Ronald Reagan

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ronald Reagan
Official Portrait of President Reagan 1981.jpg
40. prezident USA
V úrade
20. január 198120. január 1989
Viceprezident(i) George H. W. Bush
Predchodca Jimmy Carter
Nástupca George H. W. Bush
Osobné informácie
Narodenie 6. február 1911
Tampico, Illinois
Úmrtie 5. jún 2004 (93 rokov)
Los Angeles, Kalifornia
Politická strana republikán
Profesia herec a vodca odborov
Manželka Nancy Reagan
Pozri aj Politický portál

Ronald Wilson Reagan (* 6. február 1911 – † 5. jún 2004) bol 40. prezident (od roku 1981 do 1989) Spojených štátov amerických a 33. guvernér (od 1967 do 1975) štátu Kalifornie. Predtým, ako vstúpil do politiky, bol Reagan rozhlasový moderátor, herec a vedúci Odborového zväzu hercov v USA.

Jeho prezidentstvo je často vnímané ako počiatok politickej dominancie Republikánskej strany a amerického konzervativizmu v Spojených štátoch. Pre jeho prezidentstvo je charakteristická nová ekonomická politika, prezývaná Reaganomika a konfrontačná zahraničná politika voči Sovietskemu zväzu a komunistickému hnutiu po celom svete.

Reagan porazil v prezidentských voľbách zdrvujúcim pomerom úradujúceho prezidenta Jimmyho Cartera. Reagan získal 489 hlasov voliteľov, zatiaľ čo Carter len 49. Reagan sa stal vo veku 69 rokov najstarším prezidentom zvoleným do úradu. Bol prvým republikánom, ktorý od roku 1888 dokázal poraziť úradujúceho demokratického prezidenta a prvým kandidátom, ktorý dokázal od roku 1932 poraziť úradujúceho prezidenta, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. V roku 1984 sa v prezidentských voľbách stretol s demokratickým kandidátom Walterom Mondalom, ktorého porazil vo všetkých štátoch okrem Minnesoty a získal cez 60 percent všetkých hlasov.

V roku 2004 zomrel vo svojom dome v Bel-Air v Kalifornii vo veku 93 rokov na následky Alzheimerovej choroby, ktorou trpel niekoľko rokov.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Ronald Reagan sa narodil 6. februára 1911 v meste Tampico v Illinois. Bol druhým z troch synov Johna Edwarda Reagana (1883 - 1941), írsko-amerického katolíka a Nelle Clyde Wilson (1883 - 1962), ktorá mala predkov škótskeho, kanadského a anglického pôvodu a bola členkou "Disciples of Christ". Jeho starší brat bol Neil Reagan (1908 - 1996). Jeho prastarý otec z otcovej strany, Michael Reagan, prišiel do Spojených štátov z Ballyporeenu v Írsku v polovici 60. rokov 19. storočia a zvyšok jeho rodiny z otcovej strany z Írska emigroval takisto v priebehu 19. storočia. Pred príchodom do Spojených štátov sa ich priezvisko písalo Regan. Jeho prastarý otec z matkinej strany, John Wilson, imigroval do Spojených štátov z Paisley v Škótsku v 40. rokoch 19. storočia a vzal si Jane Blue, Kanaďanku z Queensu v New Brusnwicku. Reaganova babička z matkinej strany, Mary Anne Elsey, sa narodila v Epsome v Surrey v Anglicku. Hoci Reaganov otec bol katolík, Reaganova matka bola aktívna protestantka a Reagan bol vychovávaný podľa učenia „Disciples of Christ“ a navštevoval cirkevnú školu Eureka College.

Jeho otec bol pravdepodobne závislý na liekoch a často bol nezamestnaný. Počas svetovej hospodárskej krízy bol zamestnaný vďaka pracovnému programu WPA, ktorý bol súčasťou New Dealu[1]. Rodina krátko žila v Chicagu a v malých mestách v severnom Illinois. Reagan chodil do škôl v školskom dištrikte Mount Lebanon a na Dixon High School v Dixone v Illinois. Tam začal rozvíjať svoj rozprávačský a herecký talent. Ten bol využitý po prvýkrát, keď bol vybraný ako jeden z nováčikov, ktorí mali mať prejav počas nočného stretnutia pred začatím študentského protestu na Eureka College. V roku 1926 začal Reagan pracovať ako plavčík v Lowell Parku blízko Dixonu. Je mu pripisovaná záchrana 77 ľudí počas siedmich letných sezón, počas ktorých tam pracoval.

