Vysťahovalectvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Vysťahovalectvo alebo emigrácia je trvalé alebo dlhodobé vysťahovanie sa osôb na územie cudzieho štátu. Osoby, ktoré vykonávajú túto činnosť sú vysťahovalci alebo emigranti. Opak emigrácie je imigrácia.

Termín migrácia sa používa všeobecne pre sťahovanie skupín obyvateľstva.

Dôvody emigrácie môžu byť ekonomické, politické, náboženské alebo iné.

Slovo emigrácia sa používa aj pre celú populáciu emigrantov. Pre nedobrovoľný odchod z vlastnej krajiny (vyhnanstvo, útek), prípadne so zámerom zase sa vrátiť, sa užíva slovo exil či exulant či vyhnanec.

Emigrácia zo Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Významné vlny emigrácie nasledovali po prudkých politických a náboženských zmenách, napríklad v husitskej dobe. Iný typ pomerne masovej emigrácie nastával z ekonomických dôvodov. Dôsledku vojny, kríz ale aj demografického rastu a nedostatku pôdy v druhej polovici 19. storočia českí a slovenskí emigranti odchádzali najmä do USA, ale tiež do Ruska a ďalších krajín. [1]

Vzhľadom k histórii bohatej na rôzne podobné udalosti opustilo Česko-Slovensko v priebehu 20. storočia mnoho ľudí v niekoľkých emigračných vlnách. Pokiaľ v Česku sa zaužívalo rozdelenie do troch vĺn (Predvojnová, Pofebruárová, Poaugustová emigrácia) na Slovensku sa číslovali len vlny po druhej svetovej vojne:

Prvá vlna emigrovala po vojne hlavne z obáv z pred prevzatím moci komunistami, čo sa uskutočnilo vo Februárovom prevrate 1948. Komunisti paušálne označovali týchto emigrantov ako ľudácku emigráciu[2].

V roku 1968 došlo k uvoľneniu hraníc. Prakticky otvorené hranice uľahčili druhú vlnu povojnovej emigrácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. V rokoch 1968 až 1971 opustilo Česko-Slovensko asi 74 000 utečencov (iný odhad[1] uvádza v rokoch 1968-1969 viac ako 80 000 a ďalší[3] ešte viac). S týmto je porovnateľná len hromadná maďarská emigrácia (exodus) z roku 1956, kedy odišlo 300 000 obyvateľov takmer cez noc.

Medzi rokmi 1969 až 1989 odišlo z ČSSR ďalších 140 až 150 tisíc ľudí, z ktorých bolo 24% detí a 41% ľudí vo veku 16-30 rokov. (UNHCR uvádza až 250 tisíc ľudí).

Po politických zmenách v roku 1989 a vstupe Slovenska do euroatlantických štruktúr sa počet emigrantov ťažko odhaduje lebo občania nadobudli slobodu voľného pohybu a závisí hlavne na ich rozhodnutí, či sa v zahraničí budú zdržiavať dlhodobo alebo sa zo Slovenska vysťahujú a teda, či sami seba považujú za emigrantov. Podľa štatistického úradu SR pracovalo v zahraničí kratšie ako jeden rok v rokoch 2013 a 2014 okolo 130 000 Slovákov[4]. V roku 2012 v zahraničí študovalo 15% (36 200)[5] slovenských študentov. Celkovo sa odhaduje počet občanov Slovenska žijúcich v súčasnosti v zahraničí na 200[6] až 300[7] tisíc. Celkový počet ľudí, ktorí sa hlásia k slovenským koreňom v zahraničí sa odhaduje na viac ako 2 milióny. Naopak, od zavedenia zákona o štátnom občianstve v roku 2010, ktorý obmedzil dvojité občianstvo stratilo slovenské občianstvo asi 1 000 "bývalých" Slovákov[8][9].

Legalizácia emigrácie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Opustenie republiky
Bližšie informácie v hlavnom článku: Legalizácia pobytu v zahraničí

Po dlhú dobu bola v socialistickom Česko-Slovensku emigrácia trestná. Takzvané "opustenie republiky" bol podľa trestný čin spočívajúci v nedovolenom a teda neoprávnenom opustení územia štátu alebo v neuposlúchnutí úradnej výzvy k návratu zo zahraničia od roku 1948 do 1990. Majetky, ktoré emigranti zanechali boli skonfiškované, ich príbuzní dostali záznam do kádrových materiálov, ľudia, ktorí boli s emigrantmi v kontakte, boli trestaní.

