Joe Biden

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Joe Biden
Oficiálny portrét, rok 2021
Oficiálny portrét, rok 2021
Joe Biden, podpis
46. prezident Spojených štátov
Momentálne v úrade
od 20. január 2021
ViceprezidentkaKamala Harrisová
Predchodca Donald Trump
47. viceprezident Spojených štátov
V úrade
20. január 2009 – 20. január 2017
PrezidentBarack Obama
Predchodca Dick Cheney Mike Pence Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoJoseph Robinette Biden Jr.
Narodenie20. november 1942 (78 rokov)
Scranton, Pensylvánia, Spojené štáty
Politická stranaDemokratická strana
Alma materUniversity of Delaware (1965 BA)
Syracuse University (1968 JD)
ProfesiaPolitik, právnik
Vierovyznanierímskokatolík
Rodina
Manželka
Neilia Hunterová (1966 – 1972)
Jill Bidenová, rod. Jacobs (1977)
DetiBeau, Hunter, Naomi, Ashley
Odkazy
Joe Biden na joebiden.com
Spolupracuj na CommonsJoe Biden
(multimediálne súbory)

Joseph Robinette Biden Jr., JD (* 20. november 1942, Scranton, Pensylvánia, Spojené štáty) je americký demokratický politik, od 20. januára 2021 46. prezident Spojených štátov. Počas funkčného obdobia Baracka Obamu v rokoch 2009 – 2017 pôsobil ako 47. viceprezident Spojených štátov a predtým ako senátor Spojených štátov za štát Delaware v rokoch 1973 – 2009.

Vyrastal v Scrantone, v štáte Pensylvánia, a v New Castle County, v štáte Delaware. Študoval na University of Delaware a v roku 1968 získal právnický titul na Syracuse University. V roku 1970 bol zvolený za radného New Castle County a stal sa šiestym najmladším senátorom v amerických dejinách, keď bol v roku 1972 ako 29-ročný zvolený do Senátu Spojených štátov za štát Delaware. Bol dlhoročným členom senátneho výboru pre zahraničné vzťahy a nakoniec jeho predsedom. V roku 1991 sa postavil proti vojne v Perzskom zálive, podporil však rozšírenie aliancie NATO do východnej Európy a jej intervenciu v juhoslovanských vojnách v 90. rokoch. Podporil rezolúciu povoľujúcu vojnu v Iraku v roku 2002, ale postavil sa proti nárastu amerických vojsk v roku 2007. Predsedal tiež justičnému výboru Senátu v rokoch 1987 až 1995, ktorý sa zaoberal drogovou politikou, prevenciou kriminality a otázkami občianskych slobôd; viedol úsilie o prijatie zákona o kontrole a násilnom trestnom čine a zákone o násilí páchanom na ženách a dohliadal na šesť potvrdzovacích pojednávaní Najvyššieho súdu Spojených štátov vrátane sporných pojednávaní týkajúcich sa Roberta Borka a Clarenca Thomasa. O demokratickú prezidentskú nomináciu sa neúspešne uchádzal v roku 1988 a opäť v roku 2008.

Biden bol šesťkrát zvolený do Senátu a bol štvrtým najdlhšie pôsobiacim senátorom, keď rezignoval na funkciu viceprezidenta Baracka Obamu po tom, čo vyhrali prezidentské voľby v roku 2008. Obama a Biden boli znovu zvolení v prezdentských voľbách v roku 2012. Ako viceprezident dohliadal na výdavky na infraštruktúru v roku 2009 s cieľom čeliť veľkej recesii. Jeho rokovania s republikánmi v Kongrese pomohli prijať legislatívu vrátane zákona o oslobodení od daní z roku 2010, ktorý riešil patovú situáciu v zdaňovaní; zákon o kontrole rozpočtu z roku 2011, ktorým sa vyriešila kríza dlhového stropu; a americký zákon o oslobodení daňových poplatníkov z roku 2012, ktorý sa zaoberal blížiacim sa „fiškálnym útesom“. Podporil vojenskú intervenciu v Líbyi a pomohol sformulovať americkú politiku voči Iraku stiahnutím amerických vojsk v roku 2011. Po Útoku na základnej škole Sandy Hook viedol pracovnú skupinu Gun Violence Task Force. V januári 2017 ho Obama vyznamenal prezidentskou medailou slobody s vyznamenaním.

