Gulag (1930 – 1960)

Rozšírenie táborov na území ZSSR.

Gulag, presnejšie GULAG, (rus. ГУЛаг/ГУЛAГ) je skratka počiatočných názvov (pozri nižšie) sovietskej organizácie zodpovednej za správu (hlavných) pracovných trestaneckých táborov v ZSSR, ktorá existovala v rokoch 1930 – 1960; zároveň prenesene označenie pre zariadenia (tábory) a systém pod jej správou. Do gulagov sa nedostávali len obyvatelia ZSSR, ale aj zahraniční občania, či turisti. Po prechode vojnového frontu Slovenskom sa v roku 1945 dostali do gulagov tisíce Slovákov.

Podľa svedectiev život v gulagoch nebol dobre zabezpečený. Väzni a odsúdenci v týchto táboroch boli nútení pracovať 10 – 12 hodín denne, pravidelná strava nebola zabezpečená a nemohli dbať ani o svoje telo, hygienu a zdravie.

Zatiaľ čo väzni koncentračných táborov gulag boli deportovaní na základe individuálnych a väčšinou falošných súdnych rozhodnutí, ľudia v táboroch GUPVI boli masívne prepravovaní do táborov pre nútenú prácu, pričom ich totožnosť považovali za nepodstatnú.

Definícia Gulagu

Podľa Rady Ľudových komisárov ZSSR (rus. Совет народных комиссаров СССР) zo dňa 7. apríla 1930:

"Úlohou nápravno-pracovných táborov je ochrana spoločnosti pred sociálne zvláštnymi, nebezpečnými zločincami prostredníctvom ich izolácie spojenou so spoločensky prospešnou prácou."

Názvy

Organizácia zmenila počas svojej existencie zhruba 10-krát svoje meno, napr.:

• 1930 - 1933: Glavnoje upravlenije lagerjami OGPU - GULAG (Hlavná správa táborov OGPU)
• 1934 - 1938: Glavnoje upravlenije lagerej, trudovych poselenij i mest zakľučenija NKVD SSSR - GULAG (Hlavná správa táborov, pracovných osád a miest väzby NKVD ZSSR)
• 1939 - 1956: Glavnoje upravlenije ispraviteľno-trudovych lagerej i kolonij ... (za bodky treba doplniť meniaci sa názov ministerstva) - (?)GULAG (Hlavná správa nápravno-pracovných táborov a kolónií ...)
• 1956 - 1958: Glavnoje upravlenije ispraviteľno-trudovych kolonij MVD SSSR - GUITK (Hlavná správa nápravno-pracovných kolónií Ministerstva vnútra ZSSR)

Charakteristika systému

Pracovné trestanecké tábory existovali v cárskom Rusku už pred nástupom boľševikov k moci, ale nepomerne väčší rozmer (počtom väzňov) nadobudli až od roku 1929 s vrcholom okolo roku 1950. Veľké množstvo sovietskych občanov bolo odsúdených na nútené práce v gulagoch najmä počas vlády Josifa Stalina, ich počet neskôr počas vlády Georija Malenkova, Nikitu Chruščova a ďalších postupne klesal. V období po Stalinovej smrti (1953) do XX. zjazdu komunistickej strany bola väčšina bezdôvodne odsúdených politických väzňov z pracovných táborov prepustená. Tábory ďalej fungovali ako klasické trestanecké kolónie. Politickí väzni ako takí v krajine ďalej existovali a mnohí boli naďalej nemilosrdne prenasledovaní, masové zatýkanie a fyzická likvidácia neopodstatnene zatknutých osôb však po smrti Stalina stratila svoj brutálny charakter.

Celkovo do systému patrilo 53 táborov s tisícmi oddelení a samostatných bodov, 425 kolónií a viac než 2000 zvláštnych veliteľstiev. Dohromady tvorili asi 30 000 miest výkonu trestu, ktoré zabezpečovali prevýchovno-pracovné tábory (rus. Исправительно-трудовой лагерь, známe aj pod skratkou ITL).

Princíp gulagov

Gulagy boli miestom výkonu trestu. Tomu zodpovedalo aj sociálne zloženie väzňov:

• osoby zvyknuté na fyzickú prácu (kulaci - bývalí statkári; osoby, ktoré porušili trestné právo a podobní)
• ťažkí kriminálnici
• osoby nezvyknuté na fyzickú prácu odsúdené pre politické alebo náboženské príčiny

Úmrtnosť väzňov v gulagoch v rokoch 1934 – 40 bola 4 – 6-krát vyššia ako priemerná úmrtnosť v Sovietskom zväze. Podľa odhadov zomrelo v rokoch 1930 – 1953 v gulagoch asi 1,76 milióna väzňov, asi polovica z nich počas prvých troch rokov nemeckého vpádu do krajiny. Spolu s väzňami z pracovných kolónii a zvláštnych sídel dosahuje počet obetí číslo 2 749 163, avšak viaceré zdroje toto číslo považujú za stále neúplné.

