Charles de Gaulle

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Charles de Gaulle
De Gaulle-OWI.jpg
francúzsky vojak, generál, politik a prezident
18. prezident Francúzskej republiky a spoluknieža Andorry
V úrade
8. január 195928. apríl 1969
Premiér Michel Debré (1959-1961)
Georges Pompidou (1962-1968)
Maurice Couve de Murville (1968-1969)
Predchodca René Coty
Nástupca Alain Poher (interim)
Georges Pompidou
Osobné informácie
Narodenie 22. november 1890
Lille, Francúzsko
Úmrtie 9. november 1970 (79 rokov)
Colombey-les-Deux-Églises, Francúzsko
Vierovyznanie rímskokatolícke

Charles André Joseph Marie de Gaulle (* 22. november 1890 Lille – † 9. november 1970 Colombey-les-Deux-Églises) bol francúzsky vojak, generál a politik. Bol vodcom Oslobodených francúzskych síl v 2. svetovej vojne a hlavou provizórnej vlády v rokoch 19441946. V roku 1958 bol vyzvaný, aby zostavil vládu a bol prvým prezidentom 5. francúzskej republiky (19581969).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine právnika a profesora filozofie. Strednú školu absolvoval v Paríži a v roku 1911 odišiel na vojenské učilište École Spéciale Militaire v Saint-Cyre. Promoval v roku 1912 a pripojil sa k pechote.

1912 – 1940 vojenská kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V 1. svetovej vojne bol v marci 1916 ťažko zranený a zajatý v bitke pri Verdune, a zo zajatia sa neúspešne niekoľkokrát pokúsil utiecť.

Keď vojna skončila, ostal v armáde. Počas poľsko-sovietskej vojny v rokoch 1919-1920 sa ponúkol poľskej armáde, ktorá ho prijala za inštruktora. V rokoch 19201921 pôsobil v Poľsku ako člen francúzskej misie počas vojny so sovietskym Ruskom. Bol povýšený a ponúkala sa mu možnosť ďalšej kariéry v Poľsku, ale vybral si miesto toho návrat do Francúzska.

V čase pôsobenia v misii počas vojny v Poľsku, ktorá bola tak odlišná od 1. svetovej vojny, vydával množstvo kníh a článkov o reorganizácii armády, Silno ovplyvnený vojnou, konkrétne použitím tankov, a nedostatkom zákopov. Podporoval nové spôsoby mechanizácie vojska a špeciálnych obrnených divízií.

Neskôr pôsobil v Saint-Cyre ako učiteľ vojenských dejín. V roku 1925 sa stal pobočníkom H. P. Pétaina. Od roku 1929 bol dôstojníkom francúzskeho zboru v Bejrúte. Pred začiatkom vojny bol povolaný späť do Francúzska ako člen Národnej obrannej rady. V roku 1939 bol veliteľom tankového pluku.

V čase vypuknutia 2. svetovej vojny mal hodnosť plukovníka. 17. mája 1940 de Gaulle napadol nemecké vojsko pri Montcornete. Len s 200 francúzskymi tankami a bez leteckej podpory dokázal zastaviť postup nemeckých vojsk. Väčší úspech dosiahol 28. mája, keď jeho tanky prinútili nemecké obrnené jednotky ustúpiť pri Caumonte. Stal sa prvým a jediným francúzskym veliteľom, ktorý prinútil Nemcov ustúpiť počas ich invázie do Francúzska. Za prejavenú statočnosť bol v roku 1940 povýšený na generála a viedol 4. obrnenú divíziu v Alsasku.

6. mája 1940 ho Paul Reynaud vymenoval za zástupcu ministra pre národnú obranu a vojnu a vkladal veľa nádejí do spolupráce s Anglickom. Bol v Anglicku, keď sa 16. júna stal Pétain premiérom a mal v úmysle dosiahnuť prímerie s Nemeckom. De Gaulle sa rozhodol odmietnuť francúzsku kapituláciu. Po zvolení Winstona Churchilla na post predsedu britskej vlády odišiel do Londýna a presadzoval spojenectvo s Veľkou Britániou proti Nemecku.

1940 – 1945 druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

18. júna 1940 de Gaulle prehovoril prostredníctvom londýnskeho rádia BBC k francúzskemu ľudu. Vo Francúzsku sa jeho prejav vysielal celoštátne o 19. hodine, a stal sa jedným z najslávnejších príhovorov vo francúzskej histórii. Jeho slavná výzva zahájila formovanie francúzskeho zahraničného odboja.

