Gulag (1930 – 1960)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Rozšírenie táborov na území ZSSR.

Gulag, presnejšie GULAG, (rus. ГУЛаг/ГУЛAГ) je skratka počiatočných názvov (pozri nižšie) sovietskej organizácie zodpovednej za správu (hlavných) pracovných trestaneckých táborov v ZSSR, ktorá existovala v rokoch 19301960; zároveň prenesene označenie pre zariadenia (tábory) a systém pod jej správou. Do gulagov sa nedostávali len obyvatelia ZSSR, ale aj zahraniční občania, či turisti.

Podľa svedectiev život v gulagoch nebol dobre zabezpečený. Väzni a odsúdenci v týchto táboroch boli nútení pracovať 10-12 hodín denne, pravidelná strava nebola zabezpečená a nemohli dbať ani o svoje telo, hygienu a zdravie.

Zatiaľ čo väzni koncentračných táborov gulag boli deportovaní na základe individuálnych a väčšinou falošných súdnych rozhodnutí, ľudia v táboroch GUPVI boli masívne prepravovaní do táborov pre nútenú prácu, pričom ich totožnosť považovali za nepodstatnú.[1]

Definícia Gulagu[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Rady Ľudových komisárov ZSSR (rus. Совет народных комиссаров СССР) zo dňa 7. apríla 1930:

"Úlohou nápravno-pracovných táborov je ochrana spoločnosti pred sociálne zvláštnymi, nebezpečnými zločincami prostredníctvom ich izolácie spojenou so spoločensky prospešnou prácou."[2]

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Organizácia zmenila počas svojej existencie zhruba 10-krát svoje meno, napr.:

  • 1930 - 1933: Glavnoje upravlenije lagerjami OGPU - GULAG (Hlavná správa táborov OGPU)
  • 1934 - 1938: Glavnoje upravlenije lagerej, trudovych poselenij i mest zakľučenija NKVD SSSR - GULAG (Hlavná správa táborov, pracovných osád a miest väzby NKVD ZSSR)
  • 1939 - 1956: Glavnoje upravlenije ispraviteľno-trudovych lagerej i kolonij ... (za bodky treba doplniť meniaci sa názov ministerstva) - (?)GULAG (Hlavná správa nápravno-pracovných táborov a kolónií ...)
  • 1956 - 1958: Glavnoje upravlenije ispraviteľno-trudovych kolonij MVD SSSR - GUITK (Hlavná správa nápravno-pracovných kolónií Ministerstva vnútra ZSSR)

Charakteristika systému[upraviť | upraviť zdroj]

Pracovné trestanecké tábory existovali v cárskom Rusku už pred nástupom boľševikov k moci, ale nepomerne väčší rozmer (počtom väzňov) nadobudli až od roku 1929 s vrcholom okolo roku 1950. Veľké množstvo sovietskych občanov bolo odsúdených na nútené práce v gulagoch najmä počas vlády Josifa Stalina, ich počet neskôr počas vlády Georija Malenkova, Nikitu Chruščova a ďalších postupne klesal. V období po Stalinovej smrti (1953) do XX. zjazdu komunistickej strany bola väčšina bezdôvodne odsúdených politických väzňov z pracovných táborov prepustená. Tábory ďalej fungovali ako klasické trestanecké kolónie. Politickí väzni ako takí v krajine ďalej existovali a mnohí boli naďalej nemilosrdne prenasledovaní, masové zatýkanie a fyzická likvidácia neopodstatnene zatknutých osôb však po smrti Stalina stratila svoj brutálny charakter.

Celkovo do systému patrilo 53 táborov s tisícmi oddelení a samostatných bodov, 425 kolónii a viac než 2000 zvláštnych veliteľstiev. Dohromady tvorili asi 30 000 miest výkonu trestu, ktoré zabezpečovali prevýchovno-pracovné tábory (rus. Исправительно-трудовой лагерь, známe aj pod skratkou ITL).