V roku 1932, po promócii na Eureka College (B.A. z ekonómie a sociológie), začal Reagan pracovať v rádiách WOC v Davenporte v Iowe a potom vo WHO v Des Moines ako komentátor baseballových zápasov Chicago Cubs, pričom dostával len strohé informácie o hre cez telegraf a za použitia svojej fantázie sa snažil domyslieť zvyšok. Raz počas deviatej smeny došlo k poruche telegrafu a Reagan rýchlo improvizoval a vymyslel si fiktívny vývoj hry (v ktorom pálkari obidvoch tímov vyautovali niekoľko nadhadzovačov) dokiaľ sa spojenie neobnovilo[2].

Hollywoodska filmová hviezda[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1937, keď šiel do Kalifornie, aby podával správy o jarnom tréningu tímu Chicago Cubs, sa Reagan zúčastnil kamerovej skúšky, vďaka ktorej získal sedemročný kontrakt u Warner Brothers. Jeho zrozumiteľný hlas, príjemné vystupovanie a atletická postava ho urobili populárnym u divákov. Vo väčšine filmov hral vodcovské typy, začal s „béčkovými“ filmami a postupne sa prepracoval až k „áčkovým“.

Svoju prvú rolu získal v roku 1937 vo filme Love Is On the Air. Do konca roku 1939 sa objavil v 19 filmoch. Pred filmom Sante Fe Trail z roku 1940 hral rolu George „The Gripper“ Gippa vo filme Knute Rockne, All American. Vďaka tejto roli získal prezývku „the Gripper“, ktorá ho sprevádzala už počas celého života. Reagan považoval za svoj najlepší výkon rolu vo filme Kings Row (1942), v ktorom hral mladíka, ktorému boli amputované nohy. Hlášku z filmu „Where's the rest of me?“ použil ako názov svojej autobiografie. Medzi ďalšie Reaganove filmy patrí International Squadron, Tennessee's Partner, Hellcats of the Navy, This Is the Army, The Hasty Heart, Hong Kong, The Winning Team, Bedtime for Bonzo, Cattle Queen of Montana, Storm Warning, The Killers a Prisoner of War. Medzi jeho herecké partnerky patrili Jane Wymanová, Priscilla Lane, Ann Sheridanová, Viveca Lindforsová, Patricia Nealová, Barbara Stanwycková, Rhonda Flemingová, Ginger Rogers, Doris Day, Nancy Davisová a Angie Dickinsonová. Má svoju hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy. V roku 1935 sa stal armádnym dôstojníkom v zálohe. V roku 1941 bol povolaný do služby, ale kvôli astigmatizmu bol uznaný neschopným boja. Po útoku na Pearl Harbor bol pridelený k First Motion Picture Unit, ktorý bol súčasťou letectva a robil tréningové a vzdelávacie filmy, v ktorých mohol zúžitkovať svoje filmové skúsenosti. V Hollywoode zostal až do konca vojny.

Ronald Reagan a jeho žena Nancy pri natáčaní jej filmu Donovan's Brain, 1953

Na konci 50. rokov hral Reagan v stále menej filmoch a presunul sa do televízie, kde moderoval General Electric Theater. Reagan sa objavil vo viac ako 50 televíznych drámach. V rokoch 1947 - 1952 a potom v rokoch 1959 - 1960 zastával funkciu prezidenta Screen Actors Guild (SAG, hereckých odborov). Z moderátora a umeleckého poradcu General Electric Theater sa stal jej producentom. Na konci 50. rokov zarábal Reagan asi $125 000 ročne (čo zodpovedá hodnote približne $800 000 v roku 2006). Jeho posledná rola ako profesionálneho herca bola v populárnej show Death Valley Days, ktorú moderoval a hral v nej. Posledný film, ktorý sa premietal v kinách, The Killers, natočil v roku 1964 a išlo o remake skôr natočeného filmu podľa poviedky Ernesta Hemingwaya. Reagan vo filme hral vodcu gangu. Tento film, ktorý bol pôvodne plánovaný len pre televízne vysielanie, produkovala NBC, ale nakoniec ho cenzurovala pretože obsahoval násilie. Reaganovými hereckými kolegami vo filme boli John Cassavetes, Lee Marvin a Angie Dickinsonová.