V apríli 2019 oznámil svoju kandidatúru v prezidentských voľbách v roku 2020 a v júni 2020 dosiahol hranicu delegátov potrebnú na zabezpečenie demokratickej nominácie. 11. augusta vyhlásil za svoju spolukandidátku na viceprezidentku senátorku Kamalu Harrisovú z Kalifornie. V prezidentských voľbách, ktoré sa konali 3. novembra 2020, dvojica zvíťazila[1] nad vtedajším prezidentom Donaldom Trumpom a viceprezidentom Mikeom Penceom. Biden sa tak stal len druhým bývalým viceprezidentom, ktorý bol zvolený za prezidenta Spojených štátov už po ukončení svojho funkčného obdobia, a prvým od Richarda Nixona v roku 1968.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Joe Biden sa narodil v meste Scranton v severovýchodnej Pensylvánii do katolíckej rodiny ako najstarší zo štyroch súrodencov. Má sestru Mary Valerie Biden Owens a dvoch bratov Francisa Wiliama „Franka" Bidena a Jamesa Briana „Jima“ Bidena.[2][3] Biden sa ako desaťročný s rodičmi presťahoval do mesta Claymont v štáte Delaware, kam rodičia odišli za lepšou prácou.[4] Jeho mamou bola Catherine Eugenia Finnegan Biden (1917 – 2010) a otcom Joseph Robinette Biden Sr. (1915 – 2002), ktorý bol úspešným predajcom ojazdených vozidiel a podľa spomienok mladému Joeovi Bidenovi často vravel: „Champ, meradlom chlapa nie je počet knock-downov ale to, ako rýchlo vie vstať.“[5] Bidenova mama má írsky pôvod; starí rodičia z otcovej strany – starý otec Joseph H. Biden, obchodník s ropou z Baltimoreu, a stará mama Mary Elizabeth (rodená Robinette) boli anglického, francúzskeho a írskeho pôvodu.[2][6]

Počas štúdia na University of Delaware sa cez prázdniny v roku 1964 na Bahamách zoznámil so svojou budúcou ženou Neiliaou Hunter, vtedy študentkou na Syracuse University. Po úspešnom ukončení univerzity sa Joe s Neiliaou Hunter v roku 1966 oženil a po svadbe sa presťahovali do Wilmingtonu, kde Joe začal pracovať v mestskej rade New Castle. O tri roky sa im narodil prvý syn Joseph Biden III. (narodený 1969), neskôr druhý syn Hunter Biden (narodený 1970) a dcéra Naomi Biden (narodená 1971).[2][5] V decembri 1972 mala Neila dopravnú nehodu, pri ktorej zomrela aj s dcérou Naomi. Na počesť ich pamiatky je park vo Wilmingtone pomenovaný Neilia Hunter Biden Park.

V 1975 sa Joe Biden zoznámil s Jill Tracy Jacobs, pôvodom z Willow Grove v Pensylvánii, ktorá toho času bola učiteľkou v Delaware.[7] Ich prvé stretnutie zariadil Joeov brat Frank.[7] 17. júla 1977 sa Jill a Joe Biden zosobášili v New Yorku.[8] Majú spolu dcéru Ashley Blazer Biden (narodená 1981), ktorá pracuje v zariadení štátu Delaware pre deti, mladistvých a rodiny.[9] Manželia Bidenovci sú rímskokatolíci a navštevujú omše v kostole angl. St. Joseph's on the Brandywine v Greenville, Delaware.[10] Joe Biden svojej manželke pripisuje dôvod, že sa znovu začal zaujímať o svoj život a politiku.[8]

Štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Joe Biden v ročenke University of Delaware

Joe Biden navštevoval základnú školu St. Paul's v Scrantone. V 1955 sa s rodinou presťahoval do mesta Mayfield, Delaware, kde boli súčasťou rýchlo rastúcej komunity pracujúcej strednej vrstvy. Joe tam dokončil základnú školu v škole St. Helena.[5]