Sovietske a ruské zdroje uvádzajú nasledovné počty väzňov v gulagoch:

• v rokoch 1937 - 1953 - 17 miliónov osôb
• v rokoch 1929 - 1953 - 21,6 milióna osôb
• v rokoch 1935 - 1941 - 19,8 milióna osôb

Na rozdiel od nacistických vyhladzovacích táborov gulag predstavoval skôr tábory, kde boli väzni nútení pracovať, avšak podmienky boli v rôznych oblastiach odlišné a niektoré pracovné tábory predstavovali skutočné tábory smrti, kde zomierala veľká časť väzňov. Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä v dôsledku chorôb, často v spojení s odoprením lekárskej starostlivosti, hladu a nevhodných pracovných podmienok. Väzni v táboroch museli nezriedka pracovať až 16 hodín denne, či dokonca viac, s minimom stravy, bez vhodného náradia, bez skúseností a za daných podmienok s nesplniteľnými normami. Kto normu nesplnil, často nedostal svoj prídel jedla, prípadne mu bol prídel zmenšený. Dozorcovia smeli s väzňami zaobchádzať svojvoľne (jedinou podmienkou bolo, aby výrazne neklesla produkcia). Často sa pracovalo v mraze bez patričného teplého oblečenia. Vo väčšine táborov nebola úmrtnosť väzňov výrazná, tragédiou mnohých neodôvodnene odsúdených však bolo, že ako inteligencia neboli zvyknutí na namáhavú fyzickú prácu a systému táborov postupne podľahli. Hlavnou úlohou gulagu bola ťažba nerastných surovín a stavba náročných projektov, ako bol napr. Bielomorsko-baltský kanál.

Povedomie o existencii gulagov

Správy o existencii gulagov sa mimo Sovietsky zväz dostali na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia, ale do plného povedomia sa dostali až po Stalinovej smrti, počas éry Chruščova. Všeobecne známe sa stali po vydaní diel ruského spisovateľa Alexandra Solženicina (napr. poviedka Jeden deň Ivana Denisoviča), ktorý mal s gulagom priamu skúsenosť. V literatúre skúsenosť so životom a pomermi v sovietskych gulagoch umelecky spracovali najmä Varlam Šalamov (Kolymské poviedky) a Gustaw Herling-Grudziński (Iný svet).

Velitelia správy táborov

• F. I. Eichmans (apríl — jún 1930)
• L. I. Kogan (do 9. júna 1932)
• M. D. Berman (do 16. augusta 1937)
• I. I. Ilner (do 16. novembra 1938)
• G. V. Filaretov (do 18. februára 1939)
• V. V. Černyšov (do 26. februára 1941)
• V. G. Nesedkin (do 2. septembra 1947)
• G. P. Dobrynin (do 31. januára 1951)
• I. I. Dolgich (do 5. októbra 1954)
• S. J. Jegorov (do 4. apríla 1956)
• P. N. Bakin (do 6. mája 1958)
• M. N. Cholodkov (do 13. júna 1960)

Slováci v GULAGoch

V roku 1945 (v menšej miere aj neskôr, sú zdokumentované prípady až do roku 1949.) sovietske vojenské a represívne zložky po prechode frontu násilne a protiprávne deportovali zo Slovenska tisíce ľudí, vojnových zajatcov, často na základe falošných obvinení, pod zámienkou práce či ako odplatu, s cieľom využiť ich ako otrockú pracovnú silu v ZSSR. Za prvé obete deportácií sú považovaní slovenskí generáli Ferdinand Čatloš a Jozef Turanec deportovaní 13. septembra 1944, v tomto prípade však šlo skôr o vojnových zajatcov, ktorí boli po spravodajskom vyťažení odovzdaní československým úradom. Masové odvliekanie sa dialo pri prechode frontu, no zatýkanie nepohodlných osôb, najmä ruských emigrantov na území Československa zo strany NKVD pokračovalo aj po oslobodení v roku 1945. Publikácia Milady Polišenskej „Čechoslováci v Gulagu a československá diplomacie 1945 – 1953“ uvádza 7 419 mien osôb odvlečených do ZSSR, z toho 2 359 žien. Publikácia „Zločiny komunizmu“ uvádza menný zoznam 6 793 odvlečených, z toho 210 žien, pričom eviduje 528 občanov, ktorí v Sovietskom zväze umreli. Porovnaním zoznamov Múzeum obetí komunizmu vypracovalo menný zoznam 12 870 zavlečených. Skutočný počet odvlečených civilistov a vojnových zajatcov bol výrazne vyšší.

Literatúra

• APPLEBAUM, Ann: Gulag : dějiny. Praha  – Plzeň : Beta-Pavel Dobrovský  – Jiří Ševčík, 2004. 604 s. ISBN 80-7306-152-X (Beta - Pavel Dobrovský), ISBN 80-7291-116-3 (Jiří Ševčík)
• JUŠČÁK, Peter: Desaťkrát Gulag. Bratislava : EternaPress, 2023. 288 s. ISBN 978-80-973225-4-0

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gulag (1930 – 1960)

Externé odkazy

• http://www.memo.ru/history/NKVD/GULAG/r1/r1-4.htm
• http://www.gulag.memorial.de/pdf/system_besserungsarbeitslager.pdf
• http://www.prison.org/english/rpprabb1.htm Archivované 2010-09-16 na Wayback Machine