľubu.

Ľudia z Česko-Slovenska utekali najrôznejším spôsobmi: počas dovolenky v Juhoslávii, prerazením železnej závory automobilom, na gumovom člne z pobrežia Warnemünde, preletom hranice balónom naplneným propán-butánovou zmesou, preplávaním Dunaja, Moravy alebo Dyje, prípadne použitím potápačského výstroja. Dvaja muži prekonali Železnú oponu na vozíku zavesenom na drôtoch diaľkového elektrického vedenia. Iní zas prekonali štátnu hranicu na koňoch.[11] Nie všetkým sa útek podaril...

Pohraničná stráž (PS) a jej pomocníci[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj článok Pohraničná stráž

Pohraničná stráž bola ozbrojená (vojenská) zložka, ktorá zo zákona o ochrane štátnych hraníc mala na starosti ochranu a kontrolu štátnej hranice. Jej príslušníci boli špeciálne vyberaní a školení, pretože zasahovali proti „narušiteľom“ (štátnej hranice) ostrými zbraňami a pretože službou v PS získali vedomosť a možnosť ako „opustiť republiku“ a preto mali mať predovšetkým pozitívny vzťah ku komunistickému Česko-Slovensku.

Pohraničná stráž používala zvlášť vycvičené služobné psy, ktoré boli cvičené tak, aby dokázali samostatne zadržať „narušiteľa“. Zvláštnosťou bola aj Dunajská pohraničná stráž, ktorá bola vybavená člnmi.

Najjednoduchšia a najúčinnejšia ochrana socialistických hraníc spočívala v sledovaní a udávaní tých, ktorí sa chystali alebo pripravovali hranice "prekročiť". Preto sa vedenie štátu, KSČ ale predovšetkým Štb snažila zapojiť do „ochrany hraníc“ aj obyvateľstvo. Pomocník pohraničnej stráže (PPS) bol preverený civil, ktorý mal na ruke pásku a práva ako pomocník VB. Jeho odmena sa v rokoch 1979 – 1989 pohybovala od 100 do 1000 korún za prípad, najčastejšie to bolo 200 korún za „dolapenie narušiteľa“. V roku 1976 bolo v rámci slovenskej 11. brigády s veliteľstvom v Bratislave registrovaných spolu 1412 príslušníkov PPS. Ako kádrová záloha slúžila mládežnícka organizácia Mladí pomocníci PS, ktorými boli zväčša deti alebo príbuzní pomocníkov PS. Členom sa mohol stať občan starší ako 15 rokov a mladší ako 21 rokov. Pri jednotkách PS sa tvorili aj pionierske oddiely Mladých strážcov hranice. Za aktívnu činnosť mohli byť odmenení vecnou odmenou alebo vyznamenaním. Do ochrany hraníc formou zapojenia viacerých pracovníkov boli motivované aj podniky a obce. Napríklad Matador v Petržalke získal titul Vzorný pohraničný závod v roku 1973. V roku 1989 získala titul Vzorná pohraničná obec napríklad obec Novoť, pokiaľ iné obce o tento titul ešte len súťažili. Medzi všetkými „pomocníkmi“ boli viacerí zároveň informátormi ŠtB a preto za trestný čin neoprávneného opustenia územia republiky a neuposlúchnutie výzvy k návratu alebo už za jeho úmysel boli viacerí odsúdení ešte skôr, než sa dostali k hraniciam. O efektivite celého systému svedčia nízke počty osôb, ktoré sa pokúsili a ktorým sa podarilo nelegálne prekročiť hranice.