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Ronald Reagan si 24. januára 1940 vzal herečku Jane Wymanovú. V roku 1941 sa im narodila dcéra Maureen, v roku 1945 adoptovali syna Michaela. Ich druhá dcéra, Christine, zomrela hneď po narodení, 26. júna 1947. Rozviedli sa 28. júna 1948. Reagan je jediný americký prezident, ktorý sa rozviedol. Znovu sa oženil 4. marca 1952 s herečkou Nancy Davisovú. Ich dcéra Patti sa narodila 21. októbra rovnakého roku. V roku 1958 sa im narodil syn Ron.

Začiatky v politike[upraviť | upraviť zdroj]

Reagan bol pôvodne demokrat, stúpenec Franklina D. Roosevelta a programu New Deal a celoživotný obdivovateľ Rooseveltových vodcovských schopností. Ešte na konci 40. rokov bol viditeľným stúpencom Harryho S. Trumana. Ale jeho politické sympatie sa zmenili, keď začal pociťovať, že sa jeho strana začala meniť.

Ronald Reagan v reklame na Borax

Jeho prvou veľkou politickou rolou bolo vedenie Screen Actors Guild, odborov reprezentujúcich hollywoodskych hercov, ktoré boli podľa jeho vyjadrenia infiltrované komunistami. V tejto pozícii svedčil pred Komisiou pre neamerické aktivity o údajnom vplyve komunistov na filmový priemysel. V roku 1947 sa on a jeho manželka tajne stretli s agentmi FBI, ktorým vymenovali „podozrivé živly“. Medzi hercami, ktorých údajne označili, boli Larry Parks, Howard da Silva a Alexander Knox, ktorí boli neskôr predvolaní pred komisiu a zaradení na čiernu listinu. Táto informácia sa dostala na verejnosť až v dôsledku zákona o slobodnom prístupe k informáciám z roku 2002[3].

Neskôr už zarytý antikomunista Reagan podporoval kandidatúru Dwighta Eisenhowera (1952, 1956) a Richarda Nixona (1960), ale zostával registrovaným členom demokratickej strany. Počas týchto rokov študoval Reagan dôkladne americkú históriu, otcov zakladateľov Spojených štátov a ekonomiku voľného trhu. Po prečítaní Hayekovej knihy "Cesta do otroctva" nadobudol presvedčenie, že socializmus bol hrozbou pre americký štýl života. Po zvolení Johna F. Kennedyho - ktorého Reagan označil za socialistu - za prezidenta, sa stal republikánom a v roku 1964 podporoval nomináciu Barryho Goldwatera na prezidentského kandidáta Republikánskej strany.

Reagan odhalil svoju ideologickú motiváciu, keď prehlásil: "Otcovia zakladatelia vedeli, že vláda nemôže kontrolovať ekonomiku bez kontroly ľudí. A vedeli, že keď sa pre to vláda rozhodne, musí pre dosiahnutie svojho cieľa použiť silu a donútenie. Došli sme k okamžiku rozhodnutia." [4]

"Neopustil som Demokratickú stranu, strana opustila mňa," vyhlasoval[5]. Reagan neskôr vo svojej autobiografii "An American Life" vysvetľoval, že Franklin D. Roosevelt varoval, že sociálne programy môžu zničiť pracovnú etiku ako narkotiká a že Roosevelt zrušil dočasné sociálne programy, ktoré mali pomôcť krajine pri hospodárskej kríze hneď po tom, ako bola kríza zažehnaná. Ale programy boli po Rooseveltovej smrti obnovené.

Guvernér[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1966 bol Reagan zvolený 33. guvernérom Kalifornie, keď porazil Edmunda G. "Pat" Browna, ktorý už predtým bol dvakrát zvolený. Reagan bol znovuzvolený v roku 1970, keď porazil Jesse Unruha, ale o zisk tretieho volebného obdobia sa už nepokúsil. Úradu sa ujal zložením prísahy 3. január 1967. Počas svojho prvého volebného obdobia zmrazil prijímanie nových úradníkov, ale takisto schválil zvýšenie daní, aby vyrovnal rozpočet. Reagan rýchlo umlčal vtedajšie protestné hnutia. Počas protestov v People's Parku v roku 1969 poslal 2 200 členov Národnej gardy do kampusu University of California. V prejave v apríli 1970 prehlásil: "Ak to má byť masaker, nech je to teraz. Appeasement nie je odpoveď."[6]

Prezidentské kampane[upraviť | upraviť zdroj]

1976[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1976 na nominačnom konvente republikánov tesne podľahol vtedajšiemu prezidentovi Geraldovi Fordovi. Napriek tomu v New Hampshire, ktorého zákonodarstvo dovoľuje voličom dopisovať prezidentského kandidáta, získal 388 hlasov. Udelenie čo len jedného write in hlasu v ľudovom hlasovaní umožňuje kandidátovi byť volený zborom voliteľov. Mikke Padden - elektor prisluchajúci Fordovi udelil tak svoj hlas Reganovi. Víťazom volieb sa vtedy stal demokrat Jimmy Carter.