Z Londýna neskôr viedol „Forces françaises libres“. Zatiaľ čo USA sledovali správanie sa vichystického Francúzska (t. j. tej časti krajiny, ktorá kolaborovala s Nemeckom), britská vláda na čele s Winstonom Churchillom podporovala de Gaulla.

4. júla 1940 odsúdil vojenský súd v Toulouse de Gaulla v neprítomnosti k štyrom rokom väzenia. Druhý vojenský súd ho 2. augusta 1940 odsúdil na trest smrti za zradu.

Počas jednaní so svojimi spojencami Britániou a USA de Gaulle vždy nástojil na udržaní absolútnej samostatnosti francúzskych vojenských akcií, dokonca i za cenu, že sa to jeho spojencom nepáčilo. Ako hovorí jeden z jeho najznámejších výrokov, Francúzsko nemá priateľov, ale len svoje záujmy.

Po jeho návrate do Francúzska sa vrátil do svojej kancelárie na ministerstve vojny, kde prehlasoval nezávislosť Tretej republiky a popieral legitímnosť vichystického Francúzska.

Po vojne sa stal prezidentom dočasnej vlády (od septembra 1944), no z tohto postu 20. januára 1946 odstupuje, pretože sa mu nepáčia rozbroje medzi politickými stranami, a nesúhlasí tiež s návrhom ústavy pre 4. republiku, presvedčený, že sa do rúk parlamentu sústredila prílišná moc.

1946 – 1958 štvrtá republika[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1947 de Gaulle prejavil novú snahu transformovať politickú scénu vytvorením Francúzskeho ľudového zhromaždenia (Rassemblement du Peuple Français, alebo RPF), ale hnutie stratilo po počiatočnom úspechu dych. V máji 1953 odstúpil znovu z aktívnej politiky, hoci v RPF zostal až do septembra 1955. Odišiel do Colombey-les-deux-Églises, kde písal svoje spomienky z vojny (Mémoires de guerre). Počas tohto obdobia formálneho dôchodku však de Gaulle udržoval pravidelný kontakt s predošlými politikmi z obdobia vojny a dní RPF, vrátane stúpencov zapojených do politického vývoja v Alžírsku.

Štvrtá republika bola poznačená politickou nestálosťou, jej neúspechmi v Indočíne a jej neschopnosťou vyriešiť alžírsku otázku. 13. mája 1958 obsadili osadníci vládne budovy v Alžírsku, útočiac na to, čo pokladali za slabinu francúzskej vlády. „Výbor civilnej a armádnej verejnej bezpečnosti“ bol vytvorený de Gaullovým stúpencom, generálom Jacquesom Massom. Generál Raoul Salan, vrchný veliteľ v Alžírsku, oznámil v rádiu, že „armáda má prevziať dočasne zodpovednosť za osud Francúzov v Alžírsku“. 1. júna 1958 sa de Gaulle stáva premiérom a na 6 mesiacov mu bola udelená Národným zhromaždením mimoriadna právomoc. 28. septembra 1958 sa koná referendum a 79,2% voličov hlasuje za novú ústavu a vytvorenie 5. republiky a kolónie (nie však Alžírsko, to bolo oficiálne súčasťou Francúzska, nie kolóniou) dostali na výber medzi novou ústavou alebo priamou nezávislosťou. Všetky kolónie hlasovali za novú ústavu, iba Guinea nie.

1958 - 1969 piata republika[upraviť | upraviť zdroj]

De Gaulle a Konrad Adenauer v 1961 na letisku Kolín-Bonn

V novembri 1958 vyhral de Gaulle voľby a v decembri bol zvolený 78% za prezidenta. 21. decembra 1958 sa stal prezidentom Francúzskej republiky. Dohliadal na ekonomické stabilizovanie a revitalizáciu krajiny, a začal tým, že zaviedol nový francúzsky frank (v hodnote 100 starých frankov). Na medzinárodnom poli odmietol spoluprácu s USA i ZSSR a snažil sa o vytvorenie nezávislého Francúzska s jeho vlastnými nukleárnymi zbraňami. Začal budovať základy Európskeho hospodárskeho spoločenstva (dnešná Európska únia) a vetoval prvý pokus Británie o vstup do spoločenstva v januári 1963.