Snom Joea Bidena bolo študovať na prestížnej Archmere Academy v Claymonte, ktorú označil za „predmet jeho najhlbšej túžby“, a aby pomohol svojej rodine financovať toto štúdium, pracoval ako umývač okien na škole a vytrhával burinu v záhradách.[5] Počas štúdia sa stal predsedom triedy, bol tiež členom tímu amerického futbalu. Štúdium na Archmere Academy absolvoval v 1961.[2]

V štúdiu pokračoval na University of Delaware v Newarku, kde získal v roku 1965 bakalársky titul v hlavnom zameraní v odboroch história a politické vedy a vo vedľajšom zameraní v odbore angličtina. V priebehu štúdia tiež v univerzitnom tíme hrával americký futbal. Po dokončení štúdia bol prijatý a hneď pokračoval v štúdiu práva na Syracuse University Law School, kde promoval v roku 1968 titulom Juris Doctor (J.D).

Počas štúdií Joe Biden sledoval situáciu v politike a tieto časy opísal slovami : „Keď som bol mladý, v časoch štúdia na univerzite, muži a ženy ako Martin Luther King, Jr., John F. Kennedy či Robert Kennedy menili krajinu. Bol som uchvátený ich výrečnosťou, ich presvedčením, a rozmerom snov, ktorých uskutočnenie vtedy nebolo pravdepodobné.“[4]

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Joe Biden v Bielom dome v 1987

Po štúdiu sa Joe Biden presťahoval do Wilmingtonu, Delaware, kde začal advokátsku prax a tiež sa stal aktívnym členom Demokratickej strany. Popri tom zastával na čiastočný úväzok funkciu verejného obhajcu (angl. public defender, advokát zamestnaný za za štátne peniaze v trestnom konaní na zastupovanie obžalovaného, ktorý si nemôže dovoliť právnu pomoc). V 1970 bol zvolený 2000 hlasmi do mestskej rady New Castle, čo bola jeho prvá politická kampaň a stal sa členom mestskej rady (angl. Councilman). Na tejto pozícii bojoval proti výstavbe 10 pruhovej diaľnice, ktorá mala viesť cez štvrte Wilmingtonu a tiež proti ropným spoločnostiam, ktoré chceli na pobreží v Delaware postaviť rafinérie.[4][5]

Členstvo v Senáte[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1971 si založil vlastnú advokátsku kanceláriu. V 1972 uspel v senátnych voľbách v štáte Delaware a stal sa šiestym najmladším senátorom v histórii USA. V spojitosti s ohlásením kandidatúry do senátu povedal: „Príliš dlho sme dovoľovali, aby medzi nami víťazili naše odlišnosti. Príliš často sme umožnili ambicióznym mužom využívať tieto odlišnosti za účelom politického zisku. Príliš často sme ustupovali našim odlišnostiam, pričom nikto z nás sa nepokúsil preniesť nás cez ne“.[4]

Prvé roky Joea Bidena v senáte sa sústredili na ochranu práv v oblasti spotreby, enviromentalistiky a snahu zvyšovať zodpovednosť vlády.[11]

V 1986 bojoval za ukončenie apartheidu v Južnej Afrike. Bol za zavedenie ekonomických sankcií voči štátu, kvôli čomu sa dostal do sporu s vládou prezidenta Reagana.[12]

Joe Biden bol prvým politickým predstaviteľom Spojených štátov, ktorý predložil v Kongrese návrh zákona týkajúci sa klimatických zmien. Jeho návrh zákona z 1987 sa sústredil na to, aby primäl vládu Ronalda Regana založiť v Bielom dome početnú pracovnú skupinu zaoberajúcu sa klimatickými zmenami. Tieto kroky boli prijaté až počas prezidencie Billa Clintona.[13]

V rokoch 19871995 Joe Biden zastával tiež funkciu predsedu justičného výboru Senátu, kde sa venoval otázkam protidrogovej politiky, prevencie kriminality a občianskych slobôd. Vo funkcii sa snažil presadiť zákon o kontrole násilných trestných činov a vynútiteľnosti práva a zákon proti násiliu páchanému na ženách. Z tejto pozície zastavil sporné nominácie Jeffa Sessionsa a Roberta Borka na sudcov Najvyššieho súdu Spojených štátov.[4]