Otvorenie železnej opony[upraviť | upraviť zdroj]

Pád železnej opony, umožnený pokračujúcim rozpadom Sovietskeho zväzu, sa začal uvoľnením hraníc v Maďarsku v lete 1989 (celý rad ľudí sa z dovolenky pri Balatone ten rok už nevrátil). Berlínsky múr padol 9. novembra 1989, česko-slovenskú železnú oponu začali rúcať na česko-slovensko-rakúskych hraniciach od 11. decembra 1989. Rozkazom ministra vnútra ČSSR č. 24 zo dňa 12. 2. 1990 bol zrušený politický aparát na Hlavnej správe Pohraničnej stráže a Ochrany štátnych hraníc na všetkých stupňoch. Dňom 31. 12. 1990 bola zrušená 11. brigáda Pohraničnej stráže. K tomuto dňu sa uzavrela kapitola dejín 11. pohraničnej brigády Bratislava, ktorá strážila slovensko-rakúsky úsek hranice od roku 1951 do roku 1990.[11]

Dnes železnú oponu zväčša pripomína len kedysi pravidelne oraný pás s občasnými zvyškami kolov alebo drôtov – vďaka používaniu herbicídov zabraňujúcich rastu burín a strhávaniu pôdy je sukcesia na týchto pásoch pomalá a mnohokrát tu ani po 15 rokoch nerastú žiadne stromy – „pásmo smrti“ existuje dnes len pre rastliny.

Obete železnej opony[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-slovenská železná opona za sebou nechala počas rokov 1948 – 1989 celý rad obetí. Civilistov bolo 450,[16] nie vždy išlo pritom o „narušiteľa“, (napr. Johann Dick bol turista) alebo nešťastnú náhodu. Pohraničníkov pri výkone služby zomrelo celkom 654, z toho väčšina nehodou, samovraždou či zastrelením kolegom.[16] Pri prestrelke s utečencami zomrelo 10 z nich.[16]

Medzi obeťami boli okrem česko-slovenských občanov aj občania ďalších krajín východného bloku. Utečenci z NDR sa často (mylne) domnievali, že česko-slovenská časť železnej opony je slabšie zabezpečená než tá medzi NDR a Západným Nemeckom. Významný počet „narušiteľov“ bol tiež z Poľska, pretože vďaka geopolitickému rozloženiu nemali priame hranice so Západom (okrem námornej). Ďalej išlo o občanov Rakúska a Nemeckej spolkovej republiky. V rokoch 19481989 bolo napríklad pri prechode česko-slovenských hraníc s Rakúskom a Nemeckom usmrtených celkom 14 občanov Rakúska, čo je 5 % všetkých osôb usmrtených na česko-slovenskej štátnej hranici v tomto období. Prechody v smere do Česko-Slovenska tvorili asi 18 % všetkých prechodov hranice[17].

K takýmto narušeniam česko-slovenskej hranice patrí tiež výnimočný prípad západonemeckého občana Thomasa Dauscha, ktorý na pokus o násilné prekročenie hranice smerom do Česko-Slovenska použil osobný automobil, ale veľmi pravdepodobne bolo jeho cieľom spáchať samovraždu – vo veľkej rýchlosti narazil do masívneho protitankového ježka a potom čelne narazil do odolnej železobetónovej závory[18].

Posledným česko-slovenským občanom, ktorý bol usmrtený pri pokuse o prienik cez železnú oponu, bol Ladislav Malina. 14. apríla 1985 sa vo dvojici s Richardom Dastychom pokúsili prekonať zátarasy na Znojemsku, boli však odhalení hliadkou pohraničníkov a Ladislav Malina sa v strachu pred zatknutím zastrelil[19].

Po tomto dátume boli do pádu železnej opony obeťami občania Nemeckej demokratickej republiky. Poslednou osobou usmrtenou na česko-slovenskej časti železnej opony stráženej Pohraničnou strážou bol podľa vyšetrovania českého Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu osemročný chlapec Kevin Strecker z východného Nemecka. 15. mája 1989 zahynul na hraničnom priechode Strážný na česko-slovensko-západonemeckej hranici, keď sa jeho matka spolu s ďalšími jeho tromi súrodencami a svojím druhom pokúsili preraziť signálnu závoru na osobnom automobile Volga 24, pričom došlo k odtrhnutiu strechy auta a následnej smrti chlapca a ďalším ťažkým zraneniam účastníkov[20]. Pritom takmer identický prípad násilného prejazdu železnej opony sa odohral tri týždne predtým na hraničnom priechode Petržalka-Berg, kedy sa dvaja východonemeckí občania pokúsili o prejazd colnicou na osobnom automobile Lada 1600 a 22-ročný Peter Ralph Saurien pri nehode zomrel. Auto zotrvačnosťou došlo až na rakúsku stranu a druhému utečencovi rakúska strana neskôr umožnila vysťahovať sa do Západného Berlína[21]. O dva mesiace už mali občania NDR možnosť vycestovať na Západ cez Maďarsko.

