Opustenie republiky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search

Opustenie republiky bol v dobe komunistického režimu v Československu podľa paragrafu 109 trestného zákona trestný čin spočívajúci v nedovolenom a teda neoprávnenom opustení územia štátu alebo v neuposlúchnutí úradnej výzvy k návratu zo zahraničia. Štát sa tak snažil odstrašiť svojich občanov od úteku do slobodnejších krajín a potrestať tých, ktorí sa o to pokúsili.

Možnosť slobodne cestovať za socializmu[upraviť | upraviť zdroj]

Na vycestovanie do nekomunistických krajín bola potrebná cestovná doložka, pečiatka do pasu s vyznačením kam a na aké obdobie je povolená cesta občana a devízový prísľub. Po požiadaní o ne boli občania preverovaní a lustrovaní[1]. Nepreverovaní a nelustrovaní žiadatelia o cestu do cudziny boli poslanci a funkcionári KSČ na všetkých úrovniach. Iba lustrovaní a nepreverovaní boli politickí a hospodárski pracovníci ústredných a krajských výborov KSČ a Komunistickej strany Slovenska, tajomníci a predsedovia miestnych národných výborov a osoby staršie ako 60 rokov. [1]

Na Helsinskej konferencii v roku 1975 podpísal prezident ČSSR Gustáv Husák Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Oba dokumenty ratifikovalo Federálne zhromaždenie a po zverejnení v Zbierke zákonov vstúpili v októbri 1976 do platnosti. Záväzky zostali len na papieri. Predstaviteľov štátnej a politickej moci nerešpektovali ani Všeobecnú deklarácia ľudských práv, ktorá v paragrafe 13 hovorí: "Každý môže slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú."

História[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 1948 sa prekročenie štátnych hraníc bez platného cestovného pasu trestalo ako priestupok. Po februári 1948 zrušilo Ministerstvo vnútra platnosť cestovných pasov a zákonom z roku 1949 stratili občania Československa právny nárok na vydanie cestovného pasu.[1]

Prvýkrát sa trestný čin s názvom Neoprávnené opustenie územia republiky a neuposlúchnutie výzvy k návratu objavil v zákone na ochranu ľudovodemokratickej republiky z roku 1948. Páchateľ (aj neúspešný, pretože trestný bol aj pokus tohto trestného činu), ktorý „v úmysle poškodiť záujem republiky“ neoprávnene opustil Česko-Slovensko či sa do neho v stanovenej lehote nevrátil, mohol byť odsúdený na trest ťažkého žalára od jedného do piatich rokov. [2] Pod názvom Opustenie republiky s rovnakou trestnou sadzbou a obdobnou skutkovou podstatou, z ktorej však vypadla podmienka úmyselne poškodiť záujem republiky, tento trestný čin prevzal aj trestný zákonník z roku 1950. [3] V rokoch 1950 - 1956 [4] bolo možné navyše dostať aj trest straty štátneho občianstva. Pod rovnakým názvom a rovnako vymedzený zostal aj v trestnom zákone z roku 1961, iba sa znížila spodná hranica trestnej sadzby na pol roka, s alternatívou nápravného opatrenia avšak organizátorovi alebo pomocníkovi úteku do zahraničia hrozil sprísnený trest odňatia slobody na tri až desať rokov. [5]

Zoznam odsúdených podľa §109 na Slovensku zverejnil ÚPN. [6] Podľa ÚPN sa v rokoch 1977 – 1979 pokúsilo o emigráciu viac ako 400 osôb ročne. V roku 1980 začali pokusy o emigráciu narastať aby v roku 1982 dosiahli vrchol v počte 1056 pokusov. Cestovné kancelárie organizovali poznávacie zájazdy, z ktorých sa mnohí nevracali. Vedúci zájazdu sa snažili obmedziť emigráciu aj tým, že vyzbierali účastníkom zájazdov pasy. Podobne boli využívané na opustenie republiky aj dovolenky v Juhoslávii. Podľa ÚPN v rokoch 1977 – 1979 sa cez československé hranice pokúsilo emigrovať 9 556 ľudí, z ktorých bolo 7 361 občanov a 2 195 cudzincov.[1] V septembri 2016 ÚPN zverejnil mená 13 000 odsúdených, ktorí sa rozhodli ilegálne opustiť našu krajinu alebo ako cudzinci boli chytení na našom území s úmyslom prekročiť železnú oponu. Zároveň sprístupnil aj mená 158 prokurátorov, 228 sudcov a 86 vyšetrovateľov ŠtB, ktorí sa na perzekúciách podieľali.[7]

Tresty a upravenie vzťahu s ČSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasťou trestu mohlo byť aj prepadnutie majetku. Ľudia ktorí opustili republiku, mohli a aj boli súdení v neprítomnosti. Ich odsúdenie znamenalo, že sa nemajú vracať, pretože by boli zadržaní na hraniciach. Tých ktorých chytili súdili už vo väzbe.[8] Tresty boli podľa ÚPN rôzne. Niektorí prokurátori[9] žiadali a niektorí sudcovia[10] vynášali prísnejšie iní miernejšie rozsudky. Rozdiely existovali aj v jednotlivých okresoch.[1]

