Charta 77

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Charta 77 bola občianska iniciatíva v normalizačnom Česko-Slovensku. Názov má podľa svojho prvého dokumentu (Prohlášení Charty 77) z 1. januára 1977.

Na podporu Charty 77 bola v Štokholme v roku 1978 založená Nadácia Charty 77, v novembri 1989 presťahovaná do Česko-Slovenska a po jeho rozdelení bola tiež rozdelená na slovenskú a českú nadáciu.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1976 sa spojili názorovo nesúrodé skupiny občanov, ktorí nesúhlasili s represívnym postupom mocenských orgánov proti undergroundovej skupine The Plastic People of the Universe.

Taký postup mocenských orgánov bol možný preto, že vedenie ČSSR v praxi nikdy nepristupovalo k dodržiavaniu ľudských práv tak, ako ju k tomu zaviazal prezident Gustáv Husák svojím podpisom pod Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) v Helsinkách v roku 1975.

V decembri 1976 začali zhromažďovať podpisy občanov rôzneho politického i profesijného zamerania pod vyhlásenie Charty 77.

Tí, ktorí v ňom poukazovali na to, že pakty podpísané v Helsinkách (Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach), ktoré boli v októbri 1976 zverejnené v Zbierke zákonov, nie sú dodržiavané a reálne tak platia iba na papieri.

Text vyhlásenia bezprostredne podpísalo 242 signatárov[1] (jeden z nich neskôr svoj podpis odvolal). Ďalšie podpisy však aj napriek represiám pribúdali. V prevažnej väčšine bolo vyhlásenie podpisované v Česku. Do konca roka 1989 Chartu podpísalo 1883 signatárov. Slovákov bolo podľa knihy Charta 77 len 38.[1] Slovenský historik žijúci v Prahe a jeden z prvých signatárov Ján Mlynárik hovorí,[2] že v zozname chýbajú najmenej štyria pražskí Slováci a ich celkový počet je aspoň 42.

Reakcia[upraviť | upraviť zdroj]

Na 28. januára 1977 boli do Národného divadla v Prahe pozvaní národní umelciherci a iné osobnosti známe z kultúrneho života. Na zhromaždení prečítala herečka Jiřina Švorcová vyhlásenie česko-slovenských výborov umeleckých zväzov Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, ktoré vyjadrovalo lojalitu komunistickému režimu. Prítomní (a neskôr ďalší) podpisom vyjadrovali súhlas s týmto prejavom, čo dostalo názov anticharta.

Činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Charta 77 si vytýčila za cieľ viesť konštruktívny dialóg s politickou a štátnou mocou. Upozorňovala najmä na rôzne konkrétne prípady porušovania ľudských práv, viedla ich dokumentáciu a tiež navrhovala riešenia.

Chartu 77 navonok reprezentovala vždy trojica hovorcov, ktorí boli menovaní vždy na rok.

Za dobu svojej existencie sa vyjadrila k radu spoločenských problémov, ako napríklad k diskriminácii v zamestnaní a povolaní, ku slobode cestovania, ku stavu životného prostredia, k právam veriacich občanov a stavu rádov, stavu ekonomiky, problematike dôchodcov, k toxikománii a mnohým ďalším. Niekoľkokrát tiež žiadala amnestiu pre konkrétnych uväznených politických väzňov.

Od roku 1978 vydávala nezávislá skupina signatárov časopis Informácie o Charte 77 („Infoch“). V ňom boli publikované dokumenty Charty 77, vyjadrenia Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a informácie o samizdatových novinkách. Časopis bol nezávislý nielen od štátnej moci, ale aj od samotnej Charty 77. Avšak úzko spolupracoval s jej hovorcami.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1992 bola činnosť Charty 77, ktorá sa stala v 70. - 80. rokoch centrom opozície v Česko-Slovensku, oficiálne ukončená.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b PREČAN, Vilém. Charta 77, 1977-1989: od morálni k demokratické revoluci : dokumentace : uspořádal: Vilém Prečan. [s.l.] : Čs. středisko nezávislé literatury, 1990. ISBN 80-9000422-1-X Chybné ISBN.
  2. PIŠKO, MICHAL. Charta 77 znela Slovákom cudzo [online]. SME, 22. okt. 2009, [cit. 2017-01-05]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • PREČAN Vilém - CÍSAŘOVSKÁ, Blanka: Charta 77 : Dokumenty 1977-1989. Praha : Ústav pro soudobé dějiny, 2007. 3. zv., 1804 s. ISBN 978-80-7285-0864-6. Dostupné on-line.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]