Charta 77

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Charta 77 bola občianska iniciatíva v normalizačnom Česko-Slovensku. Názov má podľa svojho prvého dokumentu – Prohlášení Charty 77 z 1. januára 1977.[1]

Na podporu Charty 77 bola v Štokholme v roku 1978 založená Nadácia Charty 77, v novembri 1989 presťahovaná do Česko-Slovenska a po jeho rozdelení bola tiež rozdelená na slovenskú a českú nadáciu.[2]

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Jedným z podnetov vzniku Charty 1977 bol represívny postup mocenských orgánov proti undergroundovej skupine The Plastic People of the Universe. Taký postup (zadržanie) bol možný preto, že v ČSSR sa v praxi nikdy nepristupovalo k dodržiavaniu ľudských práv tak, ako s k tomu zaviazal prezident Gustáv Husák svojím podpisom pod Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) v Helsinkách v roku 1975. Orgaizátori začali v decembri 1976 zhromažďovať podpisy občanov rôzneho politického i profesijného zamerania pod vyhlásenie Charty 77. Text vyhlásenia poukazoval na to, že pakty podpísané v Helsinkách (Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach), ktoré boli v októbri 1976 zverejnené v Zbierke zákonov, nie sú dodržiavané a reálne tak platia iba na papieri.

Prvých 242 signatárov text podpísalo už koncom decembra 1976 na samostatných kartičkách s textom "Súhlasím s vyhlásením Charty 77 z 1.1.1977". Jeden z nich neskôr svoj podpis odvolal.[3] Ďalšie podpisy však aj napriek represiám pribúdali. V prevažnej väčšine bolo vyhlásenie podpisované v Česku. Do konca roka 1989 Chartu podpísalo 1 889 signatárov.[4] Mená signatárov boli priebežne zverejňované v podpisových dokumentoch, vydávaných hovorcami Charty. Nie všetky podpisové lístky sa však k hovorcom dostali (straty, zničenia, zásahy Verejnej bezpečnosti a ŠtB). Identitu tejto skupiny signatárov tak bolo možné čiastočne zrekonštruovať až dodatočne, po roku 1989.[5]

100
200
300
400
500
600
700
800
900
1977
1978
1979
1980
1981
1982
1983
1984
1985
1986
1987
1988
1989

Ročné prírastky zverejňovaných podpisov podľa zoznamu 1 889 signatárov v zdroji [4]. Tri mená bez uvedeného dátumu zverejnenia sú priradené k roku 1989.

Reakcia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Anticharta a Akcia Asanácia

Hoci samotný text vyhlásenia Charty nezverejnilo v januári 1977 žiadne oficiálne česko-slovenské médium, režim voči nemu spustil ostrú kampaň. Rudé právo uverejnilo 12. januára 1977 vyhlásenie pod názvom Ztroskotanci a samozvanci.[6] Na 28. januára 1977 boli do Národného divadla v Prahe pozvaní národní umelciherci a iné osobnosti známe z kultúrneho života. Na zhromaždení prečítala herečka Jiřina Švorcová vyhlásenie česko-slovenských výborov umeleckých zväzov Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, ktoré vyjadrovalo lojalitu komunistickému režimu.[7] Prítomní (a neskôr ďalší) podpisom vyjadrovali súhlas s týmto prejavom, čo dostalo názov anticharta.

ŠtB realizovala v rokoch 1978 – 1984 operáciu s krycím názvom Akcia Asanácia („Akce Asanace“), v rámci ktorej zastrašovala a šikanovala nepohodlné osoby, najmä signatárov Charty 77 a snažila sa ich donútiť vysťahovať sa z Česko-Slovenska.[8] Pri akcii boli používané rôzne formy psychického aj fyzického nátlaku a vydierania. V rámci akcie boli k emigrácii nútení napr. Milan Hlavsa, Vratislav Brabenec, Jaroslav Hutka, Svatopluk Karásek, Václav Malý, Karol Sidon alebo Pavel Landovský, pričom časť z nich na emigráciu pristúpila. Celkovo opustilo Česko-Slovensko až 280 signatárov Charty, tzn. približne 15%.[8]

Činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Charta 77 si vytýčila za cieľ viesť konštruktívny dialóg s politickou a štátnou mocou. Upozorňovala najmä na rôzne konkrétne prípady porušovania ľudských práv, viedla ich dokumentáciu a tiež navrhovala riešenia.