Od roku 1977, tí čo opustili republiku mohli zo zahraničia požiadať o "upravenie vzťahu s ČSSR" čo bola faktická legalizácia pobytu v zahraničí. „Upravenci“ boli tí, ktorí si chceli ponechať občianstvo ČSSR (bol im vydaný nový pas ČSSR). Druhou možnosťou bolo „vykúpiť sa“. Oficiálne išlo o „Prepustenie zo štátneho zväzku“, ktoré bolo upravené v Smernici o úprave právnych vzťahov Československej socialistickej republiky k občanom, ktorí sa zdržujú v cudzine bez povolenia československých úradov. Vtedajšia právna úprava vychádzala zo zásady, že vzťahy štátu k emigrantom záviseli na skutočnosti, či sami prejavili záujem o ich usporiadanie. Ak nie, nemal by im byť povolený vstup na územie ČSSR a ani povolené cesty československých občanov za nimi. Ak áno, a ak splnili stanovené podmienky, mohli byť prepustení zo štátneho zväzku a pri povoľovaní ciest do ČSSR sa na ne pozeralo ako na cudzinca.[11]

§ 110 Neoprávnené vniknutie na územie republiky[upraviť | upraviť zdroj]

Zaujímavosťou je, že opustenia republiky bol trestný čin už od roku 1948, pokiaľ nepovolené prekročenie hranice v opačnom smere cudzincom bol len priestupok, pretože trestný zákon neobsahoval zodpovedajúci paragraf. Až v roku 1956 bol zavedený trestný čin neoprávneného vniknutia, na čo napríklad doplatil slobodník americkej armády A. A. Bellrichard, ktorý bol 15. augusta 1958 odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov. [12]

Otvorenie železnej opony v roku 1989[upraviť | upraviť zdroj]

V apríly 1989 rozhodla maďarská vláda o vypnutí napätia na svojej časti pohraničné plota s Rakúskom dlhého 240 km. V nasledovných mesiacoch sa začalo s odstraňovaním plota (oficiálne ženijne technická zátarasa). Dňa 27. júna 1989 minister zahraničných vecí Maďarskej republiky Gyula Horn a jeho rakúsky náprotivok Alois Mock spoločne symbolicky prestrihli plot na hraničnom priechode v Šoprone. 11. septembra 1989[13] potom Maďarsko oficiálne na základe medzinárodného dohovoru otvorilo hranice do Rakúska, keď vypovedalo bilaterálnu dohodu s NDR o vracaní jej občanov zo svojho územia. Občania NDR cez MĽR a Rakúsko sa snažili prechádzať do NSR. Ak nemali povolenie vycestovať zo Slovenska do Maďarska, naši pohraničníci ich aj v tomto období zadržiavali a vracali späť do NDR, keďže Československo bilaterálnu dohodu s NDR nevypovedalo. Za necelé tri mesiace roku 1989 vrátili naši pohraničníci približne 700 občanov do NDR. [1]

Po 1. februári 1990 bolo Opustenie republiky zmenené na trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice, ktorého podstata spočívala v prekročení štátnej hranice za použitia násilia alebo pod hrozbu bezprostredného násilia. [14] Dovtedy uložené tresty boli zákonom o súdnej rehabilitácii z roku 1990 zahladené. [15] ÚPN hovorí o "rehabilitovaní".[7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f ŠALKOVIČ, Peter. Odsúdení podľa §109 a nositelia súdnych perzekúcií v rokoch 1977 - 1989 [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2016-12-01]. Dostupné online.
  2. Zbierka zákonov|rok=1948|zákon=231|text=§ 40 zákona ze dne 6. října 1948, č. 231/1948 Sb., na ochranu lidově demokratické republiky|kotva=p40
  3. Zbierka zákonov|rok=1950|zákon=86|text=§ 95 zákona ze dne 12. července 1950, č. 86/1950 Sb., trestní zákon|kotva=p95
  4. Zbierka zákonov|rok=1956|zákon=63|text=Zákon ze dne 19. prosince 1956, č. 63/1956 Sb., kterým se mění a doplňuje trestní zákon č. 86/1950 Sb.
  5. Zbierka zákonov|rok=1961|zákon=140|text=§ 109 zákona ze dne 29. listopadu 1961, 140/1961 Sb., trestní zákon|kotva=p109
  6. ŠALKOVIČ, Peter. Odsúdení podľa §109 a nositelia súdnych perzekúcií v rokoch 1977 - 1989 / Vyhľadávanie [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2016-12-01]. Dostupné online.
  7. a b ÚPN zverejnil databázu odsúdených podľa §§109 a 110 - Ústav pamäti národa [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2018-07-02]. Dostupné online.
  8. ŠALKOVIČ, Peter. Odsúdení podľa §109 a nositelia súdnych perzekúcií v rokoch 1977 - 1989 [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2018-07-02]. Dostupné online.
  9. ŠALKOVIČ, Peter. Zoznam prokurátorov - Trestne stíhaní §109 tr.zák. - pokus o nedovolené opustenie republiky [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2018-07-02]. Dostupné online.
  10. ŠALKOVIČ, Peter. Zoznam predsedov senátu - Odsúdení podľa §109 a nositelia súdnych perzekúcií v rokoch 1977 - 1989 [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2018-07-02]. Dostupné online.
  11. Jan Hloch: Nedovolené opuštění republiky bylo svého času trestným činem, www.radio.cz, 13. dec. 2009
  12. Peter Mikšík: Americkí vojaci na našej strane Železnej opony, Denník N, 30. júna 2015, Online
  13. 25 Jahre Mauerfall: 11. September 1989: Ungarn öffnet die Grenze | BR.de. Bayerischer Rundfunk, 2014-09-11. Dostupné online [cit. 2018-07-02]. (po nemecky)
  14. Zbierka zákonov|rok=1989|zákon=159|text=Článek 1, odstavec 2 zákona ze dne 13. prosince 1989, č. 159/1989 Sb., kterým se mění a doplňuje trestní zákon, zákon o přečinech a trestní řád|kotva=cl1-2
  15. Zákon č. 119 z 23. apríla 1990 o súdnej rehabilitácii

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Opuštění republiky na českej Wikipédii.