Ľubomír Morbacher, dnes už bývalý zamestnanec ÚPN, spísal za ÚPN v roku 2008 svoje podanie, nielen o zabitých vysokým napätím, ale aj o zastrelených či roztrhaných psami, žiadal Generálnu prokuratúru, aby zločiny vyšetrovala ako zločiny proti ľudskosti. Znamenalo by to, že nie sú premlčané. Prokuratúra jednotlivé vraždy rozdelila ako „obyčajné“ viacerým radovým vyšetrovateľom. Tí stíhania zastavili, lebo vraj nedošlo k trestnému činu, keďže podľa ich názoru sa tieto zločiny diali v súlade s vtedajšími zákonmi.[9] Podľa ÚPN bolo na slovensko-rakúskom úseku hranice takto usmrtených 44 osôb.[22]

Štatistika obetí železnej opony v Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Počty obetí železnej opony podľa výskumu českého Úřadu dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu[23]. Pri pokuse o prechod česko-slovenských hraníc so Spolkovou republikou Nemecko a Rakúskom v rokoch 1948 – 1989 bolo na strane „narušiteľov“ štátnej hranice:

  • zastrelených 145 osôb
  • usmrtených elektrinou 96 osôb
  • utopených 11 osôb (ďalších 50 osôb bolo nájdených utopených v pohraničných riekach)
  • z obavy pred zatknutím spáchalo samovraždu 16 osôb
  • v dôsledku zostrelenia, zrážky s vojenským lietadlom alebo havárie zahynulo 5 osôb
  • v automobiloch havarovaných o pohraničné zátarasy zomrelo 5 osôb
  • mínami v ženijnom zátarase boli usmrtené 2 osoby
  • na zlyhanie organizmu tesne po zatknutí zomrela 1 osoba
  • na následky zranení spôsobených služobnými psami zomrela 1 osoba

Celkovo v rokoch 1948 – 1989 pri pokusoch o prekročenie hranice na Západ zahynulo najmenej 282 „narušiteľov“ štátnej hranice.

Na strane ochrany štátnej hranice zomrelo v rokoch 1948 – 1989 najmenej 584 príslušníkov pohraničnej stráže či ZNB:

  • narušiteľmi“ štátnej hranice bolo usmrtených 11 osôb
  • samovraždu spáchalo 185 osôb
  • na následky nehôd a úrazov zomrelo 243 osôb
  • na následky postrelenia zomrelo 39 osôb
  • v súvislosti s manipuláciou so ženijnými prostriedkami ostrahy hranice (po úraze elektrickým prúdom, po výbuchu míny, granátu a trhaviny) zomrelo 47 osôb

Ďalšie „opony“[upraviť | upraviť zdroj]

Známou oponou je Veľký čínsky múr, ktorý mal ochraňovať Čínu pre nájazdmi Mongolov. Európska železná opona nebola jedinou svojho druhu svojho času. Profesor Reece Jones z Havajskej univerzity v USA narátal 11 ďalších. Od pádu Berlínskeho múru však už 40 štátov postavilo ďalších 64 nových bariér na hraniciach so svojimi susedmi.