Počas dobu svojej existencie sa vyjadrila k radu spoločenských problémov, ako napríklad k diskriminácii v zamestnaní a povolaní, ku slobode cestovania, ku stavu životného prostredia, k právam veriacich občanov a stavu rádov, stavu ekonomiky, problematike dôchodcov, k toxikománii a mnohým ďalším. Niekoľkokrát tiež žiadala amnestiu pre konkrétnych uväznených politických väzňov.

Od roku 1978 vydávala nezávislá skupina signatárov časopis Informácie o Charte 77 („Infoch“). V ňom boli publikované dokumenty Charty 77, vyjadrenia Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a informácie o samizdatových novinkách. Časopis bol nezávislý nielen od štátnej moci, ale aj od samotnej Charty 77. Avšak úzko spolupracoval s jej hovorcami.

Hovorcovia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam hovorcov Charty 77

Navonok bola skupina reprezentovaná hovorcami Charty 77, ktorí ručili za pravosť dokumentov, vydávaných v jej mene. Každý rok bola určená trojica hovorcov, celkovo sa v tejto funkcii počas činnosti Charty vystriedalo 44 rôznych osôb. Boli vyberaní tak, aby zastupovali čo možno najširšie spektrum Charty, v ktorej sa miešali rôzne filozofické, politické a spoločenské názory. Hovorcovia patrili k najviac prenasledovaným signatárom.[9]

Na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam slovenských signatárov Charty 77

Počty uvádzaných slovenských signatárov sa pohybujú v rozsahu 36 – 42, tzn. približne len 2 % z celkových 1 889 signatárov. Článok Akcia „KNIHA“ : Charta 77 na Slovensku historika ÚPN Petra Baluna, vydaného v roku 2007 v periodiku Pamäť národa uvádza s odvolávkou na súkromný archív Miroslava Lehkého, jedného z trojice hovorcov Charty 77 v roku 1990, zoznam 36 signatárov.[10] Publikácia Charta 77 historika a zakladateľa Ústavu soudobých dějin ČSAV Viléma Prečana z roku 1990 uvádza 38 signatárov.[3] Slovenský historik žijúci v Prahe a jeden z prvých signatárov Charty Ján Mlynárik uvádza, že v zozname chýbajú najmenej štyria pražskí Slováci a ich celkový počet je aspoň 42.[11]

Dôvody, prečo Charta nenašla na Slovensku širšiu odozvu zhŕňa ďalší slovenský signatár z roku 1977, marxistický filozof Miroslav Kusý, nasledovne:[12]

  • normalizácia bola na Slovensku miernejšia než v Čechách a na Morave, bolo preto aj podstatne menej existenčne postihnutých Slovákov
  • pre mnohých Slovákov zostávala prioritou nedoriešená slovensko-česká otázka, ktorej sa Charta nevenovala, hoci sa o nej aj medzi chartistickými kruhmi diskutovalo. „Tvrdenie, Že „Slováci boli federalizáciou saturovaní“ nezodpovedá skutočnosti. Saturovaní boli iba husákovci, v normalizačných čistkách preverení Slováci, ktorým federácia poskytla nové príležitosti. Ten typ, o ktorom sa vtedy začalo v Prahe posmešne hovoriť: „on tady dělá Slováka“. Lenže to bol len zlomok Slovákov.
  • slabé zastúpenie slovenských osobností v chartistickej reprezentácii, napriek tomu, že napr. Dominik Tatarka a Ján Mlynárik žili v tom čase v Prahe a boli medzi prvými signatármi. Slováci Miroslav Lehký a Hana Ponická sa stali hovorcami až v čase po Nežnej revolúcii.
  • nezaangažovanie vrcholného predstaviteľa a symbolu Pražskej jari Alexandra Dubčeka do prípravy Charty
  • Charta sa poukázaním na slobodu náboženského vyznania snažila osloviť aj veriacich. Otázka náboženských slobôd však už mala na Slovensku svojho zástancu – tzv. „tajnú cirkev“. Charta teda slovenským veriacim v tomto smere neprinášala nič výrazne nové. „Tajná cirkev na základe svojich dlhoročných skúseností postupovala inou cestou ako Charta, nešla do konfrontácie s režimom, volila skôr postup pomocou „mierneho pokroku v medziach Zákona“. ... Slovenskí veriaci vtedy necítili potrebu prejsť do vyššej roviny boja za občianske a politické práva vôbec, reprezentovanej Chartou. Predstavitelia tajnej cirkvi (Biskup Korec a jeho asistent František Mikloško) mi vtedy povedali: naši veriaci nám nedali mandát na prechod do tejto občiansko-politickej roviny!