V 1994 bol prijatý Zákon o kontrole násilných trestných činov a presadzovaní práva, ktorého bol Joe Biden spolutvorcom. Tento zákon sa tiež nazýva Clintonov zákon o zločine[14] alebo Bidenov zákon o zločine.[15] Uvedený zákon o trestnej činnosti, ktorého dĺžku historicky žiaden iný zákon Spojených štátov nepresiahol, má 365 strán. Jeho schválenie si vynútilo nábor 100 000 nových policajných príslušníkov, vynaloženie 9,7 miliardy amerických dolárov na financovanie väzení a 6,1 miliardy amerických dolárov na programy prevencie, pri návrhu ktorých boli prítomní aj skúsení policajti.[16] Súčasťou tohto zákona bol tiež Federálny zákaz útočných zbraní, ktorý zakázal verejnú dostupnosť zásobníkov s vysokým počtom nábojov. Tento zákaz bol prijatý na 10 ročné obdobie a po skončení jeho platnosti v roku 2004 už nebol obnovený.[17][18]

Joe Biden hovorí pri príležitosti podpisu Zákona o kontrole násilných trestných činov a presadzovaní práva v 1994.

Súčasťou prijatého zákona bol tiež zákon o násilí páchanom na ženách obsahujúci mnohé opatrenia, ktoré majú obmedziť domáce násilie a bojovať proti nemu.[19] V spojitosti s prijatím tohto zákona Joe Biden povedal: „Zákon o násilí páchanom na ženám považujem za najdôležitejšiu legislatívu, ktorú som počas svojho 35-ročného pôsobenia v Senáte vypracoval.“[20] V rokoch 2004 a 2005 Joe Biden zabezpečil podporu významných amerických technologických spoločností pre diagnostiku problémov Priamej telefonickej kontaktnej linky Národného centra domáceho násilia v Austine, venoval vybavenie a poskytol odborné znalosti v rámci snahy o zlepšenie ich služieb.[21]

Joe Biden bol tiež predsedom Medzinárodného výboru pre kontrolu narkotík a v 2003 a 2004 napísal viaceré zákony súvisiace s dohľadom a koordináciou národnej politiky kontroly drog.[22]

Legislatíva angl. „Kids 2000“, ktorú vypracoval Joe Biden vytvorila partnerstvo medzi verejným a súkromným sektorom za účelom poskytnúť počítačové centrá, učiteľov, prístup na internet a technické školenia mladým ľuďom, najmä tým s nízkym príjmom a mladým ľuďom v hmotnej núdzi.[23]

Senátny výbor pre zahraničné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Joe Biden bol počas 12 ročného obdobia členom a istú dobu predsedom Senátneho výboru pre zahraničné vzťahy. Výboru predsedal v januári 2001 a od júna 2001 do roku 2003 a opäť po voľbách do senátu v roku 2006.[24] Zohrával kľúčovú rolu vo formovaní zahraničnej politiky Spojených štátov a presadzoval Rozhovory o obmedzení strategických zbraní [25][26]

V Senáte bol tiež spolupredsedom pozorovateľskej skupiny NATO a trojnásobným predsedom podvýboru pre Európske záležitosti.[27][28][29] K 23. septembru 2008 sa Joe Biden stretol s asi 150 predstaviteľmi štátov, území a medzinárodných organizácií.[27]

V 1991 Joe Biden spolu so 44 ďalšími demokratickými senátormi hlasoval proti vojenskému zásahu v Perzskom zálive.[30]

Barack Obama a Joe Biden v 2012

Joe Biden sa tiež snažil zabezpečiť mier a stabilitu počas konfliktu v oblasti Balkánu, pričom v apríli 1993 túto oblasť na týždeň navštívil a stretol sa aj so srbským prezidentom Slobodanom Miloševićom, ktorému vtedy podľa vlastných slov povedal „Myslím si, že ste vojnový zločinec a mali by ste byť za to byť odsúdený.“[5][31] V 1992 napísal doplňujúci pozmeňovací návrh, ktorý mal primäť vládu prezidenta Busha zabezpečiť výzbroj pre obyvateľov Bosny a Hercegoviny. V roku 1994 tento svoj návrh pozmenil na trochu miernejšiu formuláciu, čo vláda prezidenta Billa Clintona uprednostňovala. Nakoniec bol tento návrh s niekoľkými ďalšími zmenami od senátorov Boba Dolea (R-Utah) a Joea Liebermana (D-Connecticut) v nasledujúcom roku prijatý. Táto angažovanosť viedla k úspechu mierového úsilia NATO a Joe Biden nazval jeho rolu pri ovplyvňovaní politiky v oblasti Balkánu za „moment, na ktorý je vo svojom verejnom živote v spojitosti so zahraničnými vzťahmi najviac hrdý“[30]