Zatiaľ čo on veril, že je možné vyhrať vojnu v Alžírsku, medzinárodne to bolo neudržateľné, a tak sa musel zmieriť s nezávislosťou tejto krajiny. Tento postoj vyvolal obrovský hnev medzi francúzskymi osadníkmi a de Gaulle bol nútený potlačiť dve povstania v Alžírsku. Po podpísaní Evianských dohôd, ktoré dali nezávislosť Alžírsku (3. júl 1962), mohol de Gaulle obrátiť svoju plnú pozornosť na zahraničnú politiku, v ktorej napr. Francúzsko pod jeho velením i druhýkrát vetovalo vstup Velkej Británie do EHS. V septembri 1962 sa pokúšal vsunúť do ústavy článok, podľa ktorého by ústava dovoľovala voliť prezidenta v priamych voľbách. Nasledovala porážka v národnom zhromaždení, ktoré de Gaulle následne rozpustil a vypísal nové voľby, ktoré vyhral Gaullists. Napriek dohode odstúpil aj ministerský predseda Michel Debré, ktorý bol nahradený Georgesom Pompidou. V decembri 1965 sa de Gaulle ešte pokúsil vrátiť do prezidentského kresla, a v druhom kole porazil Françoisa Mitterranda. V zahraničnej politike pokračoval v budovaní nezávislej politiky, odsúdil vojnu vo Vietname, odsúdil aj Izrael za šesťdňovú vojnu a Francúzsko opustilo vojenskú štruktúru NATO (február 1966). Na návšteve v Kanade sa mu podarilo pobúriť celý anglosaský svet, keď podporil snahy Quebecu o nezávislosť, za čo ministerský predseda Kanady Lester B. Pearson zrušil jeho návštevu hlavného mesta a požiadal ho, aby opustil krajinu.

V máji 1968 vypukli vo Francúzsku demonštrácie a štrajky, kvôli ktorým odletel de Gaulle na stretnutie s Massom, teraz francúzskym veliteľom v Nemecku (bol obvinený, že išiel preberať možnosť zásahu armády proti demonštrantom), zatiaľ čo Pompidou poslal na predmestia Paríža ako bezpečnostné opatrenie tanky.

De Gaulle sa napokon rozhodol prijať niektoré reformy, ktoré demonštranti žiadali. Znovu zvažoval vypísanie referenda, ktoré by podporilo jeho kroky, ale Pompidou ho presvedčil, aby rozpustil parlament a vypísal nové voľby. V júni 1968 zaznamenali voľby obrovský úspech de Gaulla a jeho prívržencov – keď postrašil verejnosť obrazom možnej občianskej vojny, väčšina krajiny sa pripojila k nemu. Jeho strana voľby vyhrala, no Pompidou bol znenazdania nahradený v júni Mauricom Couve de Murville.

1969: dôchodok[upraviť | upraviť zdroj]

Náhrobný kameň de Gaulla na cintoríne v Colombey-les-Deux-Églises

Charles de Gaulle abdikoval dňa 28. apríla 1969 po oznámení výsledkov referenda o presune niektorých kompetencií na kraje a o transformácii Senátu, ktoré boli odmietnuté, pretože svoje zotrvanie vo funkcii podmienil prijatím týchto zmien. Odišiel znovu do Colombey-les-deux-Églises, kde v roku 1970 zomrel. Stál pri vzniku „Slobodného Francúzska“ a pomohol udržať tvár svojej krajiny i po vojne, hoci jej časť, známa ako Vichy, kolaborovala s nemeckými nacistami. Ľudia sa k nemu obrátili ešte raz, na konci 50. rokov, keď malo Francúzsko opäť problémy - tentoraz kvôli alžírskej kríze. Na jeho počesť boli po ňom pomenované medzinárodné letisko Charlesa de Gaulla, lietadlová loď, námestie a veľa ulíc vo Francúzsku. V roku 2005 bol zvolený svojím národom za najväčšiu osobnosť Francúzska, a zaujímavé je, že na prvý desiatich miestach rebríčka sa neumiestnil okrem neho žiaden politik a nedostali sa tam ani také mená ako Napoleon Bonaparte či ktorýkoľvek z francúzskych kráľov.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzske vydania:

  • La Discorde Chez l'Ennemi (1924)
  • Histoire des troupes du Levant (1931)
  • Le Fil de l'Epée (1932)
  • Vers l'Armée de Métier (1934)
  • La France et son Armée (1938)
  • Trois Etudes (1945)
  • Mémoires de Guerre
    • Diel I - L'Appel 1940-1942 (1954)
    • Diel II - L'Unité, 1942-1944 (1956)
    • Diel III - Le Salut, 1944-1946 (1959)
  • Mémoires d'Espoir
    • Diel I - Le Renouveau 1958-1962 (1970)
  • Discours et Messages
    • Diel I - Pendant la Guerre 1940-1946 (1970)
    • Diel II - Dans l'attente 1946-1958 (1970)
    • Diel III - Avec le Renouveau 1958-1962 (1970)
    • Diel IV - Pour l'Effort 1962-1965 (1970)
    • Diel V - Vers le Terme 1966-1969

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]