Ženijne technická zátarasa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Zachovalá časť ženijne technickej zátarasy pri Čížove v Česku

Ženijne technická zátarasa (ŽTZ), písané tiež ženijne-technická zátarasa alebo ženijne technické zabezpečenie hraníc, bol systém najmä na hranici železnej opony, ktorý mal zabrániť prekročenie hraníc ako smerom dovnútra krajiny ale hlavne smerom von z nej. Vo všeobecnosti systém zátarás má znemožňovať alebo spomaľovať pohyb. Systém prekážok (zátarás), ako súčasť Česko-slovenského opevnenia vybudovaného v 30. rokoch minulého storočia, bol aj vo vnútrozemí a mal zabrániť postupu vojska a bojovej techniky.

Druhy zátarás[upraviť | upraviť kód]

Rozdelenie zátarás podľa umiestnenia[1]:

  • obvodové (chrániace objekt, napr. bunker),
  • líniové (chrániace spojenia medzi objektami),

a podľa hmotnosti:

  • ľahké - protipechotné,
  • ťažké - proti útočnej vozbe (vozom - napríklad proti tankom: protitankové).

V Československu sa pred očakávanou nemeckou ofenzívou od roku 1936 budovali aj tzv. osobitné / zvláštne zariadenia[2], ktoré mali zabrániť neočakavanému vpádu motorizovaných jednotiek nepriateľa:

  • železné závory (od firmy Ippen v Hradci Králové)[3],
  • pásy prekážok so zabetónovanými alebo "zabaranenými" koľajnicami (lacná výstavba),
  • priekopy proti útočnej vozbe, doplnené niekde tiež valmi (násypmi) a depóniami (skládky materiálu, prekážky, barikády).

Existujúce zátarasy vybudované pôvodne v 30. rokoch minulého storočia sa po roku 1948 (Víťazný február) stali súčasťou železnej opony najmä na česko-slovenskej západnej hranici.

Zátarasy na hraniciach[upraviť | upraviť kód]

Hraničná zátarasa, vymedzujúca hraničné pásmo, sa skladala z viacerých častí. Z vojenského hľadiska mala zabrániť vstupu cudzích vojsk na naše územie a preto jej súčasťou boli (ťažké) protitankové prekážky (protitankový (betónový) ihlan, protitankový ježko a pod.). Jej charakteristickou súčasťou vnímanou obyvateľstvom bol však plot s ostnatým drôtom (protipechotné prekážky) a hraničné závory.

Ploty boli na hraniciach v skutočnosti dva až štyri. Prvý, ktorý bol asi dva metre vysoký, tvorila spleť ostnatých drôtov, ktorej účelom bolo zabrániť alebo skomplikovať prístup. Ďalší plot v tvare písmena T, vysoký 2,5 až 3 metre, nazývaný signálny s elektrickým napätím najprv 24 voltov a (skrat signalizoval miesto narušenia a znamenal spustenie poplachu a výjazd pohraničníkov). V období roku 1953 až 1963 pod vysokým napätím 2000[4] až 6000[5] voltov. Posledný plot slúžil ako zábrana pre zver, aby smerom od hranice nemohla preniknúť k elektrickému plotu. Medzi plotmi sa nachádzalo zorané pásmo o šírke cca 20 m, nazývané kontrolný pás[5], v ktorom bolo možné ľahko nájsť stopy prípadného narušiteľa a miesto, kde prekonal plot. Na niektorých úsekoch bola po roku 1970 ešte štvrtá stena, ktorá mala zabrániť prejazdu ťažkým vozidlám. V neskoršom období boli po celej dĺžke štátnej hranice nainštalované infračervené reflektory s dosahom až do dvoch kilometrov, ktoré umožňovali, aby vojak na strážnej veži mohol terén pozorovať infračerveným ďalekohľadom a videl krajinu aj v noci.[6]

Stráženie a zamínovanie zátaras[upraviť | upraviť kód]

Tento systém plotov nestál priamo na hranici, ale v dostatočnej vzdialenosti od nej (cca 2 km), aby aj v prípade jeho prekonania stihli pohraničníci narušiteľa chytiť skôr, než sa dostal za skutočnú hranicu. Pozdĺž celých hraníc navyše viedla (zvyčajne vo vzdialenosti menej ako jeden kilometer) asfaltová komunikácia (tzv. signálka)[7], ktorá pohraničníkom uľahčovala výjazd k miestu zásahu.

Okrem elektrického plotu a psov medzi najnehumánnejšie spôsoby patrili mínové polia, nástražné výbušné systémy vyrábané pohraničníkmi podľa podaných zlepšovacích návrhov.[5] Z podnetu náčelníka Pohraničnej stráže Ludvíka Hlavačku[8] (v tom čase plukovník, neskôr generálmajor[9]) sa už v roku 1951 uvažovalo o zamínovaní 183 km západnej hranice[10]. V marci 1952 bolo zamínovaných prvých 8,5 km v okolí Ašu, pričom boli použité granátové míny PP-Mi-Gr uložené 27 metrov do seba s 25-metrovým nástražným drôtom natiahnutým na kolíkoch nízko nad zemou.[8] Až v osemdesiatych rokoch 20. storočia boli z hraničného pásma ČSSR odstránené posledné mínové polia, ktoré boli len v niektorých oblastiach (napríklad míny PP Mi-Ba, PP Mi-D a PP Mi.)[8]

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Prekážky ČS opevnenia a hraničná závora. Múzeum petržalského opevnenia B-S 4 "Lány"
  2. Vláda republiky Československé nařizuje podle §90, odst.7 a §197 zákona ze dne 13.května 1936, č.131 Sb. z. a n., o obraně státu: BUDOVÁNÍ ZVLÁŠTNÍCH ZAŘÍZENÍ. Zdroj: Montace/Zvláštní zarizení, Online
  3. Montace/ Ippen , Online
  4. Monika Toldová: Česi vyšetrujú expremiéra Štrougala. My mŕtvym z hranice odkazujeme, že nemali utekať, Denník N, 9.3.2015
  5. a b c Pohraničná stráž a ochrana štátnych hraníc, UPN
  6. R.F.K. : Železná opona, retromania.sk, 11 september 2013
  7. Železná opona 1951 - 1990 [online]. Železná opona.com, [cit. 2010-01-10]. Dostupné online.
  8. a b c Peter Mikšík: Mínové polia na československej hranici, 14. AUGUST 2015, blog na DennikN, Online
  9. KOŠAŘOVÁ, Klára. Ludvík Hlavačka. Duchovní otec elektrických bot a elektrifikace drátěných zátarasů na hranicích? [online]. Brno, 2014 [cit. 2016-09-19]. Diplomová práce. Masarykova univerzita, Pedagogická fakulta. Vedoucí práce prof. PhDr. Jaroslav Vaculík, CSc. Dostupné z: <http://theses.cz/id/z56hhy/>. Po česky.
  10. Hlavačka: list vo veci: Minová pole – zřízení, 9. november 1951, Online

Zdroj[upraviť | upraviť kód]