  • Bambusová opona, obdoba železnej opony vo východnej Ázii
  • Kaktusová opona stromov vysadených na jeseň 1961 kubánskou armádou na Castrov rozkaz, 8 míľ (13 km) dlhá bariéra kaktusov pozdĺž severovýchodného plota oddeľujúceho americkú základňu v provincii Guantánamo, o niečo neskôr doplnená americkými a kubánskymi mínovými poľami v „zemi nikoho
  • Ľadová opona – toto označenie bolo niekedy používané pre hranicu medzi USA a ZSSR v Beringovom prielive.
  • marockého opevnenia (2 500 km)
  • plot na hraniciach Spojených štátov s Mexikom (3 145 km)
  • plot-múr, ktorý oddeľuje Izrael od Západného brehu Jordánu (703 km)
  • "bezpečnostné stavby", ktorými sa Uzbekistan oddelil už od troch svojich susedov
  • maďarský pohraničný plot (proti migrantom 175 km). Budovaný v roku 2015 na hraniciach so Srbskom a Chorvátskom

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Oxfordský slovník světových dějin. Praha : Academia, 2005. ISBN 80-200-1054-8. S. 678. (po česky)
  2. a b Vladimír Jancura: Sme naozaj na prahu renesancie železnej opony?, Pravda, 07.10.2015, online
  3. Milan Vyterna: Něco málo k agresivním plánům Sovětského svazu. eportal.parlamentnilisty.cz, 14.1.2015
  4. Vladimír Jancura: Slováci strhli železnú oponu na nedeľnom výlete, Pravda.sk, 13.12.2009. Online
  5. Fotografie "Nežná revolúcia 1989 v retrospektíve", 16. novembra 2012 Zdroj: TASR/Vladimír Benko. Online
  6. a b M. Pulec: Organizace a činnost ozbrojených pohraničních složek - Seznamy osob usmrcených na státních hranicích 1945–1989
  7. Peter Mikšík: Pátrači Pohraničnej stráže, 2. JÚL 2015, blog na DennikN, Online
  8. Hraničné pásmo
  9. a b c Monika Toldová: Česi vyšetrujú expremiéra Štrougala. My mŕtvym z hranice odkazujeme, že nemali utekať, Denník N, 9.3.2015
  10. a b c d Pohraničná stráž a ochrana štátnych hraníc, UPN
  11. a b c R.F.K. : Železná opona, retromania.sk, 11 september 2013
  12. Peter Mikšík: Mínové polia na československej hranici, 14. AUGUST 2015, blog na DennikN, Online
  13. Peter Mikšík: Pred 29 rokmi pohraničníci zastrelili Johanna Dicka, 18. SEPTEMBER 2015, blog na DennikN, Online
  14. Chruščovov politický koniec nadišiel tri roky pred faktickým,  sme.sk, 3. 7. 1996, ČTK, Online
  15. Peter Mikšík: Opustenie republiky, 9. SEPTEMBER 2015, blog na DennikN, Online
  16. a b c NAVARA, Luděk; ALBRECHT, Josef. Abeceda komunismu. Brno : HOST, 2010. 235 s. ISBN 978-80-7294-340-1. Kapitola H, s. 75.
  17. PULEC, Martin: Organizace a činnost ozbrojených pohraničních složek: Seznamy osob usmrcených na státních hranicích 1945–1989. ÚDV, Praha 2006
  18. Thomas Dausch – portrét na stránke českého Ústavu pro studium totalitních režimů
  19. Ladislav Malina – portrét na stránke českého Ústavu pro studium totalitních režimů
  20. Kevin Strecker – portrét na stránke českého Ústavu pro studium totalitních režimů
  21. Saurien, Peter Ralph – portrét na stránke českého Ústavu pro studium totalitních režimů
  22. Osoby usmrtené na slovensko-rakúskom úseku hranice ČSR/ČSSR v rokoch 1948 až 1989 a zodpovedné osoby v hierarchickej postupnosti
  23. ÚDV: Oběti komunistického režimu

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Luděk Navara: Příběhy železné opony, Host, Brno 2004, ISBN 80-7294-135-6
  • Alena Jílková, Tomáš Jílek a kolektív: Železná opona - Československá státní hranice od Jáchymova po Bratislavu 1948 - 1989, Vydavateľstvo: Baset, 2005, ISBN 80-7340-080-4

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Železná opona na českej Wikipédii.