1980[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1980 bol jeho protikandidátom za Demokratickú stranu dovtedajší prezident Jimmy Carter, pomerne významné množstvo hlasov získal aj John Anderson, ktorý neuspel v republikanských primárkach. John Anderson mal zo začiatku kampane vysokú podporu voličstva, až 30% tá však postupne klesala až klesla pod 7%. Napriek tomu že jeho voliči prešli hlavne na stranu demokratického kandidáta Reagan vo voľbách s prehľadom zvíťazil v 44 štátoch federácie. Výrazne víťazstvo zaznamenal hlavne u bielych voličov s vysokým a stredným príjmom.

1984[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1984 sa Reagan uchádzal o znovuzvolenie za prezidenta. Jeho protikandidátom za demokratov bol Walter Mondale. Reagan zvíťazil v 49 štátoch. Tesne prehral iba v štáte Minnesota. Mondale taktiež vyhral v DC. Celkovo teda získal Reagan 525 voliteľov z 538 členného zboru. Z tohto pohľadu je to najvyššie víťazstvo v histórií prezidentských volieb vôbec.

Prezidentská funkcia[upraviť | upraviť zdroj]

Reaganova administratíva
Úrad Meno Obdobie
Prezident Ronald Reagan 1981–1989
Viceprezident George H. W. Bush 1981–1989
Zahraničie Alexander M. Haig 1981–1982
  George P. Shultz 1982–1989
Financie Donald Regan 1981–1985
  James A. Baker III 1985–1988
  Nicholas F. Brady 1988–1989
Obrana Caspar Weinberger 1981–1987
  Frank C. Carlucci 1987–1989
Spravdlivosť William F. Smith 1981–1985
  Edwin A. Meese III 1985–1988
  Richard L. Thornburgh 1988–1989
Vnútro James G. Watt 1981–1983
  William P. Clark, Jr. 1983–1985
  Donald P. Hodel 1985–1989
Obchod Malcolm Baldrige 1981–1987
  C. William Verity, Jr. 1987–1989
Práca Raymond J. Donovan 1981–1985
  William E. Brock 1985–1987
  Ann Dore McLaughlin 1987–1989
Poľnohospodarstvo John Rusling Block 1981–1986
  Richard E. Lyng 1986–1989
Zdravotníctvo Richard S. Schweiker 1981–1983
  Margaret Heckler 1983–1985
  Otis R. Bowen 1985–1989
Školstvo Terrell H. Bell 1981–1984
  William J. Bennett 1985–1988
  Lauro Cavazos 1988–1989
Bývanie Samuel R. Pierce, Jr. 1981–1989
Doprava Drew Lewis 1981–1982
  Elizabeth Hanford Dole 1983–1987
  James H. Burnley IV 1987–1989
Energetika James B. Edwards 1981–1982
  Donald P. Hodel 1982–1985
  John S. Herrington 1985–1989

Pokus o atentát[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko po svojej inaugurácii čelil Reagan pokusu o zabitie. Dňa 30. marca 1981 sa ho pokusil zastreliť duševne chorý John Hinckley, ktorý bol súdom pre duševnú chorobu neskôr uznaný za nevinného. Hinckley vystrelil na prezidenta šesť rán z pištole Röhm RG-14 v momente, keď prezident opúšťal hotel Hilton vo Washingtone.


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Cannon (2000): 175-78
  2. Cannon (2000) 175-78
  3. Reagan, FBI, CIA tried to quash campus unrest - 8. jún 2004, AP a USA Today.
  4. Citované Ronem Paulom Remembering Ronald Reagan in the Congressional Record 9. jún 2004.
  5. Nekrológ Ronalda Reagana, L.A. Times, 6. jún 2004
  6. Los Angeles Times, 8. apríla 1970, strana 3.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]