S viacerými Kusého argumentami sa stotožňuje aj Ján Budaj, ktorý podobne ako ďalší slovenskí odporcovia režimu s rozširovaním Charty na Slovensku pomáhal, hoci nebol signatárom („Nenadchol ma [základný dokument Charty], pretože nebol proti komunistickému režimu. Bola to síce opozícia, ale zasadzujúca sa za dodržiavanie zákonov režimu. ... Charta vracala do hry aj svet vyhnancov a exulantov, ku ktorým sme sa naučili chovať ako k mŕtvym. Bola to „svet vracajúca hra“ s hrdinským pátosom – ale signatárovi dávala nulovú šancu pokračovať v ilegalite, v undergounde. A to bolo to, čo som robil v roku 1977 práve ja – a nemienil som prestať!“). Chartu pokladá z veľkej časti za dielo pražských ľavicových intelektuálov (hoci ich režim označoval ako „pravicových oportunistov“) a reformných komunistov. Vznik Charty zároveň pre jej charakter považuje za moment, kedy sa začal rozchod oboch národných komunít (Čechov a Slovákov) do vlastných štátov.[13]

Ján Čarnogurský naopak považuje časť uvedených argumentov za mýty.[14]

Podrobnejší rozbor vzťahu Charty 77 a Slovenska spracoval historik Vilém Prečan v príspevku Charta 77 na Slovensku aneb Slovensko a Charta 77, vydanom v roku 2007 v Česko-slovenskej historickej ročenke.[15]

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1992 bola činnosť Charty 77, ktorá sa stala v 70.80. rokoch centrom opozície v Česko-Slovensku, oficiálne ukončená.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Charta 77 – text vyhlásenia [online]. totalita.cz, 1977-01-01, [cit. 2017-07-15]. Dostupné online.
  2. Nadácia Charty 77 [online]. charta77.sk, [cit. 2017-07-30]. Dostupné online.
  3. a b PREČAN, Vilém. Charta 77 : 1977 – 1989 : od morální k demokratické revoluci : dokumentace. 1. vyd. Praha : Čs. středisko nezávislé literatury, 1990. 526 s. ISBN 80-900422-1-X.
  4. a b CÍSAŘOVSKÁ, Blanka; PREČAN, Vilém. Charta 77 : Dokumenty 1977 – 1989. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2007. 1804 s. Dostupné online. ISBN 978-80-7285-084-6.
  5. GRUNTORÁD, Jiří. Poznámka ke zveřejnění dosud neznámých jmen signatářů Charty 77 [online]. Praha : Libri prohibiti, 2014, [cit. 2017-07-20]. Dostupné online.
  6. Ztroskotanci a samozvanci. Rudé právo (Praha: Ústřední výbor KSČ), 12. január 1977, roč. 57, čís. 9, s. 2. Dostupné online [cit. 2017-07-21].
  7. Za nové tvůrčí činy ve jménu socialismu a míru [online]. totalita.cz, [cit. 2017-07-15]. Dostupné online.
  8. a b NAVARA, Luděk. Abeceda komunistických zločinů: Od „androše“ k Asanaci. iDnes, 2009-01-03. Dostupné online.
  9. MIKULIČKA, Jan. Hodiny výslechu, pak mrtvice. Před 40 lety utýrali chartistu Patočku [online]. idnes.cz, 2017-03-13, [cit. 2017-07-14]. Dostupné online.
  10. BALUN, Peter. Akcia „KNIHA“ : Charta 77 na Slovensku. Pamäť národa (Bratislava: ÚPN), 2007, čís. 1, s. 83 – 95. Dostupné online [cit. 2017-06-21]. ISSN 1336-6297.
  11. PIŠKO, Michal. Charta 77 znela Slovákom cudzo. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2009-10-22. Dostupné online [cit. 2017-07-16]. ISSN 1335-4418.
  12. KUSÝ, Miroslav. Charta '77 a ľudské práva : [online]. olp.sk, 2007-10-13, [cit. 2017-07-15]. Dostupné online.
  13. BUDAJ, Ján. Charta 77, začiatok českého rozchodu.. Denník N Blog (Bratislava: N Press), 2017-01-03. Dostupné online [cit. 2017-07-20].
  14. ČARNOGURSKÝ, Ján. Mýty o protikomunistickom odboji. Impulz revue (Bratislava: Hlbiny), 2009, čís. 3. Dostupné online [cit. 2017-07-20]. ISSN 1336-6955.
  15. PREČAN, Vilém. Charta 77 na Slovensku aneb Slovensko a Charta 77. Česko-slovenská historická ročenka (Brno: Masarykova univerzita), 2007, s. 277 – 360. Dostupné online [cit. 2017-06-21]. ISSN 1214-8334.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]