Princíp gulagov[upraviť | upraviť zdroj]

Gulagy boli miestom výkonu trestu. Tomu zodpovedalo aj sociálne zloženie väzňov:

  • osoby zvyknuté na fyzickú prácu (kulaci - bývalí statkári; osoby, ktoré porušili trestné právo a podobní)
  • ťažkí kriminálnici
  • osoby nezvyknuté na fyzickú prácu odsúdené pre politické alebo náboženské príčiny

Úmrtnosť väzňov v gulagoch v rokoch 1934 – 40 bola 4 – 6-krát vyššia ako priemerná úmrtnosť v Sovietskom zväze. Podľa odhadov zomrelo v rokoch 1930 – 1953 v gulagoch asi 1,76 milióna väzňov, asi polovica z nich počas prvých 3 rokov nemeckého vpádu do krajiny[3][4]. Spolu s väzňami z pracovných kolónii a zvláštnych sídel dosahuje počet obetí číslo 2 749 163, avšak viaceré zdroje toto číslo považujú za stále neúplné.

Sovietske a ruské zdroje uvádzajú nasledovné počty väzňov v gulagoch[5]:

  • v rokoch 1937 - 1953 - 17 miliónov osôb
  • v rokoch 1929 - 1953 - 21,6 milióna osôb
  • v rokoch 1935 - 1941 - 19,8 milióna osôb

Na rozdiel od nacistických vyhladzovacích táborov gulag predstavoval skôr tábory, kde boli väzni nútení pracovať, avšak podmienky boli v rôznych oblastiach odlišné a niektoré pracovné tábory predstavovali skutočné tábory smrti, kde zomierala veľká časť väzňov. Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä v dôsledku chorôb, často v spojení s odoprením lekárskej starostlivosti, hladu a nevhodných pracovných podmienok. Väzni v táboroch museli nezriedka pracovať až 16 hodín denne či dokonca viac s minimom stravy, bez vhodného náradia, bez skúseností a za daných podmienok s nesplniteľnými normami. Kto normu nesplnil, často nedostal svoj prídel jedla prípadne mu bol prídel zmenšený. Dozorcovia smeli s väzňami zaobchádzať svojvoľne (jedinou podmienkou bolo, aby výrazne neklesla produkcia). Často sa pracovalo v mraze bez patričného oblečenia. Vo väčšine táborov nebola úmrtnosť väzňov výrazná, tragédiou mnohých neodôvodnene odsúdených však bolo, že ako inteligencia neboli zvyknutí na namáhavú fyzickú prácu a systému táborov postupne podľahli. Hlavnou úlohou gulagu bola ťažba surovín a stavba náročných projektov, ako bol napr. Bielomorsko-baltský kanál.

Povedomie o existencii gulagov[upraviť | upraviť zdroj]

Správy o existencii gulagov sa mimo Sovietsky zväz dostali na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia, ale do plného povedomia sa dostali až po Stalinovej smrti, počas éry Chruščova. Všeobecne známe sa stali po vydaní diel ruského spisovateľa Alexandra Solženicina, ktorý mal s gulagom priamu skúsenosť.

Velitelia správy táborov[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. A.S, Petit Press. Gulag. Najhoršie dedičstvo ZSSR [online]. svet.sme.sk, [cit. 2020-02-17]. Dostupné online.
  2. MAILTO:INTERNET@CESKATELEVIZE.CZ, Ceska Televize;. Přehled dílů — Čechoslováci v gulagu [online]. Česká televize, [cit. 2020-02-16]. Dostupné online. (po česky)
  3. Višnevskij, A. Demografičeskije poteri po represii [online]. 2007, [cit. 2011-07-16]. Dostupné online. (po rusky)
  4. Khlevniuk, O., The History of the Gulag. Yale University Press, New Haven, 2004, 464 s.
  5. Adler, N., The Gulag Survivor: Beyond the Soviet System. Transaction Books. 2004.
  6. a b c d Petrov, N. V., Skrkin, K. V.. Kto rukovodil NKVD 1934—1941: Spravočnik O-vo Memorial i dr. [online]. memo.ru, 1999, [cit. 2011-07-16]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]