V roku 1977 bola zavedená smernice, ktorá emigrantom umožňovala upraviť si vzťahy s ČSSR, čo znamenalo legalizáciu právneho vzťahu emigranta a ČSSR. Ten sa mohol buď do vlasti vrátiť, zostať československým občanom v zahraničí, alebo po piatich rokoch legálne zrušiť svoje občianstvo, načo bol považovaný za cudzinca a ako na takého na neho československej úrady od toho okamihu pozeralo. Túto možnosť mohli využiť ľudia, ktorí sa politicky či inak neangažovali proti komunistickému režimu či sa dostatočne kajali a v oboch prípadoch sľúbili, že sa ani v budúcnosti angažovať nebudú.

Krajania (žijúci v zahraničí)[upraviť | upraviť zdroj]

Krajan je názov pre príslušníka druhej a nasledovné generácie imigrantov do cieľovej krajiny, narodený v tranzitnej alebo cieľovej krajine emigrácie, ktorý má český alebo slovenský pôvod. Krajan aspoň pasívne ovláda český alebo slovenský jazyk a ešte sa plne neasimilovali do novej národnosti. Krajan sa zvyčajne vykazuje svojim národným pôvodom, udržiava vzťahy so svojou pôvodnou vlasťou, udržuje tradícia privezené zo starej vlasti a zúčastňuje sa dianie v krajanských spolkoch.

Slovenskí krajania[upraviť | upraviť zdroj]

Najviac slovenských krajanov žije v USA, Česku a Maďarsku. Najznámejším krajanským centrom Slovákov v severnej Amerike je Pittsburgh. Slovenská komunita je napríklad v Báčskom Petrovci či v Rožnove pod Radhoštěm. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí v každoročne podporuje krajanov dotáciami. V pre rok 2015 bolo schválených 506 dotácií v celkovej sume 687 010€.[10]

Českí krajania[upraviť | upraviť zdroj]

Najznámejšie krajanská centra Čechov v severnej Amerike sú Tábor v Južnej Dakote, Praha v Texase, New Prague a Veseli v Minnesote alebo Cicero v Illinois. Významné krajanské spolky existujú v USA, v Kanade, v Nemecku, vo Francúzsku, vo Švajčiarsku a v ďalších krajinách. Vo východnej Európe žijú českí krajania na Ukrajine v oblasti Volyne, na Kryme, v moldavskej dedine plávky, v niekoľkých horských dedinách v rumunskom Banáte a v priľahlej nížinatej oblasti Banátu na Vojvodine v okolí mesta Bela Crkva, kde sa nachádza dedina Selo, Kruščica a Gaj a ďalej v bosnianskych obciach ako sú Nová Ves alebo Macin Brdo, ktoré sa nachádzajú v okolí mesta Banja Luka. Významná česká menšina žije tiež v Chorvátsku, v okolí mesta Daruvare.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b NAVARA, Luděk; ALBRECHT, Josef. Abeceda komunismu. Brno : HOST, 2010. 235 s.ISBN 978-80-7294-340-1. Kapitola E, s. 51-55.
  2. Pozri napríklad  Štúr, Svetozár - Ľudácka emigrácia v službách západonemeckého revanšizmu. Štúr, Svetozár.In: Slovanský přehled. Praha : Slovanský ústav Československé akademie věd 47, č. 6, (1961,) s. 331-333.
  3. Svetové združenie bývalých československých politických väzňov: Po vpáde armád Varšavského paktu emigrovalo vyše 400.000 občanov. DennikN, 21.8.2015, online
  4. Analytička Slovenskej sporiteľne Katarína Muchová: v roku 2013 robilo za hranicami takmer 136-tisíc ľudí, minulý rok to bolo 130,5 tisíca, online
  5. Slováci chcú študovať v zahraničí, odchádzajú najmä deti vzdelaných rodičov, SITA | 17.04.201, online
  6. Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) z roku 2007 v zahraničí pracuje 200 až 230 tisíc Slovákov In  Claude Baláž: Súčasné migračné pohyby, online
  7. Počet Slovákov pracujúcich v zahraničí stúpa, TA3, 09.03.2015, online
  8. Zákon o štátnom občianstve: O slovenský pas prišlo už 984 ľudí, TASR, 25.01.2015, online
  9. Richard Sulík: Dvojité občianstvo alebo len hlúpy štát môže prichádzať o to najcennejšie, čo má, Tlačová konferencia SaS,  22/06/2015 , online
  10. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, 2015 Schválené a zamietnuté žiadosti o dotáciu – 1. kolo posudzovania, online

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]