Do Senátu Spojených štátov bol Biden zvolený spolu 7 krát, v 1972, 1978, 1984, 1990, 1996, 2002 a 2008, pričom v hlasovaniach získaval priemerne okolo 60 % hlasov. Bol najdlhšie pôsobiacim senátorom štátu Delaware v jeho histórii a osemnástym najdlhšie pôsobiacim senátorom v histórii Spojených štátov vôbec.[32][33]

V senáte pôsobil do 15. januára 2009, kedy na pozíciu rezignoval vzhľadom na svoju nomináciu na viceprezidenta USA. V tom čase bol jedným zo služobne najstarších senátorov USA.

Viceprezident Spojených štátov[upraviť | upraviť zdroj]

Oficiálny portrét viceprezidenta, 2013

V roku 2009 sa Joe Biden stal 47. viceprezidentom Spojených štátov. Vo funkcii sa sústredil najmä na to, aby bola zvýšená životná úroveň Američanov strednej vrstvy, znížené násilie spôsobené strelnými zbraňami a snažil sa prispieť k riešeniu problémov súvisiacich s násilím páchaným na ženách. Prezident Barack Obama tiež Bidenovi dal za úlohu pomôcť s implementáciou plánu zameraného na obnovu ekonomiky, ktorého súčasťou bol aj záväzok týkajúci sa obnoviteľnej energie.[31] Joe Biden bol tiež aktívnym poradcom prezidenta Baracka Obamu a zaujal aktívnu rolu vo formovaní zahraničnej politiky Spojených štátov k Iraku a Afganistanu, pričom Irak navštevoval asi každé dva mesiace.[5][31][34]

Barack Obama a Joe Biden v marci 2010 so svojou vládou zabezpečili prijatie zákona o cenovo dostupnej zdravotnej starostlivosti známy tiež pod názvom Obamacare, vďaka ktorému bol počet nepoistených Američanov zredukovaný o 20 miliónov a vďaka ktorému poisťovne nemohli ďalej odopierať krytie kvôli už existujúcim ochoreniam.[31]

Joe Biden tiež zohral rolu pri rokovaniach, ktoré pomohli administratíve prezidenta Baracka Obamu prijať legislatívu v oblasti daňových úľav, prijať zákon o vytvorení pracovných miest a zákon, ktorý mal znovu povoliť poistenie v nezamestnanosti.[35] Jeho rokovacie schopnosti pomohli tiež prijať zákon o kontrole rozpočtu z 2011, ktorý pomohol v riešení krízy dlhového stropu[36] a zákon o úľavách daňových poplatníkov z 2012, ktorý sa zaoberal hroziacim fiškálnym útesom angl. fiscal cliff.[37]

V 2012 a 2013 bol Joe Biden tiež súčasťou diskusie o kontrole zbraní na celom území Spojených štátov a k tejto téme pripravil 19 opatrení.[5][31]

Kampaň za ľudské práva angl. The Human Rights Campaign, ktorá je najväčšou organizáciou pracujúcou na dosiahnutí rovnosti občianskych práv LGBT v Spojených štátoch sa hlási k podpore Joea Bidena za prezidenta Spojených štátov. Prezident tejto organizácie Alphonso David v interview povedal : „Joe Biden bol počas veľkej časti svojej politickej kariéry vytrvalým zástancom otázok LGBTQ a rovnosti“...„V skutočnosti vcelku pomáhal pri zmene verejného mienky o mnohých otázkach, aj v oblasti rovnosti manželstiev.[38][31]

8. decembra 2015 mal Joe Biden príhovor v Ukrajinskom parlamente v Kyjeve, ktorého úlohou bolo určiť mieru pomoci od Spojených štátov a určiť, akým spôsobom budú Spojené štáty politicky pristupovať k Ukrajine.[39][40]

Po odchode z pozície viceprezidenta v roku 2017 začal Joe Biden vyučovať na Pensylvánskej univerzite v pozícii angl. Benjamin Franklin Presidential Practice professor, kde sa sústredil na zahraničnú politiku, diplomaciu a národnú bezpečnosť. Počas tohto obdobia tiež viedol angl. Penn Biden Center for Diplomacy and Global Engagement.[41]

Prezidentská kandidatúra v 2020[upraviť | upraviť zdroj]

Joe Biden kandidoval za demokratickú stranu na post prezidenta v prezidentských voľbách v roku 2020, v ktorých zvíťazil[1] nad bývalým prezidentom, republikánom, Donaldom Trumpom. 14. decembra 2020 bol právoplatne zvolený Zborom voliteľov, a za prezidenta bol inaugurovaný 20. januára 2021.[42][43]

Prezident Spojených štátov (2021 – súčasnosť)[upraviť | upraviť zdroj]

V prvý deň svojej funkcie podpísal 15 exekutív, v ktorých zaviedol povinné nosenie rúšok vo federálnych budovách a priestranstvách, zrušil proces vystúpenia Spojených štátov zo Svetovej zdravotníckej organizácie, opäť sa pridal k parížskej klimatickej dohode, zrušil zákaz vstupu do Spojených štátov pre cestujúcich z prevažne moslimských krajín a nariadil zastavenie výstavby múru na hraniciach s Mexikom.[44]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b The Associated Press: Joe Biden wins White House [online]. [Cit. 2020-11-13]. Dostupné online.
  2. a b c d WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. ISBN 9780061791987.
  3. Vice President Joe Biden's Irish Family History [online]. www.irishfamilyhistorycentre.com, [cit. 2020-10-05]. Dostupné online.
  4. a b c d e Joe's Story. [online]. www.joebiden.com, [cit. 2020-10-05]. Dostupné online.
  5. a b c d e f g h BIOGRAPHY.COM EDITORS. Joe Biden Biography [online]. www.biography.com, 16.4.2018, [cit. 2020-10-05]. Dostupné online.
  6. SMOLENYAK, Megan. Joey From Scranton: VP Biden’s Irish Roots [online]. www.irishamerica.com, [cit. 2020-10-05]. Dostupné online.
  7. a b Q. SEELYE, Katharine. Jill Biden Heads Toward Life in the Spotlight [online]. The New York Times, 24.8.2008, [cit. 2020-10-05]. Dostupné online.
  8. a b BIDEN, Joe. Promises to Keep: On Life and Politics. USA : Random House, 2007. Str. 117. ISBN 9781400065363. S. 400.
  9. Ashley Biden and Howard Krein [online]. The New York TImes, 03.06.2012, [cit. 2020-10-05]. Dostupné online.
  10. GIBSON, Ginger. Parishioners not surprised to see Biden at usual Mass [online]. The News Journal - Wilmington, Del., 25.8.2008, [cit. 2020-10-05]. Dostupné online.
  11. Special Section: 200 Faces for the Future [online]. www.time.com, 15.7.1974, [cit. 2020-10-07]. Dostupné online.
  12. Current Biography Yearbook, 1987. New York : H.W. Wilson, 1988. Str. 45. ISBN 9789997450333. S. 680.
  13. KRUZEL, John. Was Joe Biden a climate change pioneer in Congress? History says yes [online]. www.politifact.com, 8.5.2019, [cit. 2020-10-07]. Dostupné online.
  14. LUSSENHOP, Jessica. Clinton crime bill: Why is it so controversial? [online]. BBC News, 18.4.2016, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  15. Biden faces key role in second term [online]. FINANCIAL TIMES, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  16. Violent Crime Control and Law Enforcement Act of 1994 U.S. Department of Justice Fact Sheet [online]. 24.10.1994, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  17. Biden faces key role in second term [online]. FINANCIAL TIMES, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  18. SCHERER, Michael. America’s New Gunfight: Inside the Campaign to Avert Mass Shootings [online]. TIME, 16.1.2013, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  19. FINLEY, Bruce. Biden: Men who don’t stop violence against women are “cowards” [online]. THE DENVER POST, 19.9.2014, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  20. Domestic Violence [online]. [Cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  21. CATES, Sheryl. Making Connections To End Domestic Violence Technology can play a crucial role in helping to protect battered women and children. [online]. Microsoft, 05.05.2004, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  22. The Almanac of American Politics 2008. [s.l.] : National Journal Group, 2007. Str. 364. ISBN 9780892341177.
  23. BIDEN’S “KIDS 2000" PROGRAM GETS $100 MILLION BOOST FROM MICROSOFT [online]. 04.12.2000, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  24. R. GORDON, Michael. In Biden, Obama chooses a foreign policy adherent of diplomacy before force [online]. The New York Times, 24.8.2008, [cit. 2020-10-09]. Dostupné online.
  25. The Almanac of American Politics 2008. [s.l.] : National Journal Group. Str. 365. ISBN 9780892341177.
  26. RICHTER, N. LEVEY, Paul, Noam. On foreign policy, he’s willing to go his own way [online]. Los Angeles Times, 24.8.2008, [cit. 2020-10-09]. Dostupné online.
  27. a b KESSLER, Glenn. Meetings with Foreign Leaders? Biden's Been There, Done That [online]. The Washington Post, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  28. 'Strategic empathy': A look at how presidential candidate Joe Biden's informal diplomacy shaped US foreign relations [online]. www.firstpost.com, 06.07.2020, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  29. R. GORDON, Michael. In Biden, Obama chooses a foreign policy adherent of diplomacy before force [online]. The New York TImes, 24.8.2008, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  30. a b RICHTER, N. LEVEY, Paul, Noam. On foreign policy, he’s willing to go his own way [online]. Los Angeles TImes, 24.8.2008, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  31. a b c d e f BATTLE for the SOUL of the NATION [online]. www.joebiden.com, [cit. 2020-10-06]. Dostupné online.
  32. Obama introduces Biden as running mate [online]. CNN, [cit. 2020-10-19]. Dostupné online.
  33. Longest-Serving Senators [online]. www.senate.gov, [cit. 2020-10-19]. Dostupné online.
  34. TRAUB, James. After Cheney [online]. The New York Times, 24.11.2009, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  35. The Tax Relief, Unemployment Insurance Reauthorization, and Job Creation Act of 2010: Win for Women, Mothers and Working Families [online]. obamawhitehouse.archives.gov, 10.12.2010, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.
  36. STEINHAUER, Jennifer. Debt Bill Is Signed, Ending a Fractious Battle [online]. The New York Times, 2.8.2011, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.
  37. WEISMAN, Jonathan. Senate Passes Legislation to Allow Taxes on Affluent to Rise [online]. The New York Times, 1.1.2013, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.
  38. MUCHA, Sarah. Human Rights Campaign endorses Biden on anniversary of his support for same-sex marriage [online]. CNN politics, 7.5.2020, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.
  39. Remarks by Vice President Joe Biden to The Ukrainian Rada [online]. obamawhitehouse.archives.gov, 09.12.2015, [cit. 2020-10-16]. Dostupné online.
  40. BAKER, Peter. In Ukraine, Joe Biden Pushes a Message of Democracy [online]. The New York Times, 08.12.2015, [cit. 2020-10-16]. Dostupné online.
  41. MERICA, LIPTAK, Dan, Kevin. Biden to split time between Delaware, Pennsylvania universities [online]. CNN politics, 7.2.2017, [cit. 2020-10-26]. Dostupné online.
  42. Zbor voliteľov potvrdil výsledky volieb [online]. 15.12.2020, [cit. 2020-12-24]. Dostupné online.
  43. VASILKO, Tomáš. Biden je americkým prezidentom. Začať chce aj rušením niektorých nariadení Trumpa [online]. Denník N, 2021-01-20, [cit. 2021-01-21]. Dostupné online.
  44. Joe Biden podpísal 15 nariadení: USA sa vracajú ku klimatickej dohode a do WHO [online]. Aktuality.sk, 2021-01-21, [cit. 2021-01-21]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Joe Biden

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Joe Biden na anglickej